Čo tu už narozprávame, horské chaty a útulne skrátka neodmysliteľne patria ku koloritu Vysokých Tatier. Kto naše veľhory aspoň raz navštívil, vie, že to nie je len o povinnom oddychu a zdravotnom čaji či poldecáku počas túr. Tatranské chaty dýchajú tradíciami a bohatou históriou. Domáci i turisti k nim chovajú – celkom zaslúžene – až akúsi náboženskú úctu.
O čudákoch, ktorí liezli po kopcoch
Asi o každej chate vo Vysokých Tatrách by sa bezpochyby dala zostaviť obsiahla monografia. Mnohé zanikli, na mnohé sa zabudlo, niektoré sa premenovali, či dokonca premiestnili! História príbytkov vysoko v horách je úzko spätá najmä s vývojom turizmu a cestovného ruchu v posledných storočiach, no logicky sa dá namietnuť, že útočiská si v horách ľudia budovali už oveľa skôr – potrebovali ich napríklad pri lovení a hľadaní potravy, ale tiež pri útekoch pred nájazdmi nepriateľských vojsk. Modernejšia etapa vysokohorských obydlí odštartovala v 19. storočí, kedy ľudia do kopcov a po tatranských chodníkoch začali viac než za prácou a obživou chodiť kvôli turistickým pôžitkom. Hoci domáce obyvateľstvo prvých turistov považovalo za čudákov, čoskoro sa zistilo, že sa môžu stať skvelým zdrojom príjmov...
Prvou zdokumentovanou chatou bola Csákyho chata
I keď za najstaršiu tatranskú chatu sa všeobecne považuje Rainerova chata, ktorá bola postavená v roku 1863 vo Veľkej Studenej doline, nie je to celkom pravda. Už roky predtým vznikali chaty, ktoré však neostali vzdorovať tatranskému počasiu osamote, ale postupne sa rozrástli na osady. Prvou zdokumentovanou chatou bola tzv. Csákyho chata, ktorá stála pri kyslých prameňoch pod Slavkovským štítom – v roku 1793 ju tu postavil uhorský veľkostatkár Štefán Csáky. Prvými stavbami, ktoré počas celej svojej existencie slúžili výhradne turistickému ruchu boli koliba na Podkrivánskej poľane z roku 1806 a zrub pri Morskom oku, ktorého vznik sa datuje do roku 1823.
Kým sa do realizovania „svojej“ chaty pustil Ján Juraj Rainer, vzniklo niekoľko viac-menej improvizovaných prístreškov aj na poľskej strane Tatier. Rainerova chata je v súčasnosti najmenšou a najstaršou chatou vo Vysokých Tatrách, ktorá je stále v prevádzke.
Vlaky a chaty kam sa pozrieš!
Modernizácia, ktorá sa prehnala krajinou koncom 19. storočia, samozrejme, dorazila aj do Vysokých Tatier. V roku 1871 začala premávať košicko-bohumínska magistrála, v roku 1993 bola dobudovaná železnica na Považí – turizmus mohol rozkvitať vo veľkom. Rozmach chatárstva sa spája najmä s tzv. Uhorským karpatským spolkom, čo bola prvá turistická organizácia na našom území. Práve tá bola hlavným organizátorom a investorom projektovaných chát. Tieto novovzniknuté ubytovacie jednotky ešte nemali chatárov a väčšinou fungovali ako akési „detašované pracoviská“ väčších hotelov a osád.
Chaty však trpeli na nedostatok skúseností projektantov – veľa ich zaniklo príchodom zimy a prvej lavíny. Turistickí nadšenci sa ale nevzdávali a podarilo sa im vytvoriť pomerne hustú chatársku sieť. Na prelome storočí v Tatrách stálo 28 chát, čo je takmer raz toľko ako dnes. Do tohto obdobia tiež datuje svoj vznik Téryho chata, ktorá je dnes najvyššie položená, celoročne otvorená tatranská chata. Postavená bola v roku 1899 a nesie meno podľa lekára Eduarda Téryho.
Zbojnícka chata vo Veľkej studenej doline
Jednou z najstarších dodnes slúžiacich chát je Zbojnícka chata vo Veľkej studenej doline. Založená bola roku 1907 a pôvodne fungovala ako poľovnícka chata. Čoskoro ju však viac než poľovníci využívali turisti. Pravdepodobne po pytliakoch, ktorí v doline „operovali“, dostala spolu s plesami meno „Zbojnícka“ – prekrstená bola roku 1924.
Po prvej svetovej vojne a vzniku Československa nastal v Tatrách nebývalý rozkvet a dotklo sa to i chatárov; väčšina chát, ktoré poznáme dnes, vznikla v dvadsiatych či tridsiatych rokoch 20. storočia. V tridsiatom druhom vznikla jediná obývateľná chata Belianskych Tatier, Chata Plesnivec.
Postavená bola na mieste bývalej pastierskej koliby istým Tiborom Greschom zo Spišskej Belej a do rekonštrukcie v roku 1997 slúžila ako výskumná stancia TANAPu. Najvyššie položená chata, Chata pod Rysmi, píše svoj vznik v roku 1933. Bolo to vyvrcholenie viac než štyridsaťročných snáh o chatu pod týmto trojitým štítom. So stavbou trvajúcou 93 dní sa spája aj silná snehová víchrica, ktorá robotníkov vo výške 2 250 metrov nad morom takmer stála životy – ich zostup do Chaty pri Popradskom plese trval tri dni a tri noci, no našťastie k žiadnym vážnejším zraneniam nedošlo. K Chate pod Rysmi okrem neopakovateľnej atmosféry patrí tiež fenomén vysokohorských nosičov. Rekord je 122,5 kilogramu, ktoré na chatu v roku 2003 vyniesol súčasný chatár Viktor Beránek.
Chata pri Popradskom plese a Zámkovského chata
Pohnutý osud mala aj už spomínaná Chata pri Popradskom plese. Bolo ich vlastne niekoľko – súčasná chata je v poradí piata (!), keďže predošlé stavby poväčšine padli za obeť počasiu a požiarom. Terajšiu podobu má od roku 1956. V rokoch 1942 – 1943 prispel „svojou“ chatou k tatranskému koloritu rodák z Levoče, skúsený horolezec a horský nosič Štefan Zamkovský. Spolu so svojou manželkou tu do konca vojny stihli vybudovať útočisko pre unikajúcich Židov a skrývajúcich sa partizánov. Po Víťaznom februári museli Zamkovskí chatu opustiť, tá bola neskôr premenovaná na Chatu kapitána Nálepku. Zadosťučinenia sa pôvodným majiteľom dostalo až v deväťdesiatych rokoch. Po revolúcii sa obydlie vrátilo do rúk Zamkovského dedičom a vrátil sa mu tiež pôvodný názov. Chata stojaca neďaleko Hrebienka, na križovatke turistických chodníkov na Téryho chatu a na Skalnaté pleso, slúži po viacerých rekonštrukciách dodnes. Výstup na ňu patrí medzi tie menej náročné, azda aj preto je jednou z najnavštevovanejších tatranských chát.
