8 dní a 7 nocí, 116,4 km na vode a 10,8 km po súši. Bowron Lake Circuit. Jeden z 10 najkrajších splavov na svete.
Deň prvý:
Po troch dňoch cesty na trase Bratislava (Brno) – Budapešť – Zürich – Montreal –Vancouver – Wells, B.C., Kanada sme zaparkovali náš š pohodlný Dodge na dvore u manželov Beckerovcov. Žijú a spravujú tu rozsiahlu ubytovňu a kemp vrátane požičovne vodáckych a turistických potrieb priamo nad jazerom Bowron a pri vstupe na splav. Jednoducho a vkusne zariadené zruby pre 2 osoby poskytujú posledný záchvev relatívneho luxusu skôr než budeme osem dní a sedem nocí tráviť v divočine na splave.
Povinné inštruktážne video začína presne o 9,00 hod. Víta nás mladá slečna na recepcii hovoriaca lámanou češtinou, žije tu od prvého roku svojho života s rodičmi. Schádza sa tam asi 20 ľudí, ktorí plánujú vyraziť na okruh v ten deň. Vstup na splav v prírodnej rezervácii Bowron Lake v Britskej Kolumbii je prísne regulovaný a štart je povolený len 50 ľuďom alebo 25 lodiam denne. Usmievavá rangerka sa teší, keď medzi návštevníkmi je niekoľko ľudí, ktorí plánujú absolvovať okruh po niekoľký raz. Tak ako otec so synom zo Seattlu, ktorí na okruh vyrážajú piaty raz.
Park je prírodná rezervácia rozkladajúca sa na 149 hektároch, ustanovená v roku 1961 zlatokopeckým komisárom Johnom Brownom. Po ňom je nazvané aj jedno z najväčších jazier, s pôvodným názvom Bear Lake (Medvedie Jazero). Je divočinou so všetkým, čo k tomu patrí a pohyb každého návštevníka na okruhu spájajúcom 10 jazier, 3 rieky, množstvo vodopádoch a prítokov je tomu prispôsobený. Stanovať môžeme len vo vybudovaných táborištiach. Všetko sklo, plasty a elektronika musí ostať na základni. Telefóny tiež, aj tak sú zbytočné. 80 km pred vstupom do parku sme stratili akýkoľvek signál a chytíme ho až po vyše 10 dňoch keď zídeme do obývaných oblastí B.C.
Splav sa začína snáď najťažším úsekom a to 2,4 km dlhou prenáškou lodí ku prvému jazeru Kibee (jedno z mála pôvodných indiánskych mien, väčšina jazier bola premenovaná podľa ľudí, ktorí pracovali pri založení parku). Naša batožina uložená vo vodotesných bareloch a vodáckych ruksakoch nesmie hmotnosťou prevýšiť 30 kg na kanoe či kajak. Neváži sa len pitná voda, sekera, kolieska, na ktorých lode prevážame a berieme ich so sebou. Všetko ostatné musíme niesť na chrbte. Batožinu tvoria stany, spacáky, karimatky, oblečenie vrátane protidažďovej ochrany či teplých vecí na noc, variče, riady a strava na 8 dní. Pred náročnosťou portáží nás varuje nielen internetová stránka parku, ale aj otec so synom zo Seattlu. Brala som to na úplne ľahkú váhu, až kým som dychčiac netisla poskakujúce ťažké kanoe do kopca po kamenistej lesnej cestičke, naberajúc výšku ku prvému jazeru. Tlačili ma tenké popruhy nepremokavého ruksaku a oľutovala som každý jeden pár ponožiek navyše, čo som si do neho vložila. Napokon, aj tak celý čas na splave vydržím s jednými ponožkami na deň a druhými na noc, jedným tričkom, ktoré si v slnečný deň preperiem, jednou turistickou košeľou, teplou mikinou, vetrovkou, nohavicami proti dažďu a vetru a turistickými sandálmi. Všetko ostatné, čo mám v batohu pre „prípad“ je zbytočné. Ale rozum hovorí zober a tak si to aj odnes!
Kibee Lake je čarovné, zoznamujeme sa s loďou a vodou až kým po krátkom 2,5 km pádlovaní nepristaneme pri ďalšej portáži. Po 2 km náročného stúpania a klesania a 6 km pádlovaní po Indianapoint Lake prichádzame k jeho plytkému močaristému koncu plného žltých divých lekien. Chcem vidieť spočiatku každé jedno a tak kľučkujeme hore dole ale sú ich tu stovky a zvyšok našej posádky, ktorú tvoria 2 kanoe a jeden kajak už pristáva pri prvom táborišti. 1. noc v stane s výhľadom na jazero plné lekien.
Deň druhý:
Ráno vstávame skoro, okolo piatej, ešte sme na jet lag, teda časovom posune. Predchádzajúci večer sme dlho sedeli a grilovali si báječné obrovské steaky na otvorenom ohni. Raňajky sú jednoduché, ale výdatné. Na vodu vyrážame skoro, sme celkom sami na jazere, vlastne - nie sme. Po pol hodine sa na hladine pred nami vynorili obrovské parohy losa. Prvý bonus – styk s divočinou. Keďže poľovníctvo v rezervácii zakázali ešte v roku 1925, zvieratá majú obavu len so svojich prirodzených predátorov a my k nim nepatríme. Na kanoe a kajaky sú zvyknuté a neprekážajú im. A tak los pokračuje vo svojich raňajkách – spásaní morskej trávy a len kúsok pred nami sa vynorí v plnej svojej nádhere a majestátnosti. Nad ním krúži orol hľadajúci svoje raňajky niekde poblíž a vytvára tak gýčovitú kompozíciu v rannom slnku. Na takýto obraz sa dobre zvyká.
Cestou na obed sa zastavíme na kamienkovej pláži. Voda je ostrá a plávanie je krátke ale intenzívne. Namiesto rannej studenej sprchy. Na slnku teplota vystúpi na 26 stupňov, ale v momente, keď slnko za 10 minút zájde, klesá na 16. Tieto rozdiely sú tu bežné. Intenzitu slnka zvyšuje nadmorská výška, náš výškomer ukazuje okolo 990 m.n.m. Pomaly sa plavíme na jazero Isaac, ktoré je najdlhšie v sústave, meria dokopy 38 km v oboch svojich ramenách. Rangerka nás varovala, že počasie na tomto jazere je nevyspytateľné, vietor sa často mení a môže spôsobiť veľké vlny. Po obede ju začíname chápať. Vietor na hlavnom ramene je silný a samozrejme v protismere. Kanoe máme naložené drevom na večer a s vlnami a vetrom bojujeme skoro 6 km. Trvá nám to 2 hodiny, kým pristaneme na noc. Každé táborisko je iné a krása ich miest nám vyráža dych. Sú dômyselne budované v rozumných odstupoch 3-4 km od seba. V každom je plechový kontajner do ktorého musíme na noc uložiť potraviny, kozmetiku, lieky, skrátka všetko čo by mohlo zavoňať medveďom či grizlym, ktoré tu voľne žijú. Sú tu vybudované podesty (2 a viac) na stany vysypané štrkom alebo pieskom, suchý záchod, ohnisko. Vodu berieme z jazera, treba ju 2 minúty povariť alebo prefiltrovať filtrom, ktorý sme zakúpili cestou vo Vancouveri. Večer vietor stíchne, ale zaprší krátky dážď.
Deň tretí:
Budíme sa do slnečného rána, ľahký vietor, protismer. Po 3 hodinách mystického pádlovania zelenou a neuveriteľne priehľadnou vodou, kde dovidíme na dno plné kmeňov stromov, rastlín, občas života, zastavíme na jednom z táborísk a uvaríme si obed. Suroviny na každé jedlo máme starostlivo nachystané a zabalené, výsledok dôslednej prípravy. Len čo dovaríme, priženú sa tmavé mračná. Rýchlo postaviť stan, búrka nám dopraje krátky popoludňajší spánok. Kým neprší ideme ďalej, ale silný protivietor a dážď nás prinúti zastaviť v najbližšom kempe na noc. Nemá význam bojovať so živlami, času máme dosť. Pohľad na zasnežené Cariboo mountains na konci jazera sčervenané zapadajúcim slnkom je neskutočný. Žiaľ posledný. Barometer ide prudko dole.
Deň štvrtý:
Ráno nás budí dážď a Zolo, náš vodca a priateľ. Tvrdí, že prší už len zo stromov, nad jazerom je to inak. V skutočnosti nás vietor a dážď prinútil rozložiť kuchyňu v kontajneri na medvede. Teplý čaj a káva nás povzbudia do pádlovania. Aj pohľad na jazero a vlny ženúce sa tento krát v našom smere. Pár kvapiek dažďa nevadí, napokon, v daždi je príjemnejšie v lodi a nepremokavé nohavice a vetrovka poskytujú relatívny komfort proti kvapkám dažďa a vody od pádiel. S pomocou vetra zvládneme cca 10 km na koniec jazera a k začiatku rieky Isaac za 1,5 hodiny. Hory sú v hmle a oblakoch . Rekognoskujeme pereje, ktorými rieka začína, v strede je šlajsňa umožňujúca ľahký splav. Pre tých, ktorí sa neodvážia perejami prejsť je vybudovaný chodník popri rieke. Dážď silnie, Zolo navrhuje ostať na obed pod prístreškom, ale prehlasujeme ho, vidina perejí a splave po rieke nás ženie ďalej. Obed vynecháme, aj keď po chvíli to možno oľutujeme, vietor silnie, prestáva pršať a začína liať. Rieka pokračuje kaskádami a vodopádmi, ktoré sú nesplavné. Veľké tabule a polámané torzá kanoí sú dostatočným varovaním pre všetkých. Čaká nás teda asi najťažšia prenáška lodí, čo však v tejto chvíli nevieme. Vykladáme kanoe a kajak na kolieska, batohy na chrbát. Chodník je rozmočený, vedie hore a dole popri rieke, kanoe poskakuje na kameňoch všetkými smermi, udiera ma do stehien a zanechá modriny. Sme radi, keď sa naloďujeme na 5 km splav riekou Cariboo. Myslíme na varovanie rangerky, rieka je relatívne pokojná, ale je plná potopených kmeňov stromov a kameňov a vyžaduje si pozornosť. Po 3 dňoch na vode je naša vodácka skúsenosť rozhodne väčšia, ale sme ostražití. Splav prerušuje ďalšia portážka, obchádzame ďalší vodopád a nesplavnú časť rieky. Dážď je vytrvalý, teplota klesá, mokré nohy mrznú.
Rieka má množstvo prítokov splavujúcich silt z okolitých ľadovcov. Zelená a číra voda sa mení na bielu, mútnu, ľadovcovú, jej teplota prudko klesá. Nechceli by sme sa tu „vycvaknúť“ do vody. Rieka napokon ústí do Lanezi Lake, ktoré nás privíta silným protivetrom a vlnami. Pádlovanie je skoro bezútešné, vyčerpávajúce, bojujeme s pár kilometrami 2 hodiny, dážď bičuje vo očí, pádlujeme popri pobreží, ešte dve krátke zastávky pri rozbúrenom skalnatom brehu jazera, musíme nabrať vodu z vodopádov a drevo. Ale v diaľke vidíme lode pri brehu, kemp! Len aby nebol obsadený. Našťastie je dosť veľký, má nielen podesty na minimálne 6 stanov ale aj zrubový prístrešok. Aké upokojujúce. Rozložila sa v ňom partia teenagerov, ktorí tam trávia už druhú noc, jeden z nich si vytkol nohu a potrebuje pomoc. Našťastie sa na tomto stanovišti nachádza jedna zo šiestich vysielačiek rozostavených na okruhu. Po cca 1 hodine čakania prídu rangeri na motorovej plti a odvážajú ho do civilizácie.
Naťahujeme šnúry na prádlo, konečne si na svoje prídu aj štipce. Jednu časť prístrešku povyšujeme na sušiareň. Vykladáme drevo, ktoré sme doviezli, aby preschlo a mohli sme zakúriť. Rúbanie dreva našou posádkou žne obdivné pohľady miestnych teenagerov. V kúte je poskladaná celta, ktorá je doporučenou výbavou a poslúži ako dvere na jeden z 2 otvorených vstupov. Po chvíli sa tadiaľ dobíja dnu ďalšia zmoknutá vodáčka a ospravedlňuje sa, že vchádza „zadným“ vchodom. Kovová pec, ktorá je vybavením každého prístrešku o chvíľu prehrieva teplom, sme v suchu, stany sú postavené, dážď sa utišuje. Rozkladáme kuchyňu a Zolo varí polievku. Chutí skvele. Doprajeme si aj čaj a kávu a sušené hrozienka po večeri. Jirko vytiahne utajené pistácie, Palo filtruje vodu z rieky, ženu udržujú oheň a poriadok, sušíme veci aj mladým teenagerom. V noci prší, ale ráno sa budíme do slnka.
Deň piaty:
Odchádzame v krásnom počasí. Mierny vietor, pokojná hladina. Opúšťame táborisko so zavesenými drevenými pádlami vystrúhanými po večeroch turistami. My sme svoju stopu nechali v zrube počas 2. noci. Stálo na nej – česko-slovenská expedícia Zolo a družina- Jirko, Palo, Jarka, Iva.
Pádlovanie na pokojnej hladine nemá chybu, konečne si užívame aj pohľady na okolité hory. Na obed sa zastavíme na rozprávkovej pláži s piesočnatým výbežkom do jazera. Ľadovcový silt nanášaný po tisícročia vytvoril v tejto časti okruhu piesočnaté pláže. Voda je svieža, ale teplejšia ako na severe či západe. V skoré popoludnie zaparkujeme na brehu Sandy Lake. Ako odmena za dážď predchádzajúceho dňa praží slnko, teplomer ukazuje 33 stupňov v tieni. Na programe je kúpanie, slnenie, pranie veľkého prádla (bez prášku vymáchané vo vode jazera), sušenie stanov, filtrovanie vody. Varíme na otvorenom ohni na pláži, dreva je všade naokolo nadostač. Sme na úbočí Mt. Hudges, kde sú lesy najviac napadnuté lykožrútom. Mierne zimy posledných rokov spôsobili jeho premnoženie. Odumreté stromy slúžia turistom ako palivové drevo, na niektorých miestach sa les reguluje výpalmi. Na úboči sa však zelenajú mladé stromčeky, príroda sa vie sama vysporiadať aj s touto ekologickou nástrahou.
Kuchyňu rozložíme na pláži a dlho do noci sedíme pri ohni. Po pravej ruke zapadá slnko, po ľavej vychádza mesiac skoro v splne. Oproti nám sa pasie mladý los. V noci húka sova, ozýva sa škrekot, ktorý neidentifikujeme. V noci klesá teplota pod 10stupňov, keď ráno skoro vyliezame zo spacákov, už praská oheň a vrie voda na kávu a čaj. Pri východe slnka sedíme dlho na pláži, sme ako v rozprávke.
Deň šiesty:
Skoro ráno opúšťame toto magické miesto. Na celom jazere sme boli sami, ak nepočítame všetky ukryté zvieratá v lese. Nie vždy sa nám podarilo nájsť kemp, v ktorom sme boli sami, ale aj v spoločnosti sme cítili pokoj, ktorý vyžarujú hory, voda a ich obyvatelia, ako boli prekárajúce sa veveričky, divé husi, orly, možno občas vlk či grizly. Noci na pláži vyvolávala predstavu všetkých možných nástrah a výlety do „búdky“ na toaletu boli aj s čelovkou tak trochu dobrodružné a nočné sny rôznofarebné.
Len čo sme vstúpili do lodí zdvihol sa studený severný vietor fúkajúci nám priamo do tváre, sťažujúci celý dnešný splav. Ideme po prúde rieky, ale napriek tomu máme pocit, že stojíme. Odmenou nám je losia matka s mláďatkom pasúce sa pri brehu. Losy tu spásajú vodnú trávu a lekná a nedajú sa nami pri tom vyrušiť. Rieka pokračuje v mohutných nesplavných perejách a 24 metrov vysokom Cariboo vodopáde. Výstražné značky nás včas odklonia na najmalebnejšie jazero na sústave, Una Lake. V jeho južnej časti pristaneme a prejdeme peši ku vodopádom. Cestou nachádzame v machu brezáky, čučoriedky, brusnice. Sila vodopádu je neskutočná, vytvára v rannom slnku dve dokonalé dúhy nad sebou. Nevieme sa vynadívať. Cestou k lodiam nazbierame huby, ochutíme si ním dalbat, ktorý varíme na obed. Napoludnie sa vietor utíši, vytiahne von statného losieho junáka, umožní nám príjemné kúpanie a filtrovanie vody. Vyrážame skoro popoludní, vietor sa dvíha. Našťastie cesta vedie bažinami ku posledným trom portážkam. Sú relatívne krátke a nie namáhavé a navyše vykládku aj nakládku lodí na kolieska už perfektne ovládame. Pozdĺž portážiek je množstvo húb, z ktorých večer uvaríme báječné rizoto. Ale cesta k rizotu je dláždená tvrdou drinou, musíme splaviť dve relatívne krátke a jedno dlhé jazero v silnom protivetre a vysokých vlnách. Poryvy vetra sú miestami také silné, že pádlujeme prakticky v stojatej vode. Nohy mrznú aj v neoprénových ponožkách. Miesto, ktoré sme si vyhliadli na spanie je obsadené, ale náhradné je rovnako krásne a dostatočne veľké. Po večeri spustíme TV program, Jednotka dáva losiu matku s mláďatkom pasúcimi sa na jazierku vedľa táboriska, dvojka vychádzajúci mesiac v splne nad jazerom a horami. Magická noc splnu nad jazerom je jasná, chladná, mystická a nezabudnuteľná.
Deň siedmy:
Jasné ráno. Slnko. Žiadny vietor. 2 hodiny pádlovania po vodnej záhrade. Voda je ako olej, dovoľuje pozvoľné pádlovanie a pozorovanie života v plytkom ramene Swan Lake. Vodné vtáky, volavky, rozmanitá fauna. Zastaneme v kempe otočenom na západ a rozhodneme sa tu ostať na noc. Ponáhľať sa nemusíme, do ústia Bowron lake, kde končí splav máme pár kilometrov. Je nedeľa, po obede si dovolíme luxus spánku. Podvečer vyjdeme na lodiach na prechádzku po susednom jazere a stretneme losieho mladíka na večeri. Ukazuje sa nám v plnej kráse.
Posledná večera v divočine. Zolo varí náš obľúbený dalbat, Jarka číta, Palo krája cesnak a zázvor, Jirko rúbe drevo, ja píšem článok. Slnko mi páli do tváre, zapadá presne oproti, toto je tá pravá dovolenka. Umývame riad vo vode z jazera, prísne regule ju kážu vyliať do toaletnej búdky. Mydielko, ktoré som vytiahla prvý deň som viac nepoužila, príliš by voňalo medveďom a je prácne chodiť zakaždým vylievať vodu do búdky. Radšej sa umývame pieskom a vodou a zuby čistíme nasucho. Tak, ako nám kážu pravidlá tohto parku a ako to dodržiavajú všetci jeho návštevníci.
Deň ôsmy:
Večer zaspávam pri „otvorenom okne“ v stane s pohľadom na hory a zapadajúce slnko. Pred stanom pristál kŕdeľ deviatich divých husí a zostal tam nocovať. Ráno, keď otvorím okno vidím prežiarenú hladinu jazera. Nad vodou sa vznáša opar ako skoro každé ráno, voda je teplejšia ako vzduch a výpary sa zrážajú nad hladinou. Rýchlo vstať, dať na seba niekoľko vrstiev, v noci teplota klesla na 4 stupne. Prejsť 50 metrov do „búdky“. Urobiť oheň, postaviť vodu na kávu a čaj. Priniesť potraviny z plechovej skrine, kde boli na noc uskladnené pred medveďmi. Zložiť stan, spacáky, karimatky. Obrátiť loď, zbaliť veci. Nachystať raňajky, modré kontajnery na stravu sú skoro prázdne. Perfektne naplánovaný jedálny lístok a presne odmeraná gramáž stravy na osobu a deň, ostalo len pár sáčkov čaju a kúsok čokolády. Pozbierať všetky odpadky do oranžového sáčku v duchu „čo si si priniesol, to si aj odnes“. Nasucho vyčistiť zuby, opláchnuť tvár. Umyť pieskom riad, vyliať vodu do búdky. Upratať táborisko, nenechať po sebe inú stopu len vystrúhané pádielko z dreva zavesené na strome. Upevniť vaky a barely v kanoe, pripraviť sa na plavbu. Rozumel, pochopil, vykonám!
Teplota vzduchu len pomaly stúpa, na seba beriem viac vrstiev. Vyrážame na posledných cca 11 km plavby. Čaká nás asi hodina vysokými bažinatými meandrami s ich pestrým životom, je to iné ako na otvorenom jazere. Losy nevidíme, ale na bočnom ramene je 9 divých husí, možno sú to tie „naše“. Na ústí rieky vlievajúcej sa do Bowron Lake vidíme plávajúceho bobra. Tu sa nám aj otvorí horizont a v plnej nádhere vidíme hory Cariboo Mountains. Týčia sa nad nami v plnej svojej 2,5 tisícovej výške. Celý čas sme ich obchádzali kol dookola, ale až teraz ich vidíme celé. Odmena za plavbu.
Na Bowron Lake sa na chvíľu zdvihol protivietor a prvú hodinu pádlovania musíme zabrať. Ale keď obídeme útes v jeho polovici, otvorí sa jeho druhá časť, hladina sa upokojí, vietor stíši a posledné 3 km pádlujeme na hladine hladkej ako olej, sledujeme Becker’s Lodge, náš cieľ. Plávame prov pri prove až kým neprirazíme k brehu. Slnko pečie, na oblohe nie je ani mráčika, hory v diaľke sú zasnežené.
8 dní a 7 nocí, 116,4 km na vode a 10,8 km po súši. Bowron Lake Circuit. Objímame sa, zvládli sme to!
Foto: Zoltán Demjan
