Bicyklom po Gruzinsku - 2. časť

Stanislava Bariaková, Juraj Jedinák - 28.10.2007

Počasie sa neustále zhoršuje, okrem dažďa nás sprevádza nepríjemná hmla, ktorá nám zakrýva výhľad a zhoršuje orientáciu. Ďalšou prekážkou, ktorú treba prekonať je ľadovec Gergeti.

V hustej hmle sa nám však stratil z dohľadu, a tak márne hľadáme kôpky kameňov, ktoré ešte pred chvíľou označovali cestu... Náhle zmizli a tak si ich vo fantázii zúfalo modelujeme z náhodných zhlukov kameňov. Hmla je už taká hustá, že vidieť sotva na krok. Pátrame po akejkoľvek stope, či náznaku ľudskej prítomnosti. Nádej svitá aj pri zhrdzavenej konzerve či kúsku železa. Ktovie kedy a ako dávno tadiaľto kráčali ľudské nohy? Fantázia nám našepkáva, že priehlbiny v zemi by mohli byť odtlačky topánok. Je to však falošná stopa a tak si zúfalo sadáme na kameň a odhadzujeme batohy.

Teraz nesmieme stratiť hlavu a spanikáriť. Zhodujeme sa v názore že ľadovec by mal byť po pravej ruke a tak schádzame z hrebeňa do údolia. V tom sa na chvíľu nadvihne závoj hmly a náhle pred sebou vidíme obrovský ľadovec, ako nám vyplazuje svoj dlhý ľadový jazyk. Je šedivý a zvráskavený ako starý muž. Už dlhé roky sa pomaly plazí do údolia. Ale podobne ako jeho bratia v Alpách, aj on sa topí a zmenšuje pod vplyvom globálneho otepľovania. V diaľke niekoľko sto metrov nad nami už vidieť meteorologickú stanicu. Bohovia Kaukazu nám dávajú šancu prejsť na druhú stranu.

A tak neváhame a nastavujeme na buzole azimut, ktorý nás tam privedie aj v hmle. Po chvíli opona opäť padá a všetko mizne. Neistým krokom prekračujeme množstvo malých potôčikov zarezaných do ľadu, ktoré ako kropaje potu stekajú dolu z čela topiaceho sa ľadovca. Kráčame bez mačiek, nohy sa nám občas pošmyknú a topánky sa zastavia na najbližšom trčiacom kameni. Prechádzame popri obrovských modrastých kopách ľadu, napoly zahalených v hmle. V týchto miestach na nás číhajú ľadové pasce – zradné pukliny ukryté pod povrchom. kazbegBlížime sa k okraju ľadovca. Z posledných síl prekonávame obrovské červenkasté kopy hliny a sme na druhom brehu. Dážď prerástol do prudkého lejaku a naše kroky už ani nemôžu byť ťažšie. Nohy odmietajú kráčať ďalej, pľúca zúfalo lovia vzácne molekuly kyslíka v riedkom vzduchu. V duchu odpočítavame kroky a nádychy, aby sme nestratili rytmus a neprestali kráčať. Náhle vidíme pred sebou farebný múr postriekaný graffiti. Nie, to nebude horská nemoc.

Meteostancia

Pred nami stojí napoly rozpadnutá budova bývalej meteorologickej stanice. Silný vietor sa pohráva s plechmi na streche a hvízda si svoju chladnú horskú melódiu. V tmavej chodbe ošarpanej budovy sa povaľuje množstvo dávno nepotrebných a ťažko identifikovateľných vecí. Ako na nebeskú bránu klopeme na jediné dvere, z ktorých sa ozýva smiech a vrava. V tmavej útulnej izbičke so zahmlenými oknami sedia okolo stola - ako bohovia horského sveta - horolezci a horskí vodcovia. Hodujú, prikladajú do piecky a hrajú karty.

Málokto by tu ešte dnes večer očakával turistov, ktorí v tomto nečase vyšli až sem. A predsa. Oceňujú našu odvahu, a pozývajú nás k stolu. Až neskôr zisťujeme, kto sú tu skutoční bohovia. Nie sú to horskí vodcovia, ale dvaja biznismeni, ktorí si na chvíľu kúpili horský svet Kaukazu a my sme sa stali niečím ako ich hosťami. V jednej z prázdnych miestností bez kúrenia a elektriny rozkladáme stan. Parí sa nám z úst a je tu tma ako v rohu, ale aspoň už nezmokneme a máme strechu nad hlavou. Či to tak ale bude aj ráno, to sa ešte uvidí. Počasie sa totiž stále zhoršuje. Prudký lejak bubnuje po streche a divoký zavýjajúci vietor lomcuje jej starými plechmi, akoby sa ju pokúšal strhnúť dolu. Prvé ráno v náručí štítov Kaukazu je očarujúce.

Z vrcholu v diaľke sa odtrhla lavína a sype sa do údolia ako biely prášok. Zavše počuť pukanie ľadu, akoby mohutný ľadovec praskal vo švíkoch. Akoby aj v tejto chladnej mase neživej prírody driemal kúsok života. Horolezci vynášajú von mokré laná a sušia ich na slnku. Nádej, že by sme sa predsa len mohli dostať až na vrchol, v nás po včerajšom výkone znovu ožila. Dnes sa ale musíme aklimatizovať a tak trávime celý deň vo výške 3700m a hľadáme niekoho, ku komu by sme sa zajtra mohli pripojiť. Dnes prišli s mladým sprievodcom dvaja Poliaci. Trochu ich oklamal, lebo až teraz keď zaplatili 400 dolárov a vyšli až sem im povedal, že majú nevhodné topánky, na ktoré sa nedajú pripevniť mačky a nebudú preto môcť vystúpiť na Kazbeg.

Zdá sa že mladá generácia horských vodcov rýchlo pochopila význam slova biznis. Meteorologická stanica pod Kazbegom už prichýlila mnoho dobrodruhov, túžiacich pocítiť silu prírody. Od rozpadu ZSSR je údajne v súkromných rukách, ale všetko sa tu akosi organizuje samo. Každý kto sem príde prinesie nejaké zásoby, alebo pridá ruku k dielu a zapojí sa do zveľaďovania interiéru. Jeden farebne pomaľuje steny, iný ich prizdobí motívom marihuanového lístka alebo odtlačí na strop podošvy svojich topánok. Ďalší pripevní na okno mačky a zavesí na stenu obrázok Vysockého. A tak tu v útulnej izbičke pri horúcom čaji, sviečkach a pražených mandliach večer čo večer plynie studený nekonečný čas.

Dnes tu sedíme aj my, v spoločnosti našich biznismenov a horolezcov, ktorí zajtra pôjdu na vrchol. Trochu ich spovedáme a dozvedáme sa, že oficiálnu licenciu horského vodcu majú len najstarší z nich, starí harcovníci, ktorí ju získali ešte za socializmu. Nefunguje tu ani záchranný systém. Keď sme sa opýtali na záchranný vrtuľník, vypukol hromadný smiech. Najbližším dopravným prostriedkom tohto druhu je pravdepodobne vrtuľník OSN hliadkujúci nad Gruzínsko-Čečenskými hranicami. Biznismeni prejavujú obdiv nad našou cykloexpedíciou a veľkoryso nám ponúkajú spoluúčasť na zajtrajšom výstupe na vrchol. Táto správa nás tak potešila, že od radosti nemôžeme zaspať.

Kaukaz pod snehom

Cez chýbajúce okno zaplátané fóliou dopadajú prvé lúče ranného svetla. Nikto z nás netušil, že v noci pre nás hory prichystali prekvapenie. Prebudili sme sa do zimnej krajiny s bohatou snehovou nádielkou. Prameň, ktorý ešte včera vytekal z kovovej rúry sa náhle zastavil. Skaly sa pohrávajú s ozvenou, ktorú vo vzduchu zanechávajú krákajúce čavky. Zosadajú na zasnežené skaly a ich čierne perie kontrastuje s bielou krajinou. Po prvý krát vidíme modrú oblohu a otvoril sa nám výhľad ďaleko do údolia pod ľadovcom, kde už po snehu niet ani stopy. Prírodné divadlo však netrvá dlho.

Na dnes stačilo! Opona padá a bohovia Kaukazu opäť schovajú celú krásu v hustej hmle. Naše sklamanie je o to väčšie, že pre výstup na Kazbeg je to tá najhoršia kombinácia. Sneh prikrýva zradné pukliny v ľadovci a hmla zhoršuje orientáciu v teréne. Bohužiaľ to platí aj o ceste dolu, ktorá je teraz rovnako nebezpečná. sprievodcoviaZdá sa že sme uviazli v zajatí snehu a ľadu a kým sa počasie nezlepší, nemôžme pomýšľať nie len na výstup, ale ani na návrat. Horskí vodcovia definitívne rozhodli, že dnes sa na vrchol nepôjde. Naši biznismeni napriek tomu absolvovali aspoň kratšiu túru, niekoľko sto metrov vyššie nad stanicu. Môžu si to dovoliť. Majú lepší výstroj ako ktorýkoľvek z vodcov.

Na obed sa na stanici koná hostina. Nasledujú zdĺhavé prípitky a od biznismena Georga sa dozvedáme, že sa pripíja na jeho počesť, na to, že prvý krát v živote prekročil nadmorskú výšku 4000 metrov. Poobede sa celá skupina chystá na zostup do dediny. Sami by sme si v tomto počasí netrúfli ísť dolu a tak využívame túto príležitosť a pridávame sa k nim. Najskúsenejší z horských vodcov je potomkom slávneho Gruzínskeho horolezca. Bez slov kráča v skromnom výstroji na čele skupiny. Jeho kroky sú pevné a isté. Len pár centimetrov od jeho šľapaje vidieť v snehu okraje pukliny. Vie presne kam treba stupiť, zišiel by dolu snáď aj so zaviazanými očami. Títo chlapci sa narodili v horách a zasvätili im celý svoj život.

Pod drsnými črtami tmavých a mlčanlivých tvárí ošľahaných vetrom, sa však ukrývajú vnímavé duše, načúvajúce hlasu prírody. Ešte stále sa dokážu zohnúť do trávy a vziať do ruky krehkého motýľa. Už dávno majú prečítanú veľkú múdru knihu prírody a rozumejú jej pravidlám. V hustej hmle nevidíme vôbec nič, len chrbát jedného z vodcov, na ktorého sme sa zavesili a snažíme sa držať jeho tempo. Po niekoľkých minútach ktosi zisťuje, že nie sme všetci. Mladý horolezec, ktorý nám ešte pred chvíľou kýval do kamery náhle zmizol. Nereaguje na pískanie, ani volanie a tak sa dvaja najskúsenejší vydávajú hľadať ho. Po polhodine sa chlapi vracajú, avšak bez neho. Schádzame z ľadovca a pozorujeme stopy v hline. Niektoré vyzerajú čerstvo, mohol by to byť on, možno zišiel dolu z inej strany a je niekde pred nami.

Objavujú sa kôpky kameňov, presne tie, ktoré sme predtým nenašli. Prekračujeme dokonca aj druhú rieku, ktorú poznáme tiež len rozprávania. Až teraz si uvedomujeme aké šťatie sme mali cestou hore. Chlapi zbierajú odpadky, ktoré sa nahromadili v potoku. Človek by ich tu naozaj nečakal. Postupujeme rýchlo do údolia a zrazu už pod nohami necítime skaly a ľad, ale len mäkkú zelenú trávu. Preskakujeme rieku, ktorú už dobre poznáme. Horskí vodcovia pomáhajú každému udržať sa na klzkých kameňoch a preskočiť divokú čiernu bystrinu. Sotva sa stihneme spamätať, kráľovstvo štítov, snehu a ľadu leží dávno za nami a ocitáme sa v úplne inom svete. Opäť sú tu rododendróny, kone a stáda kráv. Akoby to všetko bol len sen, ktorý sme na chvíľu snívali uprostred zamatových úbočí Kaukazu. V diaľke pred nami na nás máva známa usmiata tvár. Vedeli sme, že to zvládne.

Pohostinné Kachetsko

Vchádzame do dedinky Vardisubani. V ruke máme lístok s adresou človeka, ktorého sa dnes chystáme navštíviť. Poslal nás sem Zaza, s ktorým sme sa včera zoznámili v Telavi. Okrem toho, že nám neskoro večer zohnal národné jedlo chinkali, dohodol nám o 100 km ďalej návštevu u svojho príbuzného. Lístok s krásnym gruzínskym písmom ukazujeme chlapíkovi pred obchodom. Košiašvili. Prečíta si ho a berie do ruky mobil. Medzitým nás obkľúčili zvedaví dedinčania. O chvíľu po nás prichádza biela lada. Z auta vystupuje starší chudý muž a podáva nám ruku. Zvyšok posádky tvoria mladí švárni šuhaji. Nasledujeme ich až do domu, kde si odkladáme bicykle. Potom sadáme do auta a naši priatelia nás odvážajú do sadu. Ešte presne nevieme čo tam pestujú, lebo nerozumieme slovku „arguz“, ale podľa príprav tušíme, že dnes tam bude poriadne veselo.

Napoly rozbitá lada poskakuje po hrboľatej ceste. Predným sklom sa tiahne dlhá rozsiahla puklina. Posádka si medzi sebou čosi podáva. Je to kľučka na sťahovanie okna. Komu je príliš dusno, môžeme sa obslúžiť. Do toho všetkého vyhráva gruzínska muzika. Starký sedí s nami vzadu a tlmočí nám zvedavé otázky mladých Gruzíncov. Väčšina z nich má menej ako tridsať a tak už patrí ku generácii, ktorá neovláda ruštinu. Zaujímajú sa najmä o to, koľko sa na Slovensku zarába a aké majú šance nájsť si u nás robotu. Po chvíli sa na obzore objavujú nekonečné hektáre melónov a dýň! Vitajte v Kachetsku - kráľovstve melónov! Ľudia ich tu predávajú na každom kroku, cesty brázdia lady napratané melónmi až po strechu.

Jeden obrovský melón už vozíme aj na bicykli. Dnes, keď sme si v poludňajšej páľave na chvíľu zdriemli pod stromom, zjavila sa pred nami malá lesná víla a položila nám k nohám veľký, ťažký melón. Sotva sme sa stihli spamätať, bola preč. Zmizla v žltej lade a v zlomku sekundy sme už zachytili len úsmev jej otca, ktorý nám z auta priateľsky zakýval na rozlúčku. Chvíľu sa nám zdalo, že to bol sen, ale keď sme sa dotkli melóna, naozaj bol tam, ešte teplý od slnka a zamazaný čerstvou voňavou zemou zo záhrady, kde ešte pred chvíľou rástol. Zdá sa, že melóny sú nám dnes súdené. katechiaChlapci a chlapi sa ihneď púšťajú do roboty. Jeden podopiera nohu krivého stola, druhý dúcha do pahreby, kde sa pečie šašlik. Starký berie do ruky obrovský nôž a rýchlymi šikovnými pohybmi bojovníka ninja niekoľkokrát popretína zopár veľkých melónov - ako predjedlo. Ďalšia skupinka nakladá do auta melóny. Treba ich porozvážať po dedine – do každého domu, ktorý pomáhal pri zbere. „Dnes sme ich tu nazbierali takmer 6 ton.“ Chváli sa jeden z pestovateľov. Berie nás na prechádzku do poľa a ukazuje nám zvyšnú úrodu. Vysvetľuje ako sa dá rozpoznať, či je melón už zrelý. Sťažuje sa na šakaly, ktoré mu chodia na melóny. Majú vraj rešpekt len pred psami.

V období melónov chlapi na poli aj spávajú. Majú tu vybudovanú postriežku, kde sa okrem iného dá pozerať aj televízor. Cez deň zberajú úrodu, večer sa spoločne zídu pri stole a v noci strážia. Tak to chodí deň čo deň, až kým sa neskončí sezóna. Melóny sú ich jediným bohatstvom, jediným zdrojom obživy. A tak kúsku rodnej hrudy, na ktorom ich pestujú, venujú veľkú pozornosť a zostávajú mu verní. Jeden z mladíkov sa rok čo rok zberá pracovať do zahraničia. Ostatní ho už poznajú, a tak si ho neustále doberajú a pýtajú sa, kedy už odíde. Nato dostanú odpoveď, ktorú už dobre poznajú: „Pôjdem, ale najprv pozberám melóny“. Na to sa všetci zasmejú. „Vidíte?, toto nám vraví každý rok.“

Melónová párty sa začala. Drevené stoly sa prehýbajú pod gruzínskymi dobrotami. Za vrch stola sa postavil najmohutnejší zo všetkých chlapov, aby otvoril hostinu. Patrí to k úlohám tzv. „tamada“ – vedúceho stolovania. Má na starosti priebeh celej akcie, on rozhoduje o tom, kedy a na čo sa bude pripíjať. Ako farár v kostole berie do rúk posvätnú čašu s vínom a odriekava dlhý niekoľkominútový prípitok. Všetci prítomní povstávajú a pripíjajú na svojich predkov, na to aby boli zdraví, i na to, že sme sa tu dnes všetci spolu stretli. Potom oboma rukami zdvihne širokú nádobu, tak, že mu na chvíľu zakryje celú tvár a jedným dúškom ju vypije až do dna. Čaša z ktorej pije je stará 2500 rokov.

Chlapi ju našli práve tu – na jednom zo svojich polí. Nádoba s vínom ďalej koluje okolo stola. Každý, komu sa dostane do rúk, musí predniesť prípitok, a tak to pokračuje, až kým nepríde rad na nás. „Za naši predky, daj bog vam zdarovia“ zapájam sa do rituálu a prikladám si k ústam širokú nádobu. Nepije sa z nej ľahko a je oveľa hlbšia, ako som si myslel. Treba ju vypiť úplne do dna, a tak ma všetci povzbudzujú, až kým si neutriem z brady poslednú kvapku vína. Náhle sa čaša ocitá v Stankiných rukách a pri stole zavládne nevšedná atmosféra. Všetci sa zvedavo prizerajú a so zatajeným dychom čakajú na moment, keď dopije.

Po chvíli podáva prázdnu čašu ďalšiemu v poradí a celý stôl zaburáca mohutným potleskom. „Si prvá žena, ktorá sa napila z tejto čaše“. Ozve sa jeden z prítomných. „Získala si si nás a odteraz sa na teba pozeráme ináč“. Divoká hostina pokračuje hlboko do noci. Pod holým nebom posiatym tisíckami hviezd sa hoduje, pije, spieva a tancuje. Nad ránom všetkých opäť rozváža do dediny biela lada. Miestami sa nám zdá, že spoza zadného sedadla počujeme nejaké hlasy. „Nie sú to halucinácie“, uisťuje nás jeden zo „spolutlačiacich“ sa na zadnom sedadle. „Aj v kufri sa vezú pasažieri“.

Prvú časť článku si môžete prečítať tu: Bicyklom po Kaukaze - 1. časť

Komentáre Disqus