Hasankeyf v tureckom Kurdistane včera, dnes a zajtra

Tomáš Kubuš - 10.3.2016
Hasankeyf, ležiaci na východe Turecka, je miesto, na ktoré sa upierajú zraky mnohých. Celé storočia bolo posadené na vysokom kopci nad romantickým Tigrisom. Dýcha starobylosťou. No dnes sa strachuje najmä o  svoju budúcnosť, pretože plánovaná priehrada by ho mala pochovať pod vodou. Premení sa historický klenot na mesto duchov alebo bude lákať turistov z  celého sveta?

Poklad Kurdistanu

Hasankeyf patrí medzi symboly východného Turecka a  jeho obrázky nesmú chýbať v  žiadnej turistickej brožúre. Napriek tomu sem neprichádzajú autobusy plné turistov. Skôr sa stane, že tu budete sami. Malé mestečko nad riekou Tigris leží v  oblasti zvanej Kurdistan, pre mnohých spojenou v  predstavách s nebezpečenstvom. Kto však príde, presvedčí sa na vlastné oči, že sa tu niet čoho báť - jedine miestnej pohostinnosti. Tá predstavuje pozvania na čaj a  príjemné rozhovory pri jedle. Hasankeyf obklopuje  zvlnená krajina, v ktorej sa miestami objaví ropný vrt medzi inak roztrúsenými nenápadnými dedinkami. Pretína ju mohutný Tigris, už stáročia zásobujúci ľudí vodou pre ich políčka – zdroj obživy. To, že je tu Hasankeyf na dosah, dáva tušiť mohutná skala vyrastajúca prakticky z  vodnej hladiny. Zdvíha sa z nej niekoľko polorozpadnutých vežičiek. Samotné centrum mesta prakticky neexistuje, ale miestni hovoria, že je tam, kde zastavujú mikrobusy z  mesta Batman, pokračujúce do neďalekého Midiyatu plného kresťanských kostolíkov. Chlapi sedia od rána v  čajovni, pár mužov zametá ulice a  ženy nakupujú zeleninu z  dodávky pristavenej pri krajnici. Typické ráno v  Hasankeyfe. Zostáva živým miestom napriek tomu, že nad jeho osudom visí Damoklov meč v  podobe nenávidenej priehrady.
Hasankeyf, Turecko

Dnešný Hasankeyf – bociany a čaj

Mesto tvorí niekoľko kamenných ulíc, ktoré sa prepletajú priamo pri brehu rieky, no niekoľko štvrtí sa skrýva aj ďalej za skalami. Tie obývajú prevažne pastieri so svojimi stádami, pretože odtiaľ majú ľahší prístup k  pastvinám. V Hasankeyfe tak žije len okolo 8000 obyvateľov. Napriek tomu tu panuje od rána ruch, ktorý kulminuje okolo obeda a  s večerom sa stráca –mestečko oddychuje. Hlavná ulica je plná obchodíkov, a  keďže miestni vytušili príťažlivosť svojej domoviny, objavuje sa tu niekoľko stánkov aj so suvenírmi. Tie okrem magnetiek či pohľadníc predávajú aj tradičné výrobky: od bábik cez hudobné nástroje až po šatky a  oblečenie. „Turistov zo zahraničia je málo, no chodí sem aspoň veľa domácich turistov.“ hovorí obchodník Demir. Koniec ulice vymedzuje vysoký štíhly minaret pieskovej farby, ktorý má na svojom vrchole „čiapku“ v  podobe bocianieho hniezda. „Bociany sú v  islame posvätné, pretože keď sa skladajú do hniezda, ich pohyby pripomínajú modlenie.“ vysvetľuje ďalej Demir. Hniezdo preto môže ostať na svojom mieste a  domáci ho považujú za požehnanie. Na brehu rieky zasa stojí čajovňa, miestami na drevených koloch dokonca priamo v  Tigrise. Máloktorá na svete sa jej atmosférou vyrovná. Domáci milujú takéto miesta, a  kým v  našich končinách sa chlapi stretávajú v  krčme, tu ju nahrádza priestor prevoňaný čajom. Pije sa silný, čierny, naliaty do malého pohárika, v  ktorom nemôžu chýbať dve alebo tri kocky cukru. Miestnu čajovňu vedie Mustafa, päťdesiatnik, ktorý celý svoj život prežil tu, na brehu rieky, pod Citadelou. „Simit? Simit?“ ozve sa z  ničoho nič a  spoza skaly sa vynorí mladý chlapec so sezamovými praclíkmi vzorne naukladanými na hlave. Simity k  čaju jednoducho patria a  jedia sa všade od Istanbulu až po Doğubeyazit na východnej hranici s  Iránom.
Hasankeyf, Turecko

Dni včerajšieho Hasankeyfu stále na dosah

Mesto nepotrebuje nikoho presviedčať, že jeho korene siahajú do dávnej minulosti. Jednoducho to dá návštevníkovi pocítiť. Ruiny starého Hasankeyfu sa hrdo vypínajú nad dnešným mestečkom. Z vrcholu skaly vytŕčajú prvé rozpadnuté monumenty. Stará kamenná cestička k  nim sa kľukatí vysekaná do skaly a  niekoľko bodiek pohybujúcich sa vo výške sú ľudia kráčajúci nahor. Ako prvá ich privíta stará Citadela. Príroda sa tu veľmi pôsobivo vyhrala. Celé staré mesto leží na rovine ohraničenej strmými stenami padajúcimi rovno do vĺn hnedastého Tigrisu. Ani druhá strana nezaostáva. Je posiata skalami tak obrovskými, akoby ich tu zanechali Giganti vyrušený pri hre. Na vrchole sa trepoce vo vetre červeno-biela turecká vlajka, ktorá nesmie chýbať. Odrazu sa vám celý dávny Hasankeyf rozprestrie pred očami. Niektoré správy hovoria o  tom, že ho ľudia poznali už pred 3800 rokmi a  každý národ, ktorý si podmanil oblasti východného Turecka sa tu zastavil. Svoju pevnosť tu postavili Rimania, neskôr si ju prispôsobila Byzantská ríša, ktorá neodolala v  7. storočí tlaku nového náboženstva a  nad Tigrisom zaviali zástavy popísané arabským písmom. Z  domov zostali len trosky a  nič nehovoriace základy. Rozlohou bohatú Citadelu zakončuje  nádherný panoramatický výhľad na celý Hasankeyf: mestečko sa zvažuje k  rieke, klesá až na jej úroveň a  naokolo sa vlní úrodná krajina. „Tie ruiny, to je starý most, ktorý postavil sultán Fahrettín.“ vraví samozvaný sprievodca Metin a  ukazuje smerom k rieke. Stoja v  nej tri kamenné monumenty vytŕčajúce z  chladnej vody. Hneď vedľa spája oba brehy moderný most. Sultán Fahrettín patril do dynastie Artukidov, ktorá v  12. storočí prišla z  turkménskych stepí a  vtedajší Hasankeyf si zvolili za svoje sídelné mesto. Aj druhý breh rieky ponúka pamiatky v  podobe významných hrobiek. „Tam leží rodina proroka Mohammeda.“ vysvetľuje Metin. Pod staručkou kupolou našiel miesto svojho posledného odpočinku imám Abdalláh, vnuk Kafer-i-Tajjára - Mohammedovho strýka. „Kvôli tej hrobke sem prichádza množstvo pútnikov. Je dobré, že prídu, pretože potom minú peniaze aj v  meste a  naši ľudia majú čo jesť.“ uzatvorí. 
Hasankeyf, Turecko

Tam, kde sa prelína minulosť s prítomnosťou

Hasankeyf by sa svojou polohou, významom a  príťažlivosťou pokojne mohol zaradiť do zoznamu pamiatok UNESCO. Do mäkkých tufových skál ľudia vyhĺbili jaskynné príbytky a  do 20. storočia ich stále obývali. Dokonca aj dnes v  neďalekých skalách nad mestom nájdeme niekoľko bizarných domov. Vonku pred nimi sedia ľudia pri ohni, v  kanvici varia čaj a  na noc sa k spánku presunú dnu. Ich obydlia sú tak zaujímavé, že ak by ich doplnili nábytkom, mohli by ich ponúkať ako štýlové hotelové izby moderným turistom. Niektoré domy hore na skale majú aj interiér zdobený prepracovanými detailmi. Niekde vynikne len reliéf, inde zasa kúsok farebnej maľby. Je to ako kráčať naspäť v  čase. Vojsť dnu, do opusteného domu, a  ostať stáť pri pohľade na krásu, ktorú by tu, v  takmer mŕtvom meste, nikto nečakal. Kamenné múry opevnenia, ktoré tu postavili Ajjúbovci, pohltila zem a  rastliny sa dnes tiahnu po ich zvyškoch. Človek jednoducho nedokáže poraziť prírodu. „Zničili ich Mongoli.“ dozvieme sa, fascinovaní, kam sa až zo svojej domoviny dostali rozsievať skazu a  smrť. Medzi najpôsobivejšie časti Hasankeyfu patrí námestie s  mešitou a  palácom. Boli vybudované na prelome  12. a 13. storočia. Dnes sa palácom premáva iba vietor. Stojí z  neho už len niekoľko miestností a nikoho by dnes nenapadlo, že bol panovníckym sídlom. Jeho ruiny sa dostali až na okraj skaly. Možno palác pokračoval ďalej a útes sa zosunul spolu s  ním - je akosi atypicky odkrojený. Minaret mešity poslúžil pravdepodobne ako stavebný materiál pre domy neskorších obyvateľov, a  tak tu stoja len opustené náhrobky obrastené trávou. Starý cintorín občas zdobia ruže. „Na Nový rok sem prichádzame a  posedíme si tu.“ povie Metin. Kurdi na Nový rok, ktorý oslavujú 21. marca ako sviatok Now Ruz, vždy vezmú jedlo s  čajom a  vyberú sa do prírody na piknik v  kruhu celej rodiny. Ide o  symbiózu s  prírodou a  jej prepojenie s  človekom. Preto Hasankeyf, zdobený skalami a  riekou, je tým pravým miestom pre rodinné stretnutia. Očami beháme po krajine - prežije tento Hasankeyf alebo ho čaká skaza? 
Hasankeyf, Turecko

Zajtrajšky Hasankeyfu

Keď sa v  dnešnej dobe povie v  Turecku Hasankeyf takmer vzápätí vyvstane v mysli názov priehrady Ilisu. Tá by podľa plánov mala pohltiť historické mesto, zmazať ho z  mapy, kam stáročia patrilo a  jeho kotlinu naplniť vodou, určenou na záchranu poľnohospodárstva celého východného Turecka. Projekt s  pracovným názvom GAP sa týka deviatich tureckých provincií a  pracuje sa na ňom už od roku 2005. Na východe krajiny má vzniknúť 22 nových vodných priehrad, pričom medzi najkontroverznejšie patrí práve priehrada Ilisu neďaleko Hasankeyfu. „Stavajú pre nás nový Hasankeyf s  modernými ulicami a  domami, ale prečo by sme mali odísť?“ pýta sa Metin obratom na otázku o  zániku mesta. Je nahnevaný rovnako ako mnoho iných ľudí, ktorých tradície a  predkovia vzišli odtiaľto. Oficiálne plány na dokončenie priehrady hovorili o  roku 2013, neskôr ich presunuli na  rok 2015, a  teraz je okolo celej situácie podivné ticho. Dnes je veľmi ťažké predpovedať ako sa celá vec vyvinie. Fanúšikom projektu je totiž aj turecký prezident Erdoğan, ktorý vidí v  priehrade obrovskú príležitosť: vytvorenie tisícok pracovných miest a  rozvoj turizmu. Sľubuje tiež, že všetky cenné historické artefakty budú zachránené. Optimisti veria, že sa zázrakom podarí zachovať vzácne mesto, ktorým prúdili karavany v  smere legendárnej Hodvábnej cesty, ale je to ťažký boj. Nie všetci mladí stoja za svojim mestom a  niektorí to nevidia vôbec tragicky. „Aj tak tu nie je žiadna robota, a  keď chcem robiť, musím ísť do Diyarbakiru alebo na západ.“ opisuje ťažkú situáciu Koray, ktorý sa tu narodil. Iní sa o  tom, čo čaká Hasankeyf, odmietnu rozprávať hneď v  zárodku. Je vidno, že je to citlivá téma. Aslan, majiteľ podniku s  fantastickou kuchyňou, sa vždy rozohní. „Ak chcú moje mesto zatopiť vodou, nech zatopia aj mňa!“ rozčuľuje sa pri pohári čaju a  skvelých mäsových guľôčkach köfte. Jedno je však isté: Hasankeyf je jedinečným miestom a zásah do krajiny ho môže premeniť na mesto duchov. Ak sa tak stane, bude to na úkor budúcich generácií. Svet bude pripravený o  krásne miesto.
 
Komentáre Disqus