Keď som sa definitívne rozhodol zúčastniť 17. ročníka Pražského polmaratónu, vôbec som si nebol sebou istý. Behať síce chodím po celý život len tak pre potešenie alebo v rámci tréningu na turistiku. No sám. Do lesa alebo okolo jazera. Zúčastniť sa podujatia, kde je vyše 12 500 ďalších bežcov a tisíce divákov, tak z toho som mal trocha trému.
Hneď ako som potvrdil účasť, začali mi v hlave víriť myšlienky. Mám vôbec dostatočne nabehané? Nesklamem sám seba? Neutržím hanbu? Je predsa niečo iné zastať, prehnúť sa a nabrať dych keď som sám, ako keď na mňa pozerajú stovky ďalších ľudí naokolo. Hlavou sa mi preháňali rôzne takéto obavy poznačené povrchným a zbytočným imidžom. Potom som si na webe prečítal motto celej akcie, ktorého autorom je československá bežecká legenda Emil Zátopek. A ten raz povedal: „Chceš-li něco vyhrát, běhej stovku. Chceš-li něco zažít, běhej maraton.“ A vtedy som si uvedomil, že všetky obavy sú zbytočné. Ide predsa o radosť. O radosť z pohybu, o zážitky, o spoznávanie limitov svojho tela a prekonávanie samého seba. A tak som si behanie začal opäť vychutnávať v jeho prapodstate.
Na maratóne bolo všetko perfektne zorganizované
Od online prihlásenia až po samotný beh. Má to však jeden dôležitý háčik. Do pražských ulíc sa môže zmestiť maximálne 12 500 bežcov. A táto maximálna kapacita bola vypredaná už na konci minulého roka. Takže ak sa chcete Pražského polmaratónu zúčastniť aj vy, neváhajte s prihlásením čim skôr. Lebo minimálne tri mesiace pred štartom je už vypredané. S tým súvisí aj ubytovanie. Veľké množstvo bežcov bolo zo zahraničia, čiže beztak turistami preplnená Praha bola ešte plnšia a ubytovanie na poslednú chvíľu sa určite nehľadá ľahko...
Na štarte 12 500 bežcov
Konečne som stál na štarte. Ten bol pri Rudolfíne na námestí Jana Palacha priamo pri Vltave. Presne o 12.00 odpálil štart známy český futbalista Pavel Nedved a tisíce bežcov vyrazili na svojich 21 kilometrov. Na štarte sa v predných radách tlačila maratónska svetová špička, ktorej dominovali bežci najmä z Kene a Etiópie. Ja som však nepreceňoval svoje sily ani ego, bol som teda v úplne zadných koridoroch a štartovú líniu som prekročil, keď prví účastníci bežali už asi 7 minút. Od prvých sekúnd ma ovládla eufória a bol som si istý, že to dám. Svietilo príjemné slnko, cestu lemovali tisíce divákov, do toho zvuk tisícov nôh, panoráma starej Prahy a trblietavá hladina Vltavy. Vstúpila do mňa veľká energia a radosť zo samotného behu. Tešil som sa, zmocnilo sa ma nadšenie. Tento pocit ma ovládne vždy na horách, keď sa objaví nádherná prírodná panoráma. Teraz som túto eufóriu zažíval v pre mňa úplne nových podmienkach.
Závod som si riadne užil. Unavený, no šťastný som dobehol do cieľa. Tam pevzal symbolickú medailu za účasť a povedal si: "Na podobnej akcii sa určite zúčastním opäť". Ak vás baví behanie, podobnú skúsenosť odporúčam aj vám.
A takto to vyzeralo v roku 2014:
