Hoverla – najvyšší vrch Ukrajiny

Radovan Ambruš - 6.6.2012

Išli sme traja, ja s mojou polovičkou Erikou a náš priateľ Slavo. Využili sme veľkonočné voľno a naším cieľom bola hora Hoverla – najvyšší kopec Ukrajiny (2.062 m.n.m.).

Keď som zahlásil, že sa chystáme na Ukrajinu vlastným autom, všetci sa ma pýtali, ako pôjdeme naspäť, či peši alebo vlakom. 300 kilometrov vo vnútrozemí som ale nemal obavy z toho, že by nás niekto ozbíjal, ale skôr z toho, že sa nám na tých katastrofálnych cestách to auto rozpadne.
 

Vitajte v inom svete

Išli sme traja, ja s mojou zákonitou polovičkou Erikou a náš priateľ Slavo. Naším cieľom bola hora Hoverla /alebo aj Goverla/ – najvyšší kopec Ukrajiny (2.062 m.n.m.). Využili sme veľkonočné voľno a vyrazili sme mimo schengenského priestoru. Prechod cez slovensko-ukrajinskú hranicu mi pripomínal nejakú hru z pionierskeho tábora, keď deti museli zbierať na papierik pečiatky a keď ich mali všetky, tak papierik odovzdali a dostali odmenu. V tomto prípade bol odmenou vstup na Ukrajinu a jedna chýbajúca pečiatka nás vyšla na 20 €, samozrejme do vrecka ukrajinského colníka. No čo už, za skúsenosti sa platí.

Ďalším stretnutím s ukrajinskou realitou bolo mesto Mukačevo. Mesto s 93 tisíc obyvateľmi má smerové tabule na začiatku mesta a potom ešte jednu v strede. Keď sme robili asi druhú nedobrovoľnú okružnú jazdu mestom, začala pracovať logika. My sme mali cestovať stále na východ, boli 4 hodiny poobede a slnko nám svietilo do očí. Z toho sme vydedukovali, že ideme naopak, tak sme sa otočili tak, aby sme mali slnko stále za chrbtom a úspešne sme našli správnu cestu z mesta von. Orientovať sa podľa slnka nás učili pre prípad, že sa stratíme v prírode. To, že to využijem v 93-tisícovom meste ma ani vo sne nenapadlo.

Prechod cez slovensko-ukrajinskú hranicu mi pripomínal nejakú hru z pionierskeho táboraCesta viedla smerom na východ popri hranici s Rumunskom a na posledných asi 90 km sa stočila na sever. Keď sme ešte v okolí Mukačeva konštatovali, že majú trochu rozbité cesty, ešte sme netušili, že to bola tá lepšia časť cesty. V tejto oblasti nebol problém dodržiavať maximálnu rýchlosť, lebo rýchlejšie sa aj tak nedalo ísť a posledný 90 kilometrový úsek sme rýchlejšie ako 60 km/h ani nešli. Dediny spočiatku boli dosť podobné naším, akurát v každej dominoval pravoslávny chrám so zlatou strechou.

Čím ďalej na východ, tým viac úroveň dedín upadala, ale objavili sme aj „milionársku štvrť“ popri hlavnej ceste. Nedá sa povedať, že by to boli obrovské domy. Nie, to boli skôr paláce, alebo zámočky, ktoré v rôznom štádiu rozostavanosti lemovali cestu (foto). Paradoxy. Približne v polovici cesty sme vošli do búrky, čiže cestovať v daždi, potme, po neznačených rozbitých cestách, bez navigácie, len s mapou mierky 1:750 000 bol celkom slušný adrenalín, ktorý mi už ku koncu začínal liezť na nervy.

Bukovel

Ubytovanie sme si vopred rezervovali v lyžiarskom stredisku Bukovel – to je oáza západu na pomerne zaostalom východe. Je to nové športové stredisko s neustále pribúdajúcimi hotelmi, miestami to vyzerá ako stavenisko, ale už to má podobu kvalitného športového rezortu pre všetky kategórie návštevníkov. V tomto obrovskom komplexe sme náš hotel našli len vďaka kvalitnej webovej stránke (www.bukovel.com), lebo nejaké smerové tabule k jednotlivým hotelom proste neexistovali. Personál a vybavenie hotela boli na slušnej úrovni, akoby sme boli kdekoľvek v západnej Európe, dokonca čašníčka hovorila perfektnou angličtinou, akurát s takým prízvukom, že som mal problém jej čokoľvek rozumieť, preto sme to skúšali radšej kombináciou angličtiny a ruštiny, tej rozumeli všade, aj keď oficiálny jazyk majú ukrajinčinu.

Cieľ dňa - Hoverla

Po rannej lotérii z raňajkového menu v azbuke sme vyrazili na Goverlu. Za svetla sa oveľa lepšie vyhýbalo 20 centimetrovým výtlkom, i keď niekedy to nebolo o tom vyhnúť sa im, ale prejsť cez tie najplytšie. Podľa informácií z internetu a máp sme si to nasmerovali na mesto-dedinu Vorochta. Na webe je to prezentované ako turistické a takmer až kúpeľné stredisko. Ja by som to nazval veľkou dedinou s občasnými hotelmi, totálne rozbitými cestami a čerpacou stanicou akoby z iného sveta. V každom prípade sa to s Bukovelom nedalo porovnať, ale Bukovel nie je Ukrajina. Toto je Ukrajina. Vedeli sme, že niekde za Vorochtou treba odbočiť doprava k športovej báze Zarosľak, ktorá je východiskovým bodom na Goverlu. Už som začínal byť nesvoj, či sme neprešvihli odbočku,  ale nakoniec sme našli smerovú tabuľu, tak sme sa od samej radosti pod ňou aj odfotili, len tak na znak radosti, že aspoň niečo nám vychádza, keď už všade naokolo je hmla a popŕcha.

Za odbočkou sme rýchlo prišli k vstupu do národného parku. Doteraz som bol zvyknutý, že na takýchto stanoviskách príde nejaký človek k autu a tam sa zaplatí nejaký poplatok a poskytnú sa nejaké informácie. Na Ukrajine nie. Tu si treba vystúpiť, ísť do vykúrenej búdky, tam sa zapísať do registračnej knihy, samozrejme preukázať sa pasom, zaplatiť vstupný poplatok do národného parku (cca. 2 € na osobu) a môže sa ísť ďalej. Ale dostali sme mapku s popisom trasy a číslami na záchranárov, tak ma to celkom potešilo. Nasledujúcich 9 km na Zarosľak však toto moje potešenie úplne anulovalo. Keby sme mali nové auto, asi by som to psychicky dosť ťažko znášal. Tá cesta bola rozbitá a kamenistá aj za pekného počasia, teraz tam panovala ešte neskorá zima, čiže miestami ešte boli vyjazdené koľaje v snehu a miestami boli len také „šutre“, že vodič musel rozmýšľať, ktorú časť podvozku obetuje na škrabnutie, aby si nespôsobil príliš veľké škody. Na to nás samozrejme dole neupozornili.

Zarosľak

Naším cieľom bola hora Goverla – najvyšší kopec UkrajinyNakoniec sme len s jedným zapadnutím prišli na „športbázu“ Zarosľak. S trochou fantázie by sa to dalo porovnať s naším Sliezskym domom, ktorý tiež stojí pod najvyšším vrchom krajiny. Lepšie povedané s veľkou dávkou fantázie, lebo Zarosľak je staré stredisko pre športovcov so starým hotelom, polorozpadnutým areálom a podobným personálom. Pôvodne sme zháňali ubytovanie tam, ale vraj mali obsadené, tak som trochu aj ľutoval, že tam nebudeme bývať. Po tom, ako sme si to tam obzreli, mi to už ľúto nebolo. Bola by to síce ukrajinská realita, ale celkom vhod nám padol neukrajinský Bukovel.

Od Zarosľaku vyššie bola súvislá vrstva mokrého snehu. Pokiaľ sme išli v lese, chodník bol celkom slušne prešliapaný, tým pádom aj šmykľavý, ale stúpanie nebolo až také prudké. Až nad pásmom lesa sme pochopili, že Ukrajinci sa nebabrú s nejakými serpentínami, oni idú priamo za cieľom. Chodník viedol kolmo hore na Goverľu. Nebol to môj deň. Táto priamočiarosť mi v každom prípade nevyhovovala a jediné čo ma tlačilo na kopec bolo presvedčenie, že nie som ochotný ešte raz absolvovať tú cestu autom zo Slovenska až sem. V snehu boli vlastne vyšliapané akoby snehové schody, ktoré mi vôbec nerobili dobre. Miestami som bol už v takom stave, že som rozmýšľal či nepoučím Eriku a Slava ako mi dať prvú pomoc, keď náhodou skolabujem. Síce som ich zdržiaval, ale nakoniec som sa toho dožil - vyšli sme hore. Keďže viditeľnosť bola do 10 metrov, vrchol sa objavil náhle, o to väčšia bola moja úľava.

Hoverla - na vrchole

Goverla – najvyšší kopec UkrajinyNa vrchole vládla družná atmosféra, po ceste nás totiž vo veľkom predbiehali „domáci“, niektorí sa aj pristavili, prehodili pár slov a keď zistili že sme zo Slovenska, boli sme celkom slušnou atrakciou. Dokonca sme stretli chlapíka, čo bol aj na Gerlachu, toho veľmi tešilo, že sme sa „znížili“ k ich 2.062 m.n.m.. Na vrchole je jeden kovový kríž a kamenný pamätník. Teda aspoň toto tam bolo v tom počasí vidieť. Všetko ostatné bolo pod snehom, takže len z fotiek z webu vieme, že je tam toho trochu viac, ale nám postačili aj tieto dva monumenty. Vietor na vrchole som odhadol na takých 25 m/s, teplotu výrazne pod 0 stupňov, takže sme absolvovali len povinné foto a zostúpili sme pár metrov nižšie a až tam sme si dali oddych. Keď sme pozorovali domácich v akom vystrojení vyšli na horu, tak sme si pripadali akoby sme mali výbavu minimálne na Mont Blanc. Mali sme so sebou snežnice, mačky, turistické paličky. Okrem paličiek sme samozrejme nič nevyužili, ale mali sme to so sebou „keby niečo“. Niektorí Ukrajinci tam vybehli takmer v obyčajných teniskách, rifliach, obyčajných bundách. Neviem či to oni podcenili, alebo my sme to predimenzovali, ale každopádne to bol regulérny zimný výstup.

Dole to išlo čiastočne po zadku, čiastočne behom a čiastočne z nohy na nohu, pri nezmenenom počasí, čiže minimálnej viditeľnosti. Kríza trochu poľavila, ale nebolo to celkom ono, takže s tempom sme to moc nepreháňali. Napriek tomu keď sme takmer už dole predbiehali jednu známu partičku z hora, ešte raz sa s nami pozdravili a medzi sebou nás označili, že „aj to sú naši – aj oni sú Slovania“.

Celkom mi to spravilo dobre na moje ego.
Samozrejme, keď sme zišli úplne dole a vyšli sme z národného parku, tak sa vyčasilo a vyšlo slnko. Ako inak. Tak sme si za slnečného počasia aspoň vychutnali návrat do Bukovelu, sprchu a večeru. Na dezert sme zablúdili do vcelku luxusnej reštaurácie, ale milo nás prekvapila „akcia“ – keďže bolo po sezóne, na všetky jedlá bola zľava 30 %. S takým niečím som sa napríklad v Tatrách nestretol. Vo všeobecnosti ceny v reštauráciách boli približne ako naše. V Bukoveli. Na skutočnej Ukrajine predpokladám, že sú nižšie.

Naspäť do reality

Keďže účel návštevy sme splnili, na ďalší deň bola naplánovaná už iba cesta domov. Do rána snežilo a pri odchode bolo zatiahnuté a pršalo. To aby nám nebolo ľúto že už ideme preč, alebo aby sme nedostali šialený nápad vyšliapať si to ešte raz za pekného počasia. Cesta ubiehala po rozbitých cestách samozrejme pomaly, ale v jednom momente sa zastavila úplne, lebo krížom cez celú hlavnú cestu bol zrazu padnutý strom. Muselo sa to stať tesne pred naším príchodom, lebo pred nami bolo len jedno auto a z druhej strany nikto. Postupne sa začali hromadiť autá, ľudia vystupovali, diskutovali – ako u nás, keď je problém každý má k tomu čo povedať, ale nikto sa nenájde, čo by ho vyriešil. Tu sa našiel.

Ja som očakával minimálne dvojhodinové zdržanie – než prídu napríklad požiarnici s motorovými pílami, potom nejaké nákladné auto s hydraulickým ramenom aby ten strom odpratali, no proste čakanie aspoň 2 hodiny, lebo obchádzka nepripadala do úvahy. Rozmýšľal som príliš komplikovane. Naraz sa tam objavila sekera, osekali konáre, ktoré trčali z padnutého kmeňa smerom dole na cestu a mohli sme ísť. Keďže kmeň bol dosť vysoko, osobnými autami sme bez problémov prešli popod padnutý strom. Asi začnem v aute voziť sekeru.

Keď sme ešte len išli na Ukrajinu, slovenský colník sa nás mimo iného pýtal na stav nádrže. Keďže nedôverujem ukrajinskému benzínu, tak som ešte na slovenskej strane natankoval plnú nádrž. Keď som vtedy povedal colníkovi, že idem na Ukrajinu s plnou nádržou, pozrel na mňa ako na postihnutého. Cestou naspäť rovnako reagoval slovenský colník na to, že sme mu tvrdili, že nevezieme žiadne cigarety. Videl že máme športovú výstroj, ale jednoducho nechcel uveriť, že nejakí Slováci idú z Ukrajiny a nevezú ani krabičku cigariet. To sa proste nerobí.

Pár bodov na záver

1)    Keď sme sa chystali na Ukrajinu, všetci krútili hlavami, či sa chceme nechať ozbíjať. Počas celého pobytu som ani raz nemal pocit ohrozenia, dokonca ani len nepríjemný pocit, že by sa mohlo stať niečo zlé. Lokalita v ktorej sme sa pohybovali bola úplne bezpečná a nebolo sa čoho obávať.

2)    Paradoxne nepríjemný pocit sme mali keď sme videli policajné hliadky v okolí Užhorodu. Tí si zvyknú postriehnuť na cudzincov a zinkasovať ich za akúkoľvek drobnosť. My sme si to zaplatili už pri vstupe na hranici, kde nás v podstate vmanipulovali do porušenia predpisov. Ale pre istotu za hranicou sme hneď vypli svetlá na aute, na Ukrajine sa cez deň nesvieti, načo na seba z diaľky upozorňovať, že sme cudzinci.

3)    I keď sa v najbližšej dobe nechystám na Ukrajinu, pri nejakej vhodnej príležitosti nebudem váhať či tam ísť alebo nie, ani sa nebudem vyhýbať tranzitu cez Ukrajinu. Boli sme cca. 300 km vo vnútrozemí, je to ďalej, než tam bola väčšina Slovákov, ale v porovnaní s celou rozlohou Ukrajiny je to len zlomok jej územia.
4)    Táto krajina stojí za pozornosť, bez ohľadu na politickú situáciu. Netreba trestať bežných ľudí za to koho majú vo vláde, a ignorovať kvôli tomu celú krajinu by bola chyba.

- autor je členom športového klubu LEMUR: http://sklemur.webnode.sk/

Komentáre Disqus