Černobyľ nie je bežná turistická destinácia, ale to mne vôbec nevadilo. Chcel som na vlastné oči vidieť následky jadrovej katastrofy. Úprimne povedané, nebaví ma ležať 10 dní na pláži pri mori a vyvaľovať si šunky...
Radšej spoznávam a objavujem nepoznané, preto bol Černobyľ pre mňa jasná voľba. Túžba po dobrodružstve ma vyhnala až na Ukrajinu. Cesta začínala v piatok skoro ráno v Trnave pri zimnom štadióne. O 05:50 prišiel po mňa konečne mikrobus, z ktorého vystúpil a privítal ma náš slovenský sprievodca Dominik. Nasadol som do mikrobusu, v ktorom už sedeli ostatní cestovatelia bažiaci po dobrodružstve z Černobyľu. Zloženie pasažierov v mikrobuse bolo z časti slovenské a z časti české.
Cesta na Ukrajinu
Plán bol nasledovný. Mali sme ísť mikrobusom z Trnavy do Užhorodu a v Užhorode sme mali nastúpiť o 17:00 na nočný vlak do Kyjeva. Cesta prebiehala v pohode až po Ukrajinské hranice, kde sme sa zdržali asi 2 hodiny a vôbec neviem prečo. Na hranici som spozoroval zaujímavé praktiky ukrajinských colníkov. Človek ktorý podal colníkovi ruku v ktorej mal bankovky neznámej hodnoty nemusel otvoriť kufor auta. Nuž to bol hneď môj prvý zážitok z Ukrajiny. Ďalší prišiel vtedy keď som zistil, že kovové kanálové poklopy idú na Ukrajine naozaj na odbyt. Fakt ak natrafíte v okolí Užhorodu na kovový poklop bude to skôr rarita. Ale aby som nepísal len o tom negatívnom, tieto kanály boli aj označené a to konármi a haluzami ktoré z kanálov trčali. To je zrejme aj dôvod prečo šoféri jazdia skôr v strede cesty. Odporúčam kritikom slovenských ciest aby sa šli pozrieť na tie ukrajinské. 15-20 centimetrové výmole nie sú ničím výnimočným.
No ale už naspäť k výletu. Keďže sme sa nečakane zdržali na Ukrajinskej colnici museli sme namiesto Užhorodu nastupovať na vlak v Mukačeve keďže sme meškali.
V Mukačeve sme si aj zamieňali eurá na ukrajinské hrivny. Nikdy by som nepovedal, že zameniť si 40€ na ukrajinské hrivny môže trvať tak dlho. Pani v banke si dokonca aj pas vypýtala, ale neviem načo. S peňaženkou plnou hrivien sme nastúpili o 17:00 na nočný vlak do Kyjeva.
V Kyjeve sme boli o 09:00 ráno, kde sme nasadli na mikrobus. Pridali sa k nám ešte v druhom mikrobuse cudzinci - najmä Briti, Fíni, Kanaďania a zopár Írov. Cesta z Kyjeva do Černobyľu trvala 2 hodiny, pričom som si všimol že v Kyjeve má na križovatke prednosť drahšie a silnejšie auto.
Checkpoint
Prichádzame ku Checkpointu, čo je vlastne vstupný bod do zóny. Zóna je 30km okruh v okolí vybuchnutého reaktoru kde je zakázaný vstup bez povolenia. Na Checkpointe sú vojaci strážiaci vstup do zóny. Sprievodca číta z papiera naše mená pričom sa musíme u kontrolujúceho vojaka preukázať pasom. Oficiálne sme v zóne ako nejaká vedecká výprava. Prechádzame kontrolou, nasadáme do mikrobusov a ideme ďalej. V zóne je oveľa menej áut. Autá ktoré stretávame sú buď nákladné autá, ktoré pracujú na novom sarkofágu, alebo zamestnanci v autách idúci do práce práve k novému sarkofágu.
Zastavujeme na rovnej ceste. Sprievodca nás oboznamuje s Černobyľom 2 alebo Dugou. Jedná sa o obrovský satelit dlhý 180 metrov a vysoký 80 metrov. Takéto satelity sa nachádzali 3 v celom Sovietskom zväze a zhodou okolností sa jeden nachádzal aj v Černobyle. Ich úlohou malo byť zachytiť raketu na radare kdekoľvek vo vzduchu. Avšak Sovieti zistili, že oveľa výhodnejšie a ekonomickejšie je vyslať do vesmíru družicu než prevádzkovať tieto finančne náročné satelity.
Ideme ďalej, prechádzame mikrobusom asi 2km od vybuchnutého reaktoru. Pred vybuchnutým reaktorom sa nachádzam obrovská rozostavaná konštrukcia strechy. Ide o projekt, konštrukciu v tvare poloblúku ktorá po dostavaní prekryje celý doterajší sarkofág. Po dokončení sa bude jednať o najväčšiu pohyblivú kovovú konštrukciu na svete. Na tomto projekte pracujú robotníci od apríla tohto roku a dokončenie sa predpokladá na rok 2015. Nový sarkofág má stáť skoro 1 miliardu eur. Dôvodom nového sarkofágu je skončenie životnosti toho starého a prenikanie radiácie. Keďže sa jedná o strategický bod a možný ciel teroristov, je zakázané fotiť tento rozostavaný sarkofág.
Pripjať
Ideme ďalej smerom k Pripjaťi. Pripjať sa nachádza 3 km od elektrárne. Ešte pred mestom zastavujeme na moste ktorý sa volá Most smrti. Svoje pomenovanie dostal po nehode. Obyvatelia Pripjaťi, ktorý sobotu ráno po nehode prišli na most a pozorovali hasenie vybuchnutého reaktoru dostali smrteľnú dávku ožiarenie behom pár desiatok minút.
Cestou prejdeme k blízkej kaviarni a prístavu. Odtiaľ sa mikrobusom presunieme k Hudobnej škole, všetko je vykradnuté a vyrabované. Pripjať navštevujú „zberatelia kovo" a kradnú radiátory a kov. Náš sprievodca Žeňa rozpráva príhodu o tom ako pred 2 rokmi sprevádzal Britských turistov a ako z 8. poschodia vyhodili zlodeji vaňu na chodník pod bytovkou, nedokážem sa prestať smiať.
Prichádzame ku škole kde je od Apríla 2011 zrútené poschodie, to je dôsledok prírodných vplyvov na materiál stavby. Od Apríla 2011 je kvôli tomu aj zakázaný vstup do budov v Pripjaťi. Veľmi silný a emotívny je najmä pohľad na detské hračky a bábiky rozhádzané v škôlke. Deti boli tiež obeťami havárie.
Odchádzame späť na obed do hotela, pri vstupe do jedálne musíme prejsť kontrolou či nie sme kontaminovaní. Po obede ideme na železničný most nad riekou Už, ktorý je vzdialený asi 1 km od vybuchnutého reaktora. Z mosta kŕmime chlebom z obeda obrovských sumcov, ktorým sa v rieke extrémne darí keďže v zóne platí prísny zákaz lovenia čohokoľvek živého a sumcom chýba prirodzený predátor v podobe človeka. Odchádzame späť do Pripjaťi kde si prezrieme strednú školu.
Prichádzame okolo budovy v ktorej bývali najväčší komunistický funkcionári Pripjaťi, iróniou je že budova je vôbec v najhoršom stave zo všetkých. Prezrieme si divadlo v ktorom sú stále pripravené transparenty k prvému máju 1986, no už sa nestihli použiť, vedľa je Hotel Policija, v ktorom počas havárie a jej likvidovania sídlil krízový štáb. Oproti sa nachádza Leninov bulvár, ktorý prechádza celým mestom. Blízko je supermarket, samozrejme vyrabovaný. Schyľuje sa k večeru a my nasadáme do mikrobusu a odváža nás najskôr do potravín, kde si kupujeme suveníry v podobe ukrajinskej vodky. Pre porovnanie. Cena vodky Chľiebny dar 0,5 litra je 38 ukrajinských hrivien v prepočte asi 3,80€. Po kúpe suvenírov odchádzame na hotel na večeru Po nej nasleduje voľný program.
Tešíme sa z našich suvenírov a ochutnávame ich. Briti a najmä Kanaďania nechcú veriť, že všetky tie suveníry vypijeme. Ráno sa budíme s opicou, nasleduje hygiena, raňajky a prevoz mikrobusom na miesto, kde sú uskladnené ľahko a stredne rádioaktívne materiály z nehody. Ide o systém, v ktorom sú zamorené predmety zakopané a uskladnené v zemi. Táto technika je zrejme účinná, pretože sprievodca vraví, že týmto spôsobom sa inšpirovali už aj likvidátori nehody v Japonskej Fukušime. Ukrajina je krajina túlavých psov, je to zjavné aj tu, kde na kopách zeminy, pod ktorými sú zamorené predmety z elektrárne pobehujú psy.
Lunapark
Mikrobusom následne odchádzame do malej dedinky. Táto dedina mala 2000 obyvateľov, po nehode sa všetci museli vysťahovať a neskôr sa vrátilo len 6 ľudí. My navštevujeme 89-ročného Ivana Ivanoviča a jeho manželku. Po vysťahovaní bývali v Kyjeve, kde sa im podľa ich tvrdenia žilo zle, a tak sa rozhodli vrátiť späť do dediny v blízkosti elektrárne.
Tu navštevujeme Lunapark s autodromom a Ruským kolom.
Úplne posledné miesto, pri ktorom zastavujeme je priamo pred sarkofágom, čiže pred reaktorom. Nachádzame sa od neho asi 200 metrov a lomcujú mnou silné pocity. Ešte pred 26 rokmi by som dostal smrteľnú dávku.
Teraz je radiácia už na nižšej úrovni, no stále vysoká. Pred reaktorom je pomník obetiam. Ešte cesta na hotel, navečeriame sa, pobalíme a odchádzame zo zóny. Mikrobusom odchádzame do Kyjeva, kde nasadáme na nočný vlak do Užhorodu a odtiaľ na druhý deň ráno na späť na Slovensko.
Návšteva Černobyľu a Pripjaťe je emocionálne a psychicky veľmi silná záležitosť, ktorá vám možno rozšíri obzory a ukáže iný pohľad a názor na svet ako taký.
poznámka Dobrodruh.sk: článok je z roku 2012 a niektoré informácie nemusia byť aktuálne.
