Pivo, futbal, Big Ben, Londýn a vraj nie veľmi pekné ženy... Asi tak vníma väčšina z nás Anglicko. V turistických sprievodcoch sa však uvádza niečo iné.
Ak chcete spoznať pôvodnú anglickú kultúru, vyberte sa na juhozápadný cíp, do Cornwallu. Práve kraj Cornwall si vybral za miesto svojho románu Pes baskervilský spisovateľ Arthur Conan Doyl.
Kraj malebného anglického vidieka, pasienkov, malých dedín a mestečiek. Tam sme zamierili aj my. Pred cestou na ostrovy som si prisľúbil, že spoznám tento kút sveta aj trochu inak. Bokom od turistických trás a hlavných atrakcií. Čiastočne sa mi to aj podarilo. Nie je to však jednoduché. V Anglicku je cestovný ruch rozvinutý do takej miery, že zahraničných návštevníkov stretnete prakticky všade.
Pivo, pivo a kolóny
Vyrazili sme ako inak z Londýna. Na požičanom aute. Samozrejme, prvý deň prebehla aklimatizácia v londýnskych puboch. S pribúdajúcimi litrami vynikajúceho piva človek prestal vnímať aj jeho vysokú cenu. Sto – dvesto korún zo polliter predsa nie je málo, hoci na bratislavskom korze v tomto smere už tiež máme malý – Londýn. Odchod bol na pláne skoro ráno, čo sa vďaka miernej bolesti hlavy posunulo. Z Londýna totiž vyrazíte buď skutočne veľmi skoro, alebo sa dostanete do nekonečnej rannej kolóny. Tak sme radšej počkali až do predpoludnia. Už vtedy som si uvedomil problém volantu na pravej strane. Pre mňa priam neprekonateľný motorický rébus. Našťastie, kamarát žijúci v Anglicku sa už prispôsobil...
Oxford
O vidieku na juhozápade Anglicka sa vraví, že ľudia sú tu oveľa „anglickejší“ ako vo veľkých metropolách. O tom, že táto oblasť je považovaná za prototyp pravej a nefalšovanej Británie svedčí aj skutočnosť, že si ho za miesto deja svojho románu Hostinec Jamaica vybrala ďalšia spisovateľka, Daphne du Maurier. Dej sa odohráva v krajine roklín a močiarov, plnej drsných chlapov a zlosynov. Možno tomu tak v minulosti bolo. Veď o tom, že Angličania nie sú žiadni baránkovia snáď ani netreba diskutovať. V súčasnosti nám ale tamojší obyvatelia pripadali srdečnejší a ústretovejší ako v inak dosť odmeranom a chladnom Anglicku. Len pripomeňme, že hostinec Jamaica Inn z 18. storočia dodnes víta hostí v chránenej oblasti zvanej Bodmin Moor. Tu ale dovoľte krátku praktickú vsuvku.
Ak ste sa vybrali na juhozápad Anglicka autom z Londýna bolo by hriechom neurobiť zopár zastávok. Zaradíte sa síce do veľkého zástupu turistov, no niektoré veci na zemi proste treba vidieť. Napríklad vysokánsky most Clifton Bridge v Bristole, ktorý spája dve časti mesta ponad strmú roklinu.
No hlavne spomeňme - Oxford. Preslávené študentské mesto, kde je najstaršia anglická univerzita. Zaujalo nás predovšetkým architektúrou, atmosférou univerzitných budov, nádvorí, záhrad a mládežou. Tou sa celé mesto len hmýrilo a celé centrum priam presakovalo energiou študentských večierkov. Nebudem zdržiavať opisom všetkých pamiatok. Veľmi rýchlo sme zistili, že najrušnejšou ulicou je Cornmarket Street z množstvom obchodov, reštaurácii a starou vežou St. Michaelis.
Ak sa tu plánuje zdržať viacero dní, všetko podstatné sa dozviete v sprievodcoch. Keďže sme mali na prehliadku mesta len niekoľko hodín, zaparkovali sme priamo v centre mesta. Cesta autobusom stojí približne dve libry a je to cena iba jedným autobusom.
Hodina parkovania v centre stojí približne 2 - 2,5 libry. Získali sme tak čas a dobrú strategickú polohu. „Na prehliadku mesta zopár hodín určite nestačí“, povedala nám s údivom milá lady na informačnom centre, „No ak chcete vidieť hlavné pamätihodnosti, vystúpte na vežu katedrály“. A tak sme aj urobili. Bol z nej nádherný výhľad, čo sa za vstupné približne štyri libry určite oplatilo...
Stonehenge
Smerom na juhozápad je ďalšia významná lokalita. Veď kto by už nepoznal Stonehenge, pravdepodobne najznámejšiu megalitickú stavbu v celej Európe? Osamotené magické kamene, záhadne sa týčiace uprostred zelených pasienkov. Na moje veľké sklamanie, pravda je úplne inde. Aspoň tá vizuálna celkom určite.
Na tomto pravdepodobne obradnom mieste starých Keltov sa nachádza na ploche 14 ha dovedna 121 kameňov. Popri nespornej historickej hodnote, na mňa však Stonehenge neurobilo žiaden dojem. Prečo? Kto tam bol, určite vie načo narážam.
Na drvivej väčšine záberov, filmov, reportáži to síce nevidno, no kamene v kruhu sú za moderným drôteným plotom a z dvoch strán lemované rušnou cestou.
Mystiku Stonehenge , podporovanú v dokumentoch inštrumentálnou melódiou tak v skutočnosti prehlušoval hukot kamiónov, autobusov a džavot japonských turistov. Meditácia v tráve so siluetou kamenných monumentov Stonehenge v tichu prírody sa tak nekonala.
Ak chcete vstúpiť priamo do objektu na vzdialenosť maximálne tak desať metrov od kameňov, zaplatíte približne 6,5 libier. Ak vám stačí pohľad spoza plotu zo vzdialenosti necelých sto metrov, máte to zadarmo...
Artušova tradícia
Vráťme sa ale na juhozápad. Zvláštne pôsobili už miestne názvy. Webburn, Widecombe, Moretonhampstead, Brent Tor, Tintagel... Za neraz krkolomnými slovami pravdepodobne keltského pôvodu sa často skrývali pôvabné rybárske dedinky, prístavy, pláže, rieky, či skalnaté brehy tak typické pre miestny kraj.
Práve tento kút Británie je spájaný s legendárnym kráľom Artušom. Ten sa podľa povestí narodil práve na hrade Tintagel. „Kráľ Uther Pendragon sa zamiloval do Yagraine, ženy cornwallského vojvodu Gorloisa. Čarodejník Merlin pričaroval zamilovanému Utherovi podobu samotného vojvodu. Takto zmenený kráľ sa vybral na hrad Tintagel, kde s Yagraine počali dieťa...“
Približne takto znie povesť, ktorá do tejto odľahlej a mimo hlavných ciest situovanej dedinky láka zástupy turistov. No čaro tohto miesta tým nijako neutrpelo. Na strmých morských skalách sa dodnes zachovali zvyšky starého hradu a s kludným svedomím možno skonštatovať, že Tintagel omývaný vlnami Atlantiku a šľahaný ostrými vetrami je zvláštne miesto.
V čase nášho príchodu nad dedinou viseli oceľové mračná, cez ktoré občas presvitali slnečné lúče. Najprv sme zažili mierne orientačné faux pa, keď sme si Artušovu skalu pomýlili s gýčovou stavbou hotela v podobe hradu na pobrežnej skale na konci dediny. Celý rozzúrený za zavádzajúce informácie som sa chystal roztrhať turistického sprievodcu, no našťastie šiel okolo miestny občan. „Skala je ešte ďalej, približne dve míle“, upokojil nás. Zelená tráva bola v ostrom kontraste s hladinou oceánu. Za chrbtom sme mali malý kostol zasvätený keltskému svätcovi, keď sa nám zrazu naskytol veľmi pôsobivý pohľad na obrovské kamenné monštrum obklopené morom, spojené s pevninou iba úzkym strmým chodníkom.
Podľa archeológov bola skala osídlená už v 5. storočí a z čias, kam siaha legenda o Artušovi sa zachovali kúsky keramiky, ktoré neboli objavené nikde inde na celých ostrovoch. Ruiny starého hradu ale pochádzajú až z 13. storočia, keď sa brat kráľa Henricha III. Earl Richard z Cornwallu rozhodol na monumentálnej skale vybudovať pevnosť. Tá ale nebola prakticky nikdy nepretržite obývaná a vďaka prudkým nárazovým vetrom a soli sa začala čoskoro rozpadať.
Hrad Drogo kontra Bad and Breadfast
Národný park Dartmoor v Cornwalle je najväčšou prírodnou rezerváciou v južnom Anglicku. Rokliny, lesy, močiare, malé dedinky s uzučkými cestami a stáda ovcí, či koní. To je typický obraz miestneho koloritu. Verte, v malých a útulných krčmičkách sa tu pije pivo veľmi dobre. Z turisticko-športového hľadiska tu síce nepodáte žiadne veľké výkony, veď najvyššie kopce tu dosahujú výšku 300-400 metrov, no ak si chcete užiť vidiecku atmosféru v Anglicku, vyberte sa sem. Srdcom Dartmooru je Dartmoor Forest, ktorý je centrom celej oblasti a práve tu je množstvo potokov a vrchov s roztrúsenými skalami. V porovnaní s Tatrami samozrejme neporovnateľné, no nezabudnite, ste na prevažne rovinatých ostrovoch. Výhodou je aj skutočnosť, že na rozdiel od väčšiny Anglicka, okrem pozemkov v okolí domov a ciest je tu všade možné stanovať a pohybovať sa vo voľnej prírode.
To nie je vôbec zanedbateľné, veď za hotel zaplatíte v Anglicku slušné peniaze. Ak cestujete autom, z vlastných skúseností vrelo odporúčam ubytovanie v sieti B&B - Bad and breakfast. Ide o ubytovanie v súkromných rodinných domoch, ktoré sú vždy označené značkou B&B. Cena s raňajkami sa na osobu pohybuje od 20 do 25 libier, čo je na tamojšie pomery za dobrý štandard veľmi prijateľné. Za sparťanské ubytovanie v Youth hosteloch bez raňajok pritom utratíte v pohode aj dvadsať libier. Ale ešte na skok do Dartmooru. Vo zvlnenej krajine bez dobrých záchytných bodov som sa miestami cítil orientačne opustený a stratený ako v Petržalke. Pred dlhšou túrou tak padne vhod mapa.
Obľúbeným miestom návštev je hrad Drogo, vypínajúci sa na kopci nad riekou Teigne. Tak sme sa tam vybrali aj my. Slovíčko hrad ale nie je veľmi vhodné. Táto trochu výstredná stavba bola dokončená v roku 1930 a jej objednávateľom bol potravinový magnát Julius Drewe.
Takže v skutočnosti išlo o akoby napodobeninu stredovekého hradu skríženú s vidieckym sídlom šľachticov. Za približne 7,5 libry sme si obzreli aj interiér, pričom výstavná expozícia veľmi verne zachytáva dobové zariadenie interiéru od miestností pre sluhov až po súkromné spálne majiteľa. A poviem vám, tomu sa žilo skutočne dobre...
