Bolívia: Ako sa lemry lemravé škriabali na horu Chacaltaya (5384 mnm)

Janka Hromnikova - 27.7.2015

Sme offroaďáci a tak aj naše cestovanie ladíme do offroad štýlu – 4x4 autá, cesty a cestičky bez asfaltového povrchu a ideme objavovať. Bolíviu už objavilo mnoho cestovateľov, ale my sme si okrem iných lokalít vyhliadli aj horu Chacaltaya, na ktorej sa kedysi nachádzalo najvyššie položené lyžiarske stredisko s vlekom na svete. Náš výjazd z hlavného mesta La Paz smerom na sever a výstup vyzeral asi takto...

V diaľke pred nami spoza horizontu vykukujú zasnežené vrcholy hôr horského pásma Cordillera Real. Marián správne odhaduje, že to musia byť šesťtisícovky. Najfotogenickejšie vyzerá špicatá Huayana Potosí, úhľadne pokrytá ľadovcom a snehom. Pohľad na takúto horu tak blízko nás pôsobí skutočne magicky, až tak magicky, že sme zle odbočili a až pohľad na šípku na satelitnej mape nás upozorní na to, že sme sa odklonili od nášho smeru. Skúšame sa trávou porasteným hrboľatým terénom premotať krížom k tej správnej cestičke, ale zlomy v teréne sú príliš strmé pre naše autá, takže nakoniec sa musíme jednoducho vrátiť na cestičku a uháňať ku križovatke, na ktorej sme prehliadli tú správnu odbočku. 

Offroad trip Chacaltaya

V Bolívii sú asi všetky cesty death roads okrem Death Road

Cesta prechádza okolo takmer vyschnutej lagúny Milluni, ktorú napájajú topiace sa snehy z hôr a keďže teraz je v podstate koniec jesene, bude si na svoje naplnenie musieť počkať do ďalšej jari. Štrková cesta začína výrazne stúpať. Nie je sa čomu diviť, veď na zhruba 10 kilometroch potrebujeme nastúpať o viac ako kilometer. Krajina okolo nás naberá výrazné farby, pozostatky zelenej plynulo prechádzajú do výrazných oranžových, okrových, takmer až červených odtieňov. Štrková cesta sa kľukatí vo svahu kopca, ktorý vyzerá ako keby tu niekto nasypal obrovskú horu štiepanej bridlice. V úžľabinkách okolitých kopcov sa v malých plesách odráža bezchybne modrá obloha s niekoľkými baránkovými obláčikmi. To nám snáď nikto neuverí, že obloha môže byť taká modrá, veď to na fotkách bude vyzerať ako modrý filter. Stúpanie začína byť ostrejšie.

Offroad trip Chacaltaya

Tiahla rovná cesta sa prudko stáča a my kľučkujeme v strmom svahu cik cak zákrutami čoraz vyššie. Cesta už je úzka tak akurát na jedno auto, snáď nepôjde nič oproti, pretože jediné miesto, kde by sa mohlo dať obísť sú prudké zákruty. Pri pohľade späť na auto za nami táto cesta vyzerá skutočne veľmi dramaticky, podstatne dramatickejšie a nebezpečnejšie, než Yungas deathroad, ktorý sme išli dopoludnia. Chalani konštatujú, že v Bolívii sú asi všetky cesty death roads okrem Death Road. Kľukato stúpame terakotovo sfarbenou bridlicovou drťou do malého sedla. Prechádzame okolo zvláštnych kovových zariadení, ktoré vyzerajú ako hore nohami otočené ihlany na kovových nožičkách. Je nimi posiate celé úbočie a navzájom sú pospájané káblami. To čo je? Robino sa domnieva, že sú to asi seizmografy a keďže nemáme žiadne lepšie vysvetlenie, tak mu nebudeme protirečiť. Počúvajte, nepôjdeme im trochu poskákať okolo tých zariadení? Šesť ľudí by možno aj narobilo otrasy a bola by sranda, keby sme im na záznamových zariadeniach vyvolali malé zemetrasenie. Nikto sa však poskakovať po svahu nechystá, pretože sme už v nadmorskej výške takmer 5000 metrov a sme radi, že dýchame, vzduch je skutočne riedky a ani kokové lístky už príliš nezaberajú. Dýchame len tak na polovicu kapacity pľúc a snažíme sa eliminovať akékoľvek nepotrebné pohyby, nehýbem už ani ústami a to je čo povedať.

Offroad trip Chacaltaya

Fisica Cosmica Estacion

Podobné stavy majú asi aj naše autá, pretože výkonom idú tiež sotva na polovicu. Veľkolitrážne benzínové motory do takejto výšky asi neberú všetky kone, ktorých silu by mali dokazovať, ťažko vzdychajú pri maximálne 1500-1800 otáčkach a aj to so zaradenou redukciou. Vlečieme sa pomaly, aby sme neprišli aj o tie zvyšné konské sily, ktoré sú motory ešte ochotné vyprodukovať. Už sme len kúsok od vrcholu, tak to snáď nejako dobojujeme.  V sedle tesne pod vrcholom máme nádherný výhľad na skalný štít Huayana Potosí. Máme ju ako na dlani, len natiahnuť ruku a dotknúť sa vrcholu. Je to pohľad, ktorý človeka nabíja energiou. Sme tu iba my a hory a medzi nami len chladný vietor a vzájomný rešpekt. Stojíme, fotíme a nasávame atmosféru a aby sme boli úprimní, tak sa aj snažím zrovnať si rytmus dýchania, pretože z áut sme vyskákali príliš rýchlo na to, ako vysoko sa nachádzame, takže aj pár rýchlych krokov nás zadýchalo ako svižne odbehnutá tisícpäťstovka. Posledný úsek cesty je už len tiahle stúpanie na vrchol sedla napravo od nás a končí pri chate, ktorá ale bohužiaľ vyzerá byť absolútne mimo prevádzky. Medzi sedlom a vrcholom, na ktorý mierime, prechádzame ešte okolo vstupnej brány, za ktorou vidieť skupinku bielych budov a vysokých antén. Nad vstupom visí nápis „Fisica Cosmica Estacion“. Vyzerá to úžasne vedecky a dôležito. Musím sa priznať, že o tejto vedeckej stanici som nemala ani potuchu a až po návrate som sa dočítala, že je jednou z najdôležitejších svojho druhu na južnej pologuli. Vzhľadom na svoju polohu veľmi blízko k rovníku a vo veľkej nadmorskej výške (5200 mnm) má vraj ideálnu polohu pre výskum vplyvu kozmického žiarenia a gama žiarenia ako aj pre výskum vzdušných prúdov cirkulujúcich okolo južného Atlantiku, obzvlášť sa tu vraj vykonáva špeciálne meranie oxidu uhličitého a metánu ako skleníkových plynov. Vo svetle týchto informácií súdim, že tie otočené ihlany na nožičkách vo svahu Chacaltaye asi neboli seizmometre ale asi nejaké zariadenia na zberanie vzoriek vzduchu alebo na odchyt lúčov gama žiarenia. Dúfam, že my sme tam hore žiadnu špeciálnu dávku žiarenia neschytali. Keďže nás pred výskumnou stanicou nikto nevítal a neťahal na exkurziu, necháme autá, nech sa dýchavične vlečú hore kopcom až na samý koniec cesty na odstavné parkovisko s dvomi chátrajúcimi chatami. 

Väčšia z nich je posadená pod svahom, ktorý sme pôvodne nevideli, ale teraz zisťujeme, že vrchol hory je ešte o kus nad chatou. Menšia, červenými a bielymi doskami obložená chata je postavená na samom kraji útesu, ktorý je do kolmého tvaru dotvorený poukladanými kamennými doskami. Ten, kto tú chatku takto postavil mal rozhodne pochopenie pre lovcov desivo vyzerajúcich fotiek, pretože ja som si hneď sadla na úplný okraj kolmého základu a nohy som nechala visieť do hlbokého priestoru podo mnou. Asi ešte nebol môj čas, pretože sa ani jediná kamenná doska neuvoľnila a neposlala ma plachtiť do chladného vzduchu. Je tu krásne. Kľud, nikde nikto, len dravce nad nami lietajú vo veľkých kruhoch Je fakt, že by sme ocenili prítomnosť aspoň jedného človeka, ktorý by v chate miešal teplú polievku vo veľkej várnici, alebo by nám aspoň nalial šálku teplého čaju, ale nikto taký tu asi už veľmi dávno nebol. Z tohto miesta je úchvatný pohľad na La Paz v diaľke pod nami.

Štvrť El Alto zaberá náhornú plošinu Altiplano kam až oko dovidí

Až teraz si uvedomujeme, aké je toto mesto obludne veľké. Z hľadiska počtu obyvateľov to nie je žiadny extrém, žije tu vraj „len“ niečo okolo 1,2 milióna ľudí, ale tým, že sa tu nachádza len veľmi máličko výškových budov, tak sa mesto rozťahuje do gigantických rozmerov. Štvrť El Alto zaberá náhornú plošinu Altiplano kam až oko dovidí. Tam, kde sa náhorná plošina končí a jej okraj sa ostro láme do hlbokej rokliny, červené domy pokrývajú každé meter prudkého svahu až to takto z diaľky vyzerá, ako keby sa hustý červený vodopád lenivo spúšťal dole do hlbín, ktoré nevidíme. Nekonečné mesto. Napriek chaosu a ruchu, ktorý človek vidí, keď je v ňom, z diaľky vyzerá tak pokojne. Úplne v zmysle pôvodného názvu „Nuestra Señora de La Paz“ (Naša Dáma Pokoja a Mieru). Navigácia nám ukazuje, že sme vo výške 5282 mnm. Takto vysoko väčšina z nás ešte nebola. A dalo by sa ísť ešte o kúsok vyššie, pretože vrchol, ktorý je za väčšou chatou nie je ani o veľa ďalej a vedie k nemu síce strmý ale nie náročný chodníček. Ideme skúsiť? Určite by sme si tým spravili výškový rekord. Mariána ako turistu telom aj dušou nie je treba prehovárať a už aj šliape. V tesnom závese vyrážam ja a Roman. Robino ostáva na parkovisku, bude fotiť a Luky si radšej pofajčí, čo tam po nejakých vrcholoch. Tak teda ideme, veď je to len kúsok. Tento kúsok sa v nasledujúcich chvíľach ukázal ako najdlhších 200 metrov v mojom živote. Za chatou je pár schodov z plochého kameňa. Normálne by ich človek vycupkal, možno by ich bral aj po dvoch a dynamicky by kráčal ďalej. 
 
Vo výške cez päť kilometrov ale do schodov kráčame pokojne, pekne schodík za schodíkom a na poslednom sa na chvíľku zastavím a pokúsim sa hlbšie nadýchnuť. Mám pocit, akoby som mala pľúca uložené v tesnom mikroténovom vrecúšku, ktoré pľúcam nedovolí roztiahnuť sa. Pomaly kráčam ďalej, Roman je pár krokov predo mnou, Marián vedie vrcholové družstvo. Aj keď je povrch viac menej kamenný, cestička je jasne viditeľná, vyšliapaná, kamene sú od topánok vyleštené, miestami vyzerajú klzko. Som rada, že som si na parkovisku prezula poctivé turistické topánky. Roman sa neobťažoval, ide si len tak v teniskách. Aj by som na neho zakričala, aby sa išiel do auta prezuť, ale bolo by to zbytočné, pretože ad 1 aj tak by ma neposlúchol a ad 2, toľko zbytočného vzduchu, aby som kričala, v pľúcach aj tak nemám, takže len krútim hlavou a pomaly kráčam ďalej. Krútenie hlavou nebol dobrý nápad, lebo pocit krútenia mi ostal, aj keď už mám hlavu len namierenú dopredu. Asi mierny závrat. Snažím sa kráčať ďalej, ale aj napriek tomu, že máme za sebou asi iba 30 metrov, mám pocit, že už aspoň 10 minút idem na kyslíkový dlh. Zužuje sa mi periférne videnie. Foťák zavesený na krku je ako kameň a aj sa cítim, ako keby som sa mala v tomto riedkom vzduchu utopiť. Musím zastaviť a pokúsiť sa zhlboka nadýchnuť. Aj Roman stojí a v predklone chytá dych. Marián je o pár desiatok metrov pred nami ale tiež vidíme, že oddychuje a predýchava. Ideme ďalej. No, ideme. Snažíme sa robiť iba krátke, veľmi pomalé kroky, hlavne žiadne prudké pohyby. Cítim, ako mi srdce prudko udiera do hrudného koša, asi mi zlomí rebro. Desať krokov a musíme si zasa oddýchnuť. Pokračujeme. Na krku mi od námahy naviera žila. To čo má znamenať? Desať krokov a som hotová? Ja som sa vždy považovala za človeka s pomerne dobrou kondičkou a tu máme ani nie 200 metrov, ideme už asi 15 minút a nie sme ešte ani v polovici a ja mám pocit, že som so silami na konci. Musím si sadnúť. 
 
Studený vietor sa snaží nahnať mi vzduch do pľúc, ale nepomáha, akurát mi začína byť ešte aj chladno. Musíme sa hýbať. S námahou vstávam, ale asi príliš rýchlo, lebo sa mi zatmie pred očami a nebyť Romana, skončila by som na zemi v inej polohe, ako na zadku. Roman mi ochotne berie foťák, predsa len je to nejaké to kilo na viac na nosenie a povedzme si na rovinu, bola by ho škoda, keby som s ním spadla. Ďalších 20 pomalých krokov. Niekto ma drží pod krkom, už nie len pľúca, ale ani dýchacia trubica nemá dostatočnú kapacitu. V podrepe hľadím do doliny pod nami. Srdce pumpuje ako bláznivé, videnie sa mi zúžilo na priestor priamo predo mnou. Môj štandardne nízky tlak mi spoľahlivo prihrá zatmenie aj keď sa tento krát snažím postaviť veľmi opatrne. Máme pred sebou ešte asi tretinu vzdialenosti k vrcholu. To už by bola strašná škoda, keby sme to teraz vzdali. Dávame si malé ciele, zdolávame cestičku od jedného väčšieho kameňa k druhému, veľmi pomaly. Až teraz som pochopila, prečo v dokumentárnych filmoch chodia vysokohorolezci tak pomaly. Nie že by boli leniví, ono sa to proste rýchlejšie nedá. Uvedomujeme si, že sa zahrávame s výškovou chorobou. Síce sme čítali, že aklimatizácia znamená, že by človek mal denne pridávať k dosiahnutému výškovému rozdiely maximálne 300 metrov,  ale my sme dnes dopoludnia vyštartovali zhruba z nadmorskej výšky 1200 mnm, vystúpali sme do 4700 mnm, potom sme klesli asi tak na 3800 a teraz sme vo výške asi tak 5340 mnm. V hlave mi ten meniaci sa tlak spôsobuje celkom slušný kolotoč. Žila mi navrela už aj v strede čela. Dostávame sa k miestu, kde je chodník na asi 8 metroch prekrytý vrstvou snehu. Roman nie je veľmi nadšený, pretože tenisky na snehu zvyknú byť pekne šmykľavé. Kráčame v podstate po hrebeni kopca, svah naľavo aj napravo je pokrytý súvislou vrstvou snehu s tvrdou škrupinou, takže tadiaľ sa to obísť nedá. 

 
Na Romanovi je vidieť, že zvažuje, či ísť alebo neísť ďalej. Marián zhora ho uisťuje, že to dá, tak to teda ideme opatrne skúsiť. Mne sa ide v pohode, vhodná obuv drží aj na snehu, ale keď sa zase ocitneme na pevnom chodníku je  vidieť, že Romanovi sa výrazne uľavilo. Asi mal skutočne obavy. Je pred nami posledných 25 metrov, ktoré s vypätím posledných síl zvládneme na jeden krát. Som rada, že čudný pozostatok okrúhlej stavby na vrchole má podstavec, na ktorý sa dá pomerne pohodlne sadnúť. Dychčíme, ako keby sme práve v rekordnom čase zvládli polmaratón. Cítim, že keby som nesedela, kolená by sa mi istotne podlomili. A tak len sedíme a snažíme sa ukľudniť dýchanie a znížiť počet tepov na prežiteľnú úroveň. Navigácia ukazuje nadmorskú výšku 5394 metrov. Pred nami je zvyšok lyžiarskeho vleku, ktorý tu zvykol obsluhovať lyžovaniachtivích dobrodruhov. Kedysi to bol lanový vlek poháňaný automobilovým motorom, ale dnes je to už len hrdzavejúce zelené koleso s oceľovým lanom, ktoré sa tiahne až dole k menšej z chatiek. Tam asi bola spodná stanica vleku, ktorý ale evidentne už niekoľko rokov nefunguje. Kedysi slávny lyžiarsky rezort upadol do zabudnutia po tom, ako sa nenávratne roztopil ľadovec, ktorý pôvodne Chacaltayu pokrýval. Ľadovec sa roztopil do roku 2009 v dôsledku nedostatku zrážok a aj vplyvom oteplenia spôsobeného úkazom El Niňo a dnes z neho ostali už len malé fľaky tesne pod vrcholom kopca. V podstate sme dnes prekráčali po posledných zvyškoch  18 000 rokov starého ľadovca. A obávam sa, že si tento zážitok budeme musieť zopakovať ešte raz cestou dolu, čo Romana vôbec neteší, pretože dolu kopcom to bude šmýkať asi ešte viac ako hore. Neboj, ja pôjdem prvá a budem ti mojimi zodpovednými turistickými topánkami robiť do snehu záseky a ty pôjdeš dolu ako po schodíkoch. Hore je nádherne, výhľady sú ohromujúce a ticho absolútne.
 
Sedíme na kameňoch, hlavy opreté o polozborený múrik, oči zavreté. Len si tak užívame to prázdno a pokoj všade naokolo. Jediný, kto sa tu naháňa je dotieravý chladný vietor a prefukuje nás až na kožu. Bolo by úžasné, keby sme teraz z batoha vytiahli termosku s horúcim čajom a len si ho tu tak vychutnali, ale čaj nemáme a začína nám byť skutočne chladno, takže sa poberieme radšej dolu. Zostup je podstatne menej náročný ako cesta nahor, až na opatrné kroky v snehu. Cestou hore sme umierali tri štvrte hodiny, dole sme to zbehli za 15 minút. Celková štatistika - prevýšenie 100 metrov sme na vzdialenosti 200 metrov hore, 200 metrov dolu zdolávali zhruba hodinu. Nevyzerá to na životný výkon, ale sme radi, že sme prežili. ;) Sme radi, že spiatočnú cestu do La Paz môžeme absolvovať v pohodlí kožených sedačiek našich áut.

Náš trip po Peru a Bolívii trval 16 adrenalínových dní a každý deň priniesol nové bláznivé zážitky. Viac si môžete prečítať v našej veselej cestopisnej knižke Desvio a Curva Peligrosa. 130 strán zážitkov a plnofarebných fotiek si môžete objednať na www.jeeping.sk/objednavka-cestopisu 
 
Komentáre Disqus