Stopárska jazda Turkménskom: Sedem mesiacov z Ázie stopom do Humenného

Za veľmi intenzívne desaťročie na cestách po tomto úžasnom svete som sa pozrel už takmer všade tam, kam som sa pozrieť chcel. Stopom a so stanom, cestovanie tak silné ako len dokáže byť. Ale jeden sen z detstva mi ešte predsa len ostal. Prejsť z Ázie do Európy po súši, tak ako za dávnych čias. A tak som sa rozhodol potúlať sa po subkontinente, dostať sa ešte viac na severo-západ a vyraziť z Mongolska domov, do Humenného.

Veru, bola to nádherná jazda - sedem mesiacov po cestách i necestách, viac ako 29000 kilometrov cez rôzne prírodné prostredia a kultúry. Jazda Turkménskom bola – najmä kvôli vízam – z pohľadu času len malým zlomkom tejto cesty. No musím priznať, že mala svoje špecifiká a priniesla niekoľko veľmi zaujímavých skúseností. Veď posúďte sami!

Je krátko poobede, zídem na recepciu a majiteľka hostela v Buchare mi nevrlo vraví, že hranicu určite nestíham. Mám vraj málo času, sú tam dlhé fronty a v tom lepšom prípade ma čaká len matsná pokuta, ak sa mi dnes nepodarí Uzbekistan opustiť. Neznášam hostely, toto je prvý a jediný na mojej sedemmesačnej ceste z Ázie, no a táto pani tomu veľmi nepridáva. Ale pri odchode z Uzbekistanu – aspoň oficiálne – človek potrebuje doložku o tom, kde spal. Tak som inú možnosť nemal.

Dovidenia Uzbekistan

Vyjdem na slnkom rozpálenú ulicu, nastúpim na malý autobus, v ktorom sa na mňa hneď niekoľko ľudí zvedavo usmieva a ochotne mi radia, ako sa na hranicu dostanem. Po krátkej jazde vyskočím na doporučenom mieste. Na posledný kúsok k hranici si stopnem auto a mladý chalan ma za chvíľu vykladá priamo pri colnici. ,,Odtiaľto už po svojich,” usmeje sa a zaželá mi veľa šťastia. Za posledné – a dosť nepotrebné – uzbecké somy si kupujem chleba, ten sa zíde vždy, a smerujem k dverám. Znudený colník vidí, ako sa blíži nejaká kuriozita, a tak trochu spozornie. V ruke dokumenty, v mysli zopár hrozivých príbehov o výstupných kontrolách z Uzbekistanu a ľahký úsmev na tvári, ,,Dobrý deň,” pozdravím colníka a dávam mu papiere. Pozerá na pas, na dátumy, skontroluje doložku z hostela a postupuje k colnej deklarácii. Zdvihne na chvíľu zrak a premeria si ma. ,,Čo robíš?” opýta sa akosi podivne. ,,Cestujem z Ázie do Európy.  Stopom,” odpovedám. ,,Nie, nie, aké je Tvoje zamestnanie?,” upresní otázku. ,,Robím na lodi, veľkej lodi,” a vytiahnem z vrecka na veste pohľadnicu Queen Mary 2. V tej chvíli sa formálna kontrola neformálne skončila. Colník ožil, pýta sa ma na ľudí na lodi, na to kade sa plaví, čo sa tam deje, koľko tam veci stoja a koľko sa zarába. Po príjemnej – hoci asi 15 minútovej – konverzácii mi podá doklady a pošle ma ďalej. Pokus o preskenovanie mojej batožiny stroskotá na pokazenom prístroji a tak mi len kolega môjho zvedavého colníka kývne, že je to ok a môžem ísť. Dovidenia Uzbekistan!

Vyjdem z budovy a vydám sa po ceste smerom ku vzdialeným budovám. Neprejdem však ďaleko. Po chvíli ma zastaví skupinka vojakov a jeden civilista. Postávaju v tieni pod stromom, pri vodnej pumpe a vraj ďalej pešo nesmiem. ,,Hmmm, a to už prečo, veď tie budovy vidím a za niekoľko minút som tam,” začínam vyjednávať a čapujem si príjemne chladnú vodu do fľaše. ,,Nie, ísť tam pešo, to sa nesmie,” zopakuje vojak, ale už s trochu pohodovejším tónom. Dám si zopár dúškov vody a rozprávam im ako putujem z Ázie do Európy. Po chvíli mi civilista hovorí, nech si sadnem do dodávky. ,,Aj tak tam musím ísť, hodím Ťa tam, Ty si drug!” Rozlúčim sa s vojakmi a za chvíľu už stojím vo fronte s kamionistami, aby som sa dostal do ďalšej, menej známej stredoázijskej krajiny. Obzerám sa okolo seba, snáď nájdem niekoho, kto ma vezme rovno z hranice. Všetci mi ale vravia, že je to v Turkménsku pre nich ilegálne. No veru, to nezačína najlepšie. Colník sa ma pýta kde budem spať. ,,V hoteli, v Turkmenabade,” zaklamem trochu, aspoň tam ale mám dnes namierené. Odpoveď mu stačí. Akurát ma upozorňuje, že mám víza len na 5 dní a ak dovtedy z krajiny neodídem, budem mať problém. Povedal som mu, že cestujem pešo, preto celkom toto upozornenie chápem. Posiela ma k ďalšej kontrole, kde už so záujmom stojí starší colník s dvoma mladšími pomocníkmi, aby sa pustili do mojej batožiny. Kým sa starší colník vypytuje čo a ako, tí mladší si zvedavo obzerajú kusy mojej výstroje, ktoré som si plánovane naukladal do batohu. Začínam nejakými toaletnými potrebami, zopár odevov, potom špinavá bielizeň. Nemám žiadny vyslovený kontraband, no aj tak verím, že ich to čoskoro prejde. Osvedčený recept funguje, zaradia ma rýchlo, už sa len opýtajú na stan, trochu prešmátrajú bočné vrecko a som v pohode.

S ľahkým pocitom v duši i na tvári vyjdem z colnice a kráčam horúcim popoludním. Môj plán je vzdialiť sa z dohľadu a začať stopovať. Rád by som sa, v ideálnom prípade, ešte dnes večer dostal aspoň cez Turkmenabad a našiel nejaké miesto na kempovanie. Minie ma pár áut opačným smerom a bábuška na žiguli, ktorá sa pýta, či nechcem vymeniť peniaze. Mojim smerom zatiaľ nešlo nič. Na T-križovatke sa vydám na juh a kráčam ďalej. Za 45 minút prešlo zopár kamiónov, ale všetky mi ukazujú to isté. Nemôžu ma zobrať. Tak toto nebude bohviečo. Čas plynie, som už dosť ďaleko od colnice a tak na chvíľu zastavujem. Blíži sa ďalší kamión. Mávam, hoci už viem, aká malá je šanca. Žltá Scania ale zastaví a milý chlapík vo vnútri mi s úsmevom naznačuje nech si vyleziem hore. Ani sa nesnažím opýtať kam ide, je to v podstate jedno. Odtiaľto ide mojim smerom len jedna cesta a čokoľvek je lepšie riešenie ako takmer 40 kilometrová prechádzka do Turkmenabadu. Navyše kamión je turecký, takže je to isto transit. Plný entuziazmu zdravím šoféra v kabíne, len aby som zistil, že nevie anglicky ani nemecky, len zopár slov po rusky. No, ale nevadí, veziem sa. Prejdeme po prašnom okraji mesta Farap, vyzerá to tam dosť ošumelo. Na krajine tiež nie je veľmi čo pozerať , a tak len v duchu premýšľam. Bol to na koniec celkom príma deň. Smerujem na západ a to je hlavné. Ale po chvíli moje nadšenie opadne. Ergün, šofér kamiónu, vyparkuje za mestom. Ide sa jesť a potom spať. Tak to s mojim napredovaním zrazu nevyzerá veľmi progresívne. Z druhého kamiónu za nami vyjde ďalší šofér, Sercan, je teda jasné, že idú spolu a na dnes padla. Sercan vie ale po rusky o trochu viac a dokonca sa občas chytí aj na anglické slovo, takže to nie je až také zlé. Navyše sa pomaly zvečerieva. Dohodnem sa s novými známymi, že sa vyspím pri kamiónoch. Samozrejme, to je OK, ráno ma potom hodia ďalej. ,,Teraz no problem, jesť a relax”, dodá Sercan a vydáme sa k neveľkej usadlosti v jednej z okrajových častí Farapu. 

Usadlosť v okrajovej časti Farap

Pani domáca – čiperná šesťdesiatnička v kvietkovaných šatách a zástere , nás víta ako rodinu, zjavne sa tu šoféri zastavujú často. Objednáva sa jedlo – šašlíky, zelenina, syr, chlieb – samé dobroty. Servíruje nám ich vcelku pekné mladé dievča, ktoré vo veľkom koketuje s mojimi tureckými kamarátmi. Asi budú vskutku dobrí známi, napadne mi. Je to naozaj pohoda po ťažkom dni, čo iné som si mohol želať? Zabávame sa ako sa dá, vyťahujem nejaké pohľadnice z iných kútov sveta, kruto prehrávam so Sercanom súboj v páke – chlapík má silu ako kôň. Fotíme sa s miestnymi, prezeráme v malom butiku lacné háby a oddychujeme. Mladé dievča potom začne tancovať tradičný turkménsky tanec  s peniažkovým opaskom na páse, no veru, ešte aj malá kultúrna vložka. Dokonalé! Sercan sa lyšiacky usmieva a keď sa dievča opäť stratí, hovorí, že s ňou môžem ísť vedľa do izby, on mi to zaplatí. Aj konzervatívnejší Ergün je nápadom nadšený, som veru postavený do tažkej pozície. Diplomaticky sa vyhováram: ,,To nie je môj štýl,” a zdvorilo odmietam. Chlapi sú však očividne sklamaní. Predhodia nápad samotnej dievčine, ktorá sa myšlienke vôbec nebráni. Skôr naopak. Otŕča sa predo mnou, že ideme na to a ukazuje na izbu. Veru, priznám sa, mám hneď zopár dôvodov, ktoré ma nútia danú “lákavú ponuku”, odmietnuť. Chlapi sa našťastie so smiechom vzdávaju, smeje sa aj dievčina. Ani do dnešného dňa neviem či ma naťahovali alebo to mysleli vážne. Fakt sranda borci.
 
Večer sa poriadne posunul, kamaráti vyrovnajú účet – o mojom platení nemôže byť ani reči – a poberieme sa nocou naspäť ku kamiónom. Ergün sa zloží v kabíne, Sercan, snáď aj so spolupatričnosti, sa tiež rozhodne spať vonku. Vraj je v kabíne aj tak príliš teplo. Ráno o siedmej nech som pripravený, aby sme mohli vyraziť. Sme priamo pri akomsi policajnom poste, o bezpečnosť sa báť netreba. Zložím sa do závetria, vedľa auta policajta, ktorý má nočnú službu. S príjemným vánkom na tvári zaspávam takmer okamžite.

Amu Darya – najrýchlejšia rieka sveta

Po kľudnej noci sa ráno budím až s prvými lúčmi slnka. Času ešte mám, zbalím svoje ležovisko a idem sa porozprávať s policajtom. Za chvíľu bude končiť službu, je síce unavený, ale v dobrej nálade. ,,Toto je najrýchlejšia rieka na svete,” prehlási hrdo a ukazuje smerom ku kalnému toku neďaleko od postu. ,,Veru, je to veľka rieka,” priznávam, no v duchu si myslím svoje. ,,Akože sa teda volá?”  pokračujem zo slušnosti v pre mňa už skončenej konverzácii. “,,Amu Darya,” odpovie s kľudom policajt a ja vypleštím oči. Dám si v mysli facku sa svoju neznalosť vlastnej trasy, rýchlo sa rozlúčim s policajtom a už aj miernym k silnému prírodnému živlu. Ten akoby sa ledva zmestil do svojho vlastného koryta. O Amudarji som sa učil niekedy dávno v zemepise a už vtedy som dúfal, že ju raz uvidím. Veru, je to jedna z najrýchlejších riek na svete a neostáva svojej povesti nič dlžná. Mútna voda sa rýchlo valí širokým korytom a ja nerozumiem, akým zázrakom sa v nej drží pontón, po ktorom sa ju chystáme prekonať. Osobné autá prechádzajú aj v noci, kamióny budú púšťať až od rána. Zobudený Ergün medzitým vybavuje papiere na prechod. Sklamane mi vysvetľuje ako policajti čakajú úplatok. Vraj nás pustia až po ôsmej. Rozprávam  sa s policajtom, snažím sa pomôcť situácii. Mne zase hovorí, že sa čaká na pracovníka rannej smeny, ktorý ako jediný môže vystaviť papiere. Aj mne je ale jasné, kto má bližšie k pravde. Sercan medzi tým behá nervózne po okolí. Včera v noci mu z kabíny vyletelo nejaké dôležité potvrdenie a teraz sa ho snaží nájsť. Aj bez toho mi už celá situácia príde dosť bizarná. Na mojich kamarátoch je napriek všetkému zrejmé, že s týmto sa v Turkménsku počíta. Sercan sa po chvíli zázračne objaví aj s papierom, ktorý našiel v neďalekých kríkoch a čakáme ale ďalej. Pol hodinu po deviatej sú obaja zavolaní do malej búdky. Po chvíli znechutení vyjdú, je mi to jasné. Zaplatili čo museli a napokon predsa môžeme ísť ďalej. 
Som naozaj nadšený, konečne vyrážame! Avšak prechod cez samotnú rieku je pomalý a precízny. Jazda na kamióne cez pontónovy most na rieke Amudarya bude asi ešte dlho v rebríčku mojich kurióznych stopárskych zážitkov na poprednom mieste. Celá súprava sa zľahka chveje a pod sebou doslova cítim silu prúdiacej rieky. Dúfam, že ktokoľvek tento pontón postavil vedel, čo robí a svoju prácu neodflákol. Koniec-koncov cez deň po pontóne prejde kopa kamiónov, a tak sa na druhú stranu dostaneme bezpečne aj my. Celkovo je to pre mňa dosť intenzívny pocit, hoci Ergün vyzeral nepohnutý, akoby len vychádzal z benzínky. 

,,Tureckí kamionisti majú u mňa teraz svoju reputáciu istú.”

Mohutná rieka ostáva za nami, silne s ňou kontrastuje vyprahnutá, akosi nehostinná krajina, do ktorej sa vydávame. Ergün sa zdá uvoľnený, počúvame hudbu, zabávame sa. ,,Konečne môžeme v pokoji napredovať,” poteším sa. Nechce sa mi preto veriť, keď po krátkej jazde prichádzame na ďalší policajný post. Už sa zdá, že prejdeme, keď ma policajt zazrie v kabíne a pustí sa do Ergüna. Ostrá výmena v turkménskom jazyku neveští nič dobré. Ergün zvoľňuje tón, ukazuje na mňa a pozerá na policajta takmer prosebným pohľadom. Policajt sa nedá a rusky mi hovorí ako v kamióne nesmiem byť, lebo je to protizákonné. Ergün vytiahne nejaké dolárové bankovky a vystrčí ich v zovretej ruke z okna. Policajt sa na nás ešte raz otrávene pozrie, zoberie peniaze a hovorí nech zmizneme. ,,Fúha, tak toto bolo tesné,” prejde mi hlavou a cítim ako atmosféra v kabíne oťažela. Za chvíľu zastavujeme pri malej skupinke domov pri ceste, kde si dávame raňajky u veľmi príjemnej, matersky pôsobiacej, pani. Opäť ďalšia dobrá známa mojich kamarátov šoférov. Predsa len, jazdia tade často. Sercan si dáva opraviť niečo na kolese a preberá veci s Ergünom. Jedlo padne príjemne, pokračujeme ďalej, ale s trochu inou stratégiou. Pri prechode následujúcich policajných postov mi Ergün zavelí: ,,Spi!” A ja sa schovám dolu pod palubnú dosku. Tento systém funguje, policajtov prechádzame bez zastavenia. Vrásky na čelo Ergünovi ale pridáva pumpár. Aj ten hovorí o pokutách hroziacich za prevoz inej osoby v tranzitnom kamióne. Viem to, lebo mi to pumpár hovorí rusky. Veru, sme naozaj na tenkom ľade. Obaja vieme ako hladní po úplatkoch sú miestni policajti. Napriek tomu Ergün zavelí, aby som nastúpil a ideme ďalej. Je to od neho neuveriteľné gesto, no ja už sám vidím, že tu končí sranda. Ďalšia zastávka je na obed. Nesie sa v tichej atmosfére. Zajeme, Ergün a Sercan sa bavia so šoférmi pri stole. Z ich rozhovoru i pohľadov je mi jasné o čom sa rozprávajú. Vidím na Ergünovej tvári dilemu. Tento milý chlap akoby cítil za mňa zodpovednosť, keď ma k sebe zobral. Teraz viem, že je najvyšší čas rozlúčiť sa. Volám k sebe čašníčku, ktorá hovorí rusky i turkménsky, aby mi pomohla s prekladom. ,,Ergün, kamarát, pomohol si mi viac ako bolo možné, žiadny strach, odtiaľ to už bude v pohode,” čašníčka vysvetľuje po turkménsky. Vidím ako Ergün nespokojne, no predsa súhlasí. Uisťujem ho, že sa o seba bezproblémov postarám. Veď som došiel až z Mongolska, takže tu isto neskončím. Ergün by ma v kľude zobral až k sebe domov do Turecka, no obaja vieme ako sa veci majú. Beriem z kabíny batoh a opúšťam týchto skvelých zaujímavých ľudí. Pomohli mi nielen dostať sa cez značnú časť Turkménska, bola to aj zábavná jazda a skúsenosť, na ktorú sa len tak nezabúda. Veru, tureckí kamionisti majú u mňa teraz svoju reputáciu istú. Tá sa mi neskôr potvrdí aj v samotnom Turecku. 

Mesto Mary

Prešlo ani nie 24 hodín, som opäť na rozpálenej ceste, ale tentokrát už pred mestom Mary. Okolo fičia miestne autá, ktoré nemajú žiadny legálny problém zobrať stopára. Aké teda bude stopovanie po Turkménsku? Jednoduché. Prvé auto zastaví po krátkej chvíli. Sympatický, obchodne vyzerajúci pán, ma v pohode berie do Mary. Pozriem mešitu, pár sôch, dokúpim zásoby jedla a už opäť stopujem. Priznám sa, zatiaľ ma príroda Turkménska až tak nenadchla. Ľudia – snáď okrem policajtov, sú tu ale milí a kultúra  je tiež vcelku zaujímavá. No ja som mysľou aj tak už v Iráne, zdá sa. Na vyše na tranzitné víza nesmiem ani oficiálne vybočiť z trasy. Som preto rozhodnutý smerovať pozvoľna k Ašgabadu a na hranice. Chytám za Mary ešte dve autá a pekne sa posuniem smerom na západ. Šofér mi vysvetľuje, že bude odbáčať z hlavnej cesty, ale môže ma vyhodiť práve tam. Vraj sa tam dá aj zložiť na noc. Veru, kto lepšie poradí ako miestny? Mal pravdu. Malá riečka, zelené kroviny, na Turkménsko doslova pekné zákutia! Veru, dnes už nejdem nikam. Poumývam sa provizórne v riečke, navarím teplé jedlo, odprevadím deň a v pokojnom večeri zaspávam. Som pri hlavnom ťahu, pokračovať zajtra nebude žiadny problém.

Posledné chvíle v Turkménsku

Ráno mi stačí jedno auto, aby som sa dostal až do hlavného mesta. Ani posledných pár sto kilometrov sa krajina veľmi nemení. Hoci tu a tam sa po stranách cesty dvíhajú skalnaté kopce, ktorých farby blednú v ostrom slnku. Chlapci v aute celkom nechápu, čo je to stopovanie. Dokonca i toto je snáď akýsi platený transport – dvaja z nich idú do hlavného mesta a jeden ich vezie. Odo mňa však peniaze nechcú. Poradia mi ako sa dostať na hranicu a zaželajú všetko dobré. Lúčim sa na teraz s Turkménskom a so skvelým medzičasom smerujem na hranicu s Iránom. Ako sa neskôr ukáže, ten deň mal pre mňa ešte zopár veľmi prekvapivých situácií. No to by už bola téma na iný článok.