Na Srí Lanke hľadaj za všetkým čajovník!

Marushka a Andrej - 24.1.2016
Je všade. Zarovnané kaskády tejto rastliny už dve storočia určujú rytmus všedných dní. Listy je možné česať celoročne až do odpadnutia - niektoré kríky majú aj tridsať rokov a strihajú sa každú druhú nedeľu! Z diaľky vyzerá taká čajová plantáž celkom zvláštne, takmer mimozemsky. Ako keby sa na Zemi nekontrolovateľne premnožila brokolica a udusila všetko okolo.
 
My už niekoľko dní "parkujeme" v strede ostrova, v meste Kandy. Zo všetkého sme nadšení a tak trochu sme sa stratili v čase. Za hodinu zažívame kvalitné, týždňové porcie emócií a život beží inak. Na recepcií budhistickej ubytovne YMBA teda dvakrát doplácame a odchádzame až po nezdarenom pokuse vypiť u domácich všetok poctivo salkom presladený čaj a rovnako vydarenej návšteve semináru zblúdilého bieleho "skoromnícha" s patentom na rozum. Na svete je toľko svetov.. Fakt to bol exot, ale to by bolo na dlho a teraz sa už naozaj musíme posunúť. Nasadať, ideme cez teínom nacucané srdce ostrova smer Adamova hora!

Hýbeme sa

Najskôr železnicou do Nanu Oya. Klimbáme za jazdy nohami z vagóna tretej triedy, vyskakujeme kde nám miestni povedia a dúfame v skorý prípoj. Ospalé miesto, zopár domov, stanica. Pred ňou jeden autobus vzhľadom veľmi podobný tomu supertrampovmu "magickému". Na existenciu platného grafikonu tu neverí nikto a tak sa na možnosti pýtame okolostojacich domorodcov. Hneď prvý ukazuje smer "magic bus". Spozornieme. Skúšame vzdorovať osudu. Pýtame sa ďalej, no po páre rovnakých odpovedí bola v krátkom čase naša prvá skúsenosť s automobilovou dopravou na Srí Lanke spečatená. A rokenról sa mohol začať!

Smer Eden

Štveráme sa s batohmi do spoja a niekto od nás v rýchlom slede inkasuje rupie za cestu. Nie veľa. Cena hromadného cestovania sa limitne blíži k nule. Mám poznačené, že sme práve z Nanu-Oya do Nuwara Eliya platili len cent slovenský za kilometer srílandský. Spokojní s vydareným obchodom postupujeme ďalej do vozidla. Usadzujeme sa úplne dozadu na rozbité sedadlá, rovnáme batohy aby nikomu nevadili. Podvedome čakáme plnku. Práve v čase, keď sa na okolitú krajinu zľahka vznesie dážď si uvedomujeme, že ten, čo nám pred chvíľou predal lístky už v autobuse nie je. Ani ďalší, ktorého sme predtým odhadli na šoféra. Odišlo aj tých pár cestujúcich a vlastne v čase, keď sme si na zadnom skle autobusu všimli veľkú ceduľu "For Sale" sme boli v tom mŕtvom spoji už úplne sami.
Prišlo nám to zrazu celé smiešne. Doprava, ako ju poznáme z domu je v porovnaní s týmto zle začínajúci večierok v domove dôchodcov. V strednej Európe máme uniformovaných vodičov so strojom vyšitou menovkou Karol S. či Tibor M., od ktorých dostanete za riadne zdanenú sumu vytlačený cestovný doklad a naozaj zle je iba keď si nemáte kde sadnúť. Tu sme sedeli úplne sami v potichu korodujúcom autobuse, zaplatili snáď vymyslenú cifru neznámemu človeku čo v zápätí ušiel z vozidla, dostali za to neexistujúci lístok a dúfali, že sa ešte niekedy niekam pohneme. Kontrolujeme, či v tom máme aspoň motor. Máme. 
 
A tak čakáme, veď čo nám iné zostáva. Za pol hodinu si nejaký okoloidúci znova sadne za volant a my sa konečne dostávame do Eliye. Snáď by sme tu boli skôr pešo. Tam už máme autobusov na dnes dosť, berieme hotel a zostávame na kvalitný prieskum. Veď tu miestni hinduisti práve oslavujú jeden z mnohých Šivových sviatkov a tak využívame príležitosť a noríme sa do davu ! 

Bližšie k Adamovej hore

Zostáva sedemdesiat kilometrov. Rýchlim prepočtom mi vychádza nasledovné - ak sme posledných 11 išli takmer dve hodiny tak v nasledujúcom spoji, na trase niekoľkonásobne dlhšej, strávime ... počkajte, mám to... zvyšok života! No nemáme na výber. Betelové listy nám včera došli a tak si cestu krátime aspoň pozorovaním neobvyklého spôsobu budovania miestnej infraštruktúry. Na Cejlóne komunikácie vznikajú naozaj bez akéhokoľvek obmedzenia dopravy! Doslova. Nie že by to mali tak vychytané, to vôbec. Oni tu proste hodia cez práve rozrobenú prácu dosku a autá po nej preskáču za lepším. Sú to pankáči. Chvíľu nás dokonca partia robotníkov v gumákoch tlačí cez čerstvo naliaty betón! 
 
Vodičovi snáď doma chladne večera a tak keď sa zrovna neboríme po schodíky v betóne tak náš spoj takmer letí. Do neprehľadných zákrut brzdí iba srab a to náš šofér určite nie je. On je frajer. On len  odhodlane krátko zatrúbi a aby umocnil svoju rozhodnosť tak ešte zľahka pridá. "Kocháme" sa teda roklinami. Dodávame si odvahu úvahou, že to určite nešoféruje prvý krát. Na tejto linke by evolučné mechanizmy zaúčinkovali veľmi rýchlo a žiaden "vodič v zácviku" by sa nedožil konca šichty. Snažíme sa veriť v jeho nadľudské schopnosti, no aj tak nás pred každou zákrutou strach dvíha zo sedadiel a celú cestu dupeme na neexistujúcu brzdu. Cesta je celkom nekonečná.

Konečná, vystupovať!

Vyskakujeme v dedinke s roztancovaným názvom Nallatanniya. Obklopuje nás členité údolie. Pár desiatok domov nalepených nad riekou Seetha gangula ako lastovičie hniezda, pozliepané hotely pre nenáročných plus niekoľko civilných stavieb chaoticky rosypaných po oboch stranách nespevnenej cesty. Vzduch prekrižovaný anarchistickou elektrifikáciou a okrem toho nič. Biznisu tu na naše počudovanie kraľujú stánky s čapicami. Výška 1200 metrov nad morom aj nás rýchlo prioblečie a tak prvý krát čo sme na Sri Lanke hrabeme z batohov dlhý rukáv. Fakt si už nepamätám názov kde sme nakoniec spali, no ubytovanie aj takto na vrchole sezóny nebol žiaden problém. V strede dediny začínajú schody do neba, posledných 5200 zošlapaných stupňov k vrcholu. Cestička sa vinie zo začiatku medzi domami, aby sa v zápätí ako rebrík vyšvihla do kopcov a nabrala na konci úctyhodnú výšku 2243 metrov. Už sa na to teším!

Adamova Hora

Toto miesto je zamotané do množstva príbehov a od toho sa odvíjajúcich pomenovaní. Kresťania a moslimovia to tu volajú Adamova hora, nakoľko sa podľa nich práve niekde sem do výšok uchýlil prvý muž po vyhnaní z raja. Dá sa tomu veriť. Hora trčí do okolia z prírody tak krásnej, že je Eden ceľkom uveriteľný. 
Budhisti a hinduisti majú svoj vlastný názor na vec. Kráter na vrchole hory pripomína odtlačok chodidla a oni sa doteraz nevedia dohodnúť, či to otlačil Ničiteľ Shiva, alebo Buddha. Hore sú však akékoľvek spory ľahostajné. Stojí tu pre každého a stojí za to. 
Adamova hora, Sri lanka
Z Nallatanniye trvá finálny výstup slabé tri hodiny. Je jasné, že kto chce stihnúť svitanie tak si musí privstať. A my naozaj chceme, no keď ráno mobil zavrní škodoradostné "Good Morning Life" tak si prajem umrieť. Po dvoch hodinách prerývaného spánku prvé metre bolia. Osvetlená cesta sa hadí k oblohe a my v prítmí stretáme celú planétu ľudí. Vládne tu sviatočná, takmer kostolná atmosféra tolerancie a pokory. Tých úplne najmenších nesú príbuzní na rukách, tých najstarších zasa na chrbte. A všetko sa náhli na každodennú procesiu - východ Slnka na Svätej hore.
Svitanie pre mňa určite nebol ten najkrajší moment celej cesty -  tlačili sme sa hore snáď s polovicou sveta, skoro nebolo kam stupiť a samotný východ Slnka zanikol. Na Veľkom Lopeníku by som si ho vychutnal viac. Adamova hora na Srí Lanke však aj napriek tomu nebola sklamaním. Veď niekedy je cesta viac ako samotný cieľ.
Komentáre Disqus