Muskat, hlavné mesto Ománu je ako z orientálnej rozprávky

Tomáš Kubuš - 6.4.2014

Hlavné mesto Ománskeho sultanátu Muskat ležiaci na brehu Indického oceánu vyzerá ako vystrihnutý z rozprávky. Rozdiel je len v tom, že zatiaľ čo rozprávky sú vymyslené, Muskat je skutočný.

Kde inde sa môže človek túlať trhom v ktorom rozvoniava kadidlo? Stretnúť sa s niekoľkými exotickými národnosťami na jednej ulici, alebo sa ocitnúť medzi skalami v zátoke, ktorú z oboch strán zdobia staré pevnosti? Vitajte v rozprávke!

Vôňa nad zlato

Ománsky Muskat je spojeným niekoľkých svetov do jedného veľkého mesta. Možno ani nie je tak veľké, ale svojim zjavom a národnosťami, ktoré sa stretávajú na trhoch sa veľké zdá. Ak by mal človek vidieť len jedno jediné miesto v celom Muskate, bola by to štvrť Mutrah rozlievajúca sa priamo na brehu oceánu. Omán bol už od nepamäti spolu s Jemenom známy ako miesto odkiaľ sa vyvážalo do sveta najcennejšie kadidlo. Kúsky vyschnutej živice z kadidlovníkov rastúcich na západe krajiny mali svojho času väčšiu cenu ako zlato. Stačí spraviť niekoľko krokov pod obrovskou klenbou, ktorá ohraničuje vstup do miestneho bazáru a naokolo sa rozprestrie závoj kadidla. Akoby pred chvíľkou okolo prešla karavána smerujúca do kráľovských palácov a nechávala za sebou voňavú stopu.

Bazár v Mutrahu je povestný tým, že tu človek dostane tohto voňavého zlata koľko sa mu zachce. Hneď na začiatku je niekoľko malých obchodíkov, kde vo vnútri postávajú predavači. Niektorí majú oblečené dlhé snehobiele hábity, ktoré sa v Ománe nazývajú dišdaša a na hlave im nesmie chýbať ani ozdobená čiapočka kupa. Podľa starých tradícii by ju mala ručne zdobiť mužova manželka. Aj tu vidno akú mozaiku Omán predstavuje, pretože nie všetci sú Ománci, ale často predávajú aj obchodníci z východnej Afriky, Zanzibaru či dokonca Somálska. Mladík s výzorom piráta sa usmieva a volá ma bližšie. Z obchodíka sa do ulice dostáva ťažká vôňa kadidla a vzadu v obchode ho má niekoľko kíl. „Kúsok kadidla vezmeš do nádoby, zapáliš uhlík, aby sa rozžeravel a potom na neho položíš kadidlo“ predvádza ako sa z neforemnej guľôčky stane vôňa, ktorá zapĺňa kostoly po celom svete. „Najkvalitnejšie je z Dofaru“ ukazuje na balík drahého kadidla. Každý si na pamiatku aspoň kúsok vezme. Veď je to tak ľahké si ho potom doma zapáliť a rázom sa ocitnúť na bazáre v Mutrahu.

Babylon jazykov a tvárí

Nekonečný trh tvorí niekoľko desiatok menších obchodíkov či uličiek. Za kadidlovou oponou, ktorá omámi návštevníka hneď pri vstupe sa ukrývajú zaujímavé ľudské tváre. Ich každodenná rutina je pre cudzinca farebným divadlom, ktoré sleduje s otvorenými ústami.

Muži v bielych naškrobených dišdašách sa pomaličky prechádzajú a nevnímajú okolitý svet, pretože sú zabratí v rozhovore. Ženy v čiernych abájach zakrývajúcich telo preletia okolo nich rýchlo ako blesk, no pri obchodíkoch so šatkami, šatami a šperkami aj oni strácajú pojem o čase. Chlapi s dlhými, divokými bradami z pakistanského Balúčistanu obratne narábajú s vozíkmi naplnenými tovarom a prepletajú sa pomedzi hradbu tiel bez toho, aby niekoho zrazili. S nákupnými taškami prejde dvojica drobných žien podľa výzoru z Filipín a aby toho nebolo málo spoza rohu vyjde štíhly muž s aristokratickou chôdzou, za ktorého by som dal ruku do ohňa, že by mohol byť saudským princom.

Obchodníci zvolávajú do svojich malých predajní. Majú tu azda všetko. Od voňaviek tak sýtych, že ak si človek na ruku dá len malú kvapôčku, tak ju cíti aj o pár dní, cez zakrivené dýky chandžare, ktoré majú v krajine tak vysoké postavenie až sa prebojovali na štátnu vlajku, za výkladom sa hojdajú šperky ozdobené masívnymi príveskami, vedľa sú v rade naukladané šatky na hlavu a na samom konci rozvoniava tabak a vodné fajky. Nad bazárom vyrastá štíhly minaret mešity, ale v tom neuveriteľnom teple sa ani muezzínovi nechce zvolávať na modlitbu.

Čaj s mliekom

Zátoka v muskatskom Mutrahu žije každé ráno čulým ruchom, ktorý nedovolí nikomu spať dlhšie ako by chcel. Na obed, počas siesty a najväčších horúčav sa premení na mesto duchov, ale podvečer, keď už lúče slnka tak nebodajú zase nádherne ožíva. Pás bielych budov sa tiahne pozdĺž zátoky akoby sa chceli vlniť spoločne s morom. Tradičná ománska architektúra mizne len veľmi pomaličky a preto niektoré domy vyzerajú tak ako pred sto rokmi. Biele fasády, balkóny vystupujúce do ulice, niekedy dokonca výklenky pripomínajúce okná a všetky okenice či dvere precízne vyrezali rezbári.

Ománci milujú detaily a majú pre ne vyvinutý nesmierny cit. Za bránou a mešitou oblečenou do modrej farby sa rozkladá štvrť, pri ktorej sedí strážnik a nepúšťa dnu cudzincov. Pár desiatok metrov oproti sa leskne more a na ňom odpočívajúce rybárske lode, ale aj väčšie drevené koráby akými piráti zvykli brázdiť okolité moria. Altánky lemujúce pobrežie zaplnili ľudia a spoločne trávia príjemný čas vonku. Niektorí len v rozhovore, iní si so sebou priniesli jedlo, celé rodiny a majú večeru pod šírym nebom. Chalani z Pakistanu v dlhých „košeliach“ až po členky si Omán pochvaľujú. „Je tu práca, zarobíme si peniaze a môžeme podporovať rodiny doma“ hovoria ako stovky ďalších, ktorí prišli do krajiny za lepším životom. „Keď si zarobíme, vrátime sa domov“ dodajú. So zapadajúcim slnkom sa promenáda rozsvieti a život pulzuje zovšadiaľ.

Ľudia vchádzajú a vychádzajú z bazáru každú chvíľku, taxikári zapchali ulice, promenáda miestami praská vo švíkoch a zdá sa, že všetci sú odrazu vonku. Sympatický Ománec Abdul ma pozýva na čaj. Nájdeme malú, zapadnutú čajovňu mimo hlavnej ulice a Abdul bez slova namieri k čašníkovi dva zdvihnuté prsty. O pár sekúnd pristane na stole čaj pripomínajúci kávu. „Pijeme čaj s mliekom ako v Indii“ povedal Abdul a spolu popíjame lahodný nápoj, ktorý však Ománci „vylepšujú“ obrovským množstvom cukru.

More prináša život

Duša Ománu sa dá najlepšie zachytiť skoro ráno. Krátko po prvej dennej modlitbe sa spustí kolotoč na rybom trhu na okraji celej štvrte. Rybárska tradícia je v krajine hlboko zakorenená a pre mnohých bola po generácie jediným zdrojom obživy. Aj dnes musia rybári na more vyrážať veľmi skoro, aby sa vrátili a všetko si prichystali kým začnú prichádzať ľudia. Tí sa sem zbiehajú z celého Muskatu, pretože rybí trh v Mutrahu patrí k najlepším. Skupina mužov ešte vyťahuje na breh rybársky čln a v starých prepravkách nosia ryby priamo na trh. Vo vnútri môže byť stovka ľudí. Hluk, krik, orientálne tváre, neznáme pachy, ťažký, miestami nedýchateľný vzduch z tohto miesta robia svojim spôsobom fantastické miesto. Ľudia, ktorých domov nemá more sú vždy fascinovaní miestami akým je toto. Chlapci sedia na zemi a pred sebou predávajú krevety, kraby, starý rybár takmer spevom vychvaľuje svoj úlovok, na pultoch pristáli malé žraloky s ostrými zubami, obrovské tuniaky, ale aj chutné pražmy. Kto si vyberie, dohodne sa na cene a v rohu miestnosti sedia muži na nízkych stoličkách a každému ryby za pár drobných očistia. S pribúdajúcimi hodinami divadlo utícha, no vôňa rýb neprestáva. Tento krát nie čerstvých, ale grilovaných. Cez ulicu si trojica Egypťanov otvorila malý podnik, kde každý deň grilujú ryby nakúpené oproti. Namiešajú si vlastnú zmes korenia, ktorou potrú rybu, dodajú k nej čerstvú zeleninu, chlebovú placku a obed je na svete. „Sadni si k nám, odkiaľ si?“ vítajú ma dvaja muži v bielych dišdasách. „Slovensko? Vy ste sa v roku 1993 rozdelili však?“ prekvapí ma svojou znalosťou starý muž, pretože málokto tuší, že taká krajina existuje. Až neskôr som sa dozvedel, že mojimi spoločníkmi boli dvaja vysoký sudcovia. A tak spolu sedíme a rukami dojedáme rybu pri rozhovore.

Medzi starými pevnosťami

Starý Muskat leží za ostrými šedivými horami pohoria al-Hadžar. Kedysi sa zvyklo o starom Muskate hovoriť, že je vďaka ním tak neprístupný, že sa k nemu dalo dostať jedine po mori. Zvlnené pahorky aj dnes dotvárajú akúsi nedobytnú atmosféru, no už si do mesta nájde cestu aj taxikár. Kým štvrť Mutrah pulzuje vlastným životom, starý Muskat je ospalý. Biele domčeky lemujú cesty, sú nimi pokryté celé štvrte. Majú nádherne vyrezávané okenice, dvere, niekedy chráni okná mreža, ktorá blízkosťou oceánu stráca svoju farbu. Ulice sú prázdne, len sem tam prefrčí auto alebo postava kráčajúca rýchlym krokom do niektorého z obchodov. Starý Muskat je skôr o dedičstve predkov a pamiatkach, než o tom aby sa človek dozvedel niečo zo súčasného života.

Z miesta je cítiť, že čas sa tu zastavil veľmi dávno. Svojim farebným výzorom vyniká z priemeru obrovská stavba sultánovho paláca. Sultán Kábus vstupuje do 42.roku svojej vlády a za ten čas si získal srdcia domácich. Jeho portréty možno nájsť všade a nie je to len z povinnosti, ale z úcty voči jeho osobe. Nikto pre Omán nespravil toľko, než sultán, zvyknú vravieť domáci. Miesto na ktorom stojí dnes palác bolo v mysli otrokov takmer neustále. Podľa legendy tu stála kedysi vlajka. Ak otrokovi podarilo prísť až k nej a dotknúť sa jej, mal garantovanú slobodu. Za nenápadnými skalami sa odrazu otvorí prírodná zátoka ozdobená dvomi pevnosťami. Ťažko povedať či je krajšia al-Miraní alebo oproti stojaca al-Džalalí. Obe pochádzajú z búrlivého obdobia konca 16.storočia, kedy Portugalci ovládali toto územie. Pamätajú si všetkých vládcov, ktorí sa pokúsili ovládať krajinu kadidla a dodnes si o nich miestni rozprávajú príbehy a zabudnuté legendy.

www.kubus.blog.sme.sk
www.blizkyvychod.eu

Komentáre Disqus