Vo výške cez 4500 m n.m. je každý krok s batohom na chrbte utrpením. Dych sa kráti. Ticho závidím ostatným, ktorí idú naľahko a v hlave si ako mantru dookola prehrávam motív piesne Kashmir od Led Zeppelin. Chceme sa dostať do Ladakhu.
Cesta z Manali do Lehu je neprejazdná. Napriek tomu, že je koniec júna, sedlo Baralacha La je stále ešte zasypané snehom – nepriechodné. Cestovať cez Srínagar je veľmi riskantná, opäť tam vypukli etnické konflikty a cesta je zablokovaná armádou. Ostáva jediná možnosť – peši cez zasnežený priesmyk Shingo La a pokračovať do Padumu. Za 10 dní by sme to mali stihnúť.
Darcha
Sedíme v čajovni v osade Darcha, na hranici indických zväzových republík Himáčalpradéš a Jammu a Kašmír. Preberáme s majiteľom naše šance na prechod sedla. Dozvedáme sa, že tohto roku ešte žiadna karavána neprešla cez sedlo, dve skupinky vyrazili na cestu v predošlý deň a zrejme sa s nimi stretneme. Spať ideme zavčasu, v noci v polospánku počúvam bubnovanie dažďa na steny stanu a myslím na našu ďalšiu cestu. Na druhý deň sa naozaj stretávame s ľuďmi z dvoch karaván, ktoré nám spomínal majiteľ čajovne. V prvej skupine je sedem mulíc, ktoré vláčia full servis vybavenie mladej švajčiarskej dvojici, ktorá viditeľne netrpí nedostatkom peňazí. Mulice majú na starosti koniari, pochádzajúci väčšinou z Tibetu. Aj oni spomínajú, že cez sedlo zatiaľ nikto neprešiel a že predošlú noc nasnežil čerstvý sneh.
Druhá skupinka je neporovnateľne skromnejšia a sympatickejšia – tvoria ju traja budhisti, pôvodom zo Srí Lanky, Francúzska a USA. Chcú spoločne prejsť niektoré kláštory Ladakhu a Zanskaru. Majú tri mulice a jedného úžasného sprievodcu menom Nobu, ktorý je zo Zanskaru.
Večer v tábore sa pýtam lámu, vedúceho budhistickej skupinky, či by sa nenašlo miesto pre Silviin batoh na jednej z mulíc. Nadmorská výška a problém s tlakom Silviu dosť vyčerpali a obávam sa, ako by zvládla extrémne ťažký prechod sedla. Láma chvíľu váha a nakoniec súhlasí. Až neskôr si plne uvedomím význam tejto pomoci. V tejto chvíli sa stávame súčasťou karavány.
Po dvoch dňoch šliapania do kopca sa dostávame do posledného tábora pred sedlom, okolo nás sú zasnežené svahy, občas spadne menšia lavína. Večer sa dozvedáme, že na druhý deň musíme vyraziť o druhej v noci, kým je sneh ešte tvrdý a unesie nás aj mulice. Brodenie v snehu by totiž nikto dlho nevydržal. Keď v noci pred druhou balíme stan, stanové tyčky sú pokryté ľadom. Zima. 4500 m.n.m. Je jasná noc a silný mráz. Dívame sa na oblohu a dúfame, že počasie ostane stabilné. Sedlo je totiž známe množstvom tragických úmrtí ľudí aj mulíc, spôsobených prudkým zhoršením počasia.
Všetky tri skupinky – dvaja Švajčiari, traja budhisti a nakoniec Silvia, Gejza a ja - vyrážame na cestu. Mulice s koniarmi vyrazia za nami o čosi neskôr. Cesta po snehu a ľade je neistá, našťastie nám trocha pomáha jasná noc. Vo výške cez 4500 m n.m. je každý krok s batohom na chrbte utrpením. Dych sa kráti. Ticho závidím ostatným, ktorí idú naľahko a v hlave si ako mantru dookola prehrávam motív piesne Kashmir od Led Zeppelin. Keď začne svitať a pomaly rozoznávame vrcholky okolitých hôr, pomaličky prichádzame takmer na vrchol, do sedla. V tej chvíli k nám dobehne k nám Nobu a kričí: musíme sa vrátiť. Jeho kôň sa cestou zranil a nemôže pokračovať. Sklamanie, ale bez rečí. Nikto nereptá a neprotestuje, každému je jasné, že musíme držať pohromade a vzájomne si pomáhať, inak to nezvládneme. Po dvoch hodinách sme opäť v tábore, každý sa ihneď snaží dohnať spánkový dlh a opäť nabrať sily. Zajtra sa opäť pokúsime o prechod, Nobuho mulica bude dovtedy snáď už v poriadku. Tibeťania aj Nobu sú celý deň nepokojní, pozorujú oblohu a odhadujú, aké bude počasie.
K večeru do tábora dorazí skupina desiatich chlapcov a mužov vo veku asi od 14 do 50 rokov. Sú z Nepálu a chcú prejsť v našich stopách do Zanskaru, kde budú pracovať ako cestní robotníci. Cestný robotník v Indii je jednou z najhorších prác, aké si človek asi vôbec dokáže predstaviť. Za necelé 3 EUR denne títo ľudia od rána do večera kladivom rozbíjajú balvany na cestný kameň, na hlavách prenášajú tony materiálu a opravujú neustále sa zosúvajúce horské cesty. To všetko v nadmorskej výške cez 4000 m n.m. kde cez deň páli horúce slnko a v noci klesá teplota pod bod mrazu. Spia v „stanoch“ z igelitu alebo v plechových chatrčiach z vyklepaných sudov... Ženy, ktoré s nimi pracujú, majú často na chrbte priviazané svoje nemluvňatá a takto rozbíjajú kamene alebo nosia na hlavách stavebný materiál....
Nepálčania si mlčky sadajú do kruhu a v tej chvíli vidíme, ako funguje neskutoční solidarita horalov: Nobu v momente chytí hrniec a uteká pre vodu, aby neznámym pútnikom navaril dáhl (strukovinovú polievku) a silný čaj. Pozorujem týchto ľudí, ktorí majú na bosých nohách len sandále alebo staré tenisky a v batôžkoch si nesú celý svoj majetok, porovnávam to s našim vybavením do hôr, žasnem a hanbím sa.
Nadránom, pred druhou, keď sme dobalili stan a sme pripravený vyraziť vchádzam do malého kamenného útulku, v ktorom spal Nobu s tromi budhistami, zbadám scénu, ktorá je ako vystrihnutá z najlepších reportáží National Geographics: popri stene útulku, tesne vedľa seba, sedia Nepálčania, zahalený do prikrývok a mlčky hľadia pred seba, kde sú na zemi štyri spacie vaky, v ktorých spali „tí šťastnejší“. Tú scénu nikto nefotí, ale navždy mi ostane v pamäti.
Karavána
Karavána skoro nadránom vyráža na cestu – tentoraz ideme všetci spolu, mulice aj ľudia. Občas sa dotknem lesklého pruhu látky na bunde, ktorý nám pre šťastnú cestu priniesol šofér džípu zo svätyne pri ceste. Baterkami svietime muliciam na cestu, usmerňujeme zvieratá, ktoré zišli z cesty, pomáhame dvíhať mulice, ktoré zapadli do snehu. Bez slova sa medzi nami všetkými, bez ohľadu na pôvod a hrúbku peňaženky, vytvoril obrovský pocit spolupatričnosti. Je v tom niečo pradávne, ešte z čias, kedy sa ľudia vydávali na nebezpečné cesty cez hory, aby priniesli hodváb, soľ a vzácne korenia.
Singho La
Pomaly, pomaličky sme opäť na mieste, kde sme sa včera od Nobua dozvedeli, že sa musíme vrátiť. Odtiaľ nás čaká posledný, strmý úsek. Začína svitať a vzduch je stále redší, sme už vo výške nad 5000 m n.m. Shingu La nás privítalo ranným slnkom. Ťažký výstup je sprevádzaný pádmi koní, pomocou ľudí, sípavým dychom. Konečne nad sebou vidíme modlitebné vlajky, rohy kozorožcov a kamenných mužíkov. Sme v sedle... Máme neuveriteľnú radosť, že sme to zvládli: kone a ľudia spolu. V tej chvíli sa v kláštoroch roztáčajú modlitebné mlynčeky a mnísi začínajú prvú rannú modlitbu. Myslím, že tam hore nám niekto pomáhal.
Koniari si kľakajú ku kamenným mužíkom, zapaľujú vonné tyčinky a kladú k nim drobné mince ako obete bohom, ktorí sú tu v horách obzvlášť blízko. My si všetci vzájomne padáme do náručí, fotíme sa a obdivujeme neskutočnú nádheru Himalájí. Silvia dáva „svojmu“ koníkovi hroznový cukor, ktorý si to chudák naozaj zaslúži. Naša eufória by pokračovala ešte asi dosť dlho, ale koniari už začínajú byť nepokojný a naznačujú, že tábor je ešte ďaleko. Karavána sa opäť pohýna...
- autor Štefan Szabó je organizátor festivalu o cestovaní - INÉ CESTY - http://www.sosna.sk/inecesty/uvod1b.html
