Ghana - lacný "bordel" Afriky

S čiernou Afrikou súvisí jeden z najväčších biľagov ľudstva - otroctvo. Smutným symbolom tohto strachu naháňajúceho slova je pritom Ghana. Práve na jej pobreží pristáli v roku 1471 Portugalčania, postavili tu dovedna 22 pevností a tie sa stali neskôr námornou základňou pre obchod s otrokmi.

Otroctvo tu existovalo už dávno pred príchodom Európanov. Nielen v Ghane ale celej Afrike. Najvýznamnejšie ghanské etnikum – Ašantovia mali dokonca povesť vynikajúcich otrokárov a ich nadanie na tento druh podnikania bol jedným z dôvodov, prečo v tejto časti Afriky prekvital obchod s ľuďmi. Skutočný rozmach však nastal až po otvorení nenásytných trhov v Novom svete. Až do 19. storočia, kedy bol oficiálne obchod s otrokmi zrušený bolo do Ameriky násilím dovlečených asi 15 miliónov Afričanov. V skutočnosti ich bolo zajatých určite viac, no približne každý šiesty zahynul na palube lodí. Možno by to málokto čakal, no klasické otroctvo, aké poznáme z hodín dejepisu, či dobrodružných filmov, pretrváva na čiernom kontinente dodnes.

Pobrežie otrokov

ghanaŽivnou pôdou sú pritom prírodné katastrofy, etnické pogromy, izolovanosť. Napriek tomu, že sa ho v priebehu sedemdesiatych rokov podarilo zlikvidovať prakticky na celom území púštnej oblasti severnej Afriky. V jej južných častiach ale stále nevymrelo. Tisíce nešťastníkov v Nigérii, Pobreží slonoviny a Ghane sú zneužívaných v najtvrdších podmienkach na kakaových plantážach, pastvinách, v domácnosti. Podľa organizácie UNICEF sa dostane len v západnej Afrike ročne do otroctva, či už násilím alebo predajom, približne 200 000 detí. Je pritom zarážajúce, že dohody zakazujúce obchodovanie s ľuďmi podpísalo iba dvadsať krajín afrického kontinentu.

Aj v nich je však realita niekde úplne inde... Nie je to tak dávno, čo svetovou verejnosťou otriasla správa o záhadnej nigérijskej lodi Etireno, na palube ktorej bolo približne dvesto malých afrických detí. Na tom by ešte nebolo nič zvláštne. Zamatové detičky však boli s najväčšou pravdepodobnosťou zavlečené do otroctva. Nielen v tomto prípade sa stali obeťou špinavých obchodov, pri ktorých predali chudobní rodičia svojich potomkov na plantáže do cudziny v nádeji, že zo svojich zárobkov budú živiť celú rodinu. Zostalo však len pri prianiach. Loď vyplávala zo štátu Benin, ktorý je v tesnej blízkosti Ghany. Miestne úrady uviedli, že posádka Etirena sa takýmto druhom obchodov zaoberala už päť rokov! V prípade Benimu sa tak opäť potvrdil jeho starý, výstižný názov – Pobrežie otrokov. To všetko v treťom tisícročí...

Snáď najreálnejšie si možno otrokársku minulosť Ghany pripomenúť v expozícii v pevnosti Cape Coast, priamo na pobreží. Kobky, hrubé reťaze, nízka bránička, ktorou sa nešťastníci vydávali v ústrety svojmu osudovému životnému dobrodružstvu. Bránička, za ktorou čakalo už len stuhnuté podpalubie a bič. Pre tých šťastnejších to bol po dlhej plavbe opäť bič, pre menej šťastných už len chladivé objatie morských vĺn a ostré zuby žralokov. Hoci ťažko povedať, kto bol v tomto prípade šťastnejší...

Zlato, kente a kakao

Zlatonosné bane, palmy a kakao. Žeby sen nejedného z nás? Nie. Africká realita, konkrétnejšie realita v rovníkovej Ghane. Keď Portugalci objavili bohaté náleziská zlata nazvali krajinu Zlatonosným pobrežím. Práve zlato sa stalo príčinou neustáleho záujmu koloniálnych mocností o malé územie v Guinejskom zálive. Dnešný, zaužívaný názov získala Ghana až v roku 1957. Zároveň s nezávislosťou vydobytej od Británie, ktorá vytlačila Portugalcov. Dodnes je preto úradným jazykom angličtina a slúži tak ako esperanto v mori sedemdesiatych piatych domorodých nárečí.

ghana3

 

Vráťme sa ale k zlatu. Vďaka jeho bohatým náleziskám sa stalo synonymom domorodého Ašantského kráľovstva a symbolom kráľovskej moci je dodnes zlatý stolec. Ašantská tradícia zostala silná dodnes a v krajine je dokonca zavedený duálny politický systém. Popri klasických politických inštitúciách s celoštátnym dosahom tu funguje aj sieť tradičných náčelníkov. Tí sú dodnes vedúcimi osobnosťami orgánov miestnej samosprávy. Tento systém, nazývaný asantehene prežil stáročia a je všeobecne rešpektovaný. Zároveň je aj zárukou ochrany tradícii a miestnej kultúry. Tá je stmeľujúcim gitom pri kontaktoch rôznych náboženstiev.

Na rozdiel od mnohých ostatných krajín Afriky, na území Ghany sú veľmi zriedkavé náboženské konflikty. Napriek tomu, že v južnej časti krajiny prevažujú kresťania, pričom na severe sú to zase moslimovia. Na zmiešaných územiach stoja vedľa seba často mešity a kostoly, no nikoho neláka túžba po krvi. Nikoho neláka vojna. Príčinu možno hľadať práve v tom, že všetky kmene vyznávajú naďalej aj svoje tradičné náboženstvá a rodové tradície. Preto vojny, ktoré vznikali boli skôr o dobytok a územia.

Čo je ešte typické pre Ghanu? More plné farebných lodiek, dedinky voňajúce po údených rybách, hlinené piecky a hlinené domy. Ale aj dlhé kilometre piesočných pláži lemované nespočetným vrakmi lodí. Vyzerajú akoby pamätali plavbu Vasco de Gamu, v skutočnosti však majú desať - pätnásť rokov. Kente. Pre Ghanu je typické aj kente. Je to nádherne ručne tkaná farebná látka. Obliekajú sa však do nej len pri slávnostných príležitostiach. Pôvodne ju robia iba Ašantovia. Tí dokonca tvrdia, že umenie kente ovládali už ich predkovia tritisíc rokov pred našim letopočtom, no v dnešnej dobe si už toto umenie osvojili prakticky všetky etnika.

Všade dobre, najlepšie na pohrebe

Afričania vnímajú smrť úplne inak ako Európania. Po stáročia sú s ňou v každodennom kontakte. V suchu, o hlade, následkom chorôb a epidémii. Celkom pochopiteľne je preto v Ghane výhodným jobom – pohrebníctvo. Dokonca tu možno hovoriť o umení. Čoraz rozšírenejšie je pochovávanie v individuálne navrhnutých rakvách, ktoré majú neraz tie najrôznejšie tvary. Až bizarné. Cisterny, lode, auta... Tie najlepšie diela sú dokonca vystavené v Britskom národnom múzeu a rakva z Ghany sa stala hitom u mnohých svetových boháčov. Situácia zašla až tak ďaleko, že pohreb sa stal prestížou. Aby jedinec dosiahol, čo najvyššieho sociálneho postavenia je nutné, aby sa objavoval na čo najväčšom počte honosných pohrebov, ktoré sú považované za spoločenskú udalosť na úrovni.

Treba samozrejme pripomenúť, že výsada takýchto exkluzívnych „spacákov“ je určená iba tým bohatším, či tým, ktorí sa niečím preslávili. Pohreby sa konajú od štvrtka do nedele. O ich vážnosti svedčí skutočnosť, že už vo štvrtok sa hneď po obede prestáva pracovať. Len ťažko by ste hľadali zamestnávateľa, ktorí by odoprel svojim podriadeným právo na pohreb. Dokonca je v zákone klauzula, ktorá umožňuje kvôli pohrebu zavrieť celý závod.

Lacný bordel Afriky

Ako v celej Afrike, aj nad Ghanou visí čierny otáznik v podobe štyroch písmen – AIDS. O tomto probléme sa na verejnosti hovorí čoraz viac, propaguje sa používanie kondómov a na počudovanie si túto hrozbu väčšina ľudí aj zodpovedne uvedomuje. Samozrejme, problémom je množstvo prostitútok. Či už profesionálnych alebo príležitostných. Ako v mnohých krajinách Afriky so zložitou ekonomickou situáciou, aj v Ghane vykonáva najstaršie remeslo veľké množstvo žien.

Celkovo sexuálne zábrany na Čiernom kontinente nie sú v kurze, bežné je mnohoženstvo, striedanie partnerov, príležitostný sex. Prostitúcia je preto niečo celkom bežné, najmä príležitostná. Množstvo mladých žien vykonáva počas dňa prácu sekretárky, večer sa však stávajú kňažkami lásky v hoteloch, reštauráciách, či parkoch. V tejto časti sveta je preto čoraz rozšírenejšia sexturistika. Akosi prirodzene by každý očakával, že v podaní mužov, ale čoraz viac aj európskych žien. Niet sa preto čo čudovať, že v niektorých krajinách sa Ghana spája so synonymom – Lacný bordel Afriky. Najmä prímorské oblasti sú totiž preplnené vyšportovanými mladými mužmi, ktorý si dobre uvedomujú svoje kvality... Foto: internet