Gruzínsko - skanzen tradícii

Jozef Terem - 16.12.2006

Pri pohľade na toho chlapa sa nás zmocnil nepokoj. Chlpaté ručiská s mohutnými predlaktiami mal nedbanlivo prevesené cez ostnatý drôt, rozopnutá košeľa odhaľovala mohutnú zarastenú hruď.

Z tvrdej kaukazskej tváre sa na nás pozerali oči bojovníka. Samopal na pleci a pištoľ za opaskom zvyšovali vážnosť situácie. „Odkiaľ ste a kam idete?“ spýtal sa nás nebezpečne vyzerajúci chlapík hrdelnou ruštinou. Bol horúci letný deň, slnko pieklo ako bláznivé a my sme mali všetkého plné zuby. „Chceli by sme sa dostať na druhú stranu,“ znela naoko smelá odpoveď. Nasledoval prenikavý pohľad a z druhej strany plota zaznelo: „Padaždite.“ Vzduchom prerážala vôňa topiaceho sa asfaltu. Muž, s ktorým sme sa rozprávali, bol vojak gruzínskej armády, veterán troch občianskych vojen, my sme boli na prechode turecko-gruzínskej hranice a ani jeden z nás netušil, čo na nás v najbližších dňoch čaká.

Sakarthvelo, tak nazývajú Gruzínsko Sakarthvelo, tak nazývajú Gruzínsko

Svoju domovinu, dnešní potomkovia kedysi najobávanejších bojovníkov Kaukazu. Malé územie na pomedzí dvoch veľmocí, Ruska a Turecka, je opradené slávnou minulosťou mnohých víťazstiev, ale i trpkých prehier. Zhruba päť a pol milióna obyvateľov tvorí množstvo národností - Gruzíncov, Arménov, Rusov, Osetincov, Abcházcov, Azarov a ďalších. Miestna kresťanská cirkev je jednou z najstarších na svete - sformovala sa už v roku 337! Mzcheta, Dšvari, Ninozminda - to sú pomenovania niekoľkých z mnohých tisícročných a starších chrámov rozosiatych po celej krajine. A starší Gruzínci vyjadrujú svoju hrdosť v slovách: „V čase, keď sa naši predkovia modlili v prekrásnych kostoloch, behali Rusi po lese s listom medzi nohami.“

Desaťročie utrpenia

Máloktorá krajina na svete zažila za posledných desať rokov minulého storočia toľko strastí a pádov ako Gruzínsko. Bývalá metropola Kaukazu sa po rozpade Sovietskeho zväzu ocitla na pokraji anarchie a rozkladu. Separatistické snahy Abcházska vyvrcholili vo vojne, ktorá si vyžiadala desaťtisíce ľudských obetí. Známe čiernomorské letovisko Suchumi, ktoré navštevovali v minulosti tisíce turistov z celého Sovietskeho zväzu i krajín bývalej východnej Európy, sa ocitlo v troskách. Približne štyristotisíc etnických Gruzíncov muselo opustiť svoje domovy a presídliť sa do oblastí kontrolovaných gruzínskou vládou. Prílev takého množstva utečencov vyvolal v krajine ekonomický kolaps a hlbokú krízu. Následky na seba nedali dlho čakať, o vplyv v krajine zápasilo viacero mocenských skupín, v priebehu niekoľkých rokov vypukli tri občianske vojny. Súčasná ekonomická a politická situácia je na bode mrazu, v krajine je približne deväťdesiatpercentná nezamestnanosť, závody sú rozkradnuté alebo mimo prevádzky, štátna pokladnica zíva prázdnotou, na výplaty pre zamestnancov nezostávajú prostriedky. /pozn. autora: situácia z roku 2000!/V tejto ťažkej situácii by krajine nepomohol vari ani Stalin - pre jedných hrdina, pre druhých diabol v jednej osobe.

Vitaj v Gruzínsku, Slováčik

„Prejdite, ale po jednom!“ vyzval nás vojak a pohybom ruky naznačil, aby sme sa pohli. O niekoľko minút zakúsil každý z nás na vlastnej koži tunajšiu tvrdú realitu. „Nu, davaj tri dolari,“ povedal chlap za okienkom a v rukách stískal môj pas. Keď zbadal, že sa netvárim práve ochotne, ukázal prstom na tabuľku, kde stálo azbukou napísané KOMPJUTER SERVISIS - 3 $ a významne mi zamával pasom popod nos. Poslušne som teda zaplatil a posunul sa o niekoľko metrov ďalej. Podobná scéna sa odohrala o dve minúty neskôr pri kontrole mojej batožiny a o pät minút pri vypĺňaní vstupného formulára. Každý z nás bol za niekoľko minút ľahší o desať dolárov /pozn. autora: v súčasnoti už pri vstupe do Gruzínska nepotrebujeme víza/. „Davaj na taxi!“ kričali na nás hneď za hranicou počerní urastení chlapi. Dnes sa už vôbec nečudujem, že Gruzínci majú takých skvelých zápasníkov a vzpieračov. Znechutení predchádzajúcimi skúsenosťami sme chvíľu odolávali.

Ale o päť minút sme sa už po zlej ceste trmácali do Batumi, hlavného mesta Adžarskej autonómnej oblasti, vzdialeného od hranice len desať kilometrov. Za čias komunizmu bol tunajší prístav, pláž a botanická záhrada cieľom množstva turistov z najrozličnejších krajín. Zvláštna krajina. Akoby tu zastal čas. Cestou sme kľučkovali medzi kravami a policajtmi, ktorí so svojimi veľkými čiapkami vyzerali, akoby mali na hlave činely. Číhajú tam na šoférov, obchodníkov, priekupníkov, jednoducho na všetko, z čoho môže kvapnúť. Okolo sa mihali samé lady, moskviče a volgy. Vytrubovanie nemalo konca-kraja, nikto sa nevzrušoval nad zlými cestami a na pravidlá, ako sa zdalo, šoféri nemali čas. Ubytovali sme sa u príjemných ľudí neďaleko stále krásneho batumského bulváru plného paliem a mládeže. Z našich domácich nechodil do zamestnania nikto, ale na otázku, či má doma kalašnikova, odpovedala hlava rodiny veľavravným: „Da.“Pravdivosť chýrov o gruzínskej pohostinnosti sme zakúsili na vlastnej koži. „Chlapci, dáte si syr, šalát alebo skúsite naše špeciality - čačapuri alebo činkali?“ Sú to výborné, čisto gruzínske pochúťky. „Čačapuri je placka plnená syrom a činkali sú vlastne mäsové pirohy,“ informoval nás domáci pán. O chvíľu bolo všetko na stole, k tomu dve fľaše vína. A dlho do noci sa potom ozývalo stále ďalšie Kagemardžot! - Na zdravie! V ten večer sme sa naučili, že v Gruzínsku sa pije iba na ex, že najväčším nepriateľom človeka je samota a že bez spevu a tanca nie je žiadna zábava.

Sakarthvelo, tak nazývajú Gruzínsko

Nebezpečné dobrodružstvo

Je dobrých jedenásť hodín v noci a kolesá vlaku vyklepávajú na koľajniciach smer Kutajsi, mesto, odkiaľ je na skok do regiónu Svanetia na severozápade krajiny. Čas sa vlečie a rozhovory s domácimi sú väčšinou o tom istom - pýtajú sa, ako je u nás, hovoria o vojne, politike, Stalinovi, Ševardnadzem... „A kam máte vlastne namierené?“ pýta sa nás sprievodca po tom, ako sme ho ponúkli cigaretou a on nás vodkou. „Na Kaukaz do Svanetie.“ Tvár mu zvážnela: „Chlapci, tam žijú veľmi divokí ľudia.“ Tej noci sme spali v depe a rozmýšľali sme nad tým, ako to myslel. Opäť cestujeme. Tentoraz stojíme v autobuse preplnenom ľuďmi a vrecami s múkou. Na ceste sme už niekoľko hodín, ale zatiaľ sme prešli len dvesto kilometrov. Samé jamy a výmole, sem-tam potok či menšia riečka. Vykladáme, nakladáme. Už nás z toho bolí celé telo, ale vydržíme niekoľko kilometrov a sme v metropole južnej Svanetie - dedinke Lentechi, v hornatej časti severozápadného Gruzínska. Potom ešte niekoľko kilometrov a sme v najvyššie položenej dedine Európy, v starodávnej Ušguli vo výške 2200 metrov. Jediným háčikom sú zvesti o Svanoch - tunajších obyvateľoch.

Video o Gruzínsku a výstupe na horu Kazbek si pozrite tu - Kazbek

Čuduj sa svete, predtým drsné výrazy tváre nám v Lentechi pripadali mierumilovné. Vykladali sa vrecia s múkou, vzduchom sa mihali potetované zápästia a zarastené tváre sa od námahy skrúcali do rôznych úškľabkov. Už o dve minúty stál pri nás policajt a slušne nás pozval na čaj k veliteľovi. V miestnosti sedelo päť veľkých chlapov s pištoľami za opaskom a nedôverčivo si nás premeriavalo. „Chlapci, pred dvoma týždňami tu boli na vlastnom aute turisti z Belgicka. Pobudli dva dni, ale keď sa vracali, boli bez auta, nemali dokonca ani šaty, niektorým chýbali aj zuby. Preto vám ďakujeme za návštevu, ale lepšie urobíte, keď pôjdete niekam inam,“ schladil nás ‚načáľnik‘, miestny policajný veliteľ. Na podplatenie sme nemali, v sprievode dvoch policajtov nám milostivo dovolili pochodiť po dedine a o tri hodiny sme sedeli v tom istom autobuse - tentoraz však šiel opačným smerom.

Kaukaz

Po trojdňovej zastávke v 1,5-miliónovom Tbilisi uháňame na sever - na Kaukaz. Priamo do srdca hôr s cieľom pokoriť druhú najväčšiu horu Gruzínska, legendárny Kazbek. Práve tu bol podľa gréckych bájí a povestí pripútaný ku skale Prometeus. Je poriadna horúčava, v starej rozbitej lade sme natlačení šiesti spolu s batožinou, vojenská cesta pripomína vyschnuté štrkovisko. Šofér, napriek dvom defektom, je neprekonateľný optimista: „Nebojte sa, do večera sme na mieste.“ Po niekoľkých brilantných šoférskych ťahoch sme na mieste a môžeme vnímať čaro Kaukazu. Do nosa vniká vôňa nasýtená uschnutou trávou, oči vidia fantastickú panorámu slnkom zaliatych kopcov. Postupne míňame kamenné dediny, v ktorých akoby zastal čas. Ženy sú od hlavy po päty v čiernom, čierni chlapi majú hrdé pohľady horalov. Zastavujeme sa na špecialitu - baraní šašlik, ktorý sa podáva s chlebom, syrom a šalátom. Mäso nastokávajú na ražeň a opekajú nad uhlím priamo pri ceste pred našimi očami. „Najlepší je u nás. Inde ho robia z bravčového mäsa, tu sa robí z barana. Tak smelo, ochutnajte!“ smeje sa vedúci „reštauračného zariadenia“, starého vojenského prívesu.

Sakarthvelo, tak nazývajú Gruzínsko Dedina Kazbegi

V severnom regióne Čewi, pätnásť kilometrov od hraníc s Ruskom a tridsať kilometrov od Vladikaukazu, každoročne navštevujú tisícky kresťanských pútnikov. Ich kroky mieria do kláštora Zminda Sameba - pútnického miesta všetkých veriacich Gruzíncov. Kláštor zo štrnásteho storočia je v nadmorskej výške 2200 metrov v prostredí, ktoré len ťažko opísať slovami. Najlákavejší a najťažší cieľ, vrchol Kazbeku - 5033 metrov, na nás ešte stále čaká. Prvoradou úlohou je zohnať spoľahlivého sprievodcu. Keďže v dedine nie je jediný hotel či ubytovňa, odporučili nám domáci prespať v rodine tunajšej učiteľky. Čo na tom, že jej dom nedávno spolovice vyhorel. „Sprievodcov máme síce iba dvoch, ale nikto iný tunajšie vrchy nepozná tak dobre ako oni. Keď chcete, zajtra môžem jedného zavolať,“ povedala gazdiná a ráno nám zaklopal na okno Jony.

Vodka spája

Je skoro ráno, už poriadne pripeká, ale v batohu má každý z nás teplý výstroj, mačky a cepy. Približne po štyroch hodinách míňame kláštor Zminda Sameba a Jony hovorí - chlapci, ste v polovičke cesty. Druhá, náročnejšia časť je pred nami. Na vrchol sa pokúsime zaútočiť z bývalej meteorologickej stanice vo výške 3700 metrov. Vzduch redne, nádychy sú čoraz hlbšie, chôdza čoraz ťažšia. „Chlapci, hore na každého čaká vodka a oddych,“ povzbudzuje nás Jony so širokým úškrnom, v ktorom chýbajú dva predné zuby. Ešte prebrodíme rozvodnenú riečku, zoznamujeme sa s prvým ľadovcom a po ôsmich hodinách sme v chate hrdo nazvanej meteostancia. Je to veľká spustnutá stavba bez elektriny, vody, akéhokoľvek zariadenia, namiesto skla je v okne igelit. „Nič sa nebojte, zoznámim vás s kamarátmi. Tam je všetkého dostatok,“ smeje sa nezmar Jony a posiela nás za dvere obtiahnuté kobercom. V prvej chvíli sme vnímali iba slabé svetlo sviečky a vydýchaný vzduch. Keď si oči privykli, rozpoznali približne desať divoko vyzerajúcich chlapov, gruzínskych horolezcov. Po štvrtom pohári vodky sa však neistota rozplynula a dnes má každý z nás zopár nových kamarátov.

Výstup na Kazbek

„Môj pes bol na vrchole dvakrát,“ povzbudzuje nás šibalsky sprievodca. Výstup na Kazbek sme zahájili skoro ráno, vonku je hlboká tma, ostrý vietor sa zarezáva až do kostí. Naviazaní na lane kľučkujeme jeden za druhým medzi balvanmi, vidíme ľadové trhliny hlboké stopäťdesiat metrov. Sem-tam počuť zvuk padajúceho kamenia. Jony mal rozhodne pravdu, hoci s tým psom to asi prehnal. Po piatich hodinách brodenia v snehu, kľučkovania a šplhania sme konečne na vrchole Kazbeku. A odmena? Ten najkrajší pohľad v živote. Kaukaz ako na dlani, počasie je nádherné, rozoznávame vrcholky horských velikánov. Dokonca vidíme vyše dvesto kilometrov vzdialený vrchol Elbrusu. Čo viac sme si mohli priať.

Komentáre Disqus