Bolívia - kokový raj

Absolútnu väčšinu deväťmiliónového obyvateľstva Bolívie tvoria indiánske kmene Kečuov a Aymarov. Vzhľadom na životné podmienky poznačené zo západu vysokými horami a z východu nepreniknuteľnou džungľou sa úspešne udržali v izolácii od okolitého sveta.

tradičné sviatky diablada

Bolívia nepatrí k typickým dovolenkovým rajom. Obľubujú ju najmä dobrodruhovia, cestovatelia a nadšenci indiánskej kultúry. Nie je to veľmi známe, no neodmysliteľne sa ňou spája meno slávneho Che Guevaru. Po Kube sa charizmou nabitý revolucionár rozhodol pokračovať v exporte marxistickej revolúcie práve tam... Začal organizovať ozbrojené hnutie chudobných Indiánov. Bolívijská armáda ho však s pomocou amerických vojenských expertov rýchlo a krvavo potlačila. Legendárneho revolucionára pri tom 7. októbra 1967 zavraždili.

Kmene Kečuov a Aymarov

Absolútnu väčšinu deväťmiliónového obyvateľstva tvoria indiánske kmene Kečuov a Aymarov. Vzhľadom na životné podmienky poznačené zo západu vysokými horami a z východu nepreniknuteľnou džungľou sa úspešne udržali v izolácii od okolitého sveta. Len ťažko by sme na kontinente hľadali krajinu s drsnejšou klímou. Aj preto nazývajú andskú časť Bolívie Tibetom Južnej Ameriky. Odvrátenú tvár archaického sveta pôvodných tradícií vidno na každom kroku v podobe absolútnej zaostalosti a chudoby. V pamäti utkvejú ulice bez elektrického osvetlenia, v odbleskoch horiacich ohňov mihotavé tiene postáv, temné obrysy budov. Po cestách behajú už historické autobusy, na chodníkoch sa zubia staré Indiánky v klobúkoch, pripomínajúcich „buřinku“ pána Taua. Zarábajú na skromné živobytie. Za pár dolárov ponúkajú svetre z alpaky, drevené sošky a flauty. Seňority poznať podľa decka na chrbte. Pre silné slnko, riedky vzduch a úbohú životosprávu vyzerajú na štyridsať. Všade do očí bijúca chudoba, zadymené steny, odpadky, blato a zápach všetkého druhu. Ten obraz má však v sebe niečo zvláštne, priam fascinujúce.

Dráha pre odpružené bicykle: Len ťažko hľadať najvýstižnejší zážitok zachytávajúci bolívijskú realitu. Nezabudnuteľný je totiž každý deň, každá hodina a minúta v tejto krajine. Na prenajatom aute sme vyrazili do mesta Oruro, vzdialeného od argentínskych hraníc približne tristo kilometrov. Cez izolovanú oblasť južnej Bolívie, s vidinou turisticky nepoznačenej krajiny. Medzi cestovateľmi sú všeobecne známe dominanty La Paz, legendárne jazero Titicaca alebo strieborné mesto Potosí. V tejto časti krajiny je turistov ako šafranu. Presnejšie, nestretli sme žiadnych. Na mape vyzeralo všetko jednoducho. Žiarivočervenú cestu lemovalo viacero dedín a mestečiek - civilizácia, pokrok, bezpečie. Na mape. V ceste nám však stála Atocha.

Ako vysvitlo, jedno z najodpudivejších miest v Bolívii. Temné, tajomné, nedostupné, zdevastované povrchovými baňami. Bez prístupovej cesty, bez ústupovej cesty. V čase dažďov sa doň dá dostať len po železnici. Približne raz za týždeň. Každý rok ju na dlhší čas ničia zosuvy pôdy. Vysnívaná červená cesta je v skutočnosti dráha pre odpružené bicykle. Ani meter asfaltu, žiadne značky, len drsná skutočnosť. Uštipni sa, či nesnívaš, nútilo ma čosi. No bola to realita. Na bolívijské pomery však nič výnimočné. Ako sme sa mohli presvedčiť na vlastnej koži, s výnimkou La Pazu a väčších miest panuje podobná situácia snáď na troch štvrtinách územia. A práve Atocha bola cieľom našej prvej etapy.

Bolivia indianska amerika

Bolívia najchudobnejší štát kontinentu

Napriek tomu, že v krajine žije len pätnásť percent belochov, Indiánov držali prakticky až do roku 1952 vo forme novodobého otroctva. Vtedy im udelili väčšie právomoci vrátane volebného práva. V duchu koloniálnej tradície krajinu dodnes ovláda úzka skupinka politikov a podnikateľov, zneužívajúca negramotnosť väčšiny obyvateľov. Stop tomu by mohli urobiť udalosti posledných mesiacov a týždňov. Koncom decembra minulého roka sa objavili vo svetových médiách palcové titulky ako Nová história Bolívie alebo Indiánska popoluška precitla.

V decembrových prezidentských voľbách totiž prekvapivo vyhral štyridsaťšesťročný odborár Evo Morales. Pôvodom Indián, ľavičiar, bývalý pestovateľ koky. Zahraničná politika Bolívie tak dostane pravdepodobne nový rozmer. Podľa novín The Daily Telegraph to malo za následok, že vzťahy medzi tradičným „vazalom“ Bolíviou a veľmocou USA okamžite ochladli. Ako reprezentant ľavice sa bude Morales pravdepodobne snažiť krajinu vymaniť spod silného vplyvu Spojených štátov a ako zástanca legálneho pestovania koky sa tak zrejme postará o vážny zásah do boja proti kokovým plantážnikom. Sám Morales sa pre tieto plány označuje za nočnú moru Spojených štátov. Ťažko pochopiteľné konanie? Treba hlbšie nazrieť do súvislostí. Jeden z predchádzajúcich prezidentov, Hugo Bánzer, na prelome tisícročí veľmi tvrdo zakročil proti chudobným pestovateľom koky.

Indiáni sú síce jej stáročnými užívateľmi, nie však kokaínu. Táto rastlina im dodnes pomáha prekonávať hlad, smäd či problémy s nadmorskou výškou. Biely prášok - kokaín sa z nej začal vyrábať až začiatkom 20. storočia. Väčšinou mimo územia Bolívie. Likvidáciou kokových políčok sa tak Bánzer zavďačil najmä politikom v Bielom dome. Dostal však na mizinu desaťtisíce chudobných bolívijských rodín. Bez náhrady. Niekoľko mesiacov po akcii venovala vláda postihnutým oblastiam ako kompenzáciu citrusové plody.

Nikto však negramotným roľníkom nevysvetlil, ako ich pestovať. A tak sa stali chudobní nemajetnými. Navyše základnou požiadavkou drvivej časti Moralesových voličov je znárodnenie dôležitých podnikov na ťažbu ropy a zemného plynu. Paradoxne má najchudobnejšia krajina kontinentu Bolívia najbohatšie zásoby zemného plynu. Tie však majú v prenájme zahraničné spoločnosti, väčšinou z USA. Za mimoriadne výhodných podmienok. Do štátnej pokladnice a medzi obyčajných ľudí plynie mizivý zlomok reálnej sumy. Má to na svedomí aj priam neuveriteľná korupcia. Morales síce vyhlásil, že ku konfiškácii spoločností nepríde, ale budú preverené všetky zmluvy a dohody. Je tak veľmi pravdepodobné, že najbližšie mesiace bude v uliciach najväčšieho mesta La Paz ešte veľmi horúco.

Koka

V Bolivii poriadne cesty ani neexistuju

Cestu nám z času na čas spestril brod cez potok alebo malú rieku, obrovská jama, kamene či stádo udomácnených lám. Za niekoľko hodín minulo naše osobné auto len niekoľko terénnych monštier a pri otázke na smer bola odpoveď buen, buen - dobre, dobre. Cestička však tvrdošijne stúpala v kľukatých zákrutách čoraz vyššie a vyššie.

Vzduch začínal rednúť a výkon motora povážlivo klesať. Pritom vôkol len strmé rokliny a kopce. A nad tým všetkým my a osobné auto. Konečne sme začuli vzdialený zvuk motora a o niekoľko minút sa objavil džíp plný Indiánov. „Idete správne,“ zaznela povzbudivá informácia. „Dajte si koku, budete lepšie dýchať.“ Po tridsiatich minútach klesania sme konečne zazreli prvú značku. V preklade na nej stálo - 3 900 metrov nad morom. Do Atochy sme nakoniec dorazili. Pred mestom nás čakali tri kilometre cez vyschnuté riečisko plné blata, krížom pomedzi jamy a balvany. Ako námesační sme minuli dva zapadnuté džípy s náhonom 4 x 4 a ako zázrakom dorazili na perifériu mestečka, plnú ufúľaných čiernovlasých detí. Bolo nám však jasné, že za týchto podmienok sa musíme s vidinou dvesto kilometrov vzdialeného Orura jednoducho rozlúčiť.

Huanchaca

S Bolíviou súvisí aj jedna zemepisná zvláštnosť. Nachádza sa v severovýchodnom kúte krajiny patriacom do provincie Santa Cruz, pokrytej amazonským pralesom. Miestni Indiáni si po dlhé roky bez logického vysvetlenia všímali množstvo lietadiel. Mizli v diaľke za pásom nepreniknuteľnej džungle. Správy sa postupne dostali do uší kompetentným a do neprebádanej oblasti sa vydali prvé prieskumné výpravy. S veľkým úžasom narazili na skutočný prírodný div. Stolovú horu Huanchaca, ktorá sa vypína nad okolitý horizont do výšky 600 metrov. Už v roku 1909 pri vytyčovaní hraníc medzi Bolíviou a Brazíliou ju objavil Angličan Percy Fawcett.

Na sedemdesiat rokov upadla do absolútneho zabudnutia verejnosti. Až na dve výnimky. Huanchaca sa stala predlohou pre slávny román Fawcettovho priateľa A. C. Doyla Stratený svet, čo však vedel len úzky okruh ľudí. A načo zabudli bádatelia, vedci a geografi, neuniklo kokaínovým kráľom. V roku 1986 objavila polícia na vrchole hory trávnaté pláne vhodné na pristávanie lietadiel. A po dôkladnejšom prieskume aj obrovské kokové polia s dvomi modernými laboratóriami, kde pracovalo približne štyridsať ľudí.

tradičné sviatky diablada

Oruro

sa v turistických príručkách charakterizuje ako ospalé banícke mestečko na juhovýchode krajiny. Každý rok vo februári sa však na niekoľko dní stáva pupkom sveta pre všetkých Bolívijčanov aj návštevníkov z okolitých krajín. Býva tam festival či lepšie povedané karneval Diablada - Vyháňanie diabla. Pôvodne bol tento sviatok len jedným z mnohých, časom sa však rozšíril po celej južnej Bolívii. Motívom je oslava stredovekého zjavenia Panny kandelárskej, patrónky baníkov, známej aj ako Panna z bane - Virgen del Socavon. Podľa povesti kedysi dávno škodil mužom v šachtách zlý škriatok Chiru-chiru. Kradol nástroje, strašil, nosil nešťastie. Jednému odvážlivcovi sa ho podarilo zabiť. Bol pri tom ťažko ranený a podľa povesti mu na denné svetlo pomohla práve Panna kandelárska. Odvážny baník sa síce rána nedožil, no jeho druhovia odvtedy každoročne slávia výhru dobra nad zlom.

V súčasnosti za aktívnej pomoci desiatok tisíc ľudí z celej Bolívie. Pôvodne stopäťdesiattisícové mesto tak podľa niektorých údajov narastie až na pol milióna ľudí. Dostať sa doň je pritom obrovský problém. Ceny lístkov do preplnených vlakov a autobusov sa niekoľkonásobne zvyšujú, nastáva kolaps. Situácia sa opakovala každý rok a kompetentní úradníci tak vyriešili problém indiánskym spôsobom. Pravidelné linky prestali premávať a do reality nastúpilo heslo: Poraď si sám.

Oruro sa tak stalo aj „pútnickým“ miestom. Skupinky pestrofarebných tanečníkov sa niekoľko dní prebíjajú vysokohorskou krajinou. Bohatší autami či prenajatými autobusmi, chudobnejší na korbách nákladných áut alebo pešo. Oruro je najznámejším, ale zďaleka nie jediným miestom osláv. Podobné karnevaly sú v každom mestečku či dedine andskej oblasti. Cestou sme tak míňali bujaro tancujúce pestrofarebné sprievody, výdatne holdujúce alkoholu. „Aspoň raz do roka máme dôvod na zábavu,“ vysvetlil nám indiánsky anonym, keď sme neveriacky krútili hlavou nad „intenzitou“ osláv. Popularita agua ardiente - ohnivej vody - má však aj svoje pragmatické vysvetlenie. Je ním challa, tradičná obeť, keď sa pôvodní obyvatelia delia s bohom o alkohol, koku či cigarety. Bohovia darmi, samozrejme, nepohrdnú a horliví veriaci tak majú možnosť nadviazať kontakt so svetom predkov...