Mototrip: Cez 7 štátov na Honde CBR 125

Andrej Palider - 8.1.2017

Po tom ako mi na mobile vyskočila pripomienka, že sa mam o týždeň odubytovať z internátu, vznikol  nápad, ako spojiť nútený výlet do Bratislavy s tripom po Európe. Už dlhšie som plánoval, že moje ceberko poriadne vytočím až za hranice nemožného, a konečne bola vhodná doba. Pôvodne som sa chystal, že si spravím výlet na Ukrajinu, kde sú omnoho študentskejšie ceny, ale keď ma povinnosti tlačili vydať sa smerom na západ, rozhodol som sa pre výlet do Álp. V duchu hesla "no plan is good plan" som plánovanie obmedzil na minimum, a ako vrchol tripu som si zvolil Grosglockner (GG).

Prípravy na cestu

V jedno piatkové dopoludnie som motorku nabalil. Keďže som si dovolil spraviť na cebre menšie úpravy a odblokovať ju z pôvodných 4,7 kW, obával som sa, ako sa to odzrkadlí na spotrebe, ktorú som ešte nemal poriadne odskúšanú. V jednom bočnom vaku som si preto vyhradil priestor na 5-litrovú bandasku, keby mi dochádzal benzín medzi nejakými passmi. Teraz sa už len smejem aký som bol naivný, ale o tom neskôr.

Pri tom ako som si riešil formality ohladom internátu, náhle mi prišiel mejl - akčná letenka do Maroka za 49 € obojsmerná, odlet z Katowíc o 5 hodín. Úplne som zmeravel, keďže Maroko mam v hľadáčiku už nejaký ten čas a cestopisy odtiaľ hltám ako řízky. Keďže to mam do Katowíc iba 2 hodky, nádej reálne žila. Všetko mi vyhovovalo od termínu, ktorý bol dva týždne, aj to, že som bol aktuálne pobalený na moto. Čekol som dostupnosť, boli stále voľne miesta, dobre teda okamžite volám kamarátovi, nech si nič neplánuje lebo mame z pekla šťastie. Preventívne som zavolal aj do poľskej cestovky, ktorá lety ponúkala, a informoval sa, či stačí byť dve hodiny pred odletom na letisku, aby som to stíhal. Pani ma potešila, že dve hodky s prehľadom stačia, ale že nech si prekontrolujem obsadenosť, lebo podľa nej je plné. Chvíľku sa a ňou hádam, však jasné že je voľné, keď som sa preklikal až do menu, kde vykonám úhradu. Nechal som si poradiť, stránku som znova načítal, a potom už len kričím do telefónu všetky nadávky, ktoré tej pani netreba tlmočiť do poľského jazyka. Bolo plné, za 5 minút ako som to pozeral. Pani sa ma pokúsila ukľudniť, že o týždeň sa letí znova, akurát k cene môžem dokresliť jednu nulu. Ku*va, pravé som zmeškal najlepší trip môjho života. No nič, Maroko sa odkladá, naspať k moto.

Z domu som vyrazil o piatej večer, smer Bratislava. Pohodovou jazdou som míňal všetky významné mestá na starej ceste. Na diaľnicu som sa odvážil až pri Senci, keďže sa stmievalo a nechcel som skončiť v kukurici v objatí srnky. Zároveň som bol zvedavý, či sa motorka nebude zahrievať pri jazde vo vyšších otáčkach. Na tachometri pohodová stovka, na otáčkach 8000, teplota na bode mrazu. Obdivujem, ako sa ten stroj dokáže uchladiť, aj kde mu skúšam nakladať a idem v ľavom pruhu obiehajúc autá. Je fascinujúce sledovať tváre šoférov kde ich obehne niečo o málo väčšie ako babeta.

Do Bratislavi prichádzam až za tmy. Na prilbu si ešte nasadzujem kameru a natáčam nasvietený bratislavský hrad od Prístavného mostu. Parkujem pred intrákom. Keďže mám aj ladený výfuk, v oknách je okamžite tretina občanov Mlynskej doliny. Odstrojujem motorku a všetku batožinu beriem so sebou na izbu. Motorku ešte uviažem reťazou o železný plot a zavriem na zámok. Takto vyzerá moje bezpečnostné opatrenie po tom, ako mi kamarát - policajt rozprával príhody ako dvaja chlapi brali do dodávky motorky, ktoré našli voľne parkovať v našom hlavnom meste. Pred spánkom ešte skontrolujem predpoveď počasia. Na to mám odskúšanú aplikáciu morecast, ktorá ma skvelú zrážkovú mapu. Predpoveď bohužiaľ nebola optimistická, no nič, uvidíme čo bude ráno.

Ráno na druhý deň

Prebudil som sa do daždivého rána. Hovorím si najskôr, no nič sa nedeje, po Viedeň pôjdem v nepremoku a hádam bude lepšie. Pozriem sa v rýchlosti do telefónu čo hovorí na moje plány predpoveď, a tá mi okamžite dala poriadnu stopku. Cez celé Rakúsko bol veľký búrkový mrak a predpoveď hlásila silný dážď po celý deň. Nebolo na výber, a tak som ostal celý deň u seba na izbe.

Na ďalší deň sa počasie vylepšilo a mohol som spokojne vyraziť. Prvých sto km sa sem-tam objavila prehánka, ale na optimizme mi pridávala predpoveď na najbližší týždeň a v celej Európe hlásili 30+. Tento deň ma čakala poriadna dávka km. Do večera som sa musel dostať do Berchtesgadenu v Nemecku. Trasu som si zvolil cez Mariazell, kde som si chcel prezrieť katedrálu. Cesta po Mariazell mi rýchlo ubehla. Prekvapila ma akurát väčšia skupina kamzíkov postávajúcich sa na ceste. V Mariazelli som si ťažkú hlavu z parkovania nerobil. Jednoducho som to zaparkoval pred hlavné schody smerujúce do katedrály. Rýchlejším krokom som si prezrel Dóm, spravil pár foto a nakúpil suveníry pre babičku. Pri motorke ma už čakal starší pán, ktorý sa ma opýtal kam smerujem. Vtedy som si uvedomil že vlastne ani sám neviem. Viem že spím v Berchtesgadene u sesternice a chcel by som vidieť Grossglockner, a to je asi všetko, ostatné sa ukáže samo. Cesta za Mariazellom postupne začala stúpať a tiež pribúdali zákruty.

Po ceste ma prekvapila značka odbočky na Hallstatt, ktorý mal byť iba 5 km, tak som sa ešte rozhodol spraviť si malú zachádzku a previesť sa cez údajne najkrajšiu dedinu na svete.

Do Berchtesgadenu som prichádzal zároveň pri západe slnka. Krátko nato sa mi podarilo dovolať sesternici, ktorá pravé bola na večeri s kamarátkou pri Hintersee (pleso neďaleko mesta). Stretli sme sa a objednal som si pivo, ktoré mi na lačný žalúdok celkom rýchlo zabralo. Noc som strávil u nich na byte. Na druhý deň som vstával posledný a sesternica s kamarátmi bola už dávno v práci. Po výdatných raňajkách som sa pobalil a šiel som pozrieť sesternicu do práce, do reštaurácie pod Hitlerovým orlím hniezdom. Privítala ma jej šéfka, ktorá mi objednala pivo a schweinebrate na účet podniku. Berchtesgaden ma skvelú polohu, keďže sa nachádza iba cca 70 km od Zell am see, kde sa nastupuje na GG (Großglockner Hochalpenstraße). Po rozlúčke som pokračoval smer Rakúsko. Počasie bolo užasné a ponúkalo mi skvelé vyhľady na Alpy.

Pridanie sa do partie

Kúsok pred GG som sa stretol na pumpe s dvoma mladými Nemcami na Kawasaki KLR, dali sme sa do reči. Chalani sa vybrali na výlet do Puly v Chorvátsku. Pýtali sa ma či sa nepridám, keďže nemám plán. Mne sa ta myšlienka, vychutnať si ešte posledné more pred začiatkom školského roka celkom páčila. Išli sme teda spolu. Po chvíľke kolegovia zabočili na parkovisko jedného hotelu a mávali mi nech ich nasledujem. Po tom ako som vypol motor, mi Nemec kričí, že ideme sem kúpiť lístky, že sú tu lacnejšie ako pri bráne pod GG. Po tom ako sme prešli závoru zišli sme z motoriek, a hrdo lepili nálepky na plexisklá. Nemčúri mi hovoria, že pôjdu rýchlejšie tempo a hore sa počkáme. Super, ja chcem aj tak veľa fotiť a kamerovať, tak mi to vyhovuje, že ich nebudem zdržiavať.

Výhľady z GG sú úžasné, stále je na čo pozerať, ale neodporučil by som to niekomu, kto chce tomu nakladať v zákrutách, keďže cesty boli relatívne plné. Mojich kolegov som po polhodinke dobehol a ani sami tomu nerozumeli ako. Vysvetlil som im že som moto odblokoval a rýchlosť mi úplne stačí - hlavne pri tom nestúpla spotreba. Nemec iba smutne prikývol a ukázal mi 5-litrovú bandasku vo svojej batožine. Jeho klrko malo malú nádrž a spotrebu okolo do 6 litrov, čo mu nespravilo ani 200 km dojazd na fullku.

Na vrchole GG som si spravili krátky piknik a prebrali ďalšie plány. Nemci našli nejaký kemp kúsok za GG. Po krátkej porade mi bolo celkom jasné, že naše plány sa nezhodujú, keďže jednak som chcel ísť cez Taliansko a za druhé som mal dostatok energie na ďalšiu dávku km. V rýchlosti som si prezrel kempy a nachádzam jeden neďaleko Lago di Cavazzo. Po GG som pokračoval smerom na juh ku tallinskym hraniciam. Poviem vám, po tom Grosglockneri som nechcel vidieť ani jednu zákrutu, a to som netušil, čo ma čaká. Nekonečné množstvo zákrut, mierne stúpania a krásne výhľady. V poslednom tuneli pred hranicou ma predbieha policajné auto zapnutými majákmi. Bol som si istý že idú po mne, keďže som bol jedine vozidlo široko ďaleko. Po tom ako policajné auto zastalo, som si všimol vyľakané ovečky, ktoré sa zatúlali do tunela. Na mojom videu, ktoré pripájam, to bude pekne vidno. V rýchlosti som sa opýtal policajta, či môžem pokračovať. Ten iba prikývol, a tam som ich v obehol a tešil sa na ďalšie výhľady.

Keďže som si trasu neplánoval, nemal som ani poňatia, čo ma opäť čaká. Hneď nasledovala značka informujúca o vstupe do Talianska a za ňou nasledoval Plöckenpass. Okamžite som si spomenul na fotografie zo San Boldo a chvíľku som sa aj pozastavil nad tým, či vážne neprechádzam cez to miesto. Prekrásne točivé tunely za ktorými sa vždy vynoril nádherný výhľad. Postupne som bol tých zakrút prejedený a začínal som sa tešiť na kúsok rovnej cesty ktorý však nie a nie prísť. V prvej dedine za talianskymi hranicami som sa zastavil v reštaurácii, kde som si vychutnal pivo a prezrel par kempov v okolí. Do kempu som dorazil za súmraku a okolie som vôbec nevnímal. Keďže som sa na ďalší deň plánoval vstávať skôr a vyraziť okolo šiestej, pokúšal som sa na recepcii zlomiť vedúceho, ale ten bol neoblomný. Kemp sa otvára najskôr o ôsmej ráno. Take it or leave it. Zároveň mi aspoň poradil, nech skúsim šťastie vo vedľajšom kempe, ktorý bol 100 metrov ďalej. V druhom išlo všetko ľahšie. Dalo sa s nimi dohodnúť že ostanem na okraji a môžem spokojne vyraziť. Neskutočne ma potešilo, že tam fungoval bar a mohol som sa do ranných hodín rozbíjať s Talianmi. Kolegovia toho veľa nezvládli, okolo druhej som ich odprevadil alebo skôr odniesol do ich karavanov a sám som sa pobral do stanu. Na ďalší deň som sa prebudil znova do krásneho rána, len škoda, že o pol desiatej, takže pôvodný plán opustiť miesto skôr sa nepodaril. A keď som videl to prostredie ani som sa neponáhľal - neskutočne nádherne jazero s azúrovo modrou vodou.

Rôzne dopravné podmienky

Po odchode som sa viezol krajinou, ktorá nemala obzvlášť zaujímavý charakter. Za zmienku určite stojí rieka Tagliamento a jej naplaveniny, ktoré tiež vidno v mojom videu. Po prvých precestovaných km talianskou krajinou som si začal uvedomovať prekvapivý výraz na tvárach mojich nemeckých spolucestovateľov z minulého dňa, keď som im povedal že volím cestu cez Taliansko. Tá ich kultúra šoférovania sa s tou nemecko-rakúskou nedá ani len porovnať. Neustále sa tlačia, vytrubujú, nebezpečne predchádzajú, odbočujú neustále bez smeroviek. Určite to má čo dočinenia s ich temperamentom. Najviac mi však prekáža ich dopravné značenie. V Nemecku je bežné, že keď sú domy od cesty viacej vzdialené tak je pokojne v obci dovolená aj sedemdesiatka. Tu v Taliansku sa stretávam neustále so zbytočnými tridsiatkami. Okrem toho značka obce je mnohokrát kilometre vzdialená od prvých obydlí.

Po čase človek prestane nad týmito absurdnosťami rozmýšľať najmä vtedy, keď slaný vzduch znamená blížiace sa more. To sa mi prvýkrát ukázalo pri Monfalcone. Teplota výrazne stúpala a ja som postupne zhadzoval vrstvy oblečenia. Cestou po pobreží smerom k slovinským hraniciam som sa zastavil v Trieste, kde som musel zhodiť teplé moto nohavice a vymeniť ich za šortky. Netušil som však, že najviac bude prímorská teplota prekážať môjmu telefónu, ktorý sa pod priehľadným vekom tankvaku úplne varil. Na mobile mi bežala sygic navigácia a tam sa v týchto miestach ohromne hodila. Volil som trasu po pobreží a vyhol som sa tak značeným hlavným ťahom. To, že som už v Slovinsku, mi vôbec nedošlo, až príjazdom do mesta Koper som sa zorientoval. Po neúspešných pokusoch rozbehnúť mobil a chvíľkovom blúdení som sa dostal na správnu cestu smer chorvátske hranice. Inak v týchto pobrežných mestách si človek najviac uvedomí krásu motoriek. Keď sa len tak môže premávať uličkami a zároveň vyhýbať sa kolónam jazdou v strede. Práve takto som si ušetril pár desiatok minút čakania na hraniciach a mohol si ďalej vychutnávať krásy chorvátskej krajiny. Volil som smer Umag, kde som po chvíľke dorazil a nastával ďalší problém. Nájsť ubytovanie. Vychádzajúc z mojej praxe z minulých rokov v Chorvátsku skúšal som oslovovať bežných domácich, ktorí mi ochotne ukázali ich apartmány. Problém však bol v tom, že som chcel iba jednu noc a pomaly som začínal tušiť, že prenocujem aj tak v kempe. Ceny sa pohybovali nad 50 eur za noc a mne dochádzala trpezlivosť s hľadaním, rozhodol som sa ísť do kempu. Ani tu ma ceny moc nepotešili, lebo v tejto oblasti sú nastavené výlučne na nemeckú a taliansku klientelu.

Odparkoval som motorku a ponáhľal som sa schladiť do vody, kde som strávil celý zvyšok dňa. Večer som odbehol kvôli wifine na recepciu. Ako som tam sedel, začul som rodnú reč. Dvaja chalani sa dohovárali ako to že si zaplatili elektrinu v stane a žiadna tam nie je. Jeden prišiel za recepčnou a spustil na ňu "elektrika NO NO NO", slečna mu odpovedala po anglicky a podávala mu kľuč od skrine s prípojkou. Slováčisko však pokračuje vo svojom, že on chce elektriku a nie kľuč od záchoda. Chvíľku som sledoval ten komunikačný chaos a keď mi došla trpezlivosť vravím mu: Zober si to, otvor si rozvodňu a máš jej ten kľuč doniesť naspäť. Chalan vypúlil na mňa oči ako na mimozemšťana odpovedal iba ďakujem a odbehol preč. Po chvíľke sa vrátil, odovzdal kľuč a v rukách sa mu trblietali dva vychladené keltíky. On spolu s kolegom sa sem vybral z BA vlakom do Koperu a odtiaľ do Umagu na bicykloch. Obdivuhodné na to, v akom teple museli jazdiť. Chvíľu sme pokecali, a ja som sa neskôr pobral do stanu a zostavil si trasu domov.

Posledný deň

V posledný deň mojej cesty ma počasie opäť nesklamalo. Už od rána slnko pálilo, takže som sa rozhodol znova schovať nohavice do tašky a pokračovať v kraťasoch. To som ešte ani netušil, aké mi to slniečko znova narobí problémy, keď sa môj mobil pravdepodobne upiekol a tým pádom navigácia je v ťahu. Stojím pred bránou kempu, kontrolujem poslednýkrát svoje veci a mám veľmi zlý pocit z toho, že ma čaká azda najväčší náklad kilákov, do večera musím byť v Blave, a jediné, čo si z mojej plánovanej trasy pamätám, že pri kempe mám odbočiť doľava. Samozrejme ja truhlík som nemal pri sebe ani len mapu. No čo už. Bolo by veľmi jednoduché vypáliť to na diaľnicu a pokračovať až domov. Kvôli tomu som však necestoval. Nahnevaný sám na seba som som si spomenul aspoň na Gornje Jezersko, hraničný prechod na slovinsko-rakúskej hranici. (Tú trasu som si vybral len preto, že sa mi podľa znázornenia gps páčili zákruty :D). Tak teda vyrážam od kempu doľava a prvý cieľ dostať sa do Ľubľany.

Prvá komplikácia nastáva tesne za slovinskou hranicou po tom, čo som nasledoval značku a cesta sa kľukatila, zužovala a stúpala ako Donovaly, lenže dvakrát a to celé na deviatu. Postupne sa premenila na šotolinu a ja som dosiahol vrchol stúpania. Bol odtiaľ krásny výhľad na more. Pre to stúpanie som stratil niečo vyše hodiny a bolo by mi ľúto ísť tu štreku naspäť a hľadať cestu. Dobre som spravil, že som pokračoval a konečne som narazil na prvú dedinu, alebo skôr usadlosť. Prekvapených okoloidúcich som sa opýtal na cestu a tí ma ubezpečovali, že som správne. Na najbližšej čerpačke som kúpil mapu a hneď bola cesta pokojnejšia. Pomerne ľahko som vyšiel na cestu ,ktorá takmer identicky kopírovala trasu diaľnice a vzdialenosť domov konečne začala ubúdať.

Druhá krížová cesta začala v Ľubľne. Tu som vedel že mi ani mapa nepomôže a to debilné slovinské značenie tomu moc nepomáhalo. Nakoniec sa mi však podarilo z mesta vypadnúť, aj keď ma to stálo ďalšiu zbytočnú hodinu a množstvo nervov. Peknou útechou bolo pre mňa kľukaté stúpanie k Jezersku a krásny zjazd na Bad Vellach. Nebol som sám čo tie zákruty objavil a na vrchole bola veľká skupina ľudí na zjazdových skateboardoch. Cestu som si pekne vychutnával a čo to som aj nakameroval. Pohodu mi prekazil až rakúsky Graz. Diaľniciam som sa chcel za každú cenu vyhnúť, tak som vošiel priamo do mesta, čo sa hneď ukázalo ako chyba, keďže všetkým končila práca a mesto bolo upchaté. Ďalšia hodina zbytočne preč.

Už poriadne unavený som si to valil cez rakúske dedinky tesne pred Bratislavou rýchlosťou mierne prevyšujúcou povolených 50 km/h, keď mi odrazu cez cestu prebehla mačka. V tak tesnej blízkosti nebol priestor na reakciu, tak som len zavrel oči, zaťal zuby a čakal čo sa stane ................ a nič. Žiadny náraz ,nevyskočil som ani nič podobné. Sám tomu nechcem veriť, ale ta mačka to musela zvládnuť presne pomedzi moje kolesá.

Ak by som mal na záver zhodnotiť, výlet sa veľmi podaril. Počasie mi prialo po celý čas keď som bol na ceste, spoznal som kopec zaujímavých ľudí, videl zaujímavé miesta a hlavne lepšie spoznal sám seba. Určite musím pochváliť aj motorku, ktorá príjemné prekvapila spotrebou a neprehrievala sa ani pri vyšších rýchlostiach. Ešte jedno upozornenie - po celý čas som holdoval pivu a spoliehal som sa na toleranciu alkoholu - Až doma som zistil že tolerancia sa nevzťahuje na motorky. PITE S ROZUMOM :D

Teraz deriem znova nohavice v školských laviciach. Čaká ma rušný rok, ale už viem čo podniknem v lete. Pôjdem na moto do Odesy na Ukrajine, kde strávim aspoň dva týždne. Odtiaľ po pobreží do Bulharska na Sunny Beach znova aspoň desať dní, kde zvykneme s kamošmi chodiť na "party" dovolenku a potom do Istanbulu, kde mám pár kamošov, u ktorých už mám sľúbenú pomoc z prepravou moto do Budapešti.

Komentáre Disqus