Albánsko - deprimujúca realita

Juraj Červenka - 29.5.2012

V albánskej metropole Tirane vyrastajú nové sklenené výškové stavby, no pri putovaní „Zemou orlov“ však spoznáte aj inú, odlišnú a smutnejšiu tvár Albánska.

V albánskej metropole Tirane vyrastajú nové sklenené výškové stavby, obyvatelia malého balkánskeho štátu sa snažia prilákať na svoju riviéru z roka na rok viac zahraničných návštevníkov a prestížne vydavateľstvo bedekrov predvlani vyhlásilo kedysi obávanú krajinu za najpríťažlivejšiu turistickú destináciu Stredomoria. Pri putovaní „Zemou orlov“ však spoznáte aj inú, odlišnú a smutnejšiu tvár Albánska.

Mesto Kukës


Napriek mnohým zmenám väčšina miest v hornatom štáte Albánsko potvrdzuje zažité stereotypy o chudobnom, cestovateľmi nepreskúmanom Albánsku, ktoré síce leží blízko srdca Európy, no zároveň je od nej veľmi vzdialené. Jedným z nich je 16-tisícový Kukës, ktorý vyrástol nad najväčším z troch navzájom prepojených priehradných jazier zásobujúcich veľkú časť krajiny elektrickou energiou. Mesto síce vyniká nádhernou polohou, no okrem starých bunkrov, opustených továrenských komplexov, či neudržiavaných panelákov, v ňom nenájdete nijakú zvláštnosť. Na druhej strane však práve tu najlepšie spoznáte skutočnú albánsku realitu.

Skanzen komunizmu


Kukës sa rozprestiera pod zasneženými končiarmi pohoria Džalica. V roku 1976 nariadili predstavitelia režimu vedeného krutým diktátorom Enverom Hodžom zatopiť mesto a okolitých 27 dedín. Albánci totiž s pomocou maoistickej Číny budovali na rieke Drin vodné dielo s veľavravným názvom Svetlo strany. Poprední albánski straníci sa rozhodli ako náhradu vybudovať moderné priemyselné sídlo, hodné pre obyvateľov "jedinej krajiny v Európe budujúcej skutočný komunizmus“. Štátu, kde vlastnenie osobného auta bolo zakázané, rovnako ako aj svojvoľné sťahovanie, či výstrednejšie oblečenie. Na blízkom úbočí teda vystavali Nový Kukës a od pádu socialistického zriadenia sa tu zmenilo iba málo. Jedine prázdne ulice odvtedy zaplnili staršie mercedesy, ideálne vozidlá pre katastrofálne albánske cesty.

Pribudli tiež malé obchody a v nich tovar. „Kedysi nebolo dostať nič, žiadne mäso, žiadne mlieko. Dnes áno, no dôchodca tu musí vyžiť z 80 eur za mesiac. Kým teda vládze, snaží sa zarobiť pár drobných. Niekto čistí na ulici topánky, ďalší pečie gaštany a iný zvoláva na zastávke cestujúcich,“ hovorí Hadži, starší kosovský Albánec, ktorý si v Kukës otvoril skromnú reštauráciu. Aj dnes mnohé námestia v centre severovýchodného Albánska zdobia pamätníky pripomínajúce obdobie, keď krajine vládol fanatický obdivovateľ Stalina – súdruh Enver. Červená farba národnej vlajky zväčša v priebehu desiatok horúcich liet vybledla a päťcípu hviezdu už takmer nevidieť. Nechýbajú torzá revolučných hesiel, ktoré sa vynímajú na ošarpaných budovách. Väčšina písmen stihla odpadnúť, niekde sa však zachovali plechové ozdobné samopaly symbolizujúce silu ľudovej armády.

Zima a tma


Ulice okupujú skupinky postávajúcich mužov, ktorí sledujú okolie, pofajčievajú a čakajú na nejaký kšeft. Na cudzinca sa zväčša lepia ako osy na cukor, niektorí pre vidinu jednoduchého zárobku, väčšina však iba z úprimnej zvedavosti, keďže ich mesto zahraničných návštevníkov neláka. Nezamestnanosť v Kukësi a jeho okolí sa pohybuje na približne 35 percentách. Blízkym okolím mesta vedie jedna z hlavných pašeráckych ciest, ktorou do Európy prúdi afgansky heroín. Organizátori čierneho obchodu s ľudskými orgánmi, z ktorého je obvinený aj súčasný kosovský premiér Hašim Thači, mal jednu zo svojich základní práve v Kukësi.

Bežný cestovateľ na stopy po organizovanom zločine nenarazí, pokiaľ však najväčšie mesto severovýchodného Albánska navštívi v zime, spozná inú neutešenú skutočnosť. Vo väčšine podnikov sa iba slabo, alebo vôbec nekúri a tak zákazníci sedia v zadymených priestoroch vo vetrovkách. K výbave lacnejších hotelov patria poriadne hrubé deky. Bežnou realitou sú aj výpadky elektrického prúdu a preto k výbave reštaurácií patrí naftový generátor. Je to paradox, pretože práve z dôvodu výroby elektriny sú staré domy veľkej časti dnešných obyvateľov mesta pod hladinou vodného diela.

Rozpadávajúce sa enverovky


Po zaplavení orientálnych domčekov vodou Drinu, sa Kukësania presťahovali do obytných, zväčša trojposchodových bytových domov, ktoré si sami postavili. Tie sú dodnes najcharakteristickejšími stavbami aj ostatných albánskych miest. Do výstavby činžiakov, ľudovo prezývaných Enverovky, bola zapojená najširšia verejnosť. Z dôvodu úspornosti komunistický režim preferoval jednoizbové byty. Stavby sú často bez omietky, ošarpané, z mnohých vypadávajú tehly a jediným doplnkom, ktorý od ich vzniku pribudol, sú satelitné antény. Vedú k nim nespevnené cesty, v lete nepríjemne prašné, v zime zúfalo bahnité. Blato zo sídlisk autá roznášajú po celom meste a tak biele tenisky sú na prechádzky Kukësom naozaj nevhodnou obuvou. A čo by to bolo za albánske mesto bez malých betónových bunkrov hríbového tvaru?

Paranoidný Hodža obávajúci sa vojenského útoku zo strany nenávidených imperialistov ich rozkázal vystavať popri cestách, na pobreží, v horách i na sídliskách. Spolu vybudovali okolo 700 tisíc stanovíšť a pri ich vzniku sa spotrebovalo viac betónu, ako na vybudovanie francúzskej Maginotovej línie. Vojenské špičky Albánskej ľudovej republiky počítali, že v prípade nepriateľskej invázie, zaujme každý muž jemu určený bunker. Ohyzdné hríby sú zapustené meter a pol pod zemou a tak je ich veľmi ťažké odstrániť. Niektoré úplne zakryla burina, iné slúžia ako pivnice, či sklady krmiva pre hospodárske zvieratá. Nádvorie pred bytovkami s betónovým monštrom uprostred, ponad ktoré je natiahnutá šnúra s bielizňou - aj takto vyzerá jeden z typických motívov z mesta Kukës.

Štvrť duchov


Na západnom konci mesta, nad miestom, kde sa upravený tok Drinu prudko stáča, stojí zrúcanina obrieho hotelového komplexu Turistika. Pred viac než dvoma desaťročiami si sem prichádzali oddýchnuť najlepší a najoddanejší pracovníci, ktorí v pred svetom uzavretom Albánsku ani len nesnívali o dovolenke v zahraničí. Pre mnohých bolo niekoľko dní v komplexe vedenom dcérou Envera Hodžu životným zážitkom. Ešte aj dnes vidíte za oknami bez skiel zvlhnuté barové sedačky, pódium, či jedálenské stoly. Na rozpadávajúcich sa múroch stavby posedávajú mladí Albánci, zväčša bez práce, túžiaci zamestnať sa v cudzine. Mnohí si trávia čas popíjaním lacného fľaškového piva, vo vzduchu občas zacítiť pach marihuany. Pred gigantickou ruinou sa rozprestiera pekný park, ktorý pred úplným zarastením burinou „chráni“ stádo oviec. Lavičky okupujú starší páni, na rozdiel od ich mladších spoluobyvateľov elegantne upravení, s klobúkmi na hlavách, ktorí si prišli zahrať partičku domina.  Kukës, ako bývalé centrum spracovania medi a chrómu je vo všeobecnosti mestom rozvalín.

Priemyselná zóna na severe sa zmenila na štvrť duchov a medzi schátranými priemyselnými objektmi obkolesenými morom smetí sa potulujú jedine vychudnuté túlavé psy. Kukës sa napriek svojej fádnosti dostal na stránky novín po celom svete a jeho meno skloňovali reportéri najprestížnejších televíznych staníc. Na sklonku minulého tisícročia, v roku 1999 sa stal útočiskom pre stovky tisíc kosovských Albáncov unikajúcich pred vojnovým besnením. Na okraji mesta zriadili humanitní pracovníci rozľahlý utečenecký tábor. Keď proti Miloševičovej Juhoslávii zasiahli sily NATO a ľudia z kosovským miest a dedín sa mohli znova vrátiť domov, život v Kukësi sa dostal do starých koľají. Druhou, významnou udalosťou v najnovšej histórii mesta bola stavba diaľnice, ktorá ho obopína z juhu. Autostráda bude po jej úplnom dokončení spájať kosovskú metropolu Priština s najväčším albánskym prístavom Drač, pričom vodič cestu zdolá za dve a pol hodiny. Albánska diaľnica je však zrejme jedinou v Európe, na ktorej môžete stopovať, či slúži pre peších ako skratka.

Potenciál pre turizmus


Okolie Kukësu ponúka jedny z najkrajších scenérií na Balkáne. Vhodným spôsobom, ako spoznať tento malebný kút krajiny Albánsko, je cesta do kúpeľného mesta Peshkopia, ktoré vyhľadávajú ľudia s reumatickými ťažkosťami a artritídou. Kúpele sú síce od Kukësu vzdialené iba päťdesiat kilometrov, trmácanie sa po zväčša nespevnenej "Ceste mládeže" však zaberie vyše dve hodiny. Komunikáciu stavali po druhej svetovej vojne mládežníci z celého Albánska a vďaka nej Tirana získala kontrolu nad oblasťami, kde ešte dostatočne nepreniklo učenie Marxa a Engelsa. "Niekedy sa stane, že cesta je niekoľko týždňov uzatvorená pre sneh. Treba vedieť, ako tu jazdiť. Občas sa totiž zvlhnutá pôda zosunie. Ak by vás to zastihlo, skončíte dole v údolí," varuje vodič dodávky, ktorý trasu Kukës - Peshkopia a späť jazdí dve desaťročia.

Vozidlo sa len zriedka vyhne nespočetným jamám a výmoľom. Zákruta strieda zákrutu, strmými serpentínami sa pomaly vyšplháme až do nadmorskej výšky 1 500 metrov. Cesta je často veľmi úzka a tak pohľad na dno kaňonu je krásny a strašidelný zároveň. Počas jazdy míňame viac pastierov sediacich na somárikoch, ako oproti idúcich vozidiel. Prechádzame malými dedinkami, či samotami s tradičnými opevnenými domami a masívnymi drevenými vrátami, ktorých niektoré obyvateľky sú odeté v zmysle islamských pravidiel. Chlapi zase nevyjdú von bez tradičnej bielej pokrývky hlavy. Raz možno tieto hory budú popretkávané turistickými chodníkmi, nad dedinami zriadia zjazdovky a Kukës sa stane centrom rozvinutého regiónu žijúceho z turistického ruchu. Dnes je však stále deprimujúcou albánskou realitou.

Komentáre Disqus