Estónsko - perla Pobaltia

Jozef Terem - 13.12.2006

Väčšina ľudí pozerá na bývalé republiky Sovietskeho zväzu stále s nedôverou, cez prsty, a dokonca s istými obavami.

Pritom napríklad Estónsko je oveľa vyspelejšou internetovou krajinou ako my. Je vlasťou známeho hotmailu, veď na jeho vzniku má najväčší podiel Steve Jurvetson, syn estónskych emigrantov v USA. Microsoft získal túto freemailovú službu od Jurvetsona až neskôr, za slušnú sumu - štyristo miliónov dolárov.

Mimochodom, o počítačovej zdatnosti Estóncov svedčí aj ďalšia zaujímavá príhoda. Hackeri z tejto nenápadnej krajiny si zarobili lovením na nemeckých bankových účtoch poriadny balík peňazí. Počítače poškodených infikovali vírusom, ktorý umožňoval identifikovať čísla účtov a zároveň aj identifikačný kód. Urobili to typicky seversky - inteligentne, dôkladne a čisto.

Rozbehnuté severské medvede

Pravda, ešte začiatkom deväťdesiatych rokov boli v Estónsku podobné problémy ako u nás. Zohnať byt, farebný televízor alebo auto vyžadovalo značnú dávku trpezlivosti a známosti. Aj dnes je situácia podobná. Kúpiť možno všetko, len na to treba mať. Ak si predstavíme priemerný plat Estónca 200 - 300 eur mesačne a ceny o niečo vyššie ako u nás, život tam rozhodne nie je ľahký.

Estonsko, Tallin, Pobaltie

Napriek tomu malo Estónsko špecifické postavenie už za čias Sovietskeho zväzu. Vždy ho považovali za najzápadnejšiu republiku červenej veľmoci. Hospodársky aj etnicky. Stáročné väzby na vyspelých severských susedov sa Sovietom nepodarilo nikdy úplne popretŕhať, od Helsínk je Estónsko vzdialené len osemdesiat kilometrov cez Fínsky záliv a do očí bijúca je aj etnická príbuznosť s Fínmi. Popri svetlých vlasoch ich spája podobný jazyk, pokojná povaha a zádumčivosť. Nenadarmo sa o Estóncoch vraví, že sú chladní, rezervovaní, málovravní. O ich povahe doslova platí - dvakrát meraj, raz strihaj. To sa však úplne zmení po požití väčšieho množstva alkoholu.

Decentne pôsobiaci muži stredného veku sa zrazu stanú rozbehnutými severskými medveďmi. Už na prvý pohľad sa odlišujú aj od svojich baltských susedov. Od Lotyšov najmä povahovo, od Litovčanov i výzorom. To sa okrem iného prejavilo aj v boji za nezávislosť v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Odpor v Estónsku bol plánovaný, pokojný, viac diplomatický. Neskôr bol dokonca podnetom na trochu zádrapčivé príslovie: Estónci by zomreli za svoju slobodu do posledného Litovčana. Inak sú to však ľudia milí a po počiatočnom odstupe dokonca veľmi príjemní.

Narva a perverzný sex

Keďže Estónci patria medzi ugrofínske národy, nerozumieme im vôbec nič, čo v našom prípade viedlo k malému nedorozumeniu.

Estonsko, Tallin, Pobaltie

Pri každom štrngnutí pivom - estónske pivo je dobré, silné a dostať ho na každom kroku - vyšlo z úst našich estónskych krčmových známych niečo ako "pervertek". Chvíľu sme premýšľali, či je v tejto krajine normálne tak tuho želať hosťom perverzný sex, no nakoniec sme pochopili, že sporné "pervertek" znamená neškodné "na zdravie". Hoci sa po ugrofínsky hovorilo pred tisíckami rokov vo veľkej časti Európy a takmer v celej Ázii, situácia sa radikálne zmenila. Dnes sa týmto jazykom dorozumie len vyše 20 miliónov ľudí. Z toho pätnásť miliónov Maďarov, päť miliónov Fínov a milión Estóncov. Všetci Estónci však rozumejú po rusky. A keď aj nie všetci, tak určite stredná a staršia generácia. No ako varujú sprievodcovia, znalosť ruštiny Estónci s obľubou zatajujú a pri pokuse turistov komunikovať týmto jazykom sa tvária nechápavo.

Po čase zistíte, že sú oveľa zhovorčivejší a ochotnejší, ak prehovoríte po anglicky či po nemecky, skrátka, ak dáte jasne najavo, že nie ste Rus. Nuž, roky sovietskej nadvlády urobili svoje. Pritom až približne tretinu obyvateľov Estónska tvoria etnickí Rusi. V Tallinne dokonca až polovicu. Poznať ich ľahko. Sú hluční, temperamentní, miestami nebezpeční a majú krásne ženy. A pre zmenu mnohí nevedia po estónsky ani pozdraviť. Najmä na východe krajiny pri ruskej hranici. Tamojšiu situáciu vystihuje stav v hraničnom meste Narva, ležiacom na brehu jazera Peipsi, jedného z najväčších v Európe. Estónčina je tu absolútnou kuriozitou, dokonca je možné platiť rubľami. Na etnicky slovanskú oblasť nás hneď po prvých stovkách metrov upozornil pästný súboj mladíkov na autobusovej zastávke. Prejdeme na druhú stranu - napadlo nám okamžite, no do reality nás vrátil ostnatý drôt, vízová povinnosť a chladné hlavne samopalov.

Museli sme sa teda uspokojiť s prehliadkou mohutnej pevnosti. Postavili ju Dáni, neskôr bola sídlom Rádu nemeckých rytierov, dnes je v nej múzeum a na nádvorí je hádam jediná socha voľne stojaceho Lenina v krajinách bývalého sojuzu. Výhľad z pevnosti je úchvatný, od Ruska ju pritom delí len trblietavá hladina rieky Narva. Na druhej strane je takmer identická dvojička. Volá sa však Ivangorod, na hradbách povieva ruská vlajka a obe kamenné monštrá stoja proti sebe ako rozzúrené čelá baranov.

Napriek mohutnej ruskej menšine estónska politika jasne smeruje na škandinávskych susedov. To sa prejavilo hneď po získaní samostatnosti. Fíni a Švédi tu začali vďaka výhodnej daňovej politike s veľkými investíciami. Estónsko sa tak vznikajúcemu kapitalistickému trhu prispôsobilo oveľa rýchlejšie ako jeho pobaltskí susedia. Krajina sa vyhla mohutným ekonomickým kolapsom, hoci aj tu sa prejavila ruská finančná kríza z roku 1997. Dnes patrí Estónsko medzi priemerne vyspelé európske krajiny, ale s mimoriadne veľkým potenciálom. Zahraničné investície sú však rozložené nerovnomerne, s jednoznačným dôrazom na tallinnský región. Ten je minimálne porovnateľný s krajinami strednej Európy. Aj pre bežného návštevníka sú badateľné rozdiely so zvyškom územia, pričom jednoznačne najhoršia situácia je na Rusmi obývanom východe.
 

Estonsko, Tallin, Pobaltie

 

Nemecký Reval, ruský Revel

"Ak má niečo dvadsať metrov, sú to veľhory," hovorili nám s obľubou severania. Aj keď to už po niekoľkých dňoch znelo ako otrepaná fráza, možno im dať len za pravdu. Hoci by ste v Estónsku zbytočne hľadali podmanivú prírodnú krásu či veľkolepé architektonické divy, ide o zasnenú rovinatú krajinu s riedkym osídlením. Je typické členitým morským pobrežím, hlbokými lesmi a množstvom jazier, pričom najvyšší vrch má 318 metrov a ťažko zapamätateľný názov - Suur Munamagi. V estónskych lesoch voľne pobehuje okolo jedenásťtisíc diviakov, šesťsto medveďov, päťsto vlkov a asi šesťtisíc losov.

S "redukciou" ich stavu Estóncom pravidelne pomáhajú milovníci lovu, pričom nechýbajú ani Slováci. Možnosť odstreliť si losa, prípadne losie mláďa, u nás chráneného rysa či vlka v čase jesene ponúkajú dokonca aj niektoré tuzemské cestovné kancelárie. Sedem dní v estónskej divočine vyjde najmenej na dvetisíc eur. No skutočnou estónskou dominantou nie je ani tak príroda ako jeho hlavné mesto Tallinn. Mimochodom, predovšetkým pre Fínov - z Helsínk je to do Tallinnu osemdesiat kilometrov -, ktorí sem každý víkend cestujú v hojnom počte, aby sa tu za lacný peniaz opili do nemoty. Hoci Estónsko získalo v roku 1992 samostatnosť, následkom čoho nastal rozmach národnej kultúry a obrodenia, Tallinn zďaleka nie je čisto estónskym mestom. A nikdy nebol. Nachádza sa totiž na prirodzenej križovatke mnohých národov a vo sfére vplyvu viacerých európskych mocností. Predovšetkým v architektúre je tu nezmazateľne a pravdepodobne navždy vrytá dánska, nemecká, švédska a predovšetkým ruská pečať.

Na území mesta síce žili Estónci pravdepodobne už od deviateho storočia, neodolali však tlaku mocných susedov. Vojská dánskeho kráľa Valdemara II. tu v roku 1219 narazili na hrdinský, no márny odpor obrancov. S touto udalosťou je spojená zaujímavá povesť. Podľa nej Dáni znechutení dlhým a márnym obliehaním Tallinnu pomýšľali na potupný ústup, keď sa zrazu zniesla do rúk ich biskupa červená vlajka s bielym krížom v poli. Dobyvatelia to pochopili ako Božie znamenie a dotiahli boj do víťazného konca. Vlajka s týmto motívom sa potom stala národnou vlajkou Dánska. Estonsko, Tallin, Pobaltie

Mesto neskôr dobyl Rád nemeckých rytierov, Tallinn sa stal členom obchodného združenia Hanza a významným prístavom medzi ruským Novgorodom a severozápadom Európy. Prežil aj obliehanie ruského cára Ivana Hrozného, od roku 1561 však už na stopäťdesiat rokov patrilo Švédom, aby ho do ruských rúk definitívne získal Peter Veľký.

Počas dlhých storočí však väčšinu obyvateľov tvorili nemeckí, dánski a neskôr ruskí obchodníci a remeselníci. Svedčí o tom aj samotný názov mesta. Hoci pomenovanie Tallinn vzniklo z estónskeho Taanilinn, čiže Dánske mesto, od roku 1219 až do roku 1917 ho nik nevolal inak ako nemecky Reval alebo rusky Revel. Delová veža - Kiek-in-de-Köla: Súčasná vláda podporuje zákony zakazujúce používanie cudzích nápisov na verejných miestach, a tak sú všetky názvy ulíc, obchodov a tovaru pre nás v nezrozumiteľnej ugrofínskej estónčine. Názvy ulíc ako Sopruse puiestee, Paldiski maantee alebo Paljassaare tee nepotrebujú ďalší komentár.

Našťastie, väčšina obyvateľov Tallinnu, najmä mladšieho veku, angličtinu bežne ovláda a navyše v obchodoch, na pláži či v hromadnej doprave, počuť aj čistú ruštinu. Staré centrum metropoly zostalo kompaktne zachované a dnes ho chráni UNESCO. Najlepší výhľad si možno vychutnať na najvyššej delovej veži s krásnym názvom - Kiek-in-de-Köla. Je vysoká štyridsaťšesť metrov a priemer má dvadsať metrov.

Hneď vedľa stojí Panenská veža, ktorej názov znie trochu čudne vzhľadom na to, že do nej v stredoveku zatvárali prostitútky. Najvýraznejšou pripomienkou ruských čias je majestátna Katedrála Alexandra Nevského na vrchu Toompea, kde sú malebné uličky Horného mesta. Ide o jednu z mnohých katedrál, ktoré sa stavali počas rusifikácie baltských dŕžav koncom 19. storočia a cár Alexander III. ju dal nie náhodou postaviť práve oproti budove estónskeho parlamentu. To dodnes vyvoláva v Estóncoch zmiešané pocity.

Komentáre Disqus