Je na Slovensku čo i len jedno múzeum, ktoré môže smelo konkurovať múzeám v západnej Európe? Banské múzeum v prírode v Banskej Štiavnici takým bezpochyby je. V roku 2005 som mal možnosť navštíviť Søby Brunkulsmuseum v Dánsku. Miesto kde sa pomerne dlhý čas povrchovým spôsobom dobýval lignit (hnedé uhlie). Múzeum a areál bývalých baní je kúzelné miesto. Fanúšikovi priemyselných pamiatok srdce radosťou zaplesá. Ale. Ale Banské múzeum v Banskej Štiavnici predbehlo to dánske múzeum o niekoľko konských dĺžok. Nie je mu čo vytknúť.
Geopark
Je prekvapením ak súčasťou múzea je čosi iné, ako múzeum samo. Súčasťou Banského múzea v prírode je Náučná geologická expozícia. A tá je súčasťou celku nazvaného "Geopark". Pod Geopark patrí ešte náučný geologický chodník Paradajs, Infocentrum Berggerich v Banskej Štiavnici, Infocentrum Štiavnické bane, Infocentrum Sitno, Piarsky chodník, Piargsky vodohospodársky chodník, Chodník o ekológii piargskych tajchov, Dedičná štôlňa Glanzenberg. Náučná geologická expozícia je ako netradičná učebnica na ploche parku. Kľukatý chodník spája 7 obhliadok a 10 náučných informačných tabúľ. Nejde o žiadnu nudnú záležitosť. Už prvá obhliadka popisujúca procesy a horniny najstarších geologických epoch predstavuje „starcov“ medzi nerastmi priamo na chodníku. To znamená, že nalámané skaly, ktoré sú tu zložené, sú tými najstaršími horninami, ktoré je možné na Slovensku nájsť. Takto to pokračuje cez paleozoikum (prvohory), mezozoikum (druhohory), paleogén (staršie treťohory), neogén (mladšie treťohory) až do kvartéru (štvrtohôr), teda do súčasnosti. Osobitne je spracovaná sopečná činnosť. Okrem iného aj preto, lebo chodník Paradajs sprístupňuje štiavnický stratovulkán, ten sa týčil pravdepodobne do výšky 4 000 m a jeho obvod dosiahol 50 km.
.JPG)
História
Už v roku 1900 vznikla v Banskej Štiavnici myšlienka zbierať a vystavovať banícke muzeálne exponáty. Iniciatívu zastrešilo Mestské vlastivedné múzeum v Banskej Štiavnici. V máji roku 1927 vzniklo špecializované Štátne banské múzeum Dionýza Štúra. Zlúčenia sa obidve inštitúcie dočkali v roku 1964 pod hlavičkou Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici. Napriek tomu, že o tomto období sa hovorí veľmi jemne ako o živorení, už v 70.-tych rokoch 20. storočia došlo k výraznej kvalitatívnej zmene. Vybudovaný bol muzeálny komplex, ktorého jadrom sa stal areál šachty Ondrej a štôlne Bartolomej. Na povrchovú výstavnú plochu sa dostali obnovené pôvodné banské stavby so strojným vybavením. Nachádza sa tu ťažná veža Žofia z Banskej Belej, ťažná veža šachty Mária, vodostĺpcový ťažný stroj z roku 1881, haviarska izba „cachovňa“ s kováčskou dielňou, remíza banských lokomotív, sklad strelného prachu tzv. pracháreň. Kachelmanov vodnostĺpcový ťažný stroj si zaslúži osobitnú pozornosť. Do múzea sa dostal zo šachty Lill v Hodruši. Je pamätníkom éry vodnostĺpcových strojov, ktoré v 18. storočí zachránili banskoštiavnické baníctvo pred zánikom. V celosvetom meradle boli tieto stroje dlho na čele technického pokroku v hlbinnom dobývaní nerastov. Už táto časť múzea stačí na to, aby návštevníka nasýtila pocitom, že táto expozícia sprístupňuje naozaj špičkové predmety. Krásne obnovené, dobre prezentované. Ibaže ľudia sem chodia najmä pre čosi iné. To "iné" je vstup do podzemia.
.JPG)
Vstup do bane
Podzemnú expozíciu otvára ťažná veža Rúfus umiestnená nad šachtu Ondrej. Na tomto mieste bude dobré si ozrejmiť význam niektorých použitých pojmov. V baníctve sa šachtou (pôvodne nemecké schacht) rozumie vertikálna (zvislá) jama obdĺžnikového alebo kruhové tvaru, ktorá slúži ako vstup do jednotlivých podzemných poschodí, prípadne k doprave materiálu alebo vetraniu (odvádzaniu plynov). Zvyčajne sa v šachtách pohybuje výťah a nad nimi sa týči ťažobná veža. Šachtou sa občas nazýva aj celá hlbinná baňa, pretože šachta býva jej najdôležitejšia časť. Pravdou však je, že bane môžu mať aj niekoľko šácht. Druhou typickou „chodbou“ podzemných baní je štôlňa (nemecky stollen). Ide o banské dielo, ktoré sa skutočne zo všetkého najväčšmi podobá na chodbu. Býva vedené horizontálne (vodorovne) a len v málo prípadoch máva mierny sklon. Štôlne sa budujú v hornatom teréne. Z praktického hľadiska sa delia na tie, ktoré sú určené na dobývanie ložiska, dopravu, odvodňovanie, prieskum a v prípade nášho banského múzea poslúžila šachta Bartolomej ako vstup do pozemných priestorov. Tie sú fascinujúce. Akýkoľvek menej expresívny výraz by nesprostredkoval ten úžasný zážitok z tohto podzemia. Je to úplne iné ako v jaskyniach, alebo v skalných puklinách, či dutinách. Priestor sa dynamicky mení. Z relatívne veľkých miestností, dobre osvetlených elektrickými žiarovkami prechádzate do vlhkých úzkych chodieb, v ktorých sa slabšie svetlo mení na ťaživé prítmie. Pevné skalné steny strieda drevené debnenie, z ktorého škár sa vysýpa nespevnená hornina. Vodorovné chodby končia pri plechových schodoch, ktoré vás vedú hlbšie a ďalej do horského masívu. Banský stredovek stiesnených priestorov vystriedajú široké pohodlné chodby (ak sa dá niečo v bani nazvať pohodlným) a pod nohami sa objavujú koľajnice. Pri stenách parkujú elektrické banské vlakové súpravy. Nízke ako pre hobbitov, vytvarované z hrubých plechov akoby na ne použili materiál pre výrobu tankov. Otvorené vagóniky pre dopravu baníkov striedajú čiastočne uzatvorené pre dopravu horniny a úplne uzatvorené, ktoré slúžili na odvoz odpadu z podzemných záchodov. Na takéto samozrejmé veci si občas ani nespomenieme. Ale aj o to sa treba v bani postarať. Chodby lemujú výklenky s banskými nakladačmi, bágrami, ale aj stolom prestretým k štedrovečernej večeri. Prácu v bani nezastavili ani sviatky. Je to zvláštny svet. Asi naozaj platí to socialistické Ja som baník, kto je viac?!, ktorým sa kedysi lanárilo na dobrý zárobok, sociálne výhody a nebezpečnú prácu v podzemí.
.JPG)
Banské diela
Muzeálnu časť podzemia tvoria dve banské diela, obzor Bartolomej a Ján. Celková dĺžka trasy je asi 1300 metrov a prejsť sa dá za niečo viac ako hodinu. Všetkým návštevníkom osobitne predstavia gápeľ (používa sa aj pomenovanie gepeľ) na konský pohon, ktorý sa ako jediný takýto stroj zachoval v podzemných priestoroch. Povrchový gápeľ používaný pri ťažbe soľanky ostal zachovaný v Solivare pri Prešove. Gápeľ je prevodovým mechanizmom, akýmsi obrovským navíjacím kolesom, ktorý rozhýbali zvieratá chodiace stále dookola.
.JPG)
Ženy zvyknú hovoriť, že technické pamiatky sú hračičky pre mužov. Banské múzeum v prírode v Banskej Štiavnici je akoby jedna veľká technická pamiatka. Jej návšteva, prechádzka v podzemí v gumených plášťoch, s prilbou na hlave a elektrickým lampášom v ruke, s možnosťou vidieť na povrchu stroje, ktoré vyzerajú ako na kov obrátené čudesné chrobáky, alebo stavby, ktoré sú povedomé len rodinám baníkov, prináša zážitok, ktorý nepozná pohlavie. Je to iný svet, iný život, iná skúsenosť. A tej by bola škoda sa vyhnúť.
