Od vojenského prevratu v roku 1962 držala v Barme po dlhé roky v rukách moc vojenská junta. Vojenský režim tu vládol pod rôznymi názvami po dlhé desiatky rokov. Vláda nemala zmysel pre demokraciu, slobodu slova, či prejavu. Zem bohatá na nerastné suroviny sa tak postupne stávala oblasťou bezprávia a etnických konfliktov. V pohraničí zomreli násilnou smrťou desaťtisíce ľudí a státisíce obyvateľov utiekli do exilu. A tak boli kvôli porušovaniu ľudských práv na Barmu uvalené rôzne ekonomické sankcie. Krajina sa tak postupne prepadala do chudoby a medzinárodnej izolácie.
Ešte pred niekoľkými rokmi bola Barma pre turistov prakticky uzavretá. Časom síce začala vojenská junta svetu postupne sprístupňovať niektoré časti, najmä jazero Inle, turistické chodníky v okolí mesta Kalaw, pamiatky v okolí Baganu, či mesto Mandalay. No, ak ste sa chceli vybrať mimo oficiálne oblasti, tak iba na špeciálne povolenie alebo vôbec. Donedávna tu dokonca nefungovala žiadna mobilná sieť. Bankomat som v čase mojej návštevy nevidel, internet iba v turistických strediskách a aj to priam neskutočne spomalený.
Režim sa nestará o blaho obyvateľov
Aj tu sa postupne v posledných dvoch - troch rokoch udiali zmeny k lepšiemu. Vojenská junta si zrejme uvedomila, že zostať v izolácii už nie je možné a tak zorganizovala prvé slobodné voľby po niekoľkých desaťročiach. V marci 2011 sa tak dostala k moci civilná vláda. Tá je však bola zložená väčšinou z generálov a vodcov bývalého režimu. Predstavitelia štátu sa však rozhodli prepustiť časť politických väzňov a oslabili svoj dohľad nad médiami a internetom. Hoci sa režim v Barme snaží ukázať svetu svoju ľudskejšiu tvár- povolil ľuďom demonštrovať, sľubuje reformy, no zatiaľ sa nestará o blaho obyvateľov.
V krajine je tak naďalej veľká chudoba a množstvo ľudí žije v pre nás nepredstaviteľných podmienkach. Napriek tomu sa miestni neradi rozprávajú o politike. A ak aj povedia otvorene a sami od seba svoj názor, tak sú to sympatizanti vlády. Počas cesty som sa trochu spriatelil s recepčným v hotely na brehu jazera Inle. Ten mi vysvetlil, že oni sa Američanov báť nemusia, že Rusi alebo Čína by im v prípade potreby pomohli. Z pohľadu domácich je na tom kus pravdy, keďže s oboma krajinami má Barma veľmi dobé vzťahy. Pokiaľ väčšina sveta odmietla s Barmou spoluprácu, Čína bola a zrejme aj je hlavným obchodným partnerom krajiny a Rusko uzatvorilo v minulosti s juntou množstvo zbrojných a energetických dohôd. Na život a utláčanie bežných ľudí pritom tieto svetové veľmoci nebrali žiaden ohľad. Ako to už býva, pre cestovateľov zaručuje chudoba na jednej strane takmer isté dobrodružstvo, na strane druhej milých ľudí.
Shwedagonská pagoda a vlasy Buddhu
Problémom bol už len samotný prechod hraníc. Pokúsili sme sa preraziť cez prechod s Laosom aj Thajskom, no nepodarilo sa. Nezostávalo nám nič iné ako letieť do najväčšieho mesta Yangon, ktoré bolo do roku 2005 aj hlavným mestom. Vtedy však začala vojenská junta s presunom vlády z Yangonu do 320 km vzdialeného mesta Neipyijto. Do Barmy, bývalej anglickej kolónie sme tak dorazili lietadlom z Bangkoku. Pristáli sme na celkom modernom medzinárodnom letisku, no okolie sa mi vôbec nepozdávalo. Ulice a domy ošarpané, špina, smog, akoby na celé mesto sadol prachový povlak. Z Yangonu som nemal vôbec dobrý pocit a tak sme sa tu dlho nezdržali.
Napriek tomu, že Yangon, alebo po našom Rangún, patril kedysi k skvostom koloniálnej architektúry. Naďalej sa tu síce nachádza niekoľko architektonických skvostov, no odrádzal ma aj priam neskutočný dopravný ruch, stres, panika... No druhým dychom musím pripomenúť nádhernú, fascinujúcu, približne 2500 rokov starú Shwedagonskú pagodu, ktorá je pravdepodobne najposvätnejším miestom všetkých budhistov.
Pagoda pokrytá zlatom a diamantmi, vysoká 98 metrov ukrýva podľa legendy päť pramienkov Budhových vlasov.
V roku 1988 sa pod pagodou konala veľká demonštrácia proti vláde junty a odvtedy tu boli zakázané všetky oslavy. Tento rok vláda opäť povolila Festival Pagody, čím sa sem vrátili po dlhom čase tradície, spojené s oslavami a budhistickými rituálmi.
Pindaya – mesto pavúka
Mne osobne z kultúrnych pamiatok Barmy zostalo najviac v pamäti mestečko Pindaya na severovýchode krajiny v štáte Shan. Mesto je centrom etnika Taung-yo a jeho symbolom sa stal pavúk - pin-gu. Obklopené horami, s nádhernými zlatými pagodami chrámu Shwe Oo Min Paia, všade v okolí rástlo množstvo posvätných stromov banyan.
Pindaya na mňa pôsobila ako orientálne mesto z rozprávok. Navyše práve v čase našej návštevy sa tu konali obrovské trhy, zrejme najvýznamnejšie v celom regióne, kde dostať snáď úplne všetko. V meste je na kopci vybudovaný budhistický kláštor v bezprostrednej blízkosti jaskyne. Podľa povesti jaskyňa poskytla úkryt pre princezné, ktoré naháňal obrovský pavúk. V priestrannej jaskyni je umiestnených vyše 8000 Buddhových sôch, pričom mnohé z nich sú staré niekoľko storočí. Umiestnenie jaskyne vysoko na kopci nad krajinou, v kombinácii so sochami Buddhu a zlatými pagodami dodávajú tomuto miestu priam posvätnú atmosféru.
A tak nečudo, že Pindaya je vďaka jaskyni a kláštoru známe pútnické mesto.
Za zmienku ešte stojí skutočnosť, že bývalé hlavné mesto Yangon, kde žijú približne 4 milióny obyvateľov je známe aj pod starším anglickým menom - Rangoon. V roku 1988 nastal v krajine problém s uznávanými medzinárodnými názvami. Prišlo totiž k všeobecnému premenovaniu geografických mien tak, aby do zabudnutia upadli zaužívané pomenovania z čias britského impéria. Dokonca bol zmenený aj názov krajiny z Barmského zväzu na Zväz Myanma, v angličtine Myanmar, slovensky Mjanmarsko. Nech sa junta snažila akokoľvek vymazať spomienky na Britov, ľudia tu nadmieru milujú futbal, pričom podľa tričiek, uterákov a nálepiek všetci fandia Manchestru United, Arsenalu a Chelsea.
Kalaw
Približne dvadsaťtisícové mesto Kalaw bolo počas britskej nadvlády horským strediskom, kde Briti trávili najhorúcejšiu časť roka. Dnes je Kalaw vo výške 1320 metrov na okraji plošiny Shan vyhľadávaným pre svoju ideálnu polohu, pričom slúži ako východisko pre túry do okolitých hôr. Tu sú roztrúsené horské dedinky rôznych kmeňov. V Kalaw tak žije drvivá väčšina obyvateľov z turizmu, či práce na poliach a keďže za mestom je veľká vojenská základňa, pohybuje sa tu aj niekoľko tisíc vojakov. Okrem iného, v Kalaw som zažil a okúsil na vlastnej koži asi najmenšiu krčmu na svete.
Na asi deviatich metroch štvorcových. Pilo sa tu na „stojáka“ za barovým pultom, hrali sa gitarové hity z celého sveta, heavy metal v barmštine, viedli sa intelektuálne debaty a mám dojem, že krčma bola strediskom miestnych disidentov.
Okolie mesta Kalaw síce nie je výškovo členité, no ideálne na viacdenný trek.
Trekovačka v okolí Kalaw
A tak sa aj stalo. Vďaka štvordňovému pobytu v horskej oblasti, pričom každý deň mala trasa dĺžku asi 25 kilometrov sme mali možnosť navštíviť domorodé dediny a spoznať tak pravú tvár života miestnych obyvateľov. Pritom skoro v každej dedine žijú príslušníci iného kmeňa. Niet sa čo čudovať lebo v približne 50 miliónovom Mjanmarsku je obyvateľstvo oficiálne rozdelené na osem národností a tie sa delia na ďalších šesťdesiatsedem podskupín. A do toho nie sú zarátaní Číňania, Nepálci, Indovia a mnohé iné národy. Národnostné zloženie je skutočné pestré a navyše vďaka izolovanosti sa tu vo väčšine oblastí zachoval tradičný spôsob obliekania, či krášlenia.
Barmské ženy majú celkom bežne pomaľovanú tvár bielou farbou. Neskôr vysvitlo, že ide o rozdrvenú kôru stromu tanaka zmiešanú s vodou. Biela farba na tvári je považovaná za prejav krásy a slúži aj ako ochrana pred slnkom. Množstvo chlapov malo oblečené sukne. Londži, ako sa tento kus látky nazýva, patrí v Barme do bežnej súčasti mužského odevu.
Chlapi tu však majú aj jeden nechutný zvyk. Prežúvajú betel, zmes vyrobenú z rozomletého arekového orecha, zabalenú v zelenom liste. Tá nielenže farbí zuby, sliny aj pery do červená, ale aj kazí chrup. Cez to všetko spôsobuje čulosť a dodáva energiu, takže sa teší veľkej obľube.
No a samozrejme pre Barmu sú charakteristické ženy s dlhými krkmi z kmeňa Padaungov, ktorý žije najmä na území štátu Kayah neďaleko hraníc s Thajskom. S týmto originálnym zvykom sa začína už u dievčat vo veku štyri až päť rokov a každý rok musia na krk pribudnúť dva nové krúžky. Procedúra je ukončená v šestnástich rokoch, keď krk zdobí už približne dvadsať mosadzných krúžkov a celková váha dosahuje niekoľko kilogramov. Nie je asi žiadnym prekvapením konštatovanie, že krásky s dlhým krkom nemajú vôbec pohodlný život. Ženy nie sú schopné behať, spať musia na špeciálnom vankúši a ak sa chcú napiť, musia tekutiny srkať slamkou z bambusu.
Vráťme sa však do Kalaw
V čase sucha je krajina vyprahnutá, žiadna zeleň, žiaden tieň, na slnku okolo 40 stupňov. Inak nádherne zelené ryžové polia boli suché a spálené. Dnes už viem, že sa sem oplatí prísť v čase dažďov, či ešte lepšie tesne po. Sprievodcu nám robil Robin, ktorého sestra vlastnila v Kalaw malý penzión. Robin bol pôvodom indický sikh, ktorého rodičia spoločne s tisícmi ďalších prišli do Barmy z indického Pandžábu s britskými vojskami. Potomkov Indov možno v Kalaw, či meste Yangoon stretnúť na každom kroku, pričom v celej krajine ich žijú približne 2%. Robin dodnes nosí turban, typický znak sikhov, no za ženu si zobral budhistku. K veľkému pohoršeniu svojich sestier a celej indickej časti rodiny. Robin dokonca uvažoval, že konvertuje na budhizmus, keďže v domovine predkov – Indii nikdy nebol. Na zatiaľ sa tak nestalo a Robin mal evidentnú radosť, že sa mal možnosť vypariť z dosahu rodiny.
Jazero Inle
Horské jazero Inle vo výške 1328 metrov nad morom je dlhé 22 a široké 11 kilometrov, pričom patrí k najväčším prírodným, ale aj etnologickým atrakciám Barmy. Je obklopené nádhernými horami štátu Shan, ktoré vytvárajú prekrásnu prírodnú scenériu. Miestni ľudia sú preslávení ručnou výrobou striebra, či tkaním hodvábu a veslovaním na člnoch jednou nohou. Áno, dobre čítate. Takýto spôsob veslovania nie je snáď nikde inde na svete. Do očí udrie ale najmä vizuálne bohatstvo. Plávajúce záhrady, domy na koloch. Na vode je tu úplne všetko. Políčka, záhrady, dediny. Keď si chce niekto postaviť dom, nemusí ani kupovať zem.
Podľa slov domácich, stavať môže každý tam, kde je miesto. Podmienkou je, aby nezavadzal malým člnom alebo nebol vo veľkom plavebnom kanály. Malý skromný domček sa tu vraj dá postaviť za približne tisíc dolárov. Samozrejme, v prenesenom význame by u nás išlo o lepšiu a väčšiu záhradnú búdu zbitú z dosák. Tu, kde nie sú mrazy, sneh a netreba tak radiátory, ani zatepľovať, to však stačí na bežný život. Pritom šofér motorového výletného člna na jazere sa priznal, že počas sezóny – september, október, november, december, dokáže mesačne ušetriť približne deväťsto dolárov. Zarobiť za približne mesiac na skromnejší, no predsa len dom, je v našich zemepisných šírkach nemožné. Pritom ubytovanie v hoteloch na koloch priamo nad jazerom je na jazere Inle najdrahšie. Aby to však nevyznelo, že ľudia na vode žijú a aj ju pijú. Voda nie je pitná ani pre domácich. Tým, že na jazere je niekoľko dedín neriskujú zdravotné problémy. S odpadom z domácností si však starosť nerobia. Všetko ide priamo do vody. Funkciu čističa tu na seba zobrala samotná príroda. Odpadky odplavia z dediny vodné prúdy a ďalej slúžia ako potrava pre ryby. Nezostáva nič iné, len veriť, že aj keď sa Mjanmarsko časom otvorí hromadnému cestovnému ruchu, zostanú naďalej zachované bohaté miestne tradície a zvyky.
