Hranice Himaláji a Karakorumu

Svetozár Krno - 13.3.2012

Za sivou morénou nás dobehlo stádo preťažených koní, ktoré viedlo niekoľko opálených vrchárov. Indovia žijú na rozdiel od Nepálcov bohémskejšie. Najímajú sa cestovným kanceláriám, ale nerobia nosičov, ako to poznáme u Šerpov.

Sú iba sprievodcami, kuchármi a koniarmi. Zvieratá niesli na svojich chrbtoch všetko od výmyslu sveta. Nad strmým údolím sa na hnedých kožuchoch hompáľali vrecia, plné maškŕt, výstroj, obrovské kempingové stany, stoly, lehátka a stoličky. Čakal som, že sa za karavánou objaví celý regiment rekreantov. Tri desiatky párnokopotníkov spríjemňovalo pobyt iba piatim Švajčiarom. Naši dovolenkári, ktorých v lete láka vďačné Jadranské more, nenosia v autách a prívesoch toľko kilogramov na jedného človeka ako tu.

 svetozar_krno
O autorovi a jeho ceste: Na ceste z indického predhoria Himaláji, z mesta Manali, do Ladakhu leží veľa nástrah. Nekonečné množstvo smelých serpentín sa krútia po prevažne blatistej vozovke pretína štyri vysokohorské sedlá, ktoré ležia v nadmorskej výške od 4 000 do 5 300 metrov. Autor článku Svetozár Krno spočiatku putoval údolím Markhy, ideálnym pre výškovú aklimatizáciu. Znechutený nadmiernou početnosťou karaván komerčných západniarov, neuveriteľne trápiacich zvieratá (na jedného turistu – 4–5 plne naložených koní a oslov) sa otočil na západ a pokračoval ľudoprázdnymi horami nad kláštorom Alči. Po aklimatizácii sa pokúsil o výstup na šesťtisícovku Kang Yatze. Týždeň trvajúci dážď a sneh a najmä dve trhliny na samom temene končiara boli nad jeho sily. Druhý pokus (samozrejme tiež bez pomoci nosičov i vodcov) o štít Stok Kangri (6 153 m) sa podaril. Záver pobytu strávil v moslimskom Kašmíre a pri sikhskom Zlatom chráme Amritsare.

Pýtal som sa Nicolasa na dobrý prameň. Už druhý deň ma neposlúchal žalúdok. A to nie kvôli výške. Extrémna koncentrácia domácich zvierat temer v ľudoprázdnom údolí spôsobila v doline znečistenie vodných tokov. Zrazu som ju musel, tu vo vysokých horách, ďaleko od civilizačných centier, chlórovať rovnako ako tú v Dilí. Sloboda jedných (v tomto prípade zákazníkov) sa končí tam, kde obmedzuje druhých (nás ostatných). Zrazu som ma iba dve možnosti: vytiahnuť chlórové pilulky alebo kúpiť si coca-colu od karavány.

Nicolas sa nechápavo na mňa pozrel a ukázal na oslíka ovenčeného dvomi veľkými demižónmi. Komerční trekári stratili schopnosti svojich starých rodičov, ktorí sa bez problémov pohybovali v Alpách. Na horských chodníkoch potrebujú pomoc, ktorú si vedia zaplatiť. Hoci sa ocitli priamo „v teréne“, prírody sa temer nedotýkajú, akoby boli od nej oddelení sklom. Dostávajú plný servis. V batôžkoch si nosia iba pas, fotoaparát a čokoládu. Kone sú pri tom preťažené tak ako káže ekonomika rýchlych ziskov. Preto rýchlo starnú, zodierajú a mrú. Niektoré aj priamo počas trekov.

Keď som zhodil batoh, Jeanette hladkala tátoša, ktorý sa konečne odľahčený pásol na kamenistej lúke. Večer ho mazná a cez deň na ňu drie...
Tak, ako sú Európania a sem tam zablúdený Američan závislí od vrchárov, aby v zdraví a pohodlí prežili, tak sú vrchári závislí od klientov, aby zase ekonomicky nepadli na dno. Keď sa skončí letná sezóna, slušnej roboty v Ladakhu temer niet.

Ladakh

8
Konzumná misia západného sveta v indických Himalájach.
9
 Stok Kangri (6 153 m)
10
 Údolie Markha (Ladakh)

Príchod zahraničných rekreantov otvára Ladakh svetu (s tým dobrým aj zlým), rozširuje nové technológie a dočasne prináša pod Himaláje slušné zárobky. Na druhej strane drasticky mení osobitosť kraja, kvôli ktorej sem prúdia iní. Dnešní zahraniční turisti dvíhajú ceny, ktoré sú tu stále pre nás neuveriteľne nízke. Domorodec, ktorý nepracuje priamo alebo nepriamo na cudzincov, je odpísaný. Tradičné ekonomické odvetvia, ktoré stáročia vytvárali kolority krajiny, nevládzu konkurovať cestovnému ruchu.

A tak chradnú a vytrácajú sa. Jedného dňa sa podobne však ako zásoby ropy vytratí ladacká osobitosť, ktorá pôsobí ako očarujúci magnet pre komerčných aj nekomerčných cestovateľov, a rýchlo vytvorené monokultúrne hospodárstvo sa ocitne na vratkej nohe. Nejeden z rekreantov sa cíti ako darca, ako organizátor charity, ktorému treba bozkávať ruky. Situácia je omnoho zložitejšia. India nepatrí medzi krajiny hlupákov. Pod úsmevom koniarov a ich bosov, sa neraz skrýva celkom inšie ako vďaka. Ale tento jav pociťujeme aj v iných kútoch Ázie. A reakcie na našu „pomoc“ bývajú zo dňa a na deň v niektorých kútoch sveta drastickejšie...

Indovia prví otvárajú stany, ešte za brieždenia. Skromne a rýchlo sa najedia a začínajú vyvárať pre klientov, ktorí si dožičia spánok ako sa na dovolenke patrí. Pokým zákazníci stolujú, domorodci balia stany, nakladajú materiál na zvieratá a umývajú riad.
V poslednom výškovom tábore som sa zle vyspal. Fakt ma netrápila výška, ale celú noc vyhrával orchester erdžiacich koníkov a fŕkajúcich somárov. Prílišná koncentrácia živých bytostí pod jednou skalou sa nepáčila ani im. Hore sme napokon išli už sami. Zákazníkov posledné trápenie nelákalo. Stačilo im, keď sa pod ľadovcom nafilmovali. A miestni Indovia nechodia do hôr ako kedysi s úctou priblížiť sa (ale nie dotknúť) k svojim bohom ani ako ten Európan, ktorý si aj v pragmatickej dobe zachoval niektoré romantické tradície. Himaláje ich lákajú kvôli jedinému modernému „Bohovi“.

Óm mani padmé húm, zvyknú tunajší veriaci odriekavať mantru. Jej slová sa nedajú ľahko preložiť. Doslovne znie ako telo (človek), cesta, múdrosť a vzájomná spätosť. Šesťslabičný hymnus má slúžiť, aby sme sa zbavili chamtivosti a skúposti, odpútali sa od zlozvykov a nenávisti. Našinca, a nie neprávom, napadne voľný preklad s anglickým výrazom Money. Kvôli peniazom ladackí budhisti zabúdajú, že v týraných koňoch a somároch môže byť ich prevtelená babička alebo prastarý otec.

Natíska sa otázka, či rastúci cestovný ruch vrchárom skutočne pomáha. Jedna z prvých premiérok sveta Indira Gánhiová, ktorú nemožno obviňovať zo zápecníctva a etnického egocentrizmu, kedysi povedala, že Európa Indii najlepšie pomôže tak, že je pomáhať nebude. V našom starom svetadiele sme našťastie rôzni a preto rôzne vnímame jej slová. Podobne ako aj postoje Rudyarda Kiplinga.

Komentáre Disqus