Portugalsko: Tomar – Coimbra – Braga – Porto

Ingrid Žalneva - 2.9.2015

Štyri mestá, niektoré známe viac, iné menej, ale každé niečím výnimočné. Tomar je spätý s históriou templárov, a o tých ostatných Portugalci hovoria: „V Coimbre sa študuje, v Brage sa modlí, v Porte pracuje a v Lisabone sa utrácajú peniaze...“

„Pozerať zrúcaniny?“, nedôverčivo dvíhame zrak na kopec nad mestečkom, na ktorom trčia zvyšky stavieb, celému výjavu dodávajú aspoň trochu života na fialovo rozkvitnuté Judášove stromy. Radšej by sme zostali v kaviarničke na Námestí republiky s výhľadom na krásny kostol sv. Jána Krstiteľa s mohutnou vežou a nádherným portálom, usŕkali silnú portugalskú kávu z malých šáločiek a pozorovali dažďové kvapky, ako pomaly vytvárajú ornamenty na bielych a čiernych kamenných dlaždiciach, usporiadaných do šachovnicového vzoru.

TOMAR – Centrum námorných výprav

Je apríl, o chvíľu zase pršať prestane a napriek tomu, že tu sa nikto neponáhľa, náš sprievodca nás neoblomne ženie k hradnému bralu. Čím viac stúpame nahor, tým väčšmi chápeme, že sa blížime k niečomu výnimočnému, majestátnemu a tajomnému. To, čo zdola vyzeralo ako obyčajná stredoveká stavba, je kláštor a hrad Cristo Convento – sídlo portugalských templárov po celých 500 rokov! Už v 12. storočí tu stála templárska pevnosť.

Keď bol Rád templárov na začiatku 14. storočia zrušený, v Portugalsku sa so súhlasom kráľa len premenovali, takže správu kláštora prevzal Rád Kristov. Postupne objavujeme všetkých sedem nádvorí, krížové chodby, točité schodištia, klenby nad oknami, steny ozdobené typickými modro-bielymi dlaždicami azulejos. Na dlažbu, po ktorej šuchotajú naše kroky, padajú tiene kamenných stĺpov, zovšadiaľ na nás dýcha priam mystická atmosféra. Vôbec by som sa nečudovala, keby sa za niektorým stĺpom mihol kus bieleho hábitu s červeným templárskym krížom. I keď neviem, ako by také stretnutie dopadlo, pretože rytieri rádu mali zakázané stretávať sa so ženami a pozerať im do tváre. A čo ak sa tu ešte niekde v útrobách kláštorných stien ukrýva archa zmluvy alebo svätý grál? Podľa rôznych špekulácií vlastnili templári dokonca aj dôležité mapy, pochádzajúce ešte z dôb pred objavením Ameriky. Stredovekí portugalskí moreplavci boli členmi rádu a templársky kríž ako významný symbol mal aj Kolumbus na plachtách svojich karavel...

Najznámejšie okno Portugalska

„Século de ouro“ (Zlatý vek) je obdobie, i keď krátke, keď sa Portugalsko stalo svetovou veľmocou vďaka objaviteľským výpravám svojich moreplavcov. Centrom organizovania týchto ciest, financovaných Rádom, bol práve Tomar. Duch viery spolu s duchom dobrodružstva v tých časoch ovplyvnili nielen dušu národa, ale prispeli aj k vytvoreniu špeciálneho, tzv. manuelského, umeleckého štýlu (podľa kráľa Manuela I.), ktorý kombinuje formu neskorej gotiky so symbolmi kráľovskými a národnými (caduceus – okrídlená palica s dvomi ovinutými hadmi, armilárna sféra – navigačný prístroj na meranie polôh hviezd, kríž Kristovho rádu), kresťanskými (anjeli, vinič, ruženec) a prírodnými (stromy, žalude a dubová kôra, koraly, morské riasy), ale aj takými, ktoré vyzerajú ako rekvizity z „Pirátov z Karibiku“: kotvy, reťaze, bóje, mušle, meče, laná a povrazy, námorné uzly, opasky s veľkými sponami, siete a pod. Toto všetko sme našli na západnej strane kláštorného kostola – na okne (Janela Mauelina), ktoré je jedným z vrcholných diel tohto štýlu. Môcť tak vrátiť čas a nazrieť do týchto priestorov vo chvíli, keď sa tam viedli živé diskusie o pripravovaných expedíciách, alebo potom, keď cavaleiros navegantes prichádzali referovať o objavených neznámych svetoch... Veď Portugalsko sa môže popýšiť mnohými menami, ktoré poznáme z učebníc zemepisu a dejepisu: Vasco da Gamma (oboplával Afriku a dostal sa až do Indie), Pedro Álvares Cabral (objaviteľ Brazílie), Gil Eanes (prvý Európan, ktorý sa dostal za Mys Budždúr), Bartolomeo Diaz (pomohol nájsť juhovýchodnú námornú cestu medzi západnou Európou a Áziou), Fernao de Magalhaes (ako prvý oboplával svet, objavil Filipíny a pomenoval Tichý oceán) a mnohí ďalší. Manuelské okno patrí k pôvodnému templárskemu chrámu, čo je úžasná 16-uholníková stavba, ktorá nás doslova ohromila, akoby sme sa ocitli v inom svete – farebnom, pretože celé vnútro chrámu je pokryté freskami, obrazmi, sochami a bohatými ornamentmi zo zlata. Základný kameň hradu položil templársky veľmajster Gualdim Pais – okolo jeho sochy krúžili holuby na námestíčku, odkiaľ sa nám ráno nechcelo pohnúť... A červený kríž jeho rádu možno ešte aj dnes nájsť na plachtách lodí portugalskej námornej školy, ako aj na strojoch vojenského národného letectva.

COIMBRA a jej univerzita

Aj ďalšie mesto, ktoré sme navštívili, má svoju najvýznamnejšiu stavbu umiestnenú na kopci. Nie je to však ani pevnosť ani hrad, ale univerzita! I keď je fakt, že za rímskych čias tu bol vojenský tábor a neskôr zámok, z ktorého sa stala kráľovská rezidencia. Univerzitu založil kráľ Dinis I. v roku 1290, je teda jedna z najstarších na svete. Ďalší kráľ – Ján III. v roku 1540 prenechal svoj palác k dispozícii univerzite. Jeho majestátna socha stojí na nádvorí. Kráľ zo svojho piedestálu uprene pozoruje virvar – študentov v čiernych plášťoch s kapucňou, usmerňujúcich turistov. Dnes je sobota, takže keď sa ozvú zvony na veži, nikto sa neponáhľa na prednášky. Mimochodom, jeden z týchto troch zvonov volajú študenti „cabra“ - koza, lebo jeho zvuk pripomína mečanie. Už v 14. storočí mali študenti právo sami si voliť svojich profesorov, čo znie veľmi moderne, ale pri prechádzaní vnútornými priestormi s ich podobizňami sa na nás dívali len samé prísne, asketické tváre. Spočiatku sa vyučovalo len kanonické právo, gramatika, teológia a logika, ale neskôr, keď si doba vyžadovala rôznych špecialistov pre námorné plavby, pribudli aj iné, omnoho vzrušujúcejšie predmety ako geometria, aritmetika či astronómia. V ľavom bočnom krídle sme ako do posvätného chrámu vošli do knižnice, ktorá je pýchou celej univerzity, veď vďaka svojmu barokovému zariadeniu, bohatým freskám, množstvu zlatých ornamentov a nábytku zo vzácneho brazílskeho dreva sa zaraďuje medzi najkrajšie knižnice na svete! A to sme ešte nespomenuli, že je tu 40 tisíc kníh, 3000 stredovekých rukopisov a vyše 200 kusov prvotlače. A dokonca tu majú aj väzenie, a to priamo pod týmito honosnými priestormi! Ak niektorý študent porušil domáci poriadok alebo poškodil vypožičanú knihu, za trest musel do väzenia. To však neznamenalo, že by sa ulial z vyučovacieho procesu. Kdeže! Ráno šiel pekne na prednášky a potom šup! naspäť do chládku! Ale väzenie to bolo vskutku akademické, pretože sa tu nachádzal aj záchod! Nuž ktovie, či práve tu nebol vynájdený zvyk dlhého vysedávania s knižkou na kolenách...

Veselý študentský život

Na univerzite študuje vyše 20 tisíc študentov (z viac ako 70 krajín), keď sa k tomu pridá ešte 10 tisíc z tunajšej technickej vysokej školy, tak je to jedna pätina celkového počtu obyvateľov mesta. Žiaden div, že atmosféra študentského života tu nadobúda takmer hmatateľnú podobu. Nočný život v Coimbre nie je ani zďaleka taký pokľudný ako v iných portugalských mestách – všetky bary ožívajú a všade počuť „Na zdravie!“ v rôznych jazykoch do skorých ranných hodín. Študenti chodia síce v čiernych plášťoch (s rozstrapkaným lemom, pričom vraj každé natrhnutie znamená jedno milostné dobrodružstvo), ale každá fakulta má svoju farbu (napr. právo červenú, medicína žltú a pod.), ktorou sú nielen potiahnuté stoličky v posluchárňach, ale podľa svojej príslušnosti nosia študenti aj farebné stužky. Po skončení štúdia ich potom pália v rámci ceremónie „Queima das Fitas“, ktorú možno označiť za jednu z najväčších študentských párty v Európe, trvá až osem dní – každý deň oslavuje iná fakulta. Druhý sviatok je ešte hlučnejší. Ide o prijímanie nových študentov na začiatku akademického roka – „Festa das Latas“ - doslova Sviatok plechoviek, keď sa títo neboráci nielenže musia navliecť do pestrých kostýmov, ktoré im pripravia ich patróni z vyšších ročníkov, ale na nohy im ešte priviažu celé strapce prázdnych plechoviek. Bujarý sprievod sa za zvuku (či hluku?) plechoviek, narážajúcich o kamennú dlažbu, poberá cez mesto až k rieke Mondego, kde prebieha samotný krst prvákov vodou. V Coimbre sme boli, žiaľ, v čase, keď sa ani jedna zo spomínaných ceremónií nekonala, zato sme si aspoň vychutnali pohľad z balkóna univerzity na rieku i na celé mesto, ktoré vlastne bolo kedysi hlavným mestom krajiny. Písal sa rok 1144, keď sa tu usídlili prví portugalskí králi (šesť sa ich tu aj narodilo a dvaja sú pochovaní v tunajšom kostole Santa Cruz). Po cca 100 rokoch sa sídlo premiestnilo do Lisabonu, dokonca aj univerzita, ale pokrokový duch, zmýšľanie a názory jej intelektuálnych kruhov sa šľachte nepozdávali, a tak radšej nechala univerzitu presťahovať naspäť do Coimbry.

BRAGA – Portugalský Rím

Aj v Brage sme museli na kopec. Vyviezli sme sa síce autom, ale správni pútnici vystupujú nahor po nádhernom schodišti, podaktorí dokonca po kolenách. Escadaria do Bom Jesus – kaskády s takmer 600 schodmi lemujú alegorické sochy a kaplnky s výjavmi krížovej cesty. Niektoré sa práve rekonštrujú, cez okienko nazrieme aspoň do jednej, prekvapuje nás, koľko sôch sa sem zmestilo: Šimon Cyrenejský pomáha Ježišovi niesť kríž, Veronika kľačí držiac ručník, scénu dopĺňajú ešte traja rímski vojaci a šesť ďalších postáv. V strede každého medziposchodia veľkolepého schodišťa je figurálny reliéf s fontánkou. Podľa toho, odkiaľ vyteká voda, podobne ako ostatní pútnici aj my si potierame oči, ústa, ruky... Pristavujú sa športovci, do fľašiek si naberajú vodu a zase ďalej utekajú alebo džogingujú, až nahor ku kostolu Bom Jesus do Monte. V obtiahnutých krátkych legínach a prepotených tielkach bez zaváhania vstupujú do chrámu v tichosti sa pomodliť alebo zapáliť sviečku za niekoho blízkeho. Spočiatku ma to zarazilo, ale napokon - prečo si nespojiť športové aktivity s chvíľou pokory a spomienky? Práve tu som pochopila, čo to znamená, keď sa o portugalských veriacich hovorí, že ich Santo (Svätý) je chápaný skôr ako Compadre (priateľ), ktorý netrestá, ale načúva a rozumie.

Portugalská viera nie je dogmatická ani fanaticky ortodoxná, ale ľudská a radostná. Náboženské sviatky sa oslavujú tancom, spevom, dychovkou, bubnami, a popritom aj odriekaním ruženca. Prvý biskup v Brage sa volal Pedro, jeho sviatok pripadá na 26. apríla. Ulice sa vtedy ozdobia sviečkami a papierovými girlandami. V celom meste platí prísny zákaz vykonávania akejkoľvek práce. Podľa legendy kto tento zákaz poruší, tomu krysy zožerú odev z tela. Súčasný arcibiskup v Brage je zároveň primas celej cirkvi v Portugalsku.

Prechádzka po pešej zóne

Na pútnom kopci sa nachádza aj chrám Sameiro, odkiaľ je jedinečný výhľad na celé okolie. Nechýbajú ani vinice, v okolí Bragy, v oblasti nazývanej Minho, sa pestuje špeciálna odroda bieleho hrozna, z ktorého sa vyrába unikátne vinho verde - „zelené víno“ osviežujúcej, trochu kyslastej chuti – ideálny nápoj pre horúce dni. Záhrady a parky sú nádherne upravené, nielen tu na pútnych miestach, ale aj dolu v samotnom centre mesta. Kamélie a rododendróny sú obťažkané kvetmi a pred bývalým biskupským palácom sa rozprestiera parčík doslova ako pestrý koberec utkaný zo sirôtok, ruží a záhradných margarét. Prechádzka mestom, kde sa striedajú kvetinové záhony, sakrálne stavby, honosné paláce, príjemné kaviarne, reštaurácie a pastelarie, v ktorých sa nepredávajú pastelky, ale ponúka sa tu všelijaké chutné sladké pečivo, koláčiky a zákusky, pôsobí ako balzam. Úžasná pohoda, žiaden zhon, žiadne masy turistov. Na vonkajšej stene zadnej časti hlavnej katedrály Se Velha nás upútala zvláštna socha – Maria lactans – kojaca madona s poodhaleným prsníkom. Takéto vyobrazenia sú ojedinelé, ale v Portugalsku ich možno nájsť. Akiste to súvisí s ich ľudským ponímaním viery. Tak ešte nakuknúť do vnútra, už budú zamykať, rýchlo prekĺzneme dnu a aspoň napochytre môžeme obdivovať dva pozlátené organy, ktorých píšťaly vejárovito trčia zo steny, chór vyrezávaný zo vzácneho brazílskeho dreva a ostatnú bohatú výzdobu zo zlata.

PORTO – Ó Porto, Oporto

Porto alebo Oporto, ako ho nazývajú Angličania, je spomedzi nami navštívených portugalských miest najznámejšie. Bodaj by aj nie, keď sa tu vyrába a do celého sveta vyváža slávne portské – silné, sladké víno, „oficiálny“ aperitívový nápoj obyvateľov Porta, celej krajiny a dokonca aj britskej armády, keď sa pripíja na zdravie kráľovnej. Prístav (porto) dal názov mestu, mesto dalo názov vínu, no a keďže tu kedysi existovalo rímske dvojmesto Portu a Cale, jeho spojením vznikol názov Portucale („pekný prístav“), čo bolo základom pre pomenovanie grófstva a neskoršie celej kráľovskej ríše. Ak sme sa k najdôležitejším pamiatkam v predchádzajúcich mestách museli dostať na kopec, v Porte sme neustále kráčali raz smerom nahor a potom zase nadol, pretože mesto sa rozprestiera na niekoľkých pahorkoch. Prepletali sme sa kľukatými, tienistými uličkami s úzkymi domami natlačenými nahusto vedľa seba, s rozvešanou bielizňou, balkónikmi, kvetmi v črepníkoch a satelitnými taniermi, ale často v dezolátnom stave, bez okien a s opadajúcou omietkou. O to viac nás vždy prekvapilo, keď sa zrazu pred nami rozprestrelo nejaké námestie s katedrálou, kláštorom, vežou, radnicou, palácom alebo inou impozantnou budovou. Historické centrum mesta – Ribeira – ich má plno, nájdeme tu všetky stavebné slohy. Občas zahrkoce stará električka a v okne na najvyššom poschodí sa objaví žena a na celú ulicu zakričí: „Pedróóó!“. Jeden chlapec zo skupinky detí poskakujúcich pred domom jej zakýva a ďalej sa venuje svojej hre. Pozrieme si aj železničnú stanicu, v jej vstupnej hale sú z 20.000 keramických dlaždičiek vytvorené obrovské obrazce – výjavy z histórie Portugalska. Podľa citátu v úvode sa v Porte hlavne pracuje, ale jeho obyvatelia si vedia dobre vychutnať aj oddych. Do Porta sme sa totiž dostali v nedeľu a v celom meste vyžarovala pohodová energia. Najviac ju bolo cítiť na brehu rieky Douro. Takmer každé zákutie Porta by si zaslúžilo dostať sa na pohľadnicu, avšak nás najviac uchvátil pohľad na nábrežie – na dvojitý Most Ľudovíta I., na výletné lode i malé loďky naložené sudmi s vínom a na ľavý breh s vínnymi pivnicami Vila Nova de Gaia, v ktorých dozrieva portské víno.

Harry a Henrich

Naša návšteva v deň pracovného pokoja mala jedine tú nevýhodu, že sme sa nedostali do kníhkupectva Livraria da Lello & Irmão. Nie že by sme súrne potrebovali kúpiť nejakú knihu, no táto „knižná katedrála“ sa už od dávna zaraďuje medzi najkrajšie obchody s knihami na svete. Keď sa však roznieslo, že práve tu sa zrodili prvé kapitoly Harryho Pottera, počet návštevníkov drasticky stúpol. Ľudia z kníhkupectva chcú mať aspoň v nedeľu kľud. Chápem ich. Spisovateľka Joanne Rowlingová žila istý čas v Porte, vyučovala angličtinu, vo voľnom čase vysedávala v tomto kníhkupectve a inšpirovaná čiernymi plášťami portugalských študentov (Coimbra!) pomaly skladala príbeh o mladom čarodejníckom učňovi. Interiér a točité schodište dokonca poslúžili neskôr ako kulisy pre obchod, kde si filmový Harry kúpil svoju prvú kúzelnícku paličku. Zastavíme sa ešte pri bronzovej soche iného slávneho rodáka z Porta. Je to Henrich Moreplavec, syn kráľa Jána I. V roku 1415 zorganizoval výpravu proti Ceute, ktorú ovládali arabskí piráti. Dobytie tohto marockého prístavu predznamenalo éru portugalských námorných objavov. O dva roky neskôr sa Henrich stal veľmajstrom Kristovho rádu (Tomar!), odkiaľ podporoval všetky objaviteľské expedície, každý rok vyslal jednu až dve lode na prieskumné plavby. On sám sa však nikdy nikam neplavil, svoj prívlastok dostal až v 19. storočí. Potomkovia dávnych moreplavcov sa dnes preháňajú po portskom nábreží, malé dievčatá na bicykloch dokonca šialenou rýchlosťou, nikto ich však nehreší, nikto sa nebojí, že spadnú do vody. Tunajšie deti sú so svojou riekou zžité, milujú ju a rešpektujú. Je podvečer, miesta na terasách i vo vnútri reštaurácií sa zapĺňajú, pouliční predavači vynukujú vyšívané vreckovky, obrusy a všelijaké drobné taľafatky, počuť portugalskú gitaru a pár odvážlivcov tancuje svoje sóla priamo pred posedávajúcimi hosťami kaviarne. Zovšadiaľ začínajú voňať pečené ryby, aj my si objednáme tresku, ktorú tu vedia pripraviť na tisíc spôsobov. Rozsvecujú sa lampy, ich svetlá sa odrážajú na hladine rieky, zlietavajú sa čajky a pri plných stoloch živo debatia priatelia i celé rodiny. Dobré jedlo a dúšok portského zbližujú, vo vzduchu sa mieša hudba so spevom, radosť s melanchóliou a priateľstvo s láskou. Snažíme sa do seba vstrebať čo najviac z tejto atmosféry. Vedci kedysi vyskúmali, koľko času potrebuje človek na to, aby sa zamiloval do inej osoby. A koľko treba k tomu, aby si obľúbil mesto či krajinu? Niekedy stačí len pár dní, zážitkov a okamihov...
 
Komentáre Disqus