Miestnou dopravou po Srí Lanke

 „Kolo, kolo, kolo, koloooo“, „Kolo, kolo, kolo, kolono“… Nemusíte mať vôbec obavy, nezbláznila som sa a miesto cestovateľsky ladeného článku vás nezobrala do podivnej aukčnej siene, kde sa niekto snaží predať svoj ojazdený bicykel. Naopak, práve bežíme s batohmi na chrbte a snažíme sa chytiť spoj, mieriaci do hlavného mesta Srí Lanky: Kolomba.

Písanie o cestovaní v hromadných prostriedkoch ostrova Srí Lanka (predtým Cejlón) by naplnilo celú knižku. A hoci najväčším obmedzením je isté nepohodlie, dlhá časová vzdialenosť a občas šialená jazda miestnych vodičov (nie raz som mala oči vytreštené ďaleko pred seba, s myšlienkou, že to bude naša posledná hodinka), mali by ste tento druh dopravy počas svojho pobytu na ostrove zvanom kedysi Cejlón vyskúšať. Jedným z najväčších plusov je cena lístkov, ktoré sú neuveriteľne lacné a môžete tak ostrov precestovať doslova za babku.

Jazda v autobusoch je tým pravým dobrodružstvom

Pamätám sa na našu prvú cestu autobusom z rušného Kolomba do bývalého kráľovského mesta na severe – Anurádhapury. V sprievodcovi sme si našli, že cesta by mala trvať 8 hodín. A zastávky? Tie určite budú, to som si bola takmer istá. Neboli. Ale aby som nepredbiehala – autobusy na Srí Lanke fungujú tak, že šofér šoféruje a pomocník – akýsi nadháňač – stojí na predných schodoch a volá na každej „zastávke“ (alebo tam kde sa zastaví) cieľovú destináciu. Ľudia potom naskočia do autobusu a zaplatia behom jazdy. Zo začiatku je v autobuse jasná ulička, tá ale časom mizne – ako nastupujú ďalší a ďalší cestujúci, k môjmu zdeseniu sa stále odniekiaľ (to som snáď ešte nevidela) sklápajú sedadlá a ide sa veselo ďalej. Potom sa už i rôzne stojí a „visí“ v uličke. Keď som sa na našu cestu pripravovala, starostlivo som všetko študovala. Mimo iného som čítala kapitolu ako sa chovať v hromadnom prostriedku – teda v autobuse. Že tam majú zvláštne sedadlá vpredu pre duchovných a druhý rad pre tehotné ženy. Keď som čítala, ako sa niektorí turisti chovajú neúctivo a na také miesta si sadajú, pohoršene som zdvíhala obočie a vedela, že ja taká nebudem. Na Srí Lanke, keď ma doslova vtiahli do autobusu, batoh hodili kamsi a ja sa strážila, aby som si niekomu nesadla na kolená, som po chvíli zdvihla oči k nápisom nad nami: sedela som na sedadlách pre duchovných, zatiaľ čo môj priateľ na mieste pre tehotné ženy :)

Spievanie, veselá atmosféra a neutíchajúci hlad

Jednou z ďalších výhod takého cestovania je fakt, že stretnete miestnych. Tí sa na nás usmievali, obzerali si nás a celkovo tam bola vždy príjemná atmosféra. Dokonca si pamätám hudbu a živé spievanie. No, ono vzhľadom k jazde je to občas naozaj treba. Ale hoci situácia na cestách vyzerá strašne – autá sa rútia priamo na seba, prednosť má ten väčší, brzdí sa na poslednú chvíľu – paradoxne mám pocit, že cesty sú bezpečnejšie než u nás. Vodiči presne vedia, čo si môžu dovoliť. Ako som už spomínala, zastávky neboli. Márne som si lámala hlavu s tým, ako to ľudia riešia s toaletou. Evidentne ale nikto problém nemal, a moje teplom vyprahnuté telo našťastie tiež rezignovalo. Čo sa však ozývalo, bol môj žalúdok. Mala som šialený hlad a možnosť sa najesť v nedohľadne. V polovičke cesty, keď už by som pre kúsok chleba obetovala čokoľvek, naskočil chlapík s niečím zabaleným za pár rupií a hlasno nám jedlo ponúkal. Bez váhania sme si dva balíčky kúpili a slané sušienky, v ktorých boli namleté čili papričky a kúsky čohosi (nechcela som to moc vedieť, ale zrejme nejakého hmyzu) na posedenie zjedli. Boli vynikajúce!

Chceš stiahnuť okienko? Aj tak je na nič, dáme ho von celé

Celkovo je jazda autobusom zážitok a môžem ju len odporučiť. To ale iba v prípade, že máte dosť času a nemusíte byť niekde v určenú dobu. Cestovanie je dlhé, cesty pomerne zlé a jazda pomalá. Ak ale máte určitý harmonogram a zoznam toho, čo chcete vidieť, je lepšie si požičať auto. A to i s vodičom. Vyjde to stále pomerne slušne (o cenách sa tiež dosť zjednáva), a navyše veľmi často jednou ranou získate i schopného sprievodcu. Spomínam na toho nášho. Splnil nám každé prianie. Keď sme išli za dažďa (tropického, teda takmer nepriehľadného) bola som vzadu asi o meter vyššia s hlavou vztýčenou ako kobra, keď som sa snažila pozrieť cez čelné sklo. Nemal totiž stierač a proste išiel ďalej osemdesiatkou v strede cesty, ako keby sa nechumelilo (alebo skôr nepršalo). Nikto mi doteraz nevyhovorí, že proste nemohol nič vidieť! A keď som sa inokedy behom neznesiteľného tepla ozvala, že mi je skoro na omdletie, proste šiel a okienko vysadil. Celé. Po pár minútach prišiel tropický lejak. A on len šoféroval ďalej a od smiechu sa plieskal po kolenách, že som predsa chcela otvorené okno. ;-) Záverom snáď len dodať, že nech už budete na Srí Lanke cestovať akýmkoľvek spôsobom, o zábavu mať núdzu nebudete, to mi verte!

Autor: Hana Dekojová, ako sprievodkyňa sprevádza zájazdy na Srí Lanku, pracuje pre CK Mundo