Potulky po Jordánsku

Ingrid Žalneva - 22.7.2013

Hovorí sa, že najlepších priateľov človek získa na strednej škole. Súhlasím. A práve s týmito spolužiakmi z gymnázia a ich dospelými deťmi som sa vybrala na cestu do Jordánska. Sedem statočných...

Je začiatok novembra. Vo Viedni typické sychravé počasie, napriek tomu hádžem do kufra veci s krátkymi rukávmi a plavky. Veď v krajine, kam mám namierené, by malo byť príjemne teplo...

Prílet do Ammánu – dobrodružstvo sa začína

Do hlavného mesta Ammánu sme prileteli po polnoci. Na letisku nás čakalo auto-minivan, ktoré sme si objednali a zaplatili ešte vo Viedni. To bol prvý úspech – že tam vôbec to auto bolo... Po krátkej obhliadke sme zistili, že v ňom chýba navigátor, hoci bol tiež v objednávke. Chlapík z požičovne nás presviedča, že ,,no problem“, zajtra nám ho donesie do hotela, a v očiach sa mu pritom rozihrali také zvláštne ohníčky... No, to je síce pekné, ale ako uprostred noci trafíme do hotela v meste, ešte k tomu arabskom, kde nič a nikoho nepoznáme a takmer všetky nápisy sú v arabčine? Trváme na tom, aby nás tam chlapík zaviedol. Už po pár metroch pochopíme, že naše rozhodnutie bolo správne. Do Jordánska sme totiž prišli týždeň pred voľbami. Všade, ale naozaj všade vejú alebo visia predvolebné pútače. Ešte aj dopravné značky sú celé olepené fotografiami politikov. Dešifrovať sa dali len tie, kde plagátiky už stihol roztrhať vietor (alebo protikandidát?). Po ceste musíme natankovať. Ešte na letisku nás výslovne upozornili, že máme brať len benzín 90-tku. Zastavujeme, kým sa náš sprievodca vyhrabal zo svojho auta, naši chlapi sa vrhli k čerpadlu. Nesprávnemu... Arabská  deviatka je síce podobná našej číslici, ale to, čo vyzerá ako nula, je ich päťka. Nula je len taká nenápadná malá bodka. Ďalší šok, no konečne nejaký pozitívny: liter benzínu stojí pol eura!

Amman

Hlavné mesto

Ráno si napchám pyžamo a ostatné zvršky do kufra. Mávam trochu problém s tým, keď sa má mojich osobných vecí dotýkať nejaká cudzia osoba. Navyše tu izby upratujú výhradne muži. Muži pracujú aj v kuchyni, v obsluhe, za recepčným pultom. Práve tých obliehame hľadaním nášho navigátora. Nikto o ničom nevie. Dáme si vytočiť telefónne číslo do požičovne – ,,GPS not available“... Tak to sa nám to pekne začína. Do mesta si berieme radšej dva taxíky. Premávka je dosť hustá a chaotická. Ammán je veľmi staré mesto, zmienky o ňom sú už v Biblii. V roku 635 sa dostal pod arabskú nadvládu a bol dôležitou zastávkou na obchodných a karavanových cestách. Rozkladá sa na 19 pahorkoch s nadmorskou výškou od 700 do 900 metrov so skalnatými svahmi, ktoré sú zastavané svetlými nižšími domami. Svahy sa zvažujú k centru mesta, kde sa rozkladá Námestie kráľa Fajsala. Tu si pozrieme zvyšky rímskeho divadla, do ktorého sa zmestilo 6000 divákov.

Hlavnou turistickou pamiatkou je však citadela, z ktorej máme nádherný výhľad na celé mesto, zo všetkých svetových strán. Upútala nás velikánska jordánska zástava, ktorá vďaka svojim rozmerom neviala, ale sa len elegantne vlnila. Inak majú svoje zástavy napchané všade. Citadela je veľký komplex so zvyškami opevnenia, chrámov a palácov. Nachádza sa tu aj archeologické múzeum, kde majú také zvláštne sochy – vyzerajú ako mimozemšťania, sú zhotovené z páleného vápna a pochádzajú z roku 6500 pred naším letopočtom! Opäť si berieme taxíky, zastavujeme pri rušnom trhovisku a pri mešite, ale dnu nás nechcú pustiť, je piatok – deň veľkých modlitieb. Iné významné pamiatky z minulých storočí v Ammáne nie sú, buď ich zničili cudzie armády alebo ich zničil čas. Taxikár Ahmed sa tvári ako náš veľký kamarát, vie sa trošku dohovoriť po rusky, po piatej zákrute nás už pozýva k sebe domov na čaj. Úctivo odmietneme...

Púštne hrady Azraq, Amra, Kharanah

Po krátkom oddychu v hoteli konečne nasadáme do nášho minivanu. Bez navigátora, vyzbrojení len mapou, odvahou a odhodlaním, že trafíme tam, kam chceme: k hradom v púšti Badia. Odbočujeme na cestu, ktorá je hlavnou spojnicou Jordánska so Saudskou Arábiou. V Azraqu, čo je naša prvá zastávka, sa cesta odkláňa do Iraku. Že sme správne a blízko, poznávame podľa toho, že tu väčšinou stretávame cisterny, prázdne alebo naplnené irackou ropou. V púšti naokolo sa nachádza viacero hradov z ranoarabského obdobia, ich pôvodný účel nie je celkom jasný. Jedna skupinka historikov tvrdí, že to boli letné sídla (načo by som si budovala letné sídlo na púšti, kde sú ešte väčšie teploty?), podľa iných to boli miesta na stretávanie kmeňových vodcov alebo odpočívadlá pre karavány. Azraq je postavený z čierneho bazalitu, posledným známym obyvateľom bol Lawrence z Arábie. Kamenné dvere vážia jednu tonu, ešte stále sa dajú otvárať, strážca nám ukazuje, koľko námahy treba, aby ich zatvoril a čaká, že ho za tento výkon odmeníme bakšišom.

Ďalší hrad Amra je pod ochranou UNESCO, a to kvôli unikátnym freskám, ktoré sú síce v dosť zlom stave, ale aj tak sa dajú rozpoznať celé húfy postáv, medzi ktorými jednoznačne vynikajú polonahé tanečnice. Také niečo sme nečakali. Veď v arabských monumentoch sa nesmú zobrazovať nijaké figúry, nieto ešte s odhalenými prsiami! Slnko sa približuje k horizontu, ešte chceme stihnúť jeden hrad. Na miesto dorazíme pred piatou, už nás pri vchode do areálu odmietajú pustiť dnu. Blondíny skúsia zapracovať. Strážcovi sa rozihrajú v očiach také zvláštne ohníčky a mobilom zavolá kamošovi pri bráne hradu. Môžeme ísť.

Hrad Kharanah má tvar veľkej kocky s vežami v rohoch a uzučkými okienkami. Vo všetkých hradoch sme sa pohybovali na vlastnú päsť, žiadne zátarasy ani zábradlia. Ak sa pošmykneš, máš smolu. Pri bráne už netrpezlivo prestupuje strážca. Teší sa síce na bakšiš, ale už by bol rád doma. Slnko o chvíľu zapadne a na púšť sadne hustá tma. Odchádzame, chlapík v galábiji (dlhá košeľa) zamyká za nami hrad, možno na sedem západov... Čaká nás najťažšia úloha dňa: nájsť náš hotel. Cez deň sme si vôbec nestihli uvedomiť, aký je Ammán veľký. Beznádejne sa motáme po jeho uliciach, po niektorých dokonca niekoľkokrát. Keď zbadáme pri ceste odstavené auto s policajtmi, nádej oživne. Ale len na chvíľu. Policajti nevedia ani slovo po anglicky. Zastavia preto ďalšie auto a jeho šofér nám robí tlmočníka. Nasmerujú nás, no o chvíľu sa už zase motáme. Politici na dopravných značkách hádžu na nás škodoradostne svoje predvolebné úsmevy.

Zastavujeme pri jednom obchode s potravinami. Na pult rozložíme mapu, okolo nás sa zhrčia predávajúci i kupujúci (samí muži), veľmi živo diskutujú a v očiach im horia také zvláštne ohníčky... Arab vám nikdy nepovie, že nevie. Že je to tak ALEBO tak, ale: že je to tak A MOŽNO aj tak... Z ich protichodných odpovedí sa už vôbec nevyznáme, keď nám chce jeden pomôcť svojím navigátorom v mobile, kde sú všetky názvy ulíc len po arabsky, tak už fakt nevieme, či si z nás uťahujú alebo čo. Napokon ten najaktívnejší povie, že tu má brata a on ide tým smerom, tak aby sme šli za ním. Radšej si ešte nakúpime nejaké potraviny pre prípad, že dnešnú noc strávime blúdením po ammánskych uliciach. ,,Prenasledovanie“ brata predavača v chaotickej premávke bolo náročné, keď sme sa odpojili, zase sme zablúdili, ale napokon sme sa predsa len do hotela dostali. Ešte si skúšame vybaviť namiesto raňajok balíčky, pretože ráno musíme veľmi zavčasu vyraziť. ,,No problem,“ tvrdia nám všetci chlapi v reštaurácii hotela a v očiach im plápolajú tie zvláštne ohníčky. Už ale vieme, čo to znamená. Budú balíčky? Možno áno a možno aj nie. Inšalláh – nech sa stane vôľa božia...

Petra – hlavný cieľ našej cesty

Balíčky neboli. Čašníci a kuchári vyzivovali a ešte len pomaly otvárali oči, keď sme my už stáli nachystaní pri aute. Aby sme do Petry vzdialenej 300 km dorazili čo najskôr, zvolili sme si diaľnicu. Cesta bola dosť jednotvárna a prázdna. Stále sme sa v duchu pýtali, kde sú všetci tí turisti? To dnes nikto necestuje do Petry? Tesne pri cieli sa krajina dramaticky zmenila. Pred nami bolo skalnaté pohorie, ktoré v sebe po stáročia ukrývalo stratené mesto. Zaparkujeme a s hrôzou zistíme, že na parkovisku stojí nekonečný rad turistických autobusov! A to aj napriek tomu, že sa brány do Petry otvorili len pred nejakou štvrťhodinkou.

Vstupné nám vyráža dych: 50 dolárov!

Žiadne zjednávanie, žiadne zľavy pre študentov. Muži v pokladni vedia, že každý zaplatí, pretože každý chce vidieť jedno z najtajuplnejších miest na Zemi. Petra vám svoje pamiatky servíruje hneď od začiatku po vstupe do areálu: hrobky, zvyšky príbytkov v skalách. Po niekoľkých metroch vstupujeme do úzkej trhliny, ktorá sa nazýva Sik, v najširších miestach meria päť a v najužších len dva metre. Aby sme videli oblohu, musíme hlavu poriadne zakloniť, skalné steny sa dvíhajú do výšky 200 metrov. Takmer všade sú stopy ľudskej tvorivosti: kus nejakého reliéfu, okna či schodíkov. Kráčame s takým neistým pocitom, určite to poznáte, ako keď si najprv prečítate knihu a potom idete do kina. Aj o tomto mieste sme veľa čítali, videli ho na fotkách v ilustrovaných i odborných časopisoch, v dokumentárnych a hraných filmoch... Po 1200 metroch sa priechod končí a pred nami sa otvára zázrak, kvôli ktorému sem každý rok putujú tisícky návštevníkov. Do tieňa vysokých skál vstúpi mystický pruh svetla a v jeho lúčoch sa zjaví kamenný chrám.

Najznámejšia štrbina na svete nám práve odhalila najfotografovanejšiu pamiatku Petry – Pokladnicu (Khazneh). Rovnaký pohľad sa naskytol aj Harrisonovi Fordovi, keď sa ako Indiana Jones vydal v Poslednej krížovej výprave hľadať svätý grál. A rovnaký obraz videl aj švajčiarsky dobrodruh Johann L. Burckhardt v roku 1812. V arabskom prezlečení presvedčil miestnych beduínov, aby mu ukázali ukryté skalné mesto. Tak sa znovuobjavilo hlavné mesto dávnej ríše Nabatejcov. Pokladnica je vytesaná do kolmej pieskovcovej skaly. Na priestranstve pred ňou je rušno. Šiatre so suvenírmi, turisti z celého sveta, beduíni, ozbrojení strážcovia, ťavy, somáre a kone. Niekto by mohol namietať, že sa táto trma-vrma nehodí na toto takmer posvätné miesto. Ale Petra nebola nikdy mauzóleom, celá atmosféra svojím spôsobom pripomína časy, keď bola veľkým obchodným strediskom. Križovali sa tu cesty, po ktorých sa prepravovalo korenie, hodváb, myrha, striebro i asfalt. Nabatejci boli nomádsky arabský kmeň zo Severnej Arábie a v Petre zanechali hrdú stopu svojho prebývania na tejto planéte.

Pokladnica bez pokladu

Pokladnica je krásne dielo a neublížili jej našťastie ani guľky beduínov, keď sa chceli dostať do vnútra k ukrytému pokladu. Poklad tu však nebol a nie je, stavba bola pôvodne hrobkou. To, čo je na nej také vzácne, je jej symetrická fasáda, ktorá sa podľa toho, aká časť dňa práve je, farbí do rôznych odtieňov.
Pokračujeme ďalej na Ulicu fasád, čo je sústava 40 skalných hrobiek. Fascinuje nás fakt, že Nabatejci sa pri výstavbe nesnažili skrotiť prírodu, ale sa jej dokonale prispôsobili, ich stavby tvoria neoddeliteľnú jednotu so skalami, z ktorých boli vytesané, vlastne akoby boli ich pokračovaním. Niekde nám ani nie je jasné, kde sa končí prírodný výtvor a začína dielo človeka. Bizarné, zvráskavené skaly, neskutočné formácie a úžasné farebné odtiene: od červenej, ružovej, oranžovej až po tmavočervenú alebo dokonca tmavohnedú, navyše popretkávanú bielymi pásmi. Vchádzame do centra bývalého mesta, ktoré prekvapí svojou rozľahlosťou. Je tu divadlo pre 8000 divákov, stĺpy, brána, zvyšky veľkého chrámu, pred ktorým sú popadané stĺpy ako nakrájané kolieska salámy. V čase svojho rozkvetu mala Petra 30 tisíc obyvateľov.

Kozmopolitný charakter ovplyvnil jej kultúru i architektúru. Keď sa obchodné cesty začali presúvať inam, mesto strácalo na svojom význame. Skazu dovŕšilo zemetrasenie v roku 363, z ktorého sa už Petra nikdy nespamätala. Nabatejci vymizli z dejín. Kam oko dohliadne, všade v skalách nájde po nich stopy. Jedinou zachovanou voľne stojacou budovou je Palác faraónovej dcéry. Aha, zabudla som vám povedať, to bol ten faraón, čo prenasledoval Mojžiša. Poklad, čo so sebou ťahal, bol čoraz ťažší, preto ho ukryl vo veľkej urne, ktorá zdobí priečelie stavby a podľa toho dostala potom pomenovanie – Pokladnica. Neskôr faraóna začala zdržovať zase jeho dcéra, tak jej postavil tento palác. V tieni jeho steny si rozložil šiator mladý beduín s havraními dlhými vlasmi a s očami ako uhoľ. Aj v týchto očiach boli ohníčky, ale trochu iné. Toto boli hotové plamene jeho divokých nabatejských predkov, ktorí prepadávali a okrádali karavány. Až neskôr im došlo, že väčšie zisky a ešte k tomu bez námahy im prinesú poplatky, ktoré začali vyberať od obchodníkov prechádzajúcich mestom. Poskytovali im za to nocľah, pohostenie, vodu a hlavne ochranu. Dávni predkovia hovorili aramejským nárečím, predavač s uhrančivým pohľadom ma prekvapil perfektnou angličtinou. Vysvetlil mi, že strieborné šperky, ktoré predáva, vyrábajú ženy beduínov v rámci projektu na zlepšenie ich životných podmienok. No, všetko som mu neverila (ohníčky...), ale aj tak som si kúpila náramok a náušnice pre dcéru.

Na somároch do kláštora

Druhou najznámejšou pamiatkou Petry je Kláštor (Al-Deir). Pomenovanie pochádza tiež až z neskoršieho obdobia. Ku Kláštoru treba šliapať dobrú hodinu do kopca. Obávame sa, že máme málo času, o štvrtej budú zatvárať areál. Pristupujeme na radikálne riešenie: prenajímame si somáre. Ja, ktorá som v živote nesedela ani na koni... Len čo sa vytrepem na to úbohé zviera, začne somár prdieť. Prepáčte, ale nie je na to iné slovo. Najprv som si myslela, že to kvôli mojej váhe, ale o chvíľu už prdeli všetky. A keby len to. Ako somáre pochodovali, vypúšťali zo svojich útrob zvyšky obeda. Za takéhoto zvukového i čuchového sprievodu som sa vydala na jednu z najdobrodružnejších ciest v mojom živote. Nemám z nej ani jednu fotku, obomi rukami som kŕčovite zvierala opraty a môj zrak sa fixoval na priestor medzi oslími ušami ako keď mierite a dívate sa do hľadáčika. Z ľavej strany som si koleno odierala o skalnú stenu, na pravú stranu som sa nedívala radšej vôbec, pretože tam bola roklina, miestami dosť hlboká.

Už po prvých krokoch sa jednému somárovi podlomili predné nohy a môj spolužiak urobil salto vpred, boli z toho odreniny, ale foťák našťastie uchránil. Občas sme išli po schodoch, niekedy poriadne strmých, občas po hladkých šmykľavých plochách, ale aj po rozkývaných kameňoch, ostrých zákrutách a cestičkáchtak úzkych, že som sa bála, že o skalu pripučíme niektorého zo schádzajúcich turistov. Najhoršie bolo, keď sa tri somáre naraz začali tlačiť a predbiehať práve v takýchto úzkych úsekoch. Žiadne dohováranie nepomáhalo, a pritom sme to skúšali v niekoľkých jazykoch, tak sme sa len smiali a strašne pišťali. Až tak, že turisti namierili objektívy svojich fotoaparátov na nás, a nie na prírodné scenérie Petry. Celú trasu za nami utekal pohonič. Keď sa niektoré zviera zaťalo, chlapík ho švihol, somár sa rozbehol ako strelený a my sme pišťali ešte viac. Strastiplná cesta trvala asi polhodinu. Poslednú časť výstupu už musel každý po svojich. Kláštor sa podobá na Pokladnicu, ale predsa je iný. Je sfarbený do žlta a akoby zo skaly vystupoval. Má najväčšiu fasádu, širokú až 50 metrov. Vyšliapeme ešte na neďalekú rozhľadňu, aby sme sa pokochali pohľadom na majestátne okrovo-hnedé skalné masívy, ktoré ako nemí svedkovia strážia tajomstvá dávnej histórie. Je tu malý prístrešok, kde si možno dať čaj, a nechýba ani jordánska zástava.

Rozlúčka s Petrou

Z vyhliadky vidno aj beduínsku dedinu. Žiadne chatrče ani stany, ale solídne domy. Beduíni si zjavne polepšili, už nekočujú po púšti. Biznis s turistami vynáša rovnako dobre ako kedysi stráženie či prepadávanie karaván... Kdesi v diaľke vidíme aj miesto, kde je parkovisko s naším autom. A s autobusmi. Petra je ale taká rozľahlá, že všetci turisti sa rozptýlili a miesto nepôsobilo preľudnene. Pomaly začíname zostupovať. Po cestičke, po ktorej sme sa viezli na somároch. Nevychádzame z údivu, že sme to prežili my aj tie zvieratá. Prenasleduje nás niekoľko beduínskych detí. O chvíľu sa bude zatvárať, tak treba predať ešte aspoň jeden farebný kamienok, pohľadnice, obrázky, čačky-mačky. Alebo sa aspoň za žuvačku nechať odfotiť. Ešte si prehliadneme komplex štyroch významných hrobiek, ktoré majú podivné názvy: Palácová, Urnová, Hodvábna a Korintská. Každý bádateľ, ktorý v minulých storočiach do Petry prišiel, zaznačil do mapy nejaký nový objekt a pomenoval ho tak, ako sa mu práve zachcelo. No treba povedať, že fasáda Hodvábnej hrobky naozaj pripomína kus vzácnej, umelecky sfarbenej látky. Ibaže tým umelcommaliarom bola samotná príroda. Keď sme prechádzali ráno okolo Pokladnice, bola ružovo-červená. Za celý deň šliapania sme sa aj my tak sfarbili, všade máme nános ružového prachu. Pokladnica sa teraz začína farbiť do hneda. Vchádzame do Siku a ešte sa otočíme, aby sme si naposledy vychutnali ten známy pohľad v štrbine. Zbohom, Pokladnica! Aj dnes do teba zapadne slnko – obrovská minca času. Cítime sa bohatí, i keď sme žiaden poklad nenašli. Odnášame si bohatstvo zážitku, ktoré nám už nikto nevezme, spomienky, ktorá nevybledne ani po rokoch.

Posledný deň

Z Petry sme sa presunuli do hotela pri Mŕtvom mori. Ráno sme sa hneď vrhli do jeho vôd a spolu so skupinkou ruských (akých iných?) turistov sme vystrájali ako malé deti. Ešte prosím odfotiť na bruchu so zdvihnutými nohami a teraz ako sedím a čítam noviny... telo sa odmieta ponoriť, presolené more ho vytláča na svoju hladinu. Nasleduje povinné natieranie čiernym bahnom. Chlapík s fúrikom dopĺňa kontajner čerstvými zásobami. Už sme si zvykli, že všade pracujú len muži, ale prekvapilo nás nové povolanie: sprchovač nôh. Pred vstupom do hotelového bazénového komplexu treba opláchnuť posledné zvyšky bahna. Cesta popri Mŕtvom mori sa všelijako kľukatí, more má krásnu modrú farbu, ohraničenú bielymi vyzrážaninami soli.

Zastavujeme pri prírodnej rezervácii Wadi Mujib, 410 metrov pod úrovňou mora. Je to úžasný kaňon s vysokými skalnými stenami. Aj tu sa príroda odviazala a jej zázračný štetec vykreslil na skalách fantastické graffiti. Kaňonom preteká rieka, chvíľu sa brodíme, potom zase obúvame topánky, a tak stále dokola, až kým prídeme za veľkú zákrutu. Ďalej ísť nemôžeme. Hladina rieky prudko stúpa, neskôr sa treba brodiť až po pás vo vode. Na to nie sme patrične vybavení a nemáme ani toľko času. Čakajú nás ešte horúce pramene, ktoré sa valia zo skál a v ktorých sa kúpal už Herodes, kostol v Madabe so svetoznámou mozaikovou mapou Svätej zeme, a tiež vrch Nebo, kde je údajne pochovaný Mojžiš – veľká osobnosť troch svetových náboženstiev. Odtiaľto Mojžiš uvidel zasľúbenú zem, my máme žiaľ opar, vidno len k brehom Mŕtveho mora. Napriek tomu je celé toto územie nabité úžasnou energiou, kráčame po miestach, kde sa doslova varila história a ktoré aj dnes majú výnimočný strategický význam. Blíži sa piata hodina, slnko zapadne, nastane tma.

Keďže väčšinu jordánskeho územia tvorí púšť, tma je naozaj poriadne čierna. Čo s načatým večerom? Pôvodne sme si mysleli, že čas do odletu lietadla strávime v Ammáne, ale po skúsenostiach z prvého dňa rýchlo púšťame tento plán z hlavy. Vraciame sa radšej do Madaby. Prechádzame sa po jej uličkách. Upútal nás výklad pekárne, kde sa na bežiacom páse vezú krásne nafúknuté arabské chleby. Vôňa nás vtiahla dnu. Sú tu len samí muži – pekári i nakupujúci, muži, ktorí sa tu zastavili cestou z práce. Najdlhší rad stojí na chlieb, ten, čo sme videli vo výklade, ale čo to, predavač vezme nafúknutú placku a prudkým úderom päste ju sploští. Všetci nakupujú najmenej 10 kusov, keby chleby ostali nafúknuté, nezmestili by sa do igelitiek. Z Madaby sme odišli ešte raz do horúcich kúpeľov, ktoré sú otvorené do polnoci. Okrem prýštiacej vody a hlbokej tmy tu okrem nás už nikto nebol. Vykúpali sme sa, posedeli a zhodnotili zážitky. Ostávala už len cesta na letisko, vrátiť auto, nasadnúť do správneho lietadla, pristáť v Budapešti, autom sa odviezť do Bratislavy a odtiaľ autobusom do Viedne. Za 24 hodín vystriedať štyri hlavné mestá...

- zverejnene v spolupraci s časopisom Pohľady:

http://www.slovaci.at/clanok/items/862.html

Komentáre Disqus