Na bicykli San Belricettom

Michaela Kičková - 21.2.2017

Na terasu som zaniesla posledné obedové menu a kávu s extra mliekom a škoricou, ako si panička vypýtala. Pot mi stekal po čele a spoza barového pultu na mňa ešte stále zazerali prísne oči ešte prísnejšej šéfovej. Mala som tej práce akurát tak dosť! Ako osemnásť ročná som robila čašníčku počas letných prázdnin už štvrtý rok.

Vyslobodenie

Ako som tak vystresovane behala od pultu k zákazníkom, a opäť k pultu, zrazu som začula zvuk prichádzajúcej sms.
"Zavolaj mi."
Okej, keď volá priateľ, práca musí počkať. Povedala som si..

"Zajtra odchádzam do Talianska. Budem tam celé leto." Oznámil mi neistým hlasom.
Zložila som.
Nevedela som, čo povedať.
To ma tu naozaj necháva samú a ide preč?
To nie je možné!
Odložila som zásteru a mlčky som sedela na prepravke s coca-colou.
Po pár nádychoch a výdychoch som sa odhodlala zavolať mu späť a za každú cenu byť nekompromisná.
"Idem s vami! Robotu si nájdem!" Vyťahovala som všetky možné argumenty.
Prekvapivo, súhlasil! On súhlasil ! Toľko radosti :)

S úsmevom na tvári som oznámila šéfovej, že K-O-N-Č-Í-M !
Neviete si predstaviť, aké to bolo oslobodzujúce...

taliansko

Od baru do Talianska

Do večera som bola pobalená a ráno sme sa už piati tlačili v malej červenej prenajatej Škode fábii smer Ravenna, Italy. Raz v tuneli, potom mimo tunela. Slnko zapadalo za talianskymi Alpami.
Keď som zacítila prvý závan slaného vzduchu, hneď som vedela, že si to miesto zamilujem...

Prechádzali sme turistickými oblasťami, mestami aj dedinami. Naším cieľom bola dedinka Belricetto di Lugo. To je tá dedinka, v ktorej sa mi zastavil čas...Dedinka, v ktorej ešte stále nevymreli tí praví, neskazení, večne romantickí, nikam sa neponáhľajúci Taliani:)

Usadlosť, v ktorej sme sa ubytovali, mala názov Villa La Coccinella, čo v preklade znamená "Dom lienok."
Lienky na dverách, lienky na kvetináčoch, koberce v tvare lienky, lienka ako kľúčenka... Tie malé bodkované potvorky mi robili v dome spoločnosť v čase, keď boli chalani v práci a ja som si prácu zatiaľ hľadala. No neboli to jediné živé stvorenia navôkol. Na dvore ma každé ráno vítala kačacia rodinka, morky, zajace, husi a iné zvieratá.

Domček z červených pálených tehál mi pripomínal dedkovu stodolu. Toľko nostalgie v sebe skrýval. Jeho tmavo zelené okenice voňali históriou. Kedysi v tejto budove boli umiestnené kone a v izbách bývali služobníci.

taliansko

Každé ráno sa k nám cez okenice predierali hrejivé lúče slnka. Nie hocijakého slnka. Toho talianskeho..
Talianske slnko človeku nedovolí dlho spať. Za okenicou ho totiž čaká dokonalý raj. Oranžové plantáže, zvuk poľnohospodárskych strojov, smiech ozývajúci sa zo záhrad,..
Presne toto ma každé ráno lákalo ísť.
Proste ísť. Zobrať starý bicykel zo stodoly a ísť hocikam. Na akékoľvek miesto v tejto krajine, v tomto meste, v tejto dedinke..

Na bicykli som prešla kilometre po cestách, ktoré nepocítili koleso auta, spoznala ľudí, ktorí nepoznali slovo stres.
Všetci ochotní pomôcť, poradiť, darovať, požičať, povzbudiť..

Hľadanie práce

Hľadala som si prácu čašníčky, predavačky v zmrzlinárni, či čokoľvek iné, no v tejto biednej dedinke mi nikto prácu neposkytol.
Tak som sa raz dohodla s našou domácou, pani Chiarou, že jej budem pomáhať na jej pozemku so starostlivosťou o zvieratá, prácou na záhrade a zberom ovocia, ktoré pestovala. S Chiarou som sa veľmi zblížila, aj keď mojich "chlapov" nemala moc rada, pretože robili hluk a neporiadok. Haha :) Odvtedy si myslí, že my Slováci sme proste takí, čo je škoda.

Chiara ma vzala k sebe do jej malého domčeka, v ktorom bývala s jej manželom. Manžel pracoval v telekomunikáciách, ale ona milovala poľnohospodárstvo, a tak sa rozhodla, že bude mať svoju malú farmu.
Jej náplňou práce boli všetky poľnohospodárske práce, ktoré boli neraz ťažké aj pre muža. Nakladali sme veľké sudy s nektarinkami a broskyňami do veľkej dodávky a potom sme ich rozvážali. Stavali sme raz dokonca spolu aj altánok.
Doteraz je pre mňa Chiara veľkým vzorom. Bola a určite aj je veľmi silná žena. Mrzí ma len, že im nebolo dopriate mať vlastné dieťa.

taliansko
S Chiarou som neraz pripravovala aj večeru pre jej manžela u nej doma. Navždy si ju budem pamätať ako útle, štíhle žieňa s nádherne pokornou, trpezlivou a láskavou dušou.

Zoznámila ma s mnohými ľuďmi, vzala ma na návštevu k susedom. Všetci sa správali tak veľmi slušne a milo. Uvarili čaj, doniesli ho na terasu, ponúkli mi koláčik..

Na tomto mieste, s týmito ľuďmi, sa vo mne spomalil čas. Dokázala som dlhé hodiny pri práci sledovať kačky, ako verne pochodujú bok po boku zoradené v krásne dokonalom trojuholníkovom tvare. Keď zmenila smer jedna z nich, zmenili smer všetky. Trávila som hodiny na terase malých, schátralých kaviarničiek pozorovaním seniorov sŕkajúcich espresso pri čítaní dennej tlače. Tu som sa ani na sekundu necítila byť sama, aj keď som reálne sama bola, pretože celá moja rodina bola na Slovensku a môj vtedajší priateľ pracoval na stavbe solárnych panelov. Toto miesto ma ale tak napĺňalo, že som jednoducho nemala priestor cítiť sa sama. Občas sme si spravili s Chiarou výlet do nedalekého mesta Lugo.

Zvláštna staršia pani

V spomienkach mi ostane navždy aj jedna zvláštna staršia pani, ktorá s nami bývala  domčeku. Sedávala som s ňou popoludní na terase pod altánkom a pomocou taliansko-anglického slovníka a zároveň pomocou akejsi telepatie sme sa zhovárali.
Bola niečim veľmi zvláštna. Šla z nej zvláštna energia, niečo ako pokora, či nadhľad.

taliansko

Podľa jej slov vraj odišla z veľkomesta, aby tu našla pokoj. Každé ráno vstala a dala sa do parády. Obliekla si pekné šaty, kompletne sa nalíčila, vrátane očných tieňov a výrazného rúžu a potom takáto vyfintená celý deň sedela na terase, popíjala alkohol, čítala drahé časopisy o taianskej móde  a fajčila cigarety. Zvykla mi vravieť, že "jedine to, čo je talianske, je pravé." :) Bola mi babkou, či mamou, ktorú som tam so sebou nemala. Radila mi napríklad, ako správne uvariť spagetti. Naučila ma, že ich mám iba chvíľu povariť a potom nechať odležať v horúcej vode. Iba tak vraj budú pravé talianske :D.
Zvykla sa aj opaľovať na rozpálenej plechovej streche jednej garáže. Nikdy na ňu nezabudnem.
Je pre mňa stelesnením elegancie v akomkoľvek veku a dôkazom toho, že vek je len číslo a žena sa môže cítiť krásna aj v stratenej dedine medzi kačicami a zajacmi kde lienky dávajú dobrú noc.

Myslím, že každá krajina sveta má dve tváre. Jednou tvárou je centrum krajiny, bohatá oblasť, turistické destinácie, kde má človek o všetko postarané a cíti sa viac než komfortne. Druhou tvárou je vnútrozemie krajiny, či oblasti, kde žijú "obyčajní ľudia."

Belricetto bude pre mňa vždy spomienkou na tú pravú, nefalšovanú tvár Talianska.

Komentáre Disqus