Tri týždne som spolu s manželkou a mladším synom putoval mimo civilizáciu, na hranici s Čečenskom, jedli sme syry, ktoré nám dali pastieri, huby a občas aj žihľavu, brodili sme sa v ľadovcových riekach a prechádzali sme cez lavínové polia.
Občas nás navštívili jazdci, z ktorých sršala divoká radosť a občas nám šlo o život. V ďalšom živote by som sa tam chcel narodiť. Kedysi som v časopise Resurgence čítal článok, v ktorom autor rozoberal svoju myšlienku, že najideálnejšou veľkosťou pre štát je zhruba taká rozloha aj počet obyvateľov, aké má aj Slovensko. Alebo ako Gruzínsko, ktoré som nedávno navštívil.
Nebudem tieto krajiny porovnávať, to nech si urobí každý čitateľ. A neviem, či je pre to, aká je tá ktorá krajina a jej obyvatelia rozhodujúca práve rozloha a počet obyvateľov. Ale, nakoniec, hľadanie odpovedí je vždy dôležitejšie než odpoveď samotná. Tu je niekoľko obrazov, ktorých zrkadlový obraz zo Slovenska si určite každý môže doplniť na základe svojich skúseností.
Oblasť Tušetia
Je pol druhej v noci, opustili sme letisko, Tbilisi je ďaleko a nevieme čo budeme robiť. Naproti letisku je železničná stanica, úplne prázdna, s niekoľkými drevenými lavicami. Chystáme sa, že si na chvíľu ľahneme, kým pôjde prvý ranný vlak. Odrazu prichádza policajt, strážiaci stanicu a prináša vankúš. Kladie ho Danielovi, nášmu synovi pod hlavu a trocha previnilo pri tom mrmle niečo o tom, že lavička je tvrdá. Po veľmi náročnej ceste terénnym autom prichádzame do obce Omalo, ležiacej v izolovanej horskej oblasti Tušetia. Prakticky celá oblasť je zároveň národným parkom, ktorý je rozlohou porovnateľný s najväčším európskym národným parkom Gran Paradiso. V budove správy národného parku, postavenej tradičným spôsobom zo štiepanej bridlice sa nás vypytujú na cieľ na našej cesty. Keď im povieme, že chceme prekročiť sedlo Acunta, tak vidíme na tvári správkyne úprimný úľak. Vraví nám, po rusky aj anglicky, že v tomto roku ešte sedlo nikto neprekročil, lebo každý deň prší a sneží a v sedle je ešte veľa snehu. Keď vidí, že svoj plán asi tak ľahko nezmeníme, tak nám dáva dôležité rad, svoje mobilné číslo, pozorne si nás premeriava a zvažuje v duchu, aké asi máme skúsenosti a šance. Nedáva nám žiadne príkazy ani zákazy. Ona, rovnako ako my vieme, že v horách musí byť človek pripravený na všetko. Úprimne sa lúčime.
Prechádzame cez skutočné pralesy, na ktorých je vidieť, že sú skutočne nedotknuté. Žiadni turisti, žiadne výruby, žiadna regulácia tokov, žiadne zvážnice, hotely alebo lyžiarske strediská. Mlčky hľadíme na nekonečné zasnežené hory, tvoriace hranicu s Dagestanom a Čečenskom, ktoré sú plne zrovnateľné s Himalájami v okolí Nanda Déví. Nie náhodou bolo Gruzínsko vyhodnotené ako krajina s najvyššou biodiverzitou v Európe (aj keď – je to ešte Európa?). Hore na planine začíname mať problém s pitnou vodou, je horúco a nikde žiadny prameň v dohľade. V diaľke sa odrazu objaví niečo ako starý salaš. Keď prídem bližšie, vidím, že na salaš je to primalé. Vojdem cez vchod a takmer odpadnem od prekvapenia – vo vnútri je toaleta a umývadlo s tečúcou vodou, privedenou z blízkeho prameňa.
Schádzame z planiny dolu do údolia, čo je viac ako tisíc metrov prevýšenia. Nohy sa nám trasú od vysilenia, svah je extrémne strmý, tvorený jemnou sutinu a na mnohých miestach pokrytý aj snehom. Neskôr sa dozvedáme, že sme boli prví, ktorí prešli túto cestu v tomto roku. V údolí stojí na kopčeku pri potoku salaš a pastier nám máva, aby sme šli k nemu. Ledva vlečieme nohy za sebou, ale nakoniec sa k nemu vyšplháme. Núka nás domácimi chlebovými plackami, rôznymi druhmi syra, na cestu nám dáva maslo a syr. Od nás nechce nič, len ľutuje, že u neho neostaneme aj na večer, veď vy spravil aj šašlik..
Sedlo Acunta
Prichádza dážď, preto sa rozhodneme prenocovať v ďalšom salaši. Salaš leží na okraji takmer opustenej dediny, žije tu len niekoľko pastierov a obrovské stáda oviec a kráv. Na okraji obce stoja prastaré tušetské veže – malé pevnosti, v ktorých sa mohla ukryť celá rodina aj s koňmi, pretože na Kaukaze bol po stáročia každý pastier zároveň aj bojovníkom. Sedíme v miestnosti, ktorá slúži ako kuchyňa aj prípravňa syrov. Mladší syn bačovky sa s nami hrá, kreslí nám do zošita – kone, starý kostolík, gruzínsku vlaku, gruzínsku dýku. Žiadne autá ani motorky. V ruke má drevenú napodobeninu tradičnej kaukazskej dýky a v očiach iskru ľudí z hôr. Ráno na rozlúčku darujeme bačovke kus čokolády, po ktorej potajomky poškuľovala. Začervenala sa a chvíľu rozmýšľa čo by nám podarovala, napokon vyťahuje tradičnú čiernomorskú pochúťku, pripravovanú doma zo zahustenej hroznovej šťavy. Hrudu syra na cestu považuje za samozrejmosť.
Pri riečke stojí vojenská základňa, darmo, hranica s Čečenskom (a teda aj s Ruskou federáciou) leží odtiaľ len 2 km. Veliteľ formálne opisuje údaje z našich pasov. Keď vidí rovnaké priezviská, pýta sa, či sme rodina. Po mojej kladnej odpovedi spokojne pokýva hlavou a zamrmle že to je veľmi pekné. Na záver sa nás – určite nie len zo slušnosti - pýta, či nám môže nejako pomôcť. Keď ho nesmelo poprosíme, či si môžeme odfotiť vojenskú mapu úseku, ktorý leží pred nami, tak po miernom zaváhaní súhlasí. Ešte nás informuje, že pred nami sa pokúsili prejsť sedlo tri skupiny, ale dve sa vrátili späť. A že nám drží palce.
Táboríme na lúke blízko ďalšej vojenskej základne. Deň predtým sme šliapali 11 hodín v kuse, s 22 kg batohom na chrbte a museli sme liezť cez takmer kolmú skalnú stenu nad rozvodnenou riekou. Ráno sa rozprší a dážď neprestáva celé doobeda. Unavení a mokrí sa ideme schovať k vojakom do ich „hlavného stanu“. V kúte stanu je rozkúrená pec, v ktorej práve pečú čerstvý chlieb (o chvíľu jeden nakrájaný spolu s maslom postavia aj pred nás). Vojaci nám varia horúci čaj a kávu. Ostatní vojaci pozerajú turecký program v televízii napájanej fotovoltaikou, alebo hrajú šach. Všetci nás zvedavo a priateľsky okukujú. Keď dážď prestane, dvíhame sa a chceme sa rozlúčiť. „Viete jazdiť na koni?“ pýta sa jeden z vojakov. Najprv nerozumiem že prečo sa to pýta, až neskôr pochopím, že pôjdeme na koni, pretože cez rozvodnenú rieku, cez ktorú sa musíme dostať, by sme peši prejsť nedokázali.
O niekoľko kilometrov ďalej opäť stojíme pred rozvodnenou horskou riekou. Teraz to vyzerá dosť vážne. O kúsok ďalej sa na druhom brehu pasú dva kone a z kopčeka nad nimi vykukuje pastier. O chvíľu je už pri koňoch, vyskakuje na jedného a druhého vedie za sebou cez rieku k nám. Prúd je dosť silný a aj kone majú čo robiť, aby nespadli, ale pastier nám ihneď bez okolkov lámanou ruštinou hovorí, aby sme najprv dali batožinu na kone a potom že prejdeme na koňoch aj my. Keď sme už všetci aj s batohmi na druhej strane, na otázku, že čo sme mu dlžný sa len zasmeje a odchádza za svojim stádom.
Sedlo Acunta, kde nám miestami asi naozaj šlo o život, je ďaleko za nami. Sme v najodľahlejšej oblasti Gruzínska. Obyvatelia Chevsuretie sa považujú za potomkov križiakov. Neviem, či je to pravda, ale kaukazský kódex cti je v podstate veľmi blízky stredovekému rytierskemu kódexu, veď v oboch prípadoch sa medzi najdôležitejšie vlastnosti zaraďujú čestnosť, hrdosť, statočnosť, odvaha, sloboda a úcta k ženám..
Chevsuretia
Už takmer za tmy, úplne vyčerpaní, prichádzame do mestečka Šatili, kde stojí donedávna obývaný komplex opevnení z 9. storočia. Vidím, ako k nám beží obrovský kaukazský ovčiak, ktorý sa nebojí ani medveďa. Ticho zahreším, lebo už nemám síl riešiť nejaký konflikt s túlavým psom. Keď pes pribehne bližšie, vidím že vrtí chvostom a doslovne sa usmieva. Víta nás vo svojej dedine tak, ako človek víta dávno očakávaných hostí. V dedine vidíme prvého turistu po desiatich dňoch, zrejme Američan v bezchybnom „cestovateľskom výstroji“ sa opiera o prenajaté auto a študuje mapu. Ani sa na nás nepozrie.
Opäť leje ako z krhle. Totálne premočení vchádzame do takmer opustenej obce Roška. V jednom dome sa svieti, Silvia klope na okno. O chvíľu sa otvoria dvere, starý muž so zjazvenou tvárou nám mlčky pokynie, aby sme šli dnu. V miestnosti stoja vedrá v ktorých sa cedia hrudy syra. Na stene visí starý samopal a vrecko s nábojmi. Spomienky na útoky Ruska sú ešte príliš čerstvé a ľudia tu odjakživa berú ako samozrejmosť, že svoju zem musia brániť aj za cenu svojich životov. Muž a jeho rodina takmer nevedia po rusky, posunkami nás posielajú na poschodie, kde budeme spať v starých dedinských posteliach. Večer si prezerám rodinné fotografie na stole, na jednej z nich je muž so svojou ženou v deň ich svadby, oblečení v krásnych krojoch, muž s neodmysliteľnou dýkou v ruke, určite nie pre pózu fotografovi. Na druhý deň nám balia hromady domácich chlebových placiek, hrudu syra a veľkú fľašu masla. Ako odplatu sa im aspoň vnútim, že im narúbem drevo. Keď rúbem, starec na mňa pozerá so smútkom v očiach, až neskôr sa od Silvie dozvedám, že jeho manželka hovorila niečo o železničnom nešťastí, pri ktorom prišli o syna a nevestu.
Večer v dedine Džuta nás pozýva k sebe skupinka stavebných robotníkov na domácu čaču (vínovicu). Jeden z nich, obyčajný robotník so zvráskavenou a slnkom vypálenou tvárou mi hovorí, že si praje len to, aby už nebola vojna. „My nie sme Európania. My sme z Kaukazu. My nechceme byť ako Američania alebo Rusi. My chceme len to, aby nás Rusi nechali na pokoji. My predsa nechceme vojnu“. Potom zmĺkne a za chvíľu začne recitovať najslávnejšiu gruzínsku báseň Junák v tigrej koži, ktorú napísal básnik Šota Rustaveli v 12 storočí. V tej chvíli je aj on sám básnikom. Ráno nám jeho kolegovia naznačujú, že ho niečo rozrušilo a odišiel peši niekde ďaleko.
V mestečku Stepanacminda plánujeme ďalší trek, majiteľ miestnej ubytovne nás preľaknuto varuje, aby sme určite nešli tam, kam chceme, pretože je to na hranici s Južným Osetskom, okupovanom Rusmi a stretnutie s ruskými vojakmi by mohlo byť veľmi nepríjemné. Dovtedy som sa o Južné Osetsko príliš nezaujímal, ale v tej chvíli mi dochádza, čo to asi znamená, keď nejaká veľmoc odkrojí niekomu časť jeho krajiny. Určite nechceme riskovať to, že budeme chytení a vyhlásení za západných špiónov a rýchlo meníme plán.
Boržomi
Mestečko Boržomi viditeľne pamätá lepšie časy, keď do miestnych kúpeľov k svetoznámym minerálnym prameňom chodila sovietska smotánka. Ideme sa prihlásiť na správe miestneho národného parku. Správkyňa nám dáva cenné rady, týkajúce sa pitnej vody a chodníkov. Troška ma zamrzí, keď čítam, že sa v národnom parku smie pohybovať len po vyznačených chodníkoch. Až o niekoľko dní neskôr, keď náhodou zídeme z chodníka a cestu nachádzame až po troch hodinách prebíjania sa takmer neprechodným porastom pralesa, toto upozornenie plne pochopím. Správkyňa nám opäť dáva svoje číslo mobilu a upozorní nás ešte na časté hmly v horách. Už pri vstupe do Národného parku cítim, že toto je iný les. V tom lese je možné doslovne fyzicky cítiť, že sa tu minimálne 150 rokov neťažilo drevo. Jedle a buky majú bežne cez 2 m v priemere a ich výška presahuje 30 m. V národnom parku o rozlohe zhruba Nízkych Tatier je len 8 značených trás, dá sa tu stráviť aj viac ako týždeň bez toho, aby ste niekoho stretli. Okrem niekoľkých drevených útulkov, salašov a pastierov tu nie je prakticky žiadny ľudský zásah. Výnimkou je malý kostolík uprostred hôr, stojaci na starej pútnickej ceste. Keď k nemu prichádzame, vidíme takmer biblický výjav – starý kamenný kostolík je obklopený ležiacimi kravami. Otvoríme bránu a vojdeme do jednoduchej miestnosti s klenbou. Na stenách aj na zemi sú rozložené desiatky ikon, často s vyobrazením svätého Juraja, patróna Gruzíncov. Mnohé maľby sú viditeľne staré niekoľko storočí a ich historická a umelecká hodnota je iste značná. Jediný, kto tieto poklady stráži je však mladý býček, stojaci vo dverách a zvedavo nazerajúci dnu. Z diaľky k nám cvála pastier, napriek tomu, že má trocha „pupok“, sedí na koni ako starý husár. Pýtam sa, ako už mnohokrát predtým, či by nám mohol predať trocha syra - aj keď už vopred viem, že peniaze za syr určite nevezme. Jazdec ukáže rukou na svoj salaš v diaľke a pokynie, aby sme tam šli. Keď tam dorazíme, tak nás už víta druhý pastier, inak majster v džude a na stôl pred salaš už znáša všetko, čo má – solený syr, domáci chlieb, kukuričný koláč, údený syr, slaninu, domáce víno... Tá pohostinnosť je nekonečná. Pri rozlúčke nám ten majster hovorí, že on tie býky ktoré chová by vlastne už nemusel držať, lebo trénovanie džuda ho uživí, ale ten salaš je jeho najmilšie miesto oddychu. „Býky chováme na mäso, kravy pre mlieko a kone pre radosť“, dodáva. Je hmla a my sa snažíme nestratiť chodník. Z počutia vieme, že v hmle tu zablúdili aj skúsení sprievodcovia, ktorých museli hľadať niekoľko dní. Odrazu sa ako spod zeme vynorí skupina jazdcov, sú to mladí chlapci, všetko skvelí jazdci. Krúžia okolo nás a niečo kričia vo svojej reči. Nemám strach, skôr cítim zvedavosť. Zakričím meno hory, kam máme namierené. Jeden z jazdcov ukáže rukou smer cesty, popchne koňa a všetci zmiznú v hmle. Sme opäť v Tbilisi, o dva dni odchádzame domov. V starom meste, kde blízko seba stoja pravoslávne kostoly, mešita, synagóga a zoroastriánsky chrám sa schladzujeme v parčíku. Prichádza k nám olašská Rómka a ja, zmordovaný teplom hovorím Silvii, aby vybrala nejakú mincu. Žena pozrie na nás očami čarodejnice, ukáže na Danka a povie „syn“, potom na Silviu a povie “žena“ a nakoniec na mňa a povie “muž“. „Da, práviľno“ odpovedám. „Máš aj dcéru?“ pýta sa Rómka. „Ešte jedného syna mám doma“. „Aha, tak ty vieš len synov robiť“ usmeje sa a dodá: „Nech vás Boh žehná a dá vám všetkým šťastie a zdravie“. Odchádza preč, nič od nás nechce. Stojím v rohu prastarého pravoslávneho kostolíka a pozorujem, nakoľko živá a silná je viera v tejto krajine. Do kostola neustále prichádzajú ľudia, často veľmi mladí. V tom, ako sa prežehnávajú, ako sa modlia, ako sa rozprávajú s farárom alebo mníchmi je vidieť skutočnú vrúcnosť a úprimnosť. Vychádzam von na slnko, kde stojí skupina unudených amerických turistiek v dôchodkovom veku. Jedna z nich sa povýšeným hlasom pýta sprievodkyne: „Is there anything special in this church?“.
