Každý z nás má svoj unikátny príbeh. Aký je ten tvoj?
Ako sa zrodila tvoja láska k bicyklovaniu?
Na strednej škole som začal jazdiť na biku. Občas som sa pridal k spolužiakovi, alebo som sa sám vydal do Malých Karpát pri Bratislave, či na moju obľúbenú hrádzu. Cyklistika mi prirástla k srdcu hlavne slobodou a výlety po okolí sa zmenili na výlety za hranice Slovenska. Moja prvá cykloturistická expedícia bola v roku 2004, keď sme sa vydali do Bulharska na bicykloch na takmer mesiac. Cestovanie bicyklom ma očarilo. Spoznával som krajiny, bol som v kontakte s ľuďmi, cítil som že toto je spôsob cestovania, ktorý ma napĺňa najviac. Odvtedy som každý rok podnikol niekoľko ciest na bicykli na Slovensku a v zahraničí.
A potom prišiel nápad s cestou okolo sveta...
Práveže prišla vážna nehoda na lyžiach. V roku 2009 som utrpel dvojitú fraktúru stehennej kosti. Niekoľko mesiacov som sa nevedel samostatne pohnúť. Verdikt lekárov bol, že na šport môžem zabudnúť. No ja som sa nevzdal. Môj hlavný cieľ bol vrátiť sa späť do aktívneho života. Venoval som sa rekonvalescencii, regenerácii a tréningu. Zvládol som ročne vyše tisíc hodín tréningu. V roku 2010 som aj vďaka tomu spravil na bicykli v Turecku vyše 2 600 km. To mi dodalo najmä psychickú pohodu a povedal som si, že už je správny čas naplánovať niečo veľké. Napríklad cestu okolo sveta na bicykli, na ktorú som začal udržiavať tréningové tempo vyše tisíc hodín ročne. Pred cestou som najazdil 60 000 km, čo mi veľmi pomohlo.
Čo ťa cesta okolo sveta na bicykli naučila?
Naučil som sa myslieť viac globálne, lebo mám prehľad o jednotlivých krajinách. V tom mi pomáha aj fakt, že v mnohých som bol vyše 3 mesiace. Bicykel umožňuje poznávať krajinu a spoznať ľudí nielen cez miesta, ale aj vďaka ceste medzi nimi. Ak by som šiel autobusom, stopom, autom alebo inak, tak nestretnem ľudí a všetko medzi prstami uteká príliš rýchlo. Naučil som sa, že všetko je o ľuďoch a o systéme. Na cestách vidím čo funguje a čo nie. Ľudia sú dobrí a zlí a to ovplyvňuje práve systém a ich mentalita. Napríklad viem, že socializmus nikde vo svete nefunguje a ani demokracia nie je dokonalá, ak spoločnosť nie je vyspelá. Moja cesta ma utvrdila v tom, že nič také ako úspech za deň neexistuje a všetko si vyžaduje mať čas.
Pridávali ste k tebe počas cesty aj iní cyklisti, ktorých si stretol alebo si väčšinu trasy šiel sám?
Áno, pridalo sa niekoľko ľudí, v Amerike, Európe a aj Ázii, ale len na niekoľko dní. Na pár mesiacov sa pridal chalan z Rakúska, Helmut. V Číne so mnou išla na bicykli aj priateľka. Boli sme takmer dva mesiace spolu a potom sme išli ešte trekovať do Nepálu – Anapurna Base Camp a okolie. Väčšinu času idem sám, ale ľudia a, teda spoločné zážitky, sú väčšinou príjemným spestrením cesty.
Na bicykli si človek čistí hlavu. Aké myšlienky má však ten, ktorý cestuje sám okolo sveta ďaleko od rodiny a v oblastiach, kde ľudia nevedia anglicky?
Pri cestovaní v krajine, ktorú nepoznáš je množstvo nových vecí a od rána sa čosi deje a podnety prichádzajú z každej strany. Na začiatku jazdy o všetkom, kam idem, čo ma čaká a podobne. No samozrejme rozmýšľam aj o tom čo vidím a vnímam krajinu. Niekedy je to aj nezáživné, ale predsa len na bicykli je potrebné dávať pozor. Po 4 a viac hodinách na bicykli má človek úplne čistú hlavu a napadnú ho veci, ktoré by ho nikdy nenapadli. Lenže bicyklovanie je aj o výkone, takže často sa stáva, že pri sústredení sa na jazdu alebo zdolanie kopca, či jazdu samotnú už neviem, čo mi napadlo :)
Zažil si krajiny, ktoré by si cyklistom rozhodne neodporúčal z dôvodu bezpečnosti alebo nekvalitnej infraštruktúry?
Celá krajina sa podľa mňa nedá vždy hodiť do jedného vreca. Iný dopravný prostriedok ako bicykel by som určite zvážil vo väčšej časti Iránu. Rovnako Jáva v Indonézii nie je práve radosť. Čína je zážitok aj na bicykli, ale treba byť opatrný – v polovici krajiny je viac menej veľmi zlý vzduch, s čím treba rátať. Thajsko má veľmi veľkú nehodovosť a aj keď sa to nemusí zdať, nie je to veľmi bezpečné. V Indii a Turkmenistane odporúčam rozhodne iné dopravné prostriedky.
Tvojich TOP 5 krajín pre vášnivých cyklistov?
Čile, Turecko, Kanada, Sumatra (Indonézia, ale Jáva nie), Maroko.
O tvojej ceste vzniklo už viacero článkov a poskytol si mnoho rozhovorov. Je však niečo, na čo sa ťa ešte nikto nespýtal a rád by si sa o to podelil s našimi čitateľmi?
O čo som sa v nich podelil, si presne nepamätám :) Ale najdôležitejšie posolstvo je, že ak máš nejakú myšlienku, tak na nej musíš pracovať, aby sa stala realitou. Samo sa to nestane a nikto iný to za teba nezrealizuje. Mojou cestou som chcel ukázať, že ani najšialenejšia predstava nie je neuskutočniteľná. Ak si človek otvorí cestovaním očí, tak mu to pomôže získať úplne iný rozmer a náhľad na realitu, v ktorej žije.
Ak sa chcete ku Karolovi pridať na niektorú zo záverečných etáp, pozrite si rozpis jeho jázd po Slovensku a kontaktujte ho.