Asi po hodine krútenia sa prašnou cestou do strmého kopca sme vošli do dedinky Işhan. Má len 180 obyvateľov a je učupená na jednej z náhorných plošín Kaçkarských hôr vo výške cez 1500 m n.m.
Asi po hodine krútenia sa prašnou cestou do strmého kopca sme vošli do dedinky Işhan. Má len 180 obyvateľov a je učupená na jednej z náhorných plošín Kaçkarských hôr – hôr Kamenných krížov – vo výške cez 1500 m n.m.
Vchádzame okolo cintorína. Je malý, ale široký, takže sa mŕtvi nemusia tlačiť na sebe, pretože miesta je tu dosť a ľudí málo. Pod nami sa otvorila dych berúca scenéria. Hlboké údolia, suché ako oči starej vdovy, vrezané medzi červené a kamenisté vysoké kopce. Okolo nás nie je nič, len hory. Suché a mŕtve, kde sa len vietor preháňa a slnko páli. Ale tu, hore vysoko, je raj.
Zelenajú sa tu stromy, svieže a košaté, kvitnú rododendrony a ružové kry s bielymi kvietkami. Vyviera tu totiž prameň. Voda je tu vzácnejšia ako čokoľvek iné. Azda aj preto sa tento národný park postupne zmení na dve obrovské vodné priehrady, ťahajúce sa desiatky kilometrov v dvoch hlavných dolinách tohto pohoria. „Päťročnica“ zabezpečenia dostatku vody pre krajinu – dar od vlády občanom. Práce už započali pred pár rokmi a dnes už na rôznych miestach stoja jednotlivé časti „utešeného“ betónového monštra. Provizórne cementárne a betonárky postavané, lesy vyklčované, svahy spevnené betónom a naťahané desiatky kilometrov provizórnych asfaltok. Všade prach a špina. Za pár rokov sa polovice údolí zmenia na dná priehrad. Işhan má šťastie, že sa nachádza na náhornej plošine. Ostatní sa musia presunúť vyššie, ako to už urobili s cestami. Tie sa teraz vinú zarezané vysoko v kopcoch ako turecká Karakoram Highway. A to, čo sa neprenesie, sa zaplaví. Napríklad nádherný horský Yusufeli, ktorý sa svojou atmosférou podobal horským dedinkám u nás v Európe, z ktorých sa vyráža hore do hôr, a ktorý nám úžasne prirástol k srdcu. Aj s pamiatkami. Ako daň za vodu.
Chrám Işhan
Ale teraz nás nič netrápi, odtiaľto nevidíme tú betónovú devastáciu, sme voľní ako vtáci v chladnom vzduchu slnečného poobedia. Vládne tu harmónia a kľud, akoby sme cez horizont vošli do iného sveta, dokonale odizolovanom od problémov „tam dolu“ a hermeticky uzavretom vo svojej rajskej idylke. Vládne tu mier. Viem si predstaviť, ako odtiaľto kedysi mnísi pozorne sledovali, čo sa dolu deje. Strategická poloha. Sú nad všetkými a pritom schovaní pred zrakmi a prístupom nepovolaných.
Dosiahli absolútnej samoty pre rozhovory s Bohom, a pritom nie sú vo svojej izolácii odovzdane vydaní napospas pohnutým a nebezpečným časom svojej doby. Dokonalé miesto. Zastavila som sa a pozerala do priestoru, ktorý defiloval pred mojimi očami so všetkými svojimi kúzlami. Okamžite som vedela, že táto scenéria bude na obálke mojej knihy. Pretože dokonale vystihuje obsah našej expedície - o hľadaní stratených duchovných hodnotách a stratených duchovných miestach ranných kresťanov Východného Turecka. Prešli sme okolo zopár nízkych domov vo farbe piesku a z úzkej uličky vyšli na nádvorie pred chrámom Işhan. Bol nádherný a hoci menší ako obrovský chrám v Öşkvanku, bol oveľa viac zachovalý. Fresky mali sýtejšie farby a steny boli zachovalejšie. Istotne k tomu prispela jeho nedostupná poloha. Chrám má opäť krížový pôdorys, hoci menší, a vo východnom ramene kríža sa za „oltárom“ nachádza polkruhovitá arkáda s ôsmymi stĺpmi, zalamujúcimi sa do guľatých oblúkov. Centrálnej časti nad stredom pôdorysného kríža opäť dominuje kupola na štyroch ohromných stĺpoch. V kupole je na tmavomodrom podklade zobrazený obrovský drahokamami vykladaný kríž, ktorý štyria archanjeli s krídlami vynášajú na nebesá. Kupola tento krát leží na ôsmych okenných stĺpoch, v oblúkoch ktorých sú opäť vyobrazení svätí. Sakrálni stavebníci ostali verní Tradícii a ramená kríža nasmerovali tak, aby oltár smeroval na východ. Prvá zmienka o Işhane - chráme Matky Božej - sa prvý krát objavuje v gruzínskom rukopise o živote kňaza Grigola Khandza, ktorý je teraz vystavený v Jeruzaleme. Z rukopisu je zrejmé, že úplne prvý kostol na tomto mieste bol postavaný ešte pred rokom 660 Nersesom III., ktorý tu našiel svoj azyl, a kňaz Grigol v roku 951 vystaval dnešný Işhan na jeho základoch, ktoré tam zanechala arabská invázia v siedmom storočí. Işhanská katedrála slúžila ako jedna z piatich hlavných náboženských centier gruzínskeho kráľovstva a fungovala až do sedemnásteho storočia. V devätnástom storočí ju otomanské vojsko používalo ako veliteľstvo počas otomansko - ruskej vojny, zatiaľ čo jej západná časť bola zamurovaná a používaná ako mešita. Nič prekvapivé na miestne pomery. V 1987 bol kostol vyhlásený za kultúrne dedičstvo a obyvatelia Işhanu si museli vystavať novú mešitu. Čo je však na tejto stavbe najúžasnejšie, je výzdoba. Neriadi sa nijakým systémom. Spontánna a voľná, ako celé toto miesto. Na fasáde a v interiéri sa nachádza 22 rôznych geometrických a rastlinných motívov. Zdobené sú rámy okien a klenieb, vstupné portály, hlavice a päty stĺpov. Jediná figurálna výzdoba je opakovaný obraz bojujúceho leva a pravdepodobne symbolického draka.
Chrám Tbeti
Podobnú výzdobu sme objavili aj na chráme Tbeti pri dedinke Cevizli, ktorá sa nachádza na úplne opačnom konci Kaçkarských hôr, na „konci sveta“ v „slepej ulici“, kde sa aj dolmuše otáčajú. Vedeli sme, že objaviť tento kostolík, respektíve, čo z neho ostalo, bude pekne tvrdý oriešok. Už len fakt, že sa len veľmi obtiažne dá získať akákoľvek informácia o kostole na internete, nasvedčoval, že je pánu Bohu za oknami a svet naňho zabudol.
Po hodinách hľadania sa mi podarilo objaviť zopár historických faktov, ale nie jeho poloha. Už som vedela, že kostolík postavil guvernér oblasti Ashot Kuhi koncom deviateho storočia, že bol známy svojou nádhernou ornamentálnou výzdobou, že v ňom boli vychovaní významní stredovekí básnici Gruzínska, ktorého kostol s kláštorom boli vtedy súčasťou, ale nevedela som kde sa nachádza. Nakoniec som objavila akési GPS súradnice. Mohli sme im iba veriť.
Samozrejme po vstupe do „zabetónovaných“ dolín Kaçkarských hôr som postupne triezvela. Moje vysnívané objavné púte za jednotlivými kláštormi a chrámami štýlom, že nás dolmuš vyhodí kdesi na hlavnej ceste a my prejdeme s celými našimi batohmi poctivých horských osem až desať kilometrov ku kostolu, a osem až desať kilometrov nazad na hlavnú, a čakať na ďalší dolmuš do nejakého mesta, sa ukázalo ako holý nezmysel. Opis všetkého, čo sme zažili a čo predchádzalo strate mojich ilúzií a snov, by sa nevošiel do formátu tohto článku, zato je šťavnato a farbisto zachytený na stránkach mojej knihy. Preto teraz len poviem, že hoci sme absolútne netušili ako sa do Tbeti dostaneme, šli sme sa ním až na koniec hôr. Ráno sme si zbalili batôžtek a vydali sa po ceste. Bol deň ramadánskych osláv a dolmuše nepremávali.
Zrazu pri nás zastavila Felícia s manželským párom vo vnútri. Pôvodne sa zastavili pre čosi iné, ale my sme sa ich už nemienili pustiť. Boli naša jediná spása. Po nekonečných bezvýsledne komických nedorozumeniach sa nakoniec medzi sebou dohodli, že najlepšie sa nás zbavia, ak nás tam odvezú. Po mnohých zastávkach, ako putovný kolotoč, sme dorazili do dedinky Cevizli. Naše GPS súradnice ukazovali 30km inde. Avšak tu, ako sme stáli, stál pred nami hrdo pýšiaci sa Tbeti. Polorozpadnutý, ale stále krásny a majestátny. Strecha a zopár stien chýbalo, pretože si ich domáci pobrali na stavby svojich domov, pričom samozrejme svoj stavebný materiál brali odspodu, takže sa vrch zakrátko celý zrútil. Zopár ornamentov však prečkalo veky a naďalej hlásajú svetu o ľudskej odhodlanosti, viere, umení a kráse, v tejto krajine pripomínajúcej prírodou Švajčiarsko.
V jednej veľmi múdrej knihe, ktorú by som nechcela nazvať ezoterickou, pretože by sme ju tým hodili do obrovskej zaprášenej škatule s názvom „Ezoterická literatúra“, tak ju iba nazvem knihou Múdrou, tak v tejto Múdrej knihe sa píše, že Starí prehovárajú k nám rečou Symbolov. Aj keby všetci ľudia na svete za všetky tisícročia zabudli význam Symbolov, oni budú naďalej s nami rozprávať touto rečou. Rečou Symbolov. Sú všade okolo nás. V stenách, v oblúkoch, na stĺpoch, v maľbách a v sochách, v stromoch, v tráve a kvetoch.
Ak by ste sa chceli dozvedieť viac o cestopisnej knižke Východné Turecko, prosím navštívte našu stránku http://www.vychodne-turecko.blogspot.com/ , kde nájdete všetko, čo by Vás zaujímalo. Nájdete tam zaujímavé články, linky k už zverejneným ukážkam z knižky, a informácie ako sa môže knižočka dostať k Vám.
