Podľa slovných prestreliek, mediálnych vyhlásení a neodškriepiteľných vyjadrení k téme industriálnych pamiatok v Bratislave, je toto mesto plné skutočných odborníkov. Na obrovské počudovanie, doposiaľ nikto z týchto „odborníkov“ neprejavil záujem o impozantnú a architektonickým výrazom nezameniteľnú budovu Ludwigovho mlyna na Metodovej ulici.
Teraz krivdím študentom Fakulty architektúry STU. Myslím, že to bolo v roku 2012, keď sa konala posledný krát výstava Art Expo Nostalgia. Vysokoškoláci tu prezentovali trojrozmerný model sýpky Ludwigovho mlyna, upraveného na niečo medzi loftovým bývaním a vysokoškolským internátom. Krásna práca. Bohužiaľ, bolo to však posledný krát, kedy som na verejnosti registroval aktivitu okolo tohto objektu.
Pokiaľ oslovíte znalca bratislavskej industriálnej architektúry s otázkou, čo je Ludwigov mlyn, ukáže vám budovu so štyrmi obrovskými valcami. Bude, aj nebude mať pravdu. V prvom rade obilné silo stojace na Metodovej ulici (správnejšie, v priestore medzi Metodovou a Krížnou ulicou) nie je budovou tvorenou štyrmi obrovskými valcami. Štyri sú viditeľné na jednej strane. Ďalší rad tvorený troma valcami, predstavuje vnútorný blok a štyri tvoria druhú, protiľahlú vonkajšiu stranu. Celkove je ich jedenásť v čelnej časti, doplnené o priliehajúci hranol. V jeho útrobách sa ukrýva obslužný priestor a predčistiareň do výšky tretieho poschodia. Pätu hranolu tvorí niečo, čo by sme mohli smelo nazvať „železničná arkáda“. Koľaje železničnej vlečky viedli až do tejto časti, tak aby bolo možné priamo z vagónov vykonať v krytom priestore nakládku a vykládku obilia.
Obilné silá nahradili pôvodné sýpky a do procesu skladovania obilnín priniesli mimoriadny pokrok. V tradičných sýpkach (jedna taká ostala zachovaná napríklad pri kaštieli v mestskej časti Čunovo v Bratislave) sa obilie skladovalo na drevených podlahách v niekoľkých poschodiach nad sebou. Zrno nahromadené v homolovitých kopách malo tendencie po dlhšom čase klíčiť alebo plesnivieť. Súčasne bolo vystavené nebezpečenstvu požiaru a predstavovalo ľahkú korisť nielen pre maškrtných hlodavcov, ale aj rôzny hmyz.
Obilné silá, s ktorých výstavbou sa začalo v prvých dekádach 20. Storočia, predstavovali železobetónové stavby valcovitého pôdorysu. Zďaleka však nešlo o nový objav. Tento spôsob uskladnenia zrna je z dávnejšej minulosti známy napríklad z Acatlánu z dnešného Mexika. Bezkonkurenčnou výhodou dnešných obilných síl je väčšia kapacita, stála teplota a vlhkosť udržiavaná vetracími prieduchmi a kanálikmi a neprítomnosť svetla. Už len absencia svetla zabezpečuje, že hmyz, ktorí sem prenikol, v tme po čase uhynul. Usídleniu väčších obyvateľov zasa bráni presýpanie obilia z jednej komory do druhej. Všetko, samozrejme, bez nutnosti fyzických zásahov ľudí. Na najvyššie poschodia skladovacieho priestoru sa obilie v prípade sila v Ludwigovom mlyne dostalo kapsovými výťahmi. Odtiaľ sa už samospádom prerozdeľovalo cez klapky a rozdeľovací kruh do určených komôr. Tento proces sa riadil z centrálneho velínu, ktorý sa nachádzal na prízemí budovy. Nakladanie obilia pred jeho odvozom do mlynu sa vykonalo cez potrubie, z ktorého padlo priamo na dopravný pás, končiaci nad váhou. Po naplnení presne vymedzenej hmotnosti sa obilie vysypalo priamo do vagóna železničnej vlečky. To ešte nie je všetko. Predčistiaren slúžila na prvé triedenie a prečistenia zrna od pliev.
Dnešné silo bývalého Ludwigovho mlynu bolo postavené v rokoch 1934 až 1937
Stavebná spoločnosť Pittel & Brausewetter, ktorá sa špecializovala na železobetónové stavby, pravdepodobne zrealizovala aj výstavbu nových skladov múky, čistiarne obilia, lúparne hrachu a krúpov. Popísané množstvo objektov nastoľuje otázku: aký veľký bol areál mlyna? Odpoveď je veľmi jednoduchá: minimálne od križovatky dnešných ulíc Krížna – Karadičova po Trnavské mýto (približne po úroveň pivárne Centrálna klubovňa). Ešte v 70.-tych rokoch 20. storočia hranicu na Karadičovej ulici vymedzovala železničná trať, ktorá pokračovala do železničnej stanici Nivy a na Starý most. Do dnešného dňa zmizla trať, stanica aj Starý most. Vlastne, zmizol aj mlyn.
V druhej polovici 19. storočia bolo toto územie známe vzácnou synergiou chovu ošípaných a výrobou mlynárskych produktov. Odpad z výroby menších mlynov, ktorých tu bolo hneď niekoľko sa využil na výkrm ošípaných. Bitúnok stál na dnešnej Miletičovej ulici na mieste terajšieho Centrálneho trhoviska. Pán Gottfried Ludwig, ktorého meno mlyn nesie, skupoval produkty tunajších mlynov v priebehu celého 19. storočia. V roku 1850 sa natrvalo presťahoval do Bratislavy a v roku 1880 jeden z mlynov aj kúpil. Syn Ján Ludwig na jeho mieste nechal postaviť parný mlyn a panský dom. Areál mlyna sa aj napriek požiaru v roku 1921 pomerne rýchlo rozvíjal. V roku 1925 mlyn tvorili veľmi moderné budovy schopné dobre odolávať požiarom a okrem priemyselných objektov pribudli aj obytné budovy. Dokonca ešte po 2. svetovej vojne, v rokoch 1947 – 1950 boli v areáli dobudované tri budovy skladov, z ktorých jeden bol doplnený o kancelárske priestory. Z pôvodného areálu dnes stoja len dva objekty: silo a sklad C z roku 1934. Pre zaujímavosť je možné spomenúť, že modernizáciu skladu C projektovali architekti Cyril Urban a Juraj Tvarožek na základe objednávky vlastníka mlynu, ktorým bola Slovenská obilná účastinná spoločnosť.
Obilné silo aj s priľahlým skladom sú impozantné budovy
Silo s výškou desať poschodovej budovy smelo konkuruje objektu obchodného centra Centrál. Je len na škodu veci, že s okolitou „socialistickou“ zástavbou príliš budov nekorešponduje. V každom prípade má obrovský potenciál byť upravená do podoby znovu ožívajúcich industriálnych pamiatok tak ako ich poznáme napríklad aj zo susedných Čiech. Len treba veriť , že sa nájde osvietený investor.
P.S. Po dopísaní tohto článku a pred jeho publikovaním som sa dozvedel vec, ktorá ma skutočne potešila. Sýpka Ludwigovho mlyna bola rozhodnutím Pamiatkového úradu Slovenskej republiky vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Vivat! Už len aby sa do objektu nasťahoval ten „osvietený investor“!
