Ekvádor by sa mal nazývať krajinou sopiek. Každá sa zdvíha z krajiny zvlášť - pôsobí preto osamotene a nápadne ako pupáky na tvári pubertiaka. Zo desať z nich je pokrytých večným ľadom a snehom...
Ekvádor dostal svoj názov podľa polohy na rovníku (ekvátor = rovník). Jeho hlavné mesto Quito leží len čosi vyše 20 km južne od rovníka. Ak sa však v lietadle letiacom do Quita zdanlivo prezieravo prezlečiete do tropického oblečenia, môže vás po prílete, vzhľadom na nadmorskú výšku, prekvapiť celkom slušná zima. Priemerné teploty sa tu pohybujú v rozmedzí od 8-22o C.
Ak plánujete cestu do Ekvádoru, vykonať pár aklimatizačných výstupov v Tatrách by nebolo na škodu veci. Keď totiž priletíte do vyše miliónového hlavného mesta, razom sa ocitnete v nadmorskej výške 2 800 metrov – teda vyššie ako vrchol Gerlachu. A zrazu s prekvapením zistíte, že preniesť batoh z odbavovacej haly k taxíku, čo vám doma nerobilo problém, tu vám spôsobí dýchavicu akoby ste práve zabehli stovku pod 10 sek. Darmo, vzduch je tu už redší.
 |
| Cestovanie s Ferrocarril transandino – transandskou železnicou z Riobambe do Sibambe, na streche vlaku. |
Ak chcete do (z) Ekvádoru niečo prepašovať, zvoľte si taký čas príchodu, keď televízia vysiela prenos z futbalového zápasu ekvádorskej reprezentácie. Futbal je tu droga. Colníci budú zaručené sledovať televízor a vy môžete cez colnicu za sebou ťahať hoci slona zapriahnutého do tanku.
Quito
Mesto sa rozdeľuje na staré a nové. V novom Quite Indiána s typickým klobúkom a pončom nestretnete. Je plné výškových budov, luxusných reštaurácií, módnych obchodov, nočných klubov a dôležito vyzerajúcich mužov v dobre padnúcich oblekoch - teda toho, za čím ste nemuseli letieť cez polovicu zemegule. Zaujímavé je staré Quito, ale údajne aj nebezpečné. Po 22,00 hod. sa už turistom neodporúča vychádzať na ulicu a pred 22,00 hod. tiež nie – aspoň tak zneli nepoužiteľné rady, ktoré sme dostali z viacerých ekvádorských zdrojov.
Keď som okolo tretej popoludní zablúdil v najrušnejšom centre Quita a požiadal akúsi paniu, aby ma nasmerovala k môjmu hotelu, zhrozene sa ma spýtala či chcem ísť vari pešo, lebo pre cudzinca je to veľmi nebezpečné. Vrelo mi odporúča ísť radšej trolejbusom. Tak ma zmiatla, že som si naň počkal. Pritom, ako za pár okamihov vysvitlo, hotel bol za najbližším rohom. Na základe vlastného zážitku nemôžem teda nebezpečnosť starého Quita potvrdiť, hoci to o ňom tvrdia i uznávané bedekre. Obťažujúco pôsobia skôr húfy vykrikujúcich pouličných predavačov, ktorí sa vám usilujú predať úplne všetko - od sódy bikarbóny až po...
Neviem si predstaviť, ako môže byť niekto taký ľahkovážny, že si cez okienko auta stojaceho pár sekúnd na križovatke na červenú, kúpi náramkové hodinky? Ale ak ich tu takýmto spôsobom predávajú, znamená to, že biznis im ide! Na kopci zvanom Panecillo rozprestiera svoje ochranné ruky nad mestom obrovská socha Panny Márie. Panecillo však patrí tiež k nebezpečným zónam mesta a tak nenadarmo sa hovorí, že pod sviečkou býva najväčšia tma... Na hranici medzi starým a novým Quitom leží najstarší mestský park Alameda a v ňom je ukrytá žltá budova observatória, ktoré bolo založené v roku 1873. Pre návštevníkov z iných krajín asi nie je ošarpaná budova hvezdárne zvlášť príťažlivá, ale Slováka by mala zaujať, pretože tu v rokoch 1913-1915 pracoval náš slávny astronóm a politik M. R. Štefánik. Pripomína ho pamätná tabuľa visiaca hneď pri vchodových dverách. Neviem čo Ekvádorčania ukrývajú v podzemných trezoroch centrálnej banky, pretože zlato to asi nebude. To majú voľne uskladnené v quitských kostoloch pochádzajúcich zo španielskych čias. V starom, koloniálnom Quite je ich - nádherných, vyčačkaných a mohutne pozlatených - okolo šesťdesiat! V chráme La Iglesia de la Compania je zlata údajne až 7 ton! A nachádza sa tam už od 17.storočia! Obávam sa, že keby sa chrám nejakým nedopatrením ocitol len na 24 hodín na Slovensku, pribudli by na druhý deň v mnohých domácnostiach zlaté kľučky na dverách... Najvyšší chrám v krajine – Basílica del Voto Nacional, postavený v neogotickom štýle, však bol dokončený len nedávno – v roku 1985. Hlavná chrámová loď je dlhšia ako ihrisko futbalového štadióna Slovana - 140 metrov.
Hoci zmyslom všetkých kostolov je zblíženie sa s Bohom, pokoj a rozjímanie, v tomto chráme môžete zažiť aj adrenalín. Sprístupnené je tu prakticky všetko. Po sústave rebríkov sa dostanete do každej vežičky, po úzkej drevenej lávke sa prebalansujete do priestoru nad mohutnými neogotickými klenbami, ba v najvyššej veži sa vyštveráte až na úplne najvyššie miesto nad zvonmi. No a tam chladnokrvný vyznávač adrenalínových stresov môže cez nechránené otvory vyjsť na vežičku, z ktorej máte Quito ako na dlani. Vzhľadom na nadmorskú výšku je „rebríková túra„ slušný športový výkon, pri ktorom sa riadne zadýchate. Pre nešportovcov je v ľavej kostolnej veži k dispozícii výťah. Srdcom mesta sú tri námestia štvorcového tvaru.
Všetkým trom dominujú žiarivo biele katedrály, z ktorých tá, ktorá sa nachádza na Plaza de la Independencia, je dnes prezidentským palácom. Väčšina kostolov je večer bohato a impozantne iluminovaná množstvom reflektorov napriek tomu, že základným problémom ekvádorského hospodárstva je chronický nedostatok elektrickej energie. Nuž ale nádherné osvetlenie aj tak neuvidíte, pretože po 22,00 hod. nemáte už vychádzať von... Iba, ak by ste predsa len vyšli... A vyjsť sa oplatí! A nielen kvôli osvetleným chrámom! Úchvatné sú aj svetlá domov postavených v okolitých strmých svahoch, ktoré vytvárajú ilúziu akoby sa ku Quitu sklonil celý vesmír a hviezdy nočnej oblohy žiarili tesne nad quitskými ulicami.... Quito totiž leží v úzkom pozdĺžnom údolí, zovreté zo všetkých strán horami impozantných tvarov. Úzke, pravidelne usporiadané ulice sa veľmi strmo šplhajú vysoko do vrchov, ktoré sú zastavané nízkymi domami. Autobusy miestnej emhádé majú čo robiť, aby zvládli odbočenie na križovatke úzkych ulíc. Nakoniec sa im to síce podarí, ale za cenu viacnásobného cúvnutia a napredovania. Mimochodom, keď je reč o okolitých horách - asi 10 km od centra mesta sa vypína sopka s názvom, ktorý môže u človeka tušiaceho, že v španielčine sa ch číta ako č vyvolávať nemiestne asociácie - Pichincha. Sopka Pichincha má podobný osud ako slovenská SOP-ka. Naposledy dala o sebe vedieť v roku 1999. Ku koloritu starého Quita patria Indiáni s dlhými havraními vrkočmi a s klobúkmi na hlavách, či Indiánky prebohato ozdobené zlatými náhrdelníkmi, vlečúce na chrbte náklad tovaru, či bez ostychu dojčiace niekde v kúte ulice. Quitský ruch môžete ideálne pozorovať v niektorej z lacných reštaurácií otvorených do ulice, kde vám pohotovo pripravia čerstvú ovocnú šťavu nadpozemskej chuti z ananásu, papaye, melónu, ostružín... Šťavu takú poctivo hustú, že slamka nechce klesnúť na dno pohára... Ak sa práve topíte v mori únavy z prehliadky mesta, radi sa tej slamky chytíte...
Ekvádorske akné
 |
| Cotopaxi, najvyššia činná sopka na svete - 5897 m.n.m. |
Ekvádor by sa mal nazývať krajinou sopiek. Každá sa zdvíha z krajiny zvlášť - pôsobí preto osamotene a nápadne ako pupáky na tvári pubertiaka. Zo desať z nich, napriek tomu, že Ekvádor sa rozkladá na rovníku, je pokrytých večným ľadom a snehom. Ekvádor je aj krajina paradoxov. Presklenné mrakodrapy bohatého Guayaquilu i Quita oproti biednym domom Indiánov z oblasti Sierra, postavených z utlačenej hliny.
Päť a šesťtisícové vrcholy pokryté večným ľadom proti dažďovému pralesu na východe krajiny v oblasti Oriente. Len 966 kilometrov úzkorozchodnej železničnej trate, z čoho je veľká časť mimo prevádzku a pritom fungujúci úsek technicky najnáročnejšej železničnej trate prekonávajúcej najstrmšie klesanie na svete na trati z Riobamby do Sibambe.
Chimborazo
Najvyšší ekvádorský vrchol – Chimborazo s výškou 6 310 m. n. m. bol ešte na začiatku 19. storočia považovaný za najvyšší vrch na svete. Po upresňujúcich merania himalájskych štítov prvenstvo získal Everest. Chimborazo je však paradoxne najvyššie na svete aj naďalej. Akurát treba jeho prvenstvo inak definovať: vďaka splošteniu Zeme na rovníku je Chimborazo najvyšším vrcholom sveta meraným od stredu Zeme.
Práve Chimborazo spolu s najvyššou činnou sopkou na svete Cotopaxi patrí k horolezecky najobľúbenejším cieľom. Po úspešnom zdolaní cieľa však len málokto vynechá aj návštevu dažďového pralesa. Viacdenné výpravy do pralesa ponúkajú viaceré agentúry v známom turistickom mestečku Baños, ležiacom pod stále dymiacou sopkou Tungurahua i v hlavnom meste Quite. Na výber agentúry sme mali šťastie. Väčšina agentúr ponúka takú verziu návštevy pralesa, ktorú by bolo možné nazvať light. Ide najmä o cesty do južnej a centrálnej časti Oriente k rieke Rio Napo s ubytovaním v chatkách vybavených chladničkou a splachovacím WC.
Chlapík, na ktorého sme naďabili v Baños bol na prvý pohľad sympatický. Hovoril k veci, vyzeral skúsene a presne vytušil, že nepatríme medzi ľudí, ktorí v pralese potrebujú chladničku. Sľúbil nám, že na rozdiel od iných vodcov nás zavedie aj do primárneho pralesa, teda nielen do takého, ktorý je už poznamenaný ľudskou činnosťou. Na stole nakreslil mapu na ktorej vyznačil kam chodia iní a kam s nami pôjde on. Stretnúť sme sa mali o 5 dní v mestečku Lago Agrio vzdialenom z Baños 12 hodín cesty autobusom. Malo to jediný háčik – chcel dopredu zálohu 350 dolárov. S ťažkým srdcom sme mu ju dali a o 5 dní neskôr sme skoro ráno na terase hotela v Lago Agrio s obavami vyzerali na cestu, či sa zjaví.
V širokom okolí Lago Agrio nebolo pred 20 rokmi nič len panenský prales. Po objavení ropy v roku 1972 sa tu začalo s ťažbou a budovaním transekvádorského ropovodu. Nastal boom. Do Lago Agria sa začali sťahovať pracovníci ropnej firmy Texaco, stavitelia ciest, poľovníci, drevorubači, vojaci, pašeráci, prostitútky a vykorenení Indiáni. K významnému prisťahovalectvu do Lago Agria prispeli aj enormné suchá na juhu Ekvádoru v okolí Loja v sedemdesiatych rokoch.
Vtedajší prezident Velasco Ibarra poskytol suchom trpiacim Lojančanom vojenské lietadlá na dlhú cestu do novej Loja. Preto sa dnes na mapách vedľa názvu Lago Agrio vyskytuje v zátvorke a väčšími písmenami aj nový názov Nueva Loja. Pred cestou do Lago Agria je dobre si uvedomiť, že cestujete do mesta, ktoré je sužované najvyššou mierou kriminality v rámci celého Ekvádoru. Večerná prechádzka mestom sa tu neodporúča a ak predsa, tak nanajvýš po hlavnej ulici Avenida Quito. Vďaka blízkosti kolumbijských hraníc sa tu zločin usadil, pretože možnosti úniku za hranice sú prakticky neobmedzené... Wingo - náš sprievodca do pralesa prišiel do Lago Agria načas, ale nachystané nemal nič. Najali sme si teda taxík a začali sme nekonečnú pochôdzku po meste. Na trhu sme nakúpili melóny, banány, zeleninu. V akomsi veľkosklade šesť 50 litrových bandasiek vody. Na benzínovej pumpe 300 litrov benzínu do suda. V ďalšom obchode desať asi päťlitrových kusov ľadu. niekoľko kurčiat, v ďalšom dome sme vyzdvihli kuchynský riad, v inom moskytiéry a gumáky. Kanoe bolo dlhé azda desať metrov a široké čosi vyše metra. Nebolo vydlabané z jedného kusa kmeňa ako sa to traduje, ale pozliepané z viacerých popraskaných dosiek, plné prasklín. Na miestach obzvlášť nedôveryhodných bolo kanoe pobité plechom. To, že do kanoe tiekla voda nebolo nič prekvapujúce. Prekvapujúce bolo to, že zatekalo len tak málo...
 |
| Foto z chaty José Ribasa cca 4 800 m.n.m. |
Wingo nám oznámil, že okolo Lago Agrio už dva týždne nepršalo a rieka je miestami plytká. Budeme sa musieť plaviť opatrne, aby sme na nejakej plytčine nerozlomili čln. A tak, hoci dolu prúdom, ale plavili sme sa ako slimáky. Dno lode napriek tomu každú chvíľu drelo o plytčinu a akoby to nestačilo, začal zdochýnať aj lodný motor, ktorý na svojej kapotáži niesol hrdé logo jednej svetovej a preto nepomenovanej značky. Spočiatku sa motor darilo znovu nahodiť, ale prestávky medzi zdochnutím a znovunahodením sa viac a viac predlžovali až sa naštartovať motor nepodarilo. Voda nás pomaly unášala kam chcela a my sme vedeli, že cieľ našej dnešnej plavby nedosiahneme.
Napriek tomu, že my sme už dávno pochopili, že motor je prechľastaný, Wingo aj so svojim pomocníkom motor stále rozoberali, prefukovali sviečky a znovu bezvýsledne štartovali pomocou dlhého lanka. Zdalo sa, že by v tejto činnosti pokračovali do hlbokého večera ba možno ešte aj zajtra, preto sme im oznámili, že nevidíme náš vzájomný biznis veľmi perspektívne, ak v o najkratšom čase nezoženú nový, fungujúci motor. Wingo s pomocníkom sa chopili vesiel a ku brehu prirazili pri prvej vhodnej príležitosti akonáhle sme pozorovali známky civilizácie vo forme kotviaceho člna. Po chvíľke dohadovania sa s majiteľkou člna došlo k dohode. Náš pokazený motor putoval na breh, a do nášho člna sme premontovali požičaný motor. Nešlo to však až tak jednoducho. K požičanému motoru sme vyfasovali aj nového člena posádky - syna majiteľky motora, ktorý ho mal obsluhovať... Konečne nič nestálo v ceste plavbe dolu tokom rieky Rio Aguarico do Reserva de Pro produccion Faunisctica Cuyabeno. V rezervácii zaberajúcej 600.000 hektárov dážďového pralesa sme mali mať možnosť pozorovať okrem rozličných druhov opíc, tapírov, pásovcov, kajmanov, ružových riečnych delfínov, či nebezpečných hryzúcich mravcov Conga, veľkých 2 cm aj tretinu všetkého vtáctva žijúceho v amazonskej panve. Rastie tu vyše 240 rôznych druhov stromov. V pralesných oblastiach nachádzajúcich sa v nadmorskej výške od 180 do 300 m. n. m., ročne spadne od 3 500 do 4 000 mm zrážok. Vlhkosť vzduchu je tu najmenej 96%-ná. V povodí Rio Cuyabeno jedstvuje 14 menších lagún, ktorých hladiny však v období dažďov rýchlo stúpajú a zväčšujú sa. Obdobie sucha trvá od decembra do marca. Wingo bol sympatický, ale len do chvíle, kedy sme zistili, že je to vykuk! Nášmu vodcovi po pralese sme zverili dohodnutú čiastku dolárov s tým, že nakúpi potraviny na celý pobyt. Pochopiteľne už tretí deň sme nemali čo jesť! Wingo na nás chcel zarobiť čo najviac. Spoliehal sa na prírodné zdroje. Neostávalo nám nič iné ako po tri večery za sebou sadnúť do kanoe a pokúsiť sa niečo uloviť. Wingo nám rozdal provizórne udice, téglik s kúskami zapáchajúceho zeleného mäsa a horlivo nám povedal pár inštruktážnych slov. Napriek tomu, len ťažko môžem pristúpiť na myšlienku, že bol motivovaný čínskym príslovím: Ak daruješ človeku rybu, nakŕmiš ho na deň, ak ho však naučíš loviť, dáš mu potravu na celý život. Trvám na tom, že chcel na nás zarobiť! Napichol som jeden obzvlášť odporný kúsok na háčik a skepticky som ho hodil asi meter od člna. Nie som rybár, neviem ako zaberá kapor, šťuka, či belička, ale nasledoval záber ako hrom. Pochopiteľne z vody som vytiahol už len prázdny háčik. Napichol som ďalší smradľavý kus mäsa a hodil s o čosi väčším záujmom do vody. Záber bol okamžitý a keď som udicou trhol, z vody opäť vyletel len prázdny háčik bez mäsa. V prvý deň sa mi nepodarilo chytiť nič. Akurát pirane, keby mali ruky, si mohli mädliť plné bruchá. Ešte šťastie, že priatelia čosi chytili.
Na druhý deň sa už podarilo chytiť piraňu aj mne. Bola odporná. Mal som pocit, že na mňa zlostne gáni. Zvesiť z háčika som si ju netrúfal. To som prenechal Wingovi. Wingo nám totiž včera ukázal, čo piraňa dokáže. Priložil k chytenej rybe, ktorá mala háčik ešte stále v papuli, konár tlstý ako mužský palec a ona bleskurýchlo, bez najmenšieho zaváhania cvakla zubami a konár jediným stiskom papule prehrýzla na dvoje. Mimochodom, piraňa ako prostriedok na zahnanie hladu nie je najlepší nápad. Niežeby pečená nebola chutná, ale kostnatá je ako bulimická fotomodelka. Čiže sa veľmi nenajete.
Priatelia sa s Wingom kvôli jedlu pohádali. Ja nie. Jednak som necítil taký hlad ale najmä mi bolo jasné, že v pralese ďaleko od civilizácie si netreba sprievodcu pohnevať. Ak by v noci sadol do kanoe a nechal nás tu, boli by sme v koncoch. Mali sme síce džípíesku, ale v obkolesení vysokou hradbou pralesnej vegetácie nie je jednoduché získať spojenie s navigačnými družicami.
Cotopaxi
 |
| Výstup na Cotopaxi |
Ekvádor je posiaty sopkami ako tvár pubertálneho chlapca zahanbujúcimi pupákmi. Sopky na rozdiel od uhrov na pleti sa však považujú za fotogenické. Súdim aspoň podľa toho, koľkí človiečikovia ovešaní japonskou fototechnikou sa motkajú okolo ekvádorských sopiek. Jednou z najnavštevovanejších je Cotopaxi. Nachádza sa cca 60 km juhovýchodne od hlavného mesta Quita. So svojou výškou 5 897 m. n. m. je to najvyššia činná sopka na svete. Na vrchol ako prví vystúpili v roku 1872 Nemec Wilhelm Reiss a Kolumbijčan Angel M. Escobar. Cotopaxi sa stala obľúbeným cieľom nielen trekárov z celého sveta, ale aj školských výprav z hlavného mesta. Školáci sa vyštverajú do výšky, v ktorej sa začína ľadovec a na jeho okraji sa oddávajú v tropickom Ekvádore exotickej činnosti: guľovačke, či šmýkaniu sa po snehu a ľade.
Náhodnému, skúsenejšiemu pozorovateľovi pri tom šmýkaní tuhne krv v žilách. Pretože spustiť sa je ľahko, ale zabrzdiť už ťažšie. Školáci rozhodne nie sú vystrojení do týchto podmienok a je otázne, či majú aspoň teoretické znalosti brzdenia na ľade. (Svedkom takéhoto ľahkovážneho šmýkania sa po ľadovci som bol i na svahoch chilskej sopky Villarica a to dokonca na popud miestnych horských vodcov!) Jedným z možných východiskových bodov pre návštevu Národného parku Cotopaxi je mestečko Lasso.
Tvoria ho desiatky domov zoradené popri rušnej Panamericane. Nie je to miesto príliš vhodné pre pokojný život. Po dopravnej tepne sa s hlasným trúbením a úžasnou rýchlosťou neprestajne rútia obrovské americké kamióny. Z hlavného mesta vás do Lassa dovezie autobus, ktorý má revolucionára Che Guevaru namaľovaného azda i na vnútornej strane krytu hlavy valcov. Hneď pri autobusovej zastávke vyčkáva na potencionálnych klientov viacero šoférov kamionet ponúkajúcich odvoz do Parque Nacional Cotopaxi. I my sme sa pustili do vyhľadávania vyhovujúceho vozu s dobrou cenou. Po chvíli si nás však odviedol bokom tmavý päťdesiatnik: „Seňores, nedajte sa napáliť!„ Z bundy vytiahol akýsi papier a ukazoval nám ho. Bolo to povolenie na vstup do národného parku. „Ostatní kamionetisti ho nemajú! Odvezú vás len k bráne národného parku! A odtiaľ je to na táborisko ešte dobrých desať kilometrov.„ varoval nás. O chvíľu sme sa presvedčili, že chlapík vraví pravdu, a tak sa Marcelo C. Araque stal našim kamionetistom. Možno by sa zdalo, že doviezť sa autom priamo až do táboriska je príliš mastňácke, ale v tomto prípade sa za to nehanbím. Niežeby sa človek obával tých pár kilometrov navyše, ale kľukatá cesta sa od brány národného parku vinie ako had zahĺbená do terénu tak, že vám nad túto úroveň ledva trčí hlava. Skrátka, z okolitej krajiny uvidíte máločo. A šliapať tým bezútešným prachom desať kilometrov - to je naozaj lepšie použiť auto. Táborisko sa nenachádzalo pri Lagune Limpiapungo ako sme predpokladali, ale asi dva kilometre južnejšie. Dominovala mu polozrúcaná chata, nechutné WC a voda vytekajúca z hadice. Miesto je prašné a veterné - nič, čo by človeka oslovilo. Radšej sme sa presunuli o päťsto metrov a stany postavili v neďalekom hájiku urastených ihličnanov. Urobili sme dobre, pretože sme tu objavili i dva veľké stany miestnych vodcov, ktoré postavili pre svojich amerických klientov. Druhý deň sme zasvätili aklimatizácii (i keď aklimatizácii ste vydaný napospas vlastne už v momente príletu do Quita - leží približne v nadmorskej výške Gerlachovského štítu). V rámci privykania výške sme vyrazili na trojvrcholovú skalnatú Rumiñahui pozostávajúcu z Rumiñahui Norte (4712 m), Rumiñahui Central (4631 m) a Rumiñahui Sur (4696 m). Cesta na Rumiñahui nie je nijako označená. Hoci vonkoncom nejde o technicky náročný výstup, orientačne je trochu náročnejší – najmä, ak máte za cieľ vystúpiť na najvyšší z jej troch vrcholov. Najvyšší vrchol je ten vpravo – pravda, platí to len v tom prípade, ak máte Cotopaxi za chrbtom.
Na vrchole sa dlho nezdržiavame – blížia sa búrkové mračná. Prvé kvapky dažďa nás zastihli už neďaleko táboriska. Príjemný dáždik sa postupne zmenil na búrku s trvaním celovečerného filmu. Stany zanedlho plávali vo vode. Tekuté skupenstvo vody sa po chvíli zmenilo na tuhé. Stali sme sa terčom ľadových projektilov akéhosi nebeského ostreľovača - projektilov veľkosti fazule. Dovtedy sivé svahy Cotopaxi razom zbeleli takmer až k úpätiu. Po búrke sa však obloha vyjasnila. Ľahli sme si spať s nádejou, že nádielka snehu a krúp nesťaží náš výstup na vrchol Cotopaxi. Na počasie v oblasti Cotopaxi ma vplyv jednak relatívna blízkosť mora, osamelosť sopky týčiacej sa do výšky z okolitej pampy, ale hlavne neďaleké vlhké nížiny amazonského pralesa v provincii Oriente. Hoci obloha je v noci a ráno jasná ako úmysly podomového jehovistu, stáva sa takmer pravidlom, že už predpoludním sa vrchol Cotopaxi zahalí mračnami. Znížená viditeľnosť potom môže sťažiť orientáciu v nekonečnom poli ľadovcových trhlín na severozápadnom svahu, kadiaľ vedie normálka na Cotopaxi. Navyše intenzívne, takmer rovníkové, slnečné žiarenie môže okolo poludnia spôsobiť nepríjemnú horúčavu, so všetkými jej negatívnymi vplyvmi na nosnosť snehových mostov vedúcich cez trhliny, po ktorých ste v noci stúpali navrch... Preto sa na vrcholový útok vyráža z chaty José Ribasa okolo jednej v noci pri svetle čelových lámp. Na celoročne otvorenú chatu José Ribasa, nachádzajúcu sa vo výške 4 800 m. n. m prichádzame popoludni. Vzhľadom na svoju výšku poskytuje až nečakaný komfort - tečúcu vodu, elektrický prúd, okolo 50 postelí, obzvlášť rozmaznaným záujemcom dokonca uvaria aj večeru. Kto nemá záujem o ruch na chate, môže si (a zadarmo!) postaviť stan na ideálnej plošine asi sto metrov napravo od nej. Personál chaty však dôsledne sleduje, aby jej vymoženosti využívali len tí, ktorí zaplatili za nocľah 17 USD.
 |
| Chimborazo, 6310 m.n.m. |
O jednej v noci sme vyrazili. Nástup na ľadovec sme našli bez problémov. Ľadovec nás prekvapil množstvom trhlín. Hneď na jeho začiatku vytvárame dve lanové družstvá. Našťastie, napriek včerajšiemu sneho a krupobitiu dá sa rozoznať aká-taká stopa. Ak by to tak nebolo, mali by sme problém vyznať sa v tej spleti trhlín bez miestneho vodcu. So stúpajúcou výškou rástla aj sila vetra. Obloha bola jasná, ale silný vietor strhával so sebou ihličky snehu i včerajšie krúpy. Kryštáliky snehu pichajú ako akupunktúrne ihly, ľadové krúpy bolestivo udierajú do tváre ako malé a biele obdoby veľkého a čierneho Mike Tysona. Stúpam a nerozumne dychčím s otvorenými ústami. Akúsi zablúdenú krúpu mi vohnalo až do hrdla - skoro som sa zadusil. Uvedomujem si, že by to bola dosť zahanbujúca noticka na záver spravodajskej relácie niektorej z komerčných televízií – zadusený krúpou tesne pod vrcholom Cotopaxi - a tak to radšej rozdýcham. Okolo pol ôsmej sa nachádzame cca 100 metrov pod vrcholom. Je to slušný čas, pretože podľa všetkých dostupných informácií treba na výstup rátať so 7 – 9 hodinami.
Rozvidnieva sa. V diaľke sa formujú prvé mraky. Silný víchor s nami lomcuje. Krúpy letiace vzduchom sú nepríjemné. Morálka upadá. Zastavujeme sa. Po krátkej vzrušenej debate sa rozhodujeme zostúpiť. Nie sme jediní, ktorí sa v ten deň takto rozhodli. Záverečný hrebienok je predsa len exponovanejší a vystavený prudkému vetru. Napokon som súhlasil so zostupom aj ja. Samozrejme s vidinou, že o deň, o dva pokus zopakujeme. Žiaľ, mojim kolegom chýbal dostatok vôle pokus zopakovať. A tak nám Cotopaxi odolalo. Neostáva iné, než sa sem čo najskôr vrátiť... Nielen Cotopaxi, ale najmä celý Ekvádor so svojimi zvykmi, indiánskou kultúrou, vulkánmi, horami, amazonským pralesom i raritnými horskými železničkami za to stojí...
Výstup na Chimborazo (6 300 m. n. m.)
Ten sa vlastne ani neuskutočnil. Dorazili sme na Whymperovu chatu (cca 5 000 m. n. m.), ktorá bola úplne prázdna. Zvrchu sa práve vrátil horský vodca so svojim americkým klientom. Z rozhovoru s nimi sme sa dozvedeli, že sa im nepodarilo vystúpiť. V dôsledku sopečnej aktivity neďalekej sopky Tungurahua bol vrchol Chimboraza už niekoľko týždňov pokrytý vrstvou sadzí a tmavá farba údajne spolu so slnečným svetlom spôsobila roztopenie snehovo-ľadovej lávky, kľúčového miesta pre výstup normálkou na Chimborazo. A naozaj, aj od chaty bolo vidieť, že ono miesto (v porovnaní s fotografiami z minulých rokov) je bez snehu. Na iné náročnejšie trasy výstupu sme nemali vybavenie a u väčšiny členov chýbali aj skúsenosti. Takže nakoniec sme v Ekvádore vystúpili len na vrchol Caryhuayrazo (5 050 m. n. m.) a cca 100 metrov pod vrchol Cotopaxi (5 897 m. n. m.). Viac na www.pavolfabian.sk
