Hory južného Španielska

Sierra Nevada je pohorie na juhu Španielska v Andalúzii. Púhych 35 km od mora sa dvíhajú mohutné štíty, ktoré svojou výškou radia pohorie na druhé miesto v západnej Európe (po Alpách).

Začalo sa to celkom nečakane. V jedno hektické pracovné popoludnie, keď som sa v akomsi Jurskom dvore márne pokúšal ratovať psa, a pred ambulanciou už na mňa netrpezlivo čakali dvaja pacienti, mi zazvonil telefón. Nebol to však žiaden ďalší zákazník s chorým zvieratkom, ale Jindro. „Pelé, poď so mnou na Sierru Nevadu!“ Nemal som v tú chvíľu voľné žiadne modzgové závity, čo by mohli vec seriózne premyslieť. Nuž som si zahral improvizovaný tenis a svojou odpoveďou som vrátil loptičku súperovi, ale nie smeč, ľahké podanie, aby mi ju mohol vrátiť a ja medzitým získam čas sa k danej veci postaviť. Malý ohník vidiny vzdialených hôr, ktoré môžu byť vlastne celkom blízko, sa v mojej hlave postupne rozhorieval. Na druhý deň som volal Jindrovi späť: „Idem!“

Sierra Nevada jen pohorie na juhu Španielska v Andalúzii. Púhych 35 kilometrov od mora sa tu dvíhajú mohutné štíty, ktoré svojou výškou radia pohorie na druhé miesto v západnej Európe (po Alpách). V Sierre Nevade je niekoľko desiatok kopcov, prevyšujúcich svojou výškou hranicu 3000 metrov. V pohorí sa nachádza aj najvyšší vrchol Ibérijského polostrova – 3482 m vysoký Mulhacén.

Štvrtok 2. 6. 2011

O jedenástej večer sme opustili letisko v španielskej Malage. Do penziónu Romeríto, kde sme mali rezervované ubytovanie, sme sa odviezli taxíkom. Mali sme síce pocit, že nás taxikár dobre obabral, zhodli sme sa ale na tom, že sami by sme to nikdy nemohli nájsť. V penzióne nás privítal nočný vrátnik. Ihneď na úvod trochu španielskej klasiky:

„Buenos díjas, ajem Jindra from Ček Republik, mám tu rezervovanú izbu pre dve osoby na meno Jindra.“ „Aha, vy ste tí dvaja Alemáni, čo ich čakáme!“ (rozumej Nemci), a ukazuje nám objednávkový formulár s menami dvoch úplne neznámych Nemcov. „Nie, my nie sme Nemci, ja som Jindra, Ček Republik!“ „Ale ak nie ste tí Nemci, tak ľutujem, nemáme nič voľné.“ „Ale ja som sem včera telefonoval, mám tu rezervovanú izbu na meno Jindra.“ „Tak teda ste tí dvaja Nemci?“ A tak to ide stále dokola. A keď to nejde na jedenásty pokus, snáď to pôjde na dvanásty a keď nie ani na dvanásty, tak snáď na trinásty. „Ja som Jindra, Ček Republik, mám tu rezervovanú izbu na meno Jindra“... „Nemáme nič voľné, iba ak ste tí dvaja Nemci, čo ich čakáme.“ Na štrnásty pokus zrazu náhle osvietenie: „Vy ste Jindra? Ček Republik? Tak čo to nepoviete hneď!“ a ukazuje nám rozpis obsadenosti izieb, kde pri jednej dvojlôžkovej svieti veľký nápis „Indra.“ Sláva, nemusíme spať pod mostom! Jindro len sucho poznamenal (po česky, aby vrátnik nerozumel): „Netreba nám cestovať do Nigérie či Konga, stačí do Španielska!“

Piatok 3. 6. 2011

MHD sa presúvame na autobusovú stanicu, potom luxusným autobusom do Granady (v cene cestovného lístka je aj občerstvenie). V Granade trocha kultúry – ideme si pozrieť svetoznámu Alhambru, starý maurský palác. Z bašty pevnosti po prvýkrát vidíme Sierru Nevadu, teda vlastne ju vôbec nevidíme. Tam, kde by mala byť, sú iba zlovestné čierne mraky. Neskôr prichádza aj dážď. Rozhodujeme sa pre zmenu plánu – pôvodne sme chceli ísť ešte dnes autobusom do Guejar Sierra a prespať v údolí Rio Genil, za daných okolností ale ostaneme na noc v Granade – kemp je hneď vedľa autobusovej stanice. Navečer sa mraky dvíhajú a my vidíme na končiaroch Sierry Nevady množstvo snehu, podstatne viac, ako sme očakávali. To nás utvrdzuje v rozhodnutí ísť do hôr tak, ako každý – vyviezť sa autobusom do horského lyžiarskeho strediska Pradollano a nie šliapať severnou dolinou popri Rio Genil popod Mulhacén.

Sobota 4. 6. 2011

Ranný autobus nás vyváža do horskej dediny Pradollano. Je nádherné ráno, obloha ako vymetená, hory v celej svojej kráse nad nami. To nás napĺňa optimizmom. Autobus nás vysadil na hornom konci lyžiarskeho strediska, vo výške 2500 metrov (o 1500 vyššie ako by bolo pôvodne plánované Guejar Sierra, tak sme si to uľahčili!). Vrchol Valety, prvého trojtisícového kopca na našej trase vyzerá ako na dosah ruky, aj tak je to však na vrchol ešte viac ako 800 výškových metrov. Nahadzujeme na chrbát batohy, šliapeme do kopca. Veľmi skoro však prichádza hmla a už toho veľa nevidíme. Cca v 2800 metrovej výške prichádzame do snehu. Cestu v ňom nevidno, vďaka hmle je orientácia mizerná. Stretáme skupinu Španielov, ktorí nás doviedli k bivaku Refugio de la Carihuela. Nevieme, čo ďalej. Všade naokolo sneh, nad dolinou, kade by sme mali pokračovať, visia hrozivé preveje. Nikde ani náznak ďalšej cesty. Nálada sa blíži k bodu mrazu, rovnako ako vonkajšia teplota. Teraz sa nedá vymyslieť iné, ako ostať na noc v bivaku – ráno uvidíme, ako a či ďalej. Poobede prichádzajú do bivaku traja mladí Španieli. Síce fajčia vnútri v bivaku, že nám smrdia spacáky, a rozprávať sa vedia len veľmi hlasno, na hranici kriku, ale zjavne si majú čo povedať, huby nezavrú na sekundu do neskorej noci, čiže „ideálni“ spoločníci, ale aspoň to tu poznajú a ukázali nám ďalšiu cestu. Vidíme, že naozaj nebezpečne vyzerajúci svah v jednom mieste púšťa, dajú sa tam vytušiť staré stopy. Keď sa večer trochu dvihla hmla, vidíme ďaleko v strmom svahu doliny na jednom mieste okraj cesty, čo vykúka zo snehu. Už vieme, ktorým smerom sa vydať.

Nedeľa 5. 6. 2011

Ráno je pekne, obloha ako vymetená. Vyrážame na neďaleký Piko Valeta, vysoký 3 398 m, vychutnávame si chvíle pekného počasia a ďaleké výhľady. Poprvýkrát vidíme náš cieľ – Mulhacén. Po návrate z kopca raňajky, potom obúvame mačky, nahadzujeme na chrbát batohy a vyrážame do strmých snehov. Cestu pod snehom iba tušíme, občas sa objaví jej okraj. Pred obedom opäť prichádza hmla, ale to už sme blízko bivaku Refugio la Caldera. Prichádzame tam práve včas, začína pršať, resp. padá dážď so snehom. Čo v takom počasí robiť – zaliezame do spacákov a odpočívame. K nášmu zdeseniu zisťujeme, že do byteľne vyzerajúceho kamenného bivaku s masívnou železnou strechou slušne zateká. No paráda. Pár hodín sloty, odrazu vonku svieti slnko. Všade naokolo nás je hradba škaredých čiernych mrakov, iba nad kalderou je modré nebo. Slnko má pozitívny vplyv na našu náladu, prechádzame sa po okolí, fotíme. Krajší nedeľný večer sme si nemohli želať. O dve hodiny všetko končí, opona. Opäť sa všetko halí do hmly. Zaspávame v neistote, čo bude zajtra.

Pondelok 6. 6. 2011

Prieskum situácie o jednej po polnoci nedopadol dobre – vonku sneží, napadli tak 2 cm nového snehu. Budíček máme stanovený na pol šiestu. Jindro vstáva, ide von, potom znechutene zalieza naspäť do spacáku. O siedmej urobím druhý pokus. Na juhu nad morom visia zlovestné čierne mraky, ale Mulhacén je čistý a brieždiace sa nebo nad nami vyzerá že tiež. „Jindro, vstávaj, ideme!“ Čaj, tatranka, obuť mačky, vyrážame. 9,15 stojíme na najvyššom bode Pyrenejského polostrova, na vrchole 3 482 metrov vysokého Mulhacénu. Bohovia hôr nás zjavne majú radi – je krásne predpoludnie, krásne výhľady. Vychutnávame jedinečnosť tejto chvíle.

Pekné počasie na vrchole trvalo 45 minút, potom sa všetko halí do mrakov. K bivaku Caldera zostúpime už opäť v hmle. Ale na vrchole nám boli dopriate krásne chvíle. Ďakujeme, bohovia hôr!

Nastáva okamih rozhodnutia, čo ďalej. Náš pôvodný zámer bol pokračovať ďalej na východ , prespať v „romantickej“ kotline Siete Lagunas a vystúpiť na majestátny trojtisícový vrchol Alcazaba, prípadne aj na ďalšie trojtisícovky v hrebeni Sierra Nevady. Ako sme však z vrcholu videli, dolina Siete Lagunas teraz vôbec nie je romantická, jazerá sa dajú iba tušiť pod súvislým snehom. Tam už nie je iná možnosť nocľahu ako vo vlastnom stane,  stavať stan na snehu sa nám veru vôbec nechce, asi sme na to už starí, a snehu máme už dosť. Okrem toho v danom počasí a hmle je orientácia v teréne takmer nemožná, cesty ani vyšľapaných stôp v snehu niet. Rozhodujeme sa zostúpiť najkratšou cestou na juh do Trevélez. Aj tu nás čakajú traverzy strmých snehových svahov (vraj tu z Mulhacénu v zime padajú lavíny – ale tie už teraz snáď nehrozia), potom konečne suchá cesta. V tempe nás poháňa blížiace sa hrmenie. Konečne je tu Mirador de Trevélez, odkiaľ už v hĺbke pod nami vidíme bielu dedinu – náš cieľ. Nečakane ešte jedno veľké snehové pole a o tri hodine už sme dole v Trevélez. Je to naše prvé stretnutie s dedinami Alpujarry (oblasti južne od Sierra Nevady, veľká dolina medzi Sierrou Nevadou a južnejšie položenou Sierrou de Gádor). Žiarivo biele, na seba natlačené domčeky, úzke, strmé (dedina je postavená vo svahu), bludisko často pripomínajúce uličky. Na bielobu svojich obydlí si občania potrpia, mnohé sú čerstvo natreté, či sa práve natierajú. Kilometer za dedinou staviame stan v príjemnom, takmer prázdnom kempe.

Utorok 7. 6. 2011

Ráno relaxujeme v kempe, vychutnávame si lúče andalúzskeho slnka. Potom sa vydávame na pochod dolinou do susednej dediny Busquístar. Prechádzame romantickou krajinou – píniové lesy, trávnato skalnaté svahy, konečne aj kvety. Výhľady sa ale bohužiaľ nekonajú – hory sú v mrakoch. Čoskoro sa spustí dážď a vydrží po celú našu cestu. Len si predstavujeme, ako krásne by museli voňať okolité píniové lesy v teplom počasí. Vlhko naopak znásobuje vôňu hríbov, ktorých tu je všade neúrekom. Naša trasa nie je dlhá, iba nejakých 15 kilometrov, musíme však prekonať niekoľko bočných údolí – vždy pár sto metrov klesnúť a opäť vystúpať. To trocha zmenilo náš časový odhad a tak do Busquístaru prichádzame v hodine dvanástej, len tak-tak, že stihneme autobus, a to iba vďaka tomu, že na nás šofér, ktorý našťastie videl, že na autobus utekáme, na nás hodnú chvíľu počkal. To by sa u nás asi stať nemohlo, ale tu v Španielsku sa nikto nikam neponáhľa. Autobus nás vezie do Capileiry, palubný teplomer ukazuje vonkajšiu teplotu 13 stupňov. Pre zábudlivých pripomínam – sme v teplej, slnečnej Andalúzii...

V Capileire sa ubytujeme v hosteli oproti zastávke autobusu. Šumná slečna hostelierka, keď videla dvoch zmoknutých horalov, ktorí sa naviac chvália že idú z Mulhacénu, nám na izbe zakúrila, aby sme oschli.

Večer sa pofľakujeme romantickými uličkami Capileiry pomedzi biele domčeky. Navečer opäť svieti slnko, krásny večer v krásnej dedinke. Na večeru si doprajeme alpujarské špeciality – alpujarrskú polievku, čo je cesnačka, v ktorej však pláva ich špeciálna šunka – na slnku usušené nasolené bravčové stehno. Prasačie stehná tu visia všade, v skoro každom obchode. Druhý chod je „plato alpujarriano“ – taktiež typické pršuto s hranolkami, klobásou, vajcom a fazuľou. K tomu samozrejme patrí výborné alpujarrské červené vínečko.

Streda 8. 6. 2011

Ideme na túru dolinou Poqueira popod Mulhacén. Hore ideme vyhliadkovou trasou v západnom svahu doliny, v rannom slnku sú odtiaľ krásne výhľady na zasnežené štíty Sierra Nevady. Dnes je prvý deň naozaj pekné počasie. Aj tak sa však na obed halia vrcholky kopcov do mrakov – to je tu zjavne v tomto ročnom období zvykom. Keď sa obzrieme za seba na juh, vidíme more – teda iba modré prázdno, že je to more poznáme iba podľa lodí. Nadol zostupujeme dnom údolia, popri divom potoku Rio Naute. Na sútoku dvoch divých riav Rio Naute a Rio Toril stojí vodná elektráreň. Nádherný kút prírody, neskutočne zohyzdený betónovými monštrami. Ako krutý výsmech všetkých prírodu ľúbiacich ľudí hneď vedľa betónového monštra, ktoré naprosto dokonale zničilo toto kedysi krásne miesto, svieti veľká tabuľa „Parque national“ ...

Pod elektrárňou po už dosť otravnej ceste prichádzame do Capileiry, kde prežijeme ešte jeden pekný večer medzi romantickými bielymi domčekmi.

Štvrtok 9. 6. 2011

Ráno o siedmej odchádza z Capileiry autobus, ktorý nás definitívne odváža preč z doliny Alpujarra a z hôr Sierry Nevady. Posledný raz vidíme mohutné zasnežené kopce, kde sme pred pár dňami zažívali krásne aj ťažké chvíle. Vo všetkých bedekroch, z ktorých sme pred cestou čerpali informácie, odporúčali pre návštevu týchto hôr jar. V lete je tu už veľmi teplo. Po osobnej skúsenosti si nie som celkom istý, či je to pravda. Treba si zvážiť, čo je lepšie – či vysoké teploty, ale relatívne pohodlná turistika, alebo naopak množstvo snehu a teploty nízke. V horách Sierry Nevady jar neexistuje, tu je alebo zima, alebo leto s horúčavami. Taktiež treba vziať do úvahy jarné neisté počasie s veľkou oblačnosťou, pri ktorej je orientácia v týchto horách nemožná. Potrápila si nás, Sierra Nevada, ale prežili sme v tebe krásne chvíle. A že počasie na tvojich končiaroch nebolo priam ideálne, Sierra Nevada? Nevadí.

Sierra Almijara

Sierra de Almijara je pohorie na úplnom juhu Španielska, dvíhajúce sa priamo od mora. Je to vápencové pohorie, popretkávané množstvom divokrásnych kaňonov, nad ktorými sa dvíhajú strmé skalnaté štíty. Svahy hôr sú porastené tropickou vegetáciou.

Autobus nás doviezol do prímorského strediska Nerja. Ubytúvame sa v blízkej a oveľa kľudnejšej dedinke Maro, kde v poloprázdnom kempe staviame stan. Navečer si urobíme výlet k blízkej strážnej veži a k moru – nepodarilo sa nám dosiahnuť ani jedno ani druhé pre neschodný terén, zato sme po predieraní sa vysokou burinou medzi stromami vo všadeprítomných záhradách a sadoch celí obalení malými zelenými guličkami, ktoré vôbec nie je možné dostať z oblečenia dole.

Piatok 10. 6. 2011

Dnes máme v pláne náročný výlet do pohoria Sierra Almijara. Našim cieľom je vrchol Almedrón, vysoký 1514 metrov (keďže sa ta ide od mora, žiadna sranda). Tento kopec zďaleka nie je najvyšší v tomto pohorí a ani nie je v hlavnom hrebeni, je to ale určite jeden z najkrajších a najdivokejších kopcov v pohorí. Z kempu vyrážame za tmy, brieždenie nás zastihne už dosť ďaleko od mora, na začiatku divého kaňonu Baranco Cazadores. Aj keď je ešte jar, koryto potoka v kaňone je úplne suché. Kaňon je v skutku divokrásny, sápeme sa strmo hore po sutinách a balvanoch, v hornej časti je už relatívne pohodlný chodník – to už je slnko vysoko a máme nádherné výhľady. Keď na konci kaňonu začíname strmo stúpať na Almedrón, slnko sa už do nás opiera naplno. Záver výstupu je skutočne lahôdka – po strmej sutine nasleduje skalné lezenie vo vrcholovom hrebeni, miestami značne exponované. Predovšetkým na západnej strane, kde svahy Almedrónu spadajú takmer úplne kolmo do doliny Rio Chillar. Zostup z kopca južným úbočím je dlhý a v horúčave otravný (teplota presahuje tridsať stupňov – aký to rozdiel oproti Sierre Nevade!). O piatej popoludní sme v Maro. Španieli majú siestu, je ťažké nájsť niečo otvorené, napokon ale máme šťastie, dva pollitre San Miquela (značka španielskeho piva, dobrého) do nás zahučali akoby nič. Dnes bol prvý ozaj pekný celý deň, odkedy sme v Andalúzii.

Sobota 11. 6. 2011

Dnes sme si urobili výlet do kaňonu rieky Chillar. Treba sa nám dopraviť do Nerjy, kde sa kaňon začína. Ideme na ranný autobus, no ten neprichádza a ten ďalší taktiež nie. Je sobota a tu majú nejaké cestovné poriadky všetci na háku. Skúšame stopovať, ale áut je v túto rannú sobotnú hodinu čertovsky málo, a tak sa neodvezieme. Ideme do Nerjy pešo. V snahe skrátiť si cestu mestom sa snažíme priblížiť k rieke Chillar cez sídlisko. Cesta je podľa mapy jasná, v reáli ju ale značne komplikujú mnohé ploty, postavené naprieč našej cesty (tie v mape namaľované nie sú). Zložito ich obchádzame, motáme sa všelijako, raz sme dokonca museli prejsť niekomu cez záhradu a plot drzo preliezť. Ešte že v túto rannú hodinu všetci normálni Španieli spia a tak nás nik nevidel. Napokon sme sa zdarne a dobrodružne k Chillaru dostali. Ďalej je to už pohoda, po krátkom pochode proti prúdu rieky prichádzame do kaňonu. Je veľmi pekný. Rieka je hlboko zarezaná pomedzi vápencové skaly, postup je možný iba po vode. Sme na to pripravení – na dnešnú túru ideme v sandáloch. Voda nie je hlboká, po členky, maximálne pod kolená, a príjemne chladivá. Kaňon je v najužšom mieste taký úzky, že sa rukami dotýkame oboch skalných stien súčastne. Zhora stekajúca voda vytvára na stenách kaňonu kvapľovú výzdobu ako v jaskyni. Je to veľký zážitok. Vyššie po prúde je už kaňon širší, ale strmší, rieka vytvára kaskády a vodopády, ktoré treba prekonávať po balvanoch. Táto túra je dosť známa a frekventovaná, stretáme mnoho ľudí brodiacich sa potokom – aký rozdiel oproti včerajšku, keď sme pri výstupe na Almedrón nestretli nikoho.

V hornej časti kaňonu odbočujeme z údolia Chillaru a smerujeme do Frigiliany. Vyšplháme sa 300 výškových metrov do sedla v bočnom hrebeni Sierry Almijary, za ním je ďalší hrebeň, za ním zasa ďalší a ďalší. Ani sme ich neporátali, koľko ich bolo. Teplota presahuje 30 stupňov celsiusa, na strmších úsekoch cesty v sandáloch nič moc. Ale aspoň máme pekné výhľady na okolité kopce, ktorým dominuje náš starý známy skalnatý Almedrón. Dôstojná rozlúčka s horami.

Sme radi, keď prichádzame do Frigiliany. Je to krásna, rázovitá dedina na svahoch hôr (samozrejme opäť celá biela, ako snáď všetky dediny v Andalúzii). Škoda len, že tu dnes majú akýsi festival, burácajúca diskohudba a kolotoče s najrôznejšími stánkami predávajúcimi cetky od výmyslu sveta k atmosfére dediny príliš neprispievajú.

Autobus z Frigiliany ide (podľa cestovného poriadku, a na tie, ako sme zistili, tu nik veľmi nehľadí) až o pol ôsmej večer, tak sa vydávame do Nerjy pešo. Chceme ísť popri rieke Hiquerón, zhora však už vidíme, že popri rieke nie je chodník, zato tam sú opäť ploty. Odšliapeme si to teda po asfaltke pomedzi autá. Do Nerjy je to dobrých 6 km. Z Nerjy do Mara pochopiteľne zasa žiadny autobus nejde, aj keď podľa cestovného poriadku by mal. Dedko, ktorý naňho čaká tiež, nás ubezpečuje, že v Španielsku je to normálne. Čakáme na autobus viac ako trištvrte hodiny, už nás to nebaví. Pešieho chodenia po asfalte už máme plné zuby, tak napokon do Mara cestujeme taxíkom (bor výrazne lacnejší ako ten v Málage, za rozumnú cenu).

Nedeľa 12. 6. 2011

Už sa ani nesnažíme hľadať nejaký autobus do Nerjy, sme prichystaní na peší pochod s batohmi. Našťastie sa ponúkli naši susedia z kempu, že nás tam odvezú autom. Do Málagy už autobusy chodia normálne. Posledné pohľady na strmé končiare Sierra Almijara, popoludnie potom strávime prehliadkou Málagy, večer presun na letisko. Nevieme, čo nás čaká – z domova máme správy, že má byť v Česku od polnoci štrajk všetkých dopravcov a nevieme, či niekoľko nasledujúcich dní nestrávime v Ruzini na letisku, ale to je už iná kapitola.

- viac na webe Turistického klubu Štart Bratislava