Východný Kazachstan – pohoda na iný spôsob

Ján Kerekeš - 30.9.2015

„Veľvyslanec  sa s Vami potrebuje rozprávať osobne,“  oznámila mi stroho zamestnankyňa kazašskej ambasády v Ulanbátare, keď som si prišiel po vyhotovené víza.  „No výborne, zase niečo nesedí,“ pomyslím si v duchu kým čakám v malej akoby unimobunke, ktorá tvorí prijímaciu časť ambasády. Mýlil som sa. Po krátkom momente sa vynorí chlapík nižšej postavy, formálne nahodený a s veľkým úsmevom na tvári ma zdraví zmesou češtiny a slovenčiny...

“Slovensko moc pěkný. Dobré víno i pivo!“ Ukázalo sa, že Jeho Excelencia kazašský veľvyslanec v minulosti pracoval v Česku aj na Slovensku, a veľmi sa mu tam páčilo. Keď sa dozvedel, že je tu niekto so slovenským pasom, nechcel si nechať újsť príležitosť trochu sa porozprávať. Bola z toho nakoniec polhodina, ale vskutku veľmi príjemná prvá skúsenosť s Kazachstanom, hoci len na diaľku. Často som si potom počas pobytu na východe Kazachstanu spomenul na jeho slová: „Vostochnyi Kazachstan sa Ti bude páčiť! Ľudia sú tam milí a priateľskí, mestá a kultúra zaujímavé, a celkovo je tam kľud a pohoda.“  Mal úplnú pravdu.

Teraz stojím za Karagandou a stúpajúce dopoludnajšie slnko mi ohrieva tvár. Už len počasie je príjemnejšie čím viac na juh sa uberám. Priznám sa, že kvôli chladným mongolským nociam a aj zubatej jari na Sibíri som si už zimy užil dosť.  Som v Kazachstane  týždeň a je skvelý od prvej chvíle. Už Ivan, starší šofér, ktorý ma zobral cez hranicu zo Sibíri do Kazachstanu, bol živým dôkazom úprimnej pohostinnosti miestnych ľudí. Z rozheganého nákladiaku ma pustil až potom čo mi daroval zopár domácich konzerv a polovicu slaniny z vlastného obeda.  Ľakhým stopom do Astany som ešte v ten deň ochutnal po ceste výborný šašlík a dorazil do podivne úžasného nového hlavného mesta. Moderná, zaujímavá, no akosi umelá Astana je výborná na vybavovanie víz a trochu futuristickej architektúry. Určite sa oplatí poobzerať si výkladnú skriňu prezidenta Nazarbaaeva a užiť trochu moderného, mestského života. Potom som sa však vydal na juh, zažiť čosi viac autentické. Mesto Karaganda asi veľa cestovateľov do svojich plánov nezaradí, no ja som tam - najmä vďaka milým ľuďom - strávil niekoľko príjemných dní.  Grilované ostrieže z jazera v miestnom parku, posedenia pri gitare, spomienky na časy sojuzu, i perspektívy mesta aj krajiny. Pomník baníkom, večný oheň hrdinom, mozaiky na stenách obchodného domu, biela kamenná budova múzea - občas som si pripadal akoby som sa vrátil v čase.

Toto je určite iný Kazachstan a mne sa páči!

"Hej, topánky dolu, vidíš, že tu mám koberec,“ počujem zhora hlas keď sa aj s batohom škriabem do kabíny veľkej Scanie. Veru, vyzerá to tam skutočne ako v obývačke – všade kobercové polstrovanie, poličky, malý televízor, zopár kníh, miesto na občerstvenie, parádne repráky a samozrejme, pohodlná posteľ ustlaná v armádnom štýle. Účelovo elegantné, útulné a čisté  - až na tú tmavočervenú farbu, úplne môj štýl. „Volám sa Vladimír, a čo Ty? A kam si sa vybral?“ pokračuje chlapík sediaci v kožených šľapkách za volantom akoby naozaj sedel v obývačke.  Má okrúhlu tvár, robustnú postavu avšak jednoznačne dobrácky pohľad. V krátkosti poviem Vladimírovi o svojom pláne, ako idem z Ázie do Európy stopom a teraz objavujem Kazachstan. „Dnes plánujem spať pri Jazere Balkaš, na nejakom dobrom mieste, keďže sa chystám rybárčiť,“ dodávam na záver s dôležitosťou a vidím ako sa Vladimírovi rozjasní tvár. „Tak to máš šťastie, kamarát,“ Vladimír mi spiklenecky pozrie do očí, „ja sám tam často rybárčim, vyložím, Ťa na skvelom mieste a nachytáš rýb ako nikdy predtým!“  Teraz sa zase tvár rozjasní mne, tak to teda mám fakt štastie! Už sa vidím ako lovím cez noc kapitálne kusy na bezpečnom a pohodovom mieste, ktoré mi medzitým Vladimír vykresľuje.  Ako správny rybár pridáva aj zopár príbehov, ktorým mám problém uveriť, no i tak sa ale teším. „Len na komáre pozor. Sú tam také veľké, že Ti dva aj batoh odnesú!“ No veru, večer som si práve na toto jeho varovanie viackrát spomenul.

Hoci ideme dosť pomaly,  cesta ubieha výborne. Zaradíme skvelý obed,  Vladimír  ma pozýva a konečne mi objasňuje ako si bišparmak (miestne jedlo z mäsa a cestovín) privlastňujú za svoje národné jedlo takmer všetky národy Strednej Ázie.  Po obede ma v kabíne Vladimír pasuje za odborníka na dátové pripojenia. Podáva mi nový tablet (ktorý si tak výhodne kúpil) k tomu SIM-kartu miestneho operátora (ktorá zaručene funguje), a že to predsa nemôže byť ťažké spustiť tam internet. „Vy mladí sa v tom vyznáte, tak to nahoď!“ Po hodine pokusov a niekoľkých nekonečných hovoroch na zákaznícke čísla sa internet skutočne rozkýva. Vladimírovi som sa lepšie zavďačiť ani nemohol. Okamžite volá so synom v Kazani, skúša zastihnúť manželku, potom nech zazvoním zopár kamarátom aj ja. No, priznám sa, toto už bolo celkom iné moderné stopovanie. V pohode sa rútiť cez kazažskú step a pri tom si cez videohovor pokecať so známymi. Predsa len, svet sa mení. 
 
Síce neskôr ako som dúfal, ale predsa dorazíme k jazeru a tak zdôrazňujem Vladimírovi, aby ma vysadil na tom skvelom mieste. „Času je ešte dosť, žiadny strach,“ ukľudňuje ma a ja mu dávam za pravdu. Z mapy je jasné, že cesta ide popri jazere cez tristo kilometrov, už len stačí nájsť ten správny flek. Ako sa však popoludnie lenivo prevaľuje do neskorších hodín a ja len v diaľke vidím hladinu jazera husto obrasteného rákosím, vidiny mojich úlovkov sa rozplývajú. Vladimír ma ale ukľudňuje, vraj na mieste je výborný prístup a že ryby isto nalovím. Je však takmer pol siedmej a napriek jeho slovám, pomaly narastá môj skepticizmus. Do toho sa z tabletu ozve vyzváňanie, Vladimírovi volá žena, ktorá sa medzitým vrátila z práce. Nadšene sa vykecávajú, veď aká to novinka – v kabíne je cestovateľ z Európy! So ženou aj s dcérou sa bavím i ja, hoci v hlave už niekde staviam stan a nahadzujem udicu.  Keď sa hovor konečne skončí, Vladimír sa rozpozerá po krajine naokolo a moje obavy sa naplnia.“Ty, Jan, my sme to miesto už prešli,“ sucho konštatuje môj “tutový odborník“ na miestnu rybačku. Je mi jasné, že Vladimír kvôli mne kamión neotočí. Jeho slová o ďalšom, ešte lepšom mieste sú mi slabou náplasťou. Pridá k tomu nejaké ruské príslovie v štýle, „Čo sa prihodilo, prihodilo sa pre dobro veci,“ a tak oceňujem aspoň jeho snahu pozdvihnúť ma na duši. Nakoniec ma vykladá na akomsi ponurom parkovisku pre kamióny, ktoré síce má mólo nad jazerom, ale ako miesto snov na lov rýb určite nevyzerá.  Pozdravíme sa ako starí známi a jasne, sme v kontakte, veď emaily sme si už vymenili (mimochodom, v kontakte sme dodnes ).

Prekľučkujem pomedzi zopár zaparkovaných kamiónov a vydám sa úzkym chodníčkom popri jazere preč  od “civilizácie“. Všade je vysoké rákosie, nevidím ani vodu, ani kde sa vlastne nachádzam. Po chvíli chodníček opustí breh jazera a pozvoľna prejde do zvlnenej lúky posiatej kameňmi.  Vyleziem na vyvýšené skaly nad brehom jazera. Nevidím žiadne miesto kde by sa dalo dostať k vode. Akurát sa mi naskytne pohľad na červený západ slnka, ktoré rýchlo mizne sa horizontom. Viem, že budem o chvíľu po tme a tak musím niečo vymyslieť.  Spomínam si na Vladimírové slová o komároch – bohužiaľ neklamal! Odhodlaný rybárčiť, vraciam sa k parkovisku s reštauráciou  a pod rúškom tmy sa prešmyknem až na koniec móla. Hotovo!  Povieva tu príjemný vietor, ktorý drží komáre v šachu. Navyše je tu dosť tma na to, aby si ma nikto nevšimol. A to najlepšie - z móla môžem predsa loviť ryby! Rozložím provizórny kemp na doskách, prichystám sa na noc, nahodím udicu a vyvalím sa na chrbát. Hviezdy nado mnou sú tak nádherné, že ich dokonca môžem fotiť mojim obyčajným foťákom. Ale ten pocit, tá pravá esencia cestovania a slobody, ktorú tu cítim, to sa nedá zachytiť žiadnou kamerou. Parkovisko sa ponorí do ticha, mólo sa pohupuje na vlnách. Je mi fajn a po dlhom dni podriemkávam.

Prebudí ma zvuk prichádzajúceho auta

Zaparkuje na brehu pri móle, vystúpia z neho tmavé postavy. Pozerám na hodinky, je krátko po polnoci. Po chvíli sa dvaja muži vydávaju s baterkami na mólo. „No, teraz už veľa nenariešim“, napadne mi, ale zachovávam chladnú hlavu. Veď dôvodov môžu mať títo noční návštevníci hneď niekoľko. Navyše o mne nevedia. Teda aspoň nie najbližších niekoľko sekúnd. Mólo v tvare písmena T má asi 25 metrov, ležím na jeho konci na pravej strane. Muži dôjdu na koniec móla, chvíľu pozerajú na vodu, potom sa obrátia napravo a ja dostávam prudké svetlo do tváre. Kontrujem mojou malou čelovkou, návštevníci sklopia silnú baterku a ja vidím, že sú prekvapení viac ako ja. Vstávam, pozdravím sa a pýtam sa ako sa darí. Stále akosi udivení  chlapi sa vypytujú čo tu na móle robím. Keď ukážem na priviazanú udicu, hneď im je to jasnejšie. „A aká je tu rybačka?“, konečne sa jeden z nich opýta niečo normálne. „Som cestovateľ, iba tade prechádzam, takže ani neviem. Ale zatiaľ žiadny záber.“ Demonštratívne vyťahujem z vody udicu a na háčiku je zavesená asi 15-centimetrová biela ryba. „Asi to až také zlé nebude,“ zasmeje sa druhý chlapík a dodáva kolegovi „Ostávame tu!“  Začala sa “rybalka” na kazažský spôsob.
Za nedlho sa muži – tentokrát traja – vrátili opäť na mólo a ponahadzovali do jazera šesť udíc rôznej kvality a rybárskeho ustrojenia. Celkovo sa mi ale zdalo, že mi na tom až tak nezáleží . Tento môj predpoklad sa hneď potvrdil. „No vstávaj, kamarát, ideme si dať malé občerstvenie. Veď vidíš, že ryby sa chytia aj samé!“, oznámil pozvanie chlap, ktorý sa volal Azad a vykľul sa z neho najväčší parťák. A  bolo to občerstvenie ako sa patrí! Slanina, zelenina, vajíčka, syr, šproty, pivo a samozrejme vodka. Tej ako by sa stále našla ďalšia fľaša, keď sa už zdalo, že sa občerstvenie skončí.  Úprimnosť a samozrejmosť s akou sa títo neznámi chlapi so mnou podelili o svoje zásoby bola naozaj výnimočná. Samozrejme sme si popri hodovaní vymenili veľké množstvo príbehov z rybárčenia , z cestovania a zo života. A o poetické prípitky tiež nebola núdza. No keď som sa o štvrtej hodine ráno pristihol, ako riešim cez telefón Azadovu krízu vo vzťahu s jeho priateľkou z Almaty, akosi som si uvedomil, že občerstvovania bolo asi aj dosť.  K našej rybárskej cti ale treba dodať, že udice sme až do rána ako-tak kontrolovali a takmer vždy bola na háčiku zavesená ryba.

V skoré ráno sme si s Azadom vychutnali až neprirodzene romantický východ slnka nad jazerom a mne bolo jasné, že zo spania dnes už nič nebude. Hlava ťažká od únavy i od “občerstvenia“, napadlo ma, že budem ešte chvíľu chytať ďalej. Veď čo iné sa dá takto skoro ráno pri ožívajúcom jazere robiť? Azad sa vybral pre svoj neoprénový oblek a vraj: „Toto bude tá pravá rybačka!“ Veru, mal som čo robiť, aby som od smiechu nespadol z móla, keď som ho videl ponárať sa v mútnej vode medzi rákosím v snahe harpúnovať nejakú nešťastnú rybu.  Aspoň slúžil nám hore na móle pri uvoľňovaní zaseknutých háčikov. To už sa ku mne pridal poľský kamionista z Bialystoku,ktorý si tu robil povinnú prestávku a tiež krátil čas rybárčením. Potom ešte ďalší rybári, kamionisti a už aj rodinky s deťmi na výlete – celkovo rušná príjemná atmosféra ako sa deň prebudil do pekného rána. Akurát Azada s kamarátmi vyhodil majiteľ reštaurácie, keďže si postavili stany priamo na parkovisku pred podnikom . Museli sa zbaliť a ísť kempovať inam. 
I ja premýšľam, že by som sa asi mal predsa len nejako pohnúť. Hoci ani nie som veľmi v stave premýšľať. Presúvam sa opäť po malom chodníčku na miesto, kde sa pomedzi rákosie dalo prejsť až do vody. Miesto zaliate slnečným svetlom a bez komárov pôsobí veľmi príjemne, na okolo niet ani živej duše.  Vôjdem do vody a hoci sa mi nohy boria do hlbokého bahna, za chvíľu už plávam na otvorenej hladine a zmývam aspoň časť únavy z bláznivej noci. Po vykúpaní navarím silný vývar z mojich rybárskych trofejí z minulej noci. Tie zase v dennom svetle – a bez vodky, zrejme – vyzerajú oveľa menšie.  Ale polievka i ryby chutia výborne a takto posilnený som aspoň nateraz v stave pokračovať na juh. 

400 kilometrov do Almaty

Mám to do Almaty okolo 400kilometrov, rád by som tam dorazil už dnes. V tej chvíli ešte netuším, že chytím neuveriteľne rýchle auto, ktoré ma bezpečne hodí až do bývaleho hlavného mesta. A to aj napriek tomu, že zopárkrát jednoducho zaspím na sedadle spolujazdca – aké neprofesionálne! Rovnako tak neviem, že Almata bude skutočnou čerešničkou na fantastickej torte, ktorú pre mňa pripravil východný Kazachstan.  Ale ak raz tento región navštívite - a navštívite ho s otvoreným srdcom - určite so mnou budete súhlasiť.  Postavím sa teda opäť na cestu rozpálenu poludnajším slnkom a náhle si spomeniem na včerajšie slová Vladimíra: „Čo sa prihodilo, prihodilo sa pre dobro veci.“ Usmejem sa a niekde v diaľke sa už blíži moja ďalšia jazda. JK

Komentáre

Ak chcete písať komentáre, prihláste sa alebo sa zaregistrujte.