Na bicykloch Liberta k Jadranu

Boris Dzibela - 26.8.2015

Po minuloročnej nevydarenej ceste do severočeského mesta Liberec sme sa tento rok opäť odvážili na ďalšiu, dlhšiu cestu na bicykli s jediným prevodom. Projekt sme nazvali  Na Liberte k Jadranu. Názov už napovedá, že cesta povedie do slnečného Chorvátska...

Prečo Chorvátsko? No z jedného prostého dôvodu. Podoba nášho tímu sa oproti minulému roku dosť zmenila, a to tak, že všetci členovia výpravy sú členovia Art Music Orchestra z Červeníka, ktorý v období od 15.8. – 22.8.2015 odohral na Makarskej a v Tučepoch 2 koncerty. Preto sme 9.8.2015 o 7.30 hod. vyrazili z Červeníka do chorvátskej Makarskej.

PRÍPRAVY

Pred odchodom k moru bolo nutné dať Liberty do stopercentnej kondície aby vydržali náročnú a dlhú osemsto kilometrovú trasu. Každú Libertu sme do poslednej skrutky rozobrali, čo bolo treba sme opravili, vymenili a celé sme to naspäť zložili. Okrem troch bicyklov sa na cestu pripravovalo aj sprievodné vozidlo, ktoré nás sprevádzalo celú cestu a šofér tohto auta bol náš fotograf a dokumentarista. 
Dopravné prostriedky by boli už aj nachystané, už nám chýbalo len sponzorov zohnať. Týmto začalo nekonečné rozposielanie žiadostí o pomoc. Po dvoch týždňoch začalo naše úsilie prinášať svoje ovocie. Ozval sa Red Bull! Red Bull nám poskytol energetické nápoje na celú cestu, takže nám stále dával krídla. Chalani od Celopolep.sk nám vyrobili super nálepky, Zvaracka.eu nás finančne podporila, Trnavský samosprávny kraj nás materiálne podporil a Dolnopovažské združenie Pramene nám poskytlo sprievodné vozidlo.
Super! Môžeme vyraziť!

1.deň – 9.8.2015

Oficiálny odchod bol z Červeníka o pol ôsmej ráno. Vyrážali sme len dvaja cyklisti, keďže tretí cyklista a šofér mali ešte nejaké povinnosti. Šliapali sme pomaly smerom na Senec, cestu sme si užívali a odstraňovali sme menšie nedostatky. Počas prestávky v Senci na námestí prišiel za nami mladý pár s otázkou kam cestujeme. Po zodpovedaní otázky sa nás mladý pán opýtal: „A to idete na týchto pi*ách?“ Nasledoval výbuch smiechu. Dopili sme Red Bull, sadli na bicykle a ťahali sme do Hamuliakova, kde sme sa kompou previezli na druhú stranu Dunaja aby sme mohli prekročiť hranice. V Maďarsku začalo naše prvotné blúdenie po malých dedinkách. Veľký problém tu zohrávala jazyková bariéra.

Angličtinou alebo nemčinou hovorí málokto. Všetci len maďarsky. A tak sme sa smerom na rakúsky Andau dostali aj na veľmi zaujímavé cesty, ktoré nepokrýval asfalt, ale len štrk a hlina. Po takejto  exkluzívnej ceste sme išli asi tak 12 kilometrov. Po tomto silnom zážitku, či už pre nás alebo bicykle sme sa rozhodli, že pozmeníme trasu a vydali sme sa smerom na Csornu. Asi 7 kilometrov pred Csornou sme prenocovali na jednej lúke pri ceste.
Prejdená vzdialenosť: 131km 

2.deň – 10.8.2015

Druhý deň ráno sme o pol šiestej vstali, pobalili veci a o siedmej sme už boli na ceste. Držali sme sa cesty  číslo 86, ktorej koniec bol až na hraniciach so Slovinskom. Cesta bola úzka, bez krajnice, preplnená kamiónmi, a keď sa popri ceste náhodou objavila cyklocesta, tak nebola zjazdná pre naše bicykle. Všetko má aj svoje svetlé stránky. V každej dedine je voľne prístupný verejný vodovod s pitnou vodou, kde sme si stále menili vodu, umývali sa a ovlažovali. V malej dedine Páli sme sa naraňajkovali a pokračovali sme stále na Szomathely. Poobede sme dorazili do Szombathely, odkiaľ sme smerovali na Lenti. V meste Kormend sme sa konečne stretli aj so zvyškom výpravy. Konečne sme bicyklovali celý tím. Cestu sme si užívali ešte viac ako predtým. Čím viac sme sa blížili k hraniciam, tak cesty boli lepšie, kvalitnejšie.

Išli sme jak veter. Večer sme dorazili do Lenti, kde sme si v chatkovej oblasti našli príjemné miesto na nocľah. Postavili sme stan, nafotili fotky, natočili video a išli sme spať. 
 
Prejdená vzdialenosť: 155km

3.deň – 11.8.2015

Ráno bolo chladné a hmlisté. Ochrápaní sme pobalili veci a vyrazili smerom na hranice. Išli sme po bočných cestách, kde to bolo fakt super. K jednej panej sme si boli pýtať vodu a tá nám ju vytiahla zo studne s vedrom na lane. Bol to fakt zážitok. V tej istej dedine sme si v miestnom pohostinstve spravili raňajky. Bolo pol ôsmej ráno a táto inštitúcia bola úplne natrieskaná. Uvarili sme si kávu, najedli sme sa a na koniec sme sa posilnili Red Bull-om a hranice sme brali útokom. 

Po menšom motaní sa v mestečku Letenye sme prekročili hranice s Chorvátskom.
 
Na hraniciach prebehla hraničná kontrola, policajt sa na nás smial, že na čom sme to prišli. Bol to super pocit prejsť na jednorýchlostnom bicykli hranice Chorvátska. Tak sme sa rozbicyklovali smerom na Prelog, kde bolo jazero, v ktorom sme sa chceli okúpať. Len keď sme k nemu prišli, tak bolo veľmi špinavé a nevoňalo o nič lepšie od nás. Po márnej snahe okúpať sa sme pokračovali do Zagrebu. Pán fotograf Martin Hesko nás poslal super skratkou po hrebeni miestnych kopcov, kde naše Liberty mali  test málo brzdiacich bŕzd. Po zabrzdení pod kopcom som už len cítil a videl páliacu sa, pariacu a kvapkajúcu vazelínu zo zadného náboja. Rozoberať a premazávať sa nám to moc nechcelo, tak sme pokračovali ďalej v našej ceste. Kopce začali pribúdať – bola to makačka. Asfalt bol dokonalý, len keby stále nestúpal a neklesal. Šlapali sme o dušu, až sme zastavili v jednom bare asi 30 kilometrov od Zagrebu. Dali sme si ľadový čaj, doplnili tekutiny, urobili reklamu nášmu regiónu a opäť sme pokračovali. Práve, keď sme boli na odchode, tak nás pristavil jeden anglicky hovoriaci pán. Naše bicykle nazýval stále „Ponnybikes“ a na odpoveď, že ideme ešte len tretí deň zareagoval: „Fuck“. Potriasli sme si rukami a vydali sme sa do Zagrebu. Predtým, ako vojdete do Zagrebu idete cez mesto Sesvete, z ktorého sa ani neviete ako, ani neviete kedy  dostanete do Zagrebu. V Zagrebe malo byť údajne jazero v ktorom sa chcel náš Lukáš konečne okúpať, ale jeho hľadaním sme prešli celý Zagreb, nabehali sme 25 kilometrov a jazero sme nakoniec nevideli. Keďže už bola tma, tak sme sa vybrali k miestnemu nákupnému centru Konzum za účelom vyspať sa, kde sa však jeden milý pán pri pohľade na nás ponúkol, že môžeme uňho prespať.

Prejdená vzdialenosť: 160km

4.deň – 12.8.2015

Ráno sme si určili cieľ pod názvom Plitvické jazerá a vyrazili sme. Krajina bol čím ďalej, tým krajšia, rozmanitejšia. Na ceste pribúdalo veľa kopcov a kamiónov, ale my sme sa nevzdávali a šlapali sme. Pre miestnych sme boli jednoznačne atrakcia. Šlapali sme ďalej a ďalej, kilometre pribúdali. Po ceste na Plitvické jazerá je krásne mesto Slunj, v ktorom sú pod domami vodopády. Také sme teda ešte nevideli
.
Opäť sme šlapali do samého večera a dostali sme sa asi 5 kilometrov pred Plitvické jazerá. Našli sme si super parkovisko na prenocovanie, a tak sme sa tam rozložili. Stan sa nám už nechcelo stavať preto, lebo naše nohy smrdeli tak, že sa to v ňom nedalo vydržať. Krásne a pohodlne sme zaspali, keď asi o druhej ráno prišiel za nami policajt a budil nás s tým, že tu nemôžeme spať. Tak isto budil aj s ostatných ľudí, čo tiež spali na parkovisku. Tak sme sa rýchlo pobalili a za doprovodu hanlivých slov sme sa premiestnili autom za Plitvické jazerá, kde sme sa  vyspali. Dodnes nevieme, kde sme spali a ani kde to bolo; a nádherné Plitvické jazerá sme nevideli.
 
Prejdená vzdialenosť: 130km

5.deň – 13.8.2015

Ráno nás zobudila hrkotajúca miešačka a vrava miestnych robotníkov. Veľmi nás pobavili, pretože keď chceli naplniť sud vodou, tak nezháňali najbližší vodovod, ale prišli hasiči s cisternou a tí im ten sud naplnili. S úsmevom sme zbalili všetky veci a pokračovali v našej ceste k Jadranu. Cesta ešte chvíľu pokračovala v štýle hore kopec, dole kopec, čo sa nám už s pribúdajúcimi stupňami na teplomere veľmi nepáčilo, ale zrazu sme sa objavili na dlhej rovine. Predstavte si, že šlapete na bicykli po vašej ľavej ruke kopce, pred vami rovina a v diaľke po pravej ruke zase kopce. Počas obdivovania krajiny sme šli okolo vojenského objektu pred mestečkom Udbina. V Udbine sme si dali skvelý obed a za mestečkom sme si dali menší šlofíček.
 
Dať si siestu nebol dobrý nápad. Keď sme po dvoch hodinách vstali, tak sme sa nemohli prebrať ešte ďalšie dve hodiny. Opäť začali kopce a pomaly vymizli vysoké stromy a porasty. Začínal byť problém nájsť nejaký tieň. Kopce sa začali stupňovať natoľko, že už sme chodili aj pešo, ale stále sme šlapali. Najhorší kopec sme šlapali pešo okolo šiestej hodiny večer; bol fakt dlhý a strmý.

Keď sme schádzali z toho kopce dole, už bolo šero. Cesta dole bola fakt adrenalínová. Prekonali sme na Libertách rýchlosť 70km/h, čo je v skutku dosť nebezpečná rýchlosť. Pri tejto zbesilej jazde sme prišli o náš jediný fungujúci tachometer, a to tak, že skončil pod kolesami auta. Nocľah sme hľadali opäť po tme. Spali sme uprostred ničoho, mimo civilizácie. Lukáš sa bál o svoj vlastný život, pretože mal teóriu, že prídu v noci za nami nejakí magori s acetónom a rozpredajú nás na orgány. Chalan bol tak z toho vyľakaný, že spal v spacáku s kuchynským nožom.
 
Prejdená vzdialenosť: 110km

6.deň – 14.8.2015

Prebúdzali sme sa s tým, že sme všetci celí a nikto nie je rozpredaný na orgány. Zjedli sme nejaké tie paštéty, zabalili veci a sadli na naše tátoše. Čakal nás ešte 15 kilometrový zjazd dolu kopcom až do mesta Knin, kde sme pokračovali v raňajkách pri miestnej rieke. Keď sme v aute pustili hudbu dostatočne nahlas, tak o chvíľu nás obskakovali miestne deti.  V momente, keď o nás vedela už celá ulica sme sa zbalili a pokračovali ďalej s cieľom vidieť more. Počasie nám už od rána nehralo do karát. Teplota sa šplhala okolo štyridsiatky, ako keby nám tie kopce už dosť nestačili. Išlo nám to pomaly. Začali sme sa zmierovať s tým, že dnes more neuvidíme. Chceli sme sa naložiť na auto a prejsť nejaký kus autom, ale fotograf nás odhovoril, že on tu nie je na to aby nás vozil, ale na to aby nás fotil ako šlapeme do pedálov. Tak sme šlapali ďalej a ďalej. Spoznali sme super pána, ktorý nám dával vodu a do pamäte sa nám vryl jeho reakciou na to, kam ideme: „Fuck“. Pokračovali sme ďalej, nič iné nám nezostávalo. Okolo obeda sme prišli do dedinky Kosovo, kde sme zakotvili v miestnom bare s wi-fi pripojením. Na internete sme zistili, že naša fotka zo Zagrebu sa objavila na facebookovej stránke Ruka Hore, kde mala obrovský úspech. Toto nás nakoplo a zas sme pomaly nabehávali kilometre našej trasy. Podvečer sme dotiahli do jednej dediny, kde nás Martin poslal skratkou cez jeden kopec. Povedali sme si, že dobre skúsime to. Bola to fakt jazda! Celá cesta bola tvorená mäkkým štrkovým podkladom, v ktorom sa naše kolesá len zabárali. Takáto cesta bola prudko hore kopcom a aj dole prudkým kopcom. Večeru sme si dali v dedinke Osoje. Mali nádherné čašníčky, to sa musí uznať. Už sme boli na odchode, keď sa nami prišiel jeden čašník, že či by sa nemohol na našich bicykloch povoziť. Nechcel nám veriť, že sme na hentakých bicykloch prešli zo Slovenska do Chorvátska. Poprial nám šťastnú cestu a šli sme hľadať miesto na nocľah. Našli sme super vedľajšiu cestu pri jednom poli, už sme mali všetko rozložené, keď v tom za nami prišli dvaja páni na nablýskanom BMW s chromovanými diskami s reťazami na krku, že čo tu chceme robiť, lebo oni majú kúsok od nás sklad. Keď sme povedali, že chceme len jednu noc prespať, tak povedali, že okej a išli preč. Myslíte, že v tom sklade skladovali nejaké obilniny alebo čo? Otázka za milión! Ľahli sme si a zaspali.
 
Prejdená vzdialenosť: 105km

7.deň – deň D – 15.8.2015

Je to tu! Posledné kilometre sú pred nami! Medzi nami a morom bolo už len jedno pohorie. Ráno sme vysadli na bicykle a šlapali sme o dušu. Naše šlapanie bolo po chvíli na nič, kedže sme sa stratili a odbočili sme na štrkovú cestu, na ktorej Lukáš dostal defekt. Bol to prvý a posledný defekt za celú výpravu. Defekt sme rýchlo opravili a uháňali sme za morom. Vyšli sme opäť na našu plánovanú trasu a pomaly a isto sme sa šplhali hore kopcami. Po dlhom šlapaní hore kopcom sa za zákrutou vynorilo more. To bol pohľad! Neskutočné niečo! Na starom bicykli, ktorý bol určený na jazdu z domu do obchodu a z obchodu do kostola sme prišli k Jadranskému moru. Ohúrený morom sme sa doviezli až do Tučepi, kde bol náš oficiálny cieľ. V cieli nás už čakali naši rodičia a priatelia, na ktorých sme sa veľmi tešili.
 
Prejdená vzdialenosť: 70km

Spolu okolo 860 kilometrov za 7 dní. Dali sme do toho všetko, čo sme mohli dať. Boli sme super partia: Martin Hesko – náš kameraman a fotograf (http://martinhesko.sk) , Matej Mego – zdroj dobrej nálady a ťažný kôň našej výpravy, Lukáš Hesko – english man a ďalšia kopa srandy. No a nakoniec moja maličkosť – Boris Dzíbela (ten, čo to celé spískal). Teraz pripravujeme krátky filmový dokument o našej ceste k Jadranu. Ak by ste nás chceli sledovať, tak si kliknite na Facebooku našu stránku: Liberta tour (https://www.facebook.com/libertatour) 
Komentáre Disqus