Dobrodruh.sk Team na rallye Budapest - Bamako 2014

Jozef Terem - 26.12.2014

Aj tento rok sa na prelome januára a februára 2014 vybral náš Dobrodruh.sk Team do Západnej Afriky v rámci automobilovej rallye Budapest – Bamako. Aj tento rok sme sa prihlásili do kategórie „Touring“, ktorej hlavným cieľom je samotná cesta, príroda a ľudia.

Po druhýkrát som sa tak dostal aj do Senegalu. Ako to už býva, pri opätovnom návrate býva človek skúsenejší a na všetko pozerá inými očami. Vníma tak intenzívnejšie pozitívne, ale aj negatívne veci. Aj tento rok sme sa prihlásili do kategórie „Touring“, ktorej hlavným cieľom je samotná cesta, príroda a ľudia.

Cieľ: Gambia

Trasa bola oproti minulému roku mierne zmenená a cieľ bol v krajine Gambia, ktorá je celá obklopená Senegalom. Konkrétne v jej hlavnom meste – Banjul. Názov rallye Budapest – Bamako je tak už iba symbolický, keďže kvôli nepokojom v hlavnom meste Mali - Bamaku, bol už po niekoľko rokov cieľ v iných, bezpečnejších krajinách.

Na štarte sa opäť zišlo približne dvesto posádok prakticky z celej Európy, no väčšinu už tradične tvorili Maďari, no tento rok bolo aj pomerne veľa  tímov zo Slovenska, či Čiech. Veľká väčšina áut bola terénnych, s pohonom 4x4 a so zvýšeným podvozkom. My sme mali expedičné, sedemmiestne auto, ktoré malo splniť svoj účel. Umožniť nám spoznávať krajinu a do škôl priniesť humanitárnu pomoc. Zošity, perá, papiere, farebné ceruzky, ale aj oblečenie, či potreby pre domácnosť. Auto sme mali naložené prakticky na prasknutie. Už dopredu sme sa opäť tešili na rozžiarené detské tváričky, podobne ako sme to zažili rok dozadu. Pred nami však bola dlhá cesta, tisíce kilometrov cez púšte a rôzne hrozby. Aj z toho dôvodu sme si tento rok zvoli inú trasu. Konkrétne, tento rok sme si zvolili pre európsku časť rallye možnosť preplaviť Stredozemné more trajektom. A tak sme v talianskom Livorne vstúpili na loď a vystúpili z nej o tri dni v marockom Tangere. Ušetrili sme tak množstvo kilometrov, síl a v neposlednom rade zrejme aj financií oproti tomu, keby sme sa mali vybrať až na úplný juh Španielska. A tak sme boli konečne v Maroku a mohlo sa začať to správne dobrodružstvo.

Budapest-Bamako

Maroko sme prebrázdili prakticky bez problémov. Cestou sme obdivovali krásy mesta Casablanca, nádherné pobrežie v okolí mesta Agadir a pokračovali ďalej smerom do oblasti Západná Sahara. Toto územie  je vlastne tiež územím Maroka, hoci tu panuje mierne napätá atmosféra a isté separatistické snahy. Politika nás však nezaujímala, takže túto situáciu sme vôbec neriešili. Západná Sahara je obrovské púštne územie, ktoré lemuje nádherne pobrežie so strmými útesmi. Samozrejme, nemohli sme si nechať ujsť pohľad na túto krásu. Nakoľko cesta cez pusť bolo riadne jednotvárna, stovky kilometrov nič len piesok. Pri pobreží sa však nachádzajú veľmi pekné a pomerne novovybudované mestá ako napríklad Dakhla, či Laayoune.

To sme však už boli úplne na juhu na hranici s Mauritániou. Na hranici sme si počkali asi štyri hodiny. Rok dozadu zapisovali údaje z pasov perom do zošita, tento rok už mali colníci aj počítače a dokonca nám skenovali odtlačky prstov! Takže globalizácia už dorazila aj na mauritánsku colnicu. Inak sa ale nič moc nezmenilo. Naďalej sme museli rozdávať pera, klúčenky ako drobné úplatky. Po peknom chaose na hranici sme vyrazili do púštnej Mauritánie, kde teplota hneď vyskočila na približne tridsať stupňov. Úvodné kilometre boli fakt strašné, kľučkovali sme medzi vrakmi áut, televízorov a chladničiek... Neskôr sme klučkovali aj pomedzi kozičky a mŕtve ťavy. Oddych v hlavnom meste Nouakchott bol však veľmi príjemný, navštívili sme miestne rybie trhy priamo na pláži a aj vyskúšali studené vlny Atlantiku.

Do Senegalu kompou cez rieku Senegal na prechode Rosso

Do Senegalu, bývalej francúzskej kolónie, sme sa dostali z Mauritánie lodnou kompou cez rovnomennú širokánsku rieku Senegal. Tá tvorí prirodzenú hranicu medzi oboma krajinami a je na ňu veľmi pôsobivý pohľad. Keď sme konečne dorazili aj s autom na hraničný prechod Rosso a nasadli na kompu, doslova sme si vychutnávali tých niekoľko minút pokoja. Pozorovali sme množstvo rybárskych člnov, menších lodí a ženy, ako prali priamo na brehu bielizeň. Pokiaľ bola rieka Senegal v minulosti ešte za čias francúzskej kolónie najdôležitejšou dopravnou tepnou do vnútrozemia, dnes jej význam už dávno vybledol. Na dopravu ju využívali do postavenia železničného spojenia medzi hlavným mestom Senegalu Dakarom a hlavným mestom Mali Bamakom. Dnes tak rieka ako aj celé okolie pôsobili ospalým dojmom. No - ospalým ako ospalým. Vráťme sa ešte na prechod hranice.

Scéna ako z filmu o živých mŕtvych

Ešte na mauritánskej strane sa na nás vrhlo množstvo "supov", rozumej špekulantov, a snažili sa nás obrať o všetky možné poplatky. Na moment som sa dokonca cítil ako v tak populárnych filmoch so zombie témou. Ako sme sa blížili k hranici, či presnejšie mestečku alebo zhluku domov, kde sme tušili, že by mohla byť colnica, bolo jasné, že sa niečo udeje. Prašná hlinená cesta bez asfaltu s obrovskými dierami, všade vôkol odpadky a tisíce umelohmotných tašiek zachytených v kroví. Do toho prízemné budovy vo veľmi neutešenom stave. A medzi nimi sa mihali desiatky prefíkaných tmavých tvárí. Jedni v turbanoch, druhí v rôznych „fejkových“ tričkách. Všetkých však spájalo jedno - blížia sa bieli muži a to treba využiť. Keď sme vošli medzi domy, nastala situácia, že na aute viselo, ležalo a brzdilo ho hádam dvadsať tiel. Všetci kričali jeden cez druhého ako šialení v rôznych domorodých a francúzskych dialektoch, z čoho sme nerozumeli ani jediné slovo. Okná vzduchotesne zavreté, všetky dvere zaistené... Boli sme rozhodnutí ísť s autom čo najďalej, až priamo na colnicu. Aké však bolo nepríjemné prekvapenie, keď sme sa postupne po ulici, ktorá veľmi nápadne pripomínala zábery z filmu Čierny jastrab zostrelený – Black Hawk down, dostali až ku veľkej železnej bráne. A tam bol koniec, presnejšie, koniec cesty. Chvíľu sme sedeli v aute a cez okná pozerali do množstva nepríčetných tvári, v zreničkách ktorých sa zračil len symbol dolárov a eurobankoviek. Prestalo ma to baviť, a tak som vystúpil. Niečo sa už muselo udiať a prúd postupnosti a miestnych zvyklostí ma už len niekam musel odniesť. Zmocnili sa ma desiatky rúk, z bezprostrednej blízkosti mi do nosa preniklo množstvo druhov ľudského dychu, krik nemal konca kraja. Predsa každý chcel nejako zarobiť. Skrátim to - dohadzovači, veksláci, colníci aj policajti, všetci sú jedna ruka. Vymysleli si množstvo nezmyselných poplatkov a povolení, každý dal každému za pravdu a bez ich úhrady by nás nikam nepustili. Nedalo sa tomu vyhnúť, tak sme boli o zopár desiatok Euro ľahší. Možno s vynikajúcou znalosťou francúzštiny by sa dalo vyhádať, no nikto taký medzi nami nebol. Na vytúženej kompe nastal hlboký výdych a chvíľkový oddych. Na senegalskej strane bolo už všetko relatívne rýchle a poplatky menšie, hoci ani tu to nebolo zďaleka bez boja. Ale ako si neskôr povieme, kľúčové momenty sa udiali práve tu, ako sme neskôr zistili.

Baobab, typický strom Senegalu

V tom momente sme však konečne vyrazili do farebného a pomerne veselého Senegalu. Do mesta Saint Louis, ktoré je asi sto kilometrov za hranicou. Má staré centrum chránené UNESCOm, ide o skutočne príťažlivé mesto. Panuje tu veľmi príjemná koloniálna atmosféra a mali tu už konečne aj pivo. Populárne Gazelle, ktoré sa predáva v sedemdecových fľašiach. Teplota sa šplhala k 34 stupňom, takže priamo z chladničky prišlo veľmi vhod.

Budapest-Bamako

Celá oblasť na severe Senegalu na mňa pôsobila pomerne pokojným dojmom. Teda, aspoň čo sa výstavby a infraštruktúry týka. Ako to už v Afrike býva, všade sa síce hmýri množstvo ľudí, keďže drvivú väčšinu dňa žijú obyvatelia tejto časti sveta na ulici. No celá atmosféra, či už okolo rieky Senegal, alebo aj v samotnom Saint Louis na mňa pôsobila provinčným dojmom už zašlej slávy. To sa mi len potvrdilo po prejazde na senegalskú stranu, kde hneď za hraničným mestečkom Rossom začali nekonečné roviny a autentický vidiek v podobe rázovitých dedín a domorodých príbytkov. Totiž, drvivú väčšinu krajiny tvoria nížiny, ktoré sa len na juhovýchode mierne dvíhajú do nevysokých vrchov. Určite sa ale bolo na čo pozerať. Pestrofarebne oblečení ľudia, obrovské nákladné autá až neuveriteľne a často aj fyzikálne neskutočne naložené objemným tovarom. A čo mi asi najviac utkvelo v pamäti, bolo veľké množstvo veľkých a tvarovo zvláštnych stromov baobab, ktoré lemovali cestu na dlhých kilometroch. Až by som povedal, že baobab je národným stromom Senegalu, pričom z jeho vlákien sa tu tkajú aj látky. A na juhu krajiny až neskutočne do červena sfarbená zem. A skutočnosť, že celú západnú hranicu v  dĺžke 531 kilometrov tvorí oceán, dáva predpoklad na raketový rozvoj turistického ruchu.

Hneď po prechode hranice každému v porovnaní s Mauritániou udrú do očí rôzne zmeny, hlavne na obyvateľoch. Tu už začala exotická „čierna“ Afrika. Všetko bolo zrazu farebne pestré. Oblečenie, farby, autá, nápisy na obchodoch... Všetko akoby v rytme temperamentnej africkej hudby, ktorú bola počuť zo všetkých možných reproduktorov. Hoci je v krajine oficiálnym, či lepšie povedané najrozšírenejším náboženstvom islam, celkom určite tu nebolo cítiť žiadne radikálne nálady. Skôr naopak. V spoločnosti bolo cítiť chuť po živote a uvoľnenú atmosféru.

Atmosféra v Saint Louis

V meste Saint Louis som bol už aj rok dozadu a veľmi som sa sem tešil. Nebolo veľké, ani malé - také akurát. Tešil som sa na jeho farebnosť, temperament, ľudí, hudbu a miestny kolorit. A nesklamalo. Poznačené starými francúzskymi domami, trhom s rybami, príjemnou atmosférou miestnych barov a skutočne vynikajúcim mochitom. Aj to k tomu patrí, oddych po dlhej predlhej ceste. Prakticky celé staré koloniálne centrum mesta sa nachádza na ostrove, ktorý  je s pevninou prepojený asi štyristo metrovým mostom. Ten svojho času navrhol slávny Gustave Eiffel, autor ešte známejšej Eiffelovej veže. Saint Louis ma jednoducho opäť nesklamalo. Prešiel som sa mne už známymi uličkami v starom centre, no objavil som tu aj nové zákutia, získal nové zážitky. Podarilo sa mi dostať na temperamentnú senegalskú svadbu a odfotiť sa s nevestou, navštívil som známych z minulého roku, prespal u nich, lepšie spoznal miestny rybársky trh a prechádzal sa po nádhernom pobreží Atlantiku. A počas tejto cesty som sa opätovne chtiac – nechtiac vrátil do Saint Louis ešte štyrikrát a spoznal ho skutočne dôkladne.

Senegal, Saint Louis

Najprv si však povedzme zopár viet z jeho histórie. Saint Louis padlo do rúk Francúzom v roku 1659. Tí urobili z neho hlavné mesto francúzskej koloniálnej Afriky, hoci celý Senegal ovládli až koncom 19. storočia. Vládol tu síce chaos, množstvo ľudí na ulici, odpadky, pouliční predavači a naoko neorganizovaný zmätok. No na druhej strane veľmi uvoľnená atmosféra. Historické centrum so starými koloniálnymi budovami mi pripomínalo mestá európského typu pri Stredozemnom mori. Na údržbe domov sa už síce po odchode Francúzov po dlhé desatročia nepohlo ani prstom, aj tak má však svoje neopakovateľné čaro a stojí celkom určite za návštevu. Presne tak sme to vyhodnotili aj my a onedlho sme si už akoby otočením čarovného prsteňa užívali pohodu pri pive v starom známom bare, počúvali podmanivé tóny senegalskej hudby a postupne vychutnávali koloniálnu atmosféru.

Bol to zaujímavý pocit, vrátiť sa do tohto tak vzdialeného a exotického mesta. Vkročiť do toho istého baru, kde akoby zastal čas. Na chodníku predávali ženy vo farebných šatách ryby, cez okná protiľahlého výkladu som videl známu tvár arabského obchodníka, na rohu ulice rozvoniavali čerstvé bagety. Boli vynikajúce a už som sa na ne tešil. Francúzska majiteľka baru sedela pri tom istom stole ako pred rokom, čítala noviny a pofajčievala.  Ako vždy, zrejme už mala v sebe zopár pohárikov rumu a táto skutočnosť bude večer ešte citeľnejšia. Pri pulte sedeli chlapi, v ktorých som spoznával starých známych. A na moje počudovanie spoznali aj oni mňa. Alebo sa tak aspoň tvárili. To je v podstate jedno, no privítanie to bolo veľmi priateľské. Priamo nad podnikom je aj hotel, kde sme pobudli aj pri predchádzajúcej návšteve, tak nebolo dôvod nič meniť. Dokonca bola voľná presne rovnaká izba, vybral som si tú istú posteľ. Na stenách farebné obrazy s domorodým motívom, obrovské vázy, vyrezávané zrkadlá, farebná maľovka. Žiaden luxus, no priam hmatateľný vkus, spôsobujúci pokoj. Hneď sa ma zmocnil opätovný pocit útulnosti. Doma som často premýšľal, že práve na tomto mieste som sa cítil vôbec najpríjemnejšie na svojich cestách vôbec. Dolu v bare sme si hneď objedali chladené domáce pivo Gazelle a započúvali sa do hrdelného spevu domácej speváckej hviezdy tradičným Papa Joe. Hudba mi pripomínala soundtrack z filmu Hotel Rwanda a ešte aj dnes sa mi pri spomienke stavajú chlpy na ruke. Nie je predsa žiadnym tajomstvom, že silnou doménou Afričanov je práve hudba a spev. Už malé deti tancujú ako zo školy hip- hopu a o speve sa netreba rozpisovať. A práve mesto Saint Louis je známe svojimi hudobnými barmi, kde hrá prím domáca tradičná hudba. Ale aj jazz. Kluby sú sústredené v starom centre mesta na ostrove, pričom tie najlepšie sú priamo na pobrežnej promenáde pri mori. Pri pive som sa dal reči so starými známymi. Nakoľko bol piatok, večer sa len začínal. Vysvitlo, že v druhom bare sa  o hodinu, možno dve začína práve jazzový koncert. Spevák skupiny bol vysoký vyziabnutý chlap, ktorý sedel na stoličke vedľa. Predstavili mi ho, milo sa usmial, podal mi ruku a mne bolo hneď jasné, že už je v dobrej nálade. Mal som mierne obavy, ako to dopadne, no ako som neskôr zistil, človek mal vrodený talent darovaný do vienka. Napriek pokročilému štádiu veselosti odohral fantastický klubový koncert. V maličkom klube bolo možno len tridsať ľudí, no napriek tomu som si odniesol nezabudnuteľný zážitok, že som pri bare popíjal so skutočným umelcom so Senegalu.

Saint Louis je aj centrom komunity výtvarníkov

Ak sme už pri umelcoch.. Možno povedať, že práve Saint Louis je aj centrom komunity výtvarníkov. Po uliciach je množstvo galérii. Kvalitných, so skutočne umeleckými dielami, ale aj drevených stánkov, s obrazmi pouličným maliarov. Majiteľkou jednej takejto galérie bola žena môjho známeho Samuela. Francúzska z Lyonu. V obchode mala nádherné drevené sochy, ručne maľované látky, maľby. Tie pochádzali od ľudových umelcov z celej krajiny. Na druhej strane treba povedať, že tu je umelcom skoro každý. Každý ovláda niečo, aby si mohol privyrobiť a množstvo ľudí túto z núdze cnosť pretavilo do skutočne perfekcionizmu. Povedzme si však v krátkosti životný príbeh Samuela. Senegalčan Samuel pracoval ako umelecký kováč a pri, ako inak, náhodnej príležitosti sa zoznámil s maliarkou - Francúzskou, ktorá prišla na dovolenku čerpať inšpiráciu do malebných uličiek mesta. Finále príbehu vrcholí tým, že Francúzka zostala žiť v Saint Louis, Samuel sa stal jej manželom, majú spolu nádhernú dcéru, ktorá hrá perfektne na gitare a pripomína princeznú. Priamo pri brehu mora si postavili nádherný dom, kde sa obaja spoločne umelecky vybláznili. Tak vkusné a zároveň jednoducho nápadité zariadenie so zmyslom pre detail som zatiaľ nemal šťastie vidieť nikde inde. A mal som to šťastie, že som sa stal na dva dni ich hosťom. Napriek zjavnej pohode mi aj tak vŕtalo v hlave, prečo nešli radšej bývať do Francúzska. Samuelova odpoveď bola odzbrojujúco jednoduchá: „Tu v Afrike je teplejšie a všetko je jednoduchšie. Keď aj nemáš sem – tam peniaze, nevadí. Vyžiješ oveľa lacnejšie a hlavne to tu nikto nerieši“. Proste život tu bol pre nich pohoda...

Senegal, Budapest-Bamako

Aby sme sa však nebavili iba o živote hornej vrstvy a tých bohatších šťastlivcov, Afrika má svoju oveľa známejšiu odvrátenú tvár. Chudobu. A tá je citeľná aj v Saint Louis. Cez horúci deň som sa išiel osviežiť na pláž a križoval tak bežnú domácu štvrť. Z jednej strany ulica, z druhej strany priamo more. Na prvý pohľad idylické bývanie na brehu Atlantiku. Na druhý pohľad už ale vyzeralo všetko inak, bez prikrášlenej romantiky. Ľudia natlačení v maličkých kuticiach s oknami do ulice, v maličkých dvoroch stáda kôz, odpadky priamo na ulici. Zo strany piesočnatej morskej pláže priam neskutočné množstvo splaškov a odpad všetkého druhu. Miestami som nevedel kade vykročiť. More nestíhalo všetko odniesť, čakalo sa na silný príliv. A do toho stovky malých černoškov, ktorí na tomto smetisku hrali futbal a hádzali sa temperamentne do morských vĺn. Dalo sa ľahko tušiť, že ľudia tu žijú z ruky do úst. No napriek tomu som nikde necítil nervozitu, smútok alebo náznak nespokojnosti. Všetci boli plní energie, vysmiati, prihovárali sa. Prestal som sa náhliť a začal si túto situáciu vychutnávať. A postupne som začal vnímať skrytú krásu tohto prostredia. Tú malebnosť ulice, farebnosť okolitých múrov a ľudí, ktorí sa pred nimi mihali. Začal som fotiť a na moje prekvapenie mi v tom nikto nebránil. Domov som si tak odniesol množstvo záberov, ktoré pre mňa znamenajú veľa...

Na senegalskej svadbe

Rozpoviem vám príbeh, ako som sa ocitol na senegalskej svadbe. Prechádzali sme sa večer ulicami a zvažovali, čo s načatým večerom. Akosi podvedome som už dlhšie vnímal zvuky temperamentnej hudby. Dlho som však nereagoval, bol som v tom, že ide o hlasnú hudbu z reproduktorov dákeho baru. Zvuky však boli čoraz hlasnejšie, a melódia podmanivejšia. A tak sme sa vybrali preskúmať, o čo ide. Ocitli sme sa pred niečím, čo by sa dalo nazvať senegalským Domom kultúry. Už na prvý pohľad bolo jasné, že je to svadba. Senegalským ženám veľmi dobre padnú slávnostné šaty. A vôkol nás to len tak hmýrilo všetkými farbami. Odvážne účesy od výmyslu sveta, gazelie postavy a strihy šiat ako z móla módnej prehliadky. Premkla ma veľká túžba nazrieť dovnútra a nasať aspoň časť tej neskutočne iskrivej atmosféry. Opatrnosti však nikdy nie je nazvyš a tak som sa opýtal mladého svadobčana, ktorý pôsobil priateľským dojmom, či sa môžeme pozrieť. Zatváril sa veľmi ochotne a hneď nás zobral dnu. Ostali sme stáť ako obarení. Všade sa rozliehala z reproduktorov hromová hudba, ktorej temperament by zobudil aj mŕtveho. Na parkete sa v divokom tanci a farebných šatách zmietalo množstvo ženských postáv, z ktorých každá by zrejme v momente tromfla Naomi Campbell. Civeli sme otvorenými ústami a vôbec sa nám nechcelo odísť. Na celej situácii bolo zaujímavé hlavne to, že ženy tancovali samé, bez partnerov. Samozrejme, že to vyvolávalo reakciu a chuť sa pridať. No zrejme všetko má svoj dôvod. Zrazu hudba stíhla, nastal frmol, prišla samotná nevesta a všetci svadobčania sa s ňou začali postupne fotiť. Samotný fotograf mal pritom úžasným spôsobom riešený blesk. Mne záhadným spôsobom sa mu podarilo prepojiť s obrovskou žiarovkou, ktorá mu poskytovala dostatok svetla. V tom momente som zatúžil sa odfotiť s nevestou aj ja. Nuž som sa milého svadobčana spýtal, či mi to môže vybaviť. O niekoľko minút som už držal okolo pása nádhernú senegalskú novomanželku a na plné ústa sa usmieval do fotoaparátu, oslepený žiarou asi 500 - wattovej žiarovky. Až neskôr ma napadlo, čo asi raz povie nevesta svojim deťom, keď sa jej spýtajú, kto bol ten beloch na fotke, čo sa tváril tak nesmierne nadšene....      

Čo ešte možno v Senegale vidieť?

Už pomerne známym a najlepším plážovým regiónom v krajine je Malé pobrežie -  Petite Côte. To má celkovo asi 150 kilometrov a skladá sa z množstva rôznych rezortov. Známa je najmä prímorská oblasť Saly, približne 90 minút južne od hlavného mesta Dakar, plná hotelových komplexov. Známe je ale aj jazero Lac Rose alebo po našom Ružové jazero. To leží len asi 50 kilometrov severovýchodne od mesta Dakar a je špecifické najmä svojim ružovým sfarbením, ktoré má vraj na svedomí istý druh riasy, konkrétne Dunaliella salina. Tá prežíva vode s extrémne vysokým obsahom soli. Práve soľ z jazera sa využíva v priemysle, takže sa do vody jazera každý deň ponárajú desiatky zberačov soľných krištáľov, ktoré sa postupne hromadia na brehu ako biele kopčeky. Zahorel som zvedavosťou. Tento rok som sa rozhodol lepšie spoznať aj hlavné mesto Dakar a pri tej príležitosti aj jazero Lake Retba alebo inak Lac Rose.

Jazero Lake Retba - Lac Rose

Veľmi som sa na návštevu jazera Lac Rose tešil. Všade na internete je jazero ilustrované s neuveriteľne ružovou vodou, tak si zrejme viete predstaviť to sklamanie, keď sme dorazili na miesto a videli farbu vody ako na Zemplínskej šírave. Po ružovej farbe ani náznak. Len sme tak bezradne stáli na brehu a niekoľko krát sa spýtali predavačov so suvenírmi, či sme tu skutočne správne. Vraj áno. Ale prečo voda nie je ružová? Vraj bude ružová zajtra, povedal jeden, ružová bude o týždeň, povedal druhý, ružová voda je v strede jazera, máme si od neho požičať čln, povedal tretí. Ružová voda však nebola nikde a jazero tak pripomínalo bežné štrkovisko. Neskôr nám hodnovernejší domáci spomínali, že jazero už nie je ružové dlhší čas, čo spôsobuje miestnym vrásky na čele, nakoľko odliv turistov je zrejme citeľný. Žiaľ, ružový zážitok sa tak nekonal.

Lake Retba, Lac Rose

Skorumpovaná polícia

Oproti napríklad prevažne arabskej Mauritánii nám bol Senegal mentalitou bližší, príjemnejší, veselší. To však ale neznamená, že si tu netreba dávať pozor. Ako je tomu všade na svete, hrozba je reálna najmä vo veľkých mestách ako je Dakar, kde žije skoro tri milióny obyvateľov. Mnohí z nich v chudobe a tak tu celkom určite nie je núdza najmä o vreckárov. Otravné bolo aj to, že deti aj dospelí chlapi neustále a úplne bez okolkov od nás pýtali: „Give me money“  alebo „Cadeau – darček“. Čo je však veľkým negatívom, to je skorumpovaná polícia. Policajné hliadky v krajine vyslovene poľujú po autách a na každých približne desať kilometroch je jedna hliadka. Poviete si, veď to je aj u nás. Kdeže... Tak intenzívne policajné kontroly som zatiaľ nevidel nikde na svete a práca policajta je tu celkom určite veľmi výnosný job. Celkovo sme tak počas nášho pobytu prišli na rôznych pokutách, ktoré putovali do vrecka skorumpovaných policajtov a úradníkov, o veľkú sumu peňazí.

Na návšteve u vrchného „kolonela“

Viete si zrejme predstaviť, ako na policajtov účinkovala naša turistická identita a nakoľko sme sa do Senegalu vybrali autom až zo Slovenska, tak aj európska ŠPZ. Pri jednej takejto "kontrole" milý príslušník zistil, že naša priepustka na auto je iba na dva dni. Vysvetlím: pri prechode už spomínanej hranice z Mauritánie do Senegalu, okrem toho, že nás na jednej aj druhej strane odrali z peňazí za všetky možné poplatky, dali nám na senegalskej strane tzv.: pasavan. To je papier A4, kde je stanovené, ako dlho môže byť vaše auto v krajine. No a nám milý colník vystavil papier vo francúzštine, kde ručne vypísal, že na celý Senegal nám dáva dva dni! Samozrejme, o tomto sme vôbec nevedeli. Nakoľko celý dokument bol vo francúzštine a my sme ani netušili, že tam môže byť takáto hlúposť. O to nepríjemnejšie bolo zistenie neskôr. Tak sme pokojne vkročili do Senegalu, počas nasledujúcich dní sa kochali krajinou a našli aj školy a domorodé dediny, kde sme rozdali našu humanitárnu pomoc. Do škôl perá, zošity, omaľovánky... A pokračovali v ceste smerom na Gambiu.

A tu zrazu nastal ten moment, keď si policajt všimol náš hrozný prehrešok, že sme už v krajine vlastne ilegálne. Teda presnejšie, auto. Nakoľko na celý Senegal sme od všetkými masťami mazaného colníka dostali iba dva dni. Nasledovali vyhrážky o tom, ako nám zabavia auto, že ako majiteľ auta môžem isť do väzenia, a podobne. Nepomohlo nič, ani to, že sme ich krajine vlastne prišli humanitárne pomôcť. Veľmi ťažká situácia, ktorú bolo nutné rýchlo vyriešiť. Nakoniec sme z toho vyviazli odratí o poriadnu sumu. V takýchto situáciách sa nepremýšľa triezvo, ako sa najvhodnejšie zachovať. Tlak bol veľký, času málo a znalosť jazyka žiadna. To však nič neriešilo, nakoľko o desať kilometrov nás mohla zastaviť ďalšia hliadka a mohli sme dopadnúť rovnako. Padlo teda rozhodnutie, vyraziť do Dakaru a "pasavan" si predlžiť. „Natajňáša“ sme sa teda vyhýbali všetkým možným hliadkam. Najlepšie je raziť cestu cez obed, keď sú policajti na prestávke. Skutočne sa tak podarilo doraziť do Dakaru. Tu sme za vybavenie a predĺženie pasavanu dali ďalší úplatok 150 Euro. Ani to však zrejme nestačilo a tak som skončil ako majiteľ auta u vrchného "kolonela" všetkých colníkov. Neviem presne, kto to bol a neviem ani jeho meno. No nakoľko som bol v úplnom centre Dakaru na námestí Place de Independence a audienciu mi dal človek v obrovskej kancelárii a uniforme, zrejme išlo v vrchného šéfa všetkých colníkov. Len tak mimochodom, pripadal som si ako niekde u Fidela Castra, chlapíkovi všetci preukazovali veľkú úctu a aj vyčačkaná uniforma robila svoje.

Bol to milý človek, porozprávali sme sa v angličtine a keď som mu vysvetlil situáciu, predlžil nám vízum na auto o ďalších päť dní. Kolonel mi ešte pripomenul, aby som nedal žiadnemu policajtovi peniaze. Lebo vraj sa snažia bojovať s korupciou. Verím a myslím, že on to myslel úprimne. Natešene som mu to sľúbil a tešil sa, že budeme konečne pokračovať v ceste. Vonku ma čakal človek, ktorý ma ku kolonelovi priviedol. Nemal vôbec dobrý pohľad, hneď mi zobral všetky doklady a vyviedol von na parkovisko. Asi polhodinu zdržiaval, a potom cez tlmočníka oznámil, že chce 350 Euro. Inak nás nepustí a skonfiškuje auto. Vraj má na to právo. A rukou ukázal na parkovisko, kde bolo bez značiek niekoľko desiatok áut. Vysvetľovali sme mu, že sme členmi humanitárnej rallye, v ich krajine sme ich deťom rozdali humanitárnu pomoc a že kolonel nám dal priepustku. Bolo však už neskoro poobede a kolonel medzičasom už odišiel domov. S čím tento prefíkaný pánko určite rátal. Nič nepomohlo. Netušili sme v tom momente, kde je pravda a ako to chodí. Predsa len tu platí: „This is Africa“. A všetko je inak ako v Európe. Možno sme mohli túto situáciu riešiť inak, no pod tlakom okolností a neznalosti pomerov nebolo veľa možností. A tak nás tento pán odral o ďalšiu veľkú sumu. Boli sme absolútne znechutení. Obrali nás skutočne nemilosrdne. Hneď v noci sme vyrazili do Gambie... V podstate žiadne peniaze nenahradia skúsenosti a zážitky. A tých sme v Senegale zažili skutočne veľa a určite sme tu stretli viac dobrých a príjemných ľudí. Oveľa spokojnejší by som však bol, ak by peniaze, ktoré skončili v rukách policajtov, putovali do vrecák bežných ľudí.

Aj toto je realita každodenného afrického života a popri mnohých skvelých, výnimočných a nových zážitkoch sa tu stretnete chtiac-nechtiac aj s negatívnymi skúsenosťami. Aj v tom však spočíva čaro cestovania. Človek neustále získava nové skúsenosti,  testuje svoje schopnosti, či inštinkt, ale aj charakterové vlastnosti. Svoje, ale hlavne aj ostatných spolucestujúcich...

Komentáre Disqus