Západná Papua (West Papua) - Cesta do praveku

Jozef Terem - 28.5.2010

Pre dobrodruhov a cestovateľov symbolizuje Západná Papua /Irian Jaya/ jedno z posledných málo prebádaných miest sveta. Na obrovskej rozlohe tu v ťažko prístupnom vnútrozemí dodnes žijú izolované kmeňové spoločenstvá... Krajina kanibalov, lovcov lebiek, neľútostných bojovníkov... Ktosi ju nazval aj prekliaty raj.

Druhý najväčší ostrov sveta Nová Guinea je v strede rozdelený zvislou čiarou na dve krajiny. Na východe Papua - Nová Guinea, na západe Západná Papua, známa aj pod názvom Irian Jaya. Pre dobrodruhov a cestovateľov symbolizuje jedno z posledných málo prebádaných miest sveta. Na obrovskej rozlohe tu v ťažko prístupnom vnútrozemí dodnes žijú izolované kmeňové spoločenstvá takmer na úrovni ľudí spred niekoľkých stoviek rokov. Hoci, pokrok a civilizácia aj v tak bohom zabudnutej oblasti odkrajujú každým rokom z pôvodného sveta tradícii nezanedbateľné sústo.

Papua is not Indonezia

Irian Jaya, či presnejšie Západná Papua je v súčasností jednou z provincií Indonézie, ktorá je najväčšou moslimskou krajinou sveta a vôbec štvrtou najľudnatejšou krajinou. No pôvodnou kultúrou, náboženstvom, či z etnického hľadiska nemá vlastne Papua s Indonéziou nič spoločné. Či lepšie povedané, nemala... Do hlavného mesta Západnej Papuy – Jayapura je to z Jakarty vzdušnou čiarou približne ako z Bratislavy do Teheránu. Navyše, ostrov už patrí do časti Pacifiku nazývanej Melanézia, čo možno preložiť aj ako Čierne ostrovy. Tmavá, ba až čierna pokožka tamojších pôvodných obyvateľov je v ostrom kontraste s hnedou pleťou a ázijskými črtami obyvateľov na zvyšných indonézskych ostrovoch.

Na kultúrnu aj politickú odlišnosť nás často domáci upozorňovali vetou: „Papua is not Indonézia“. Narážali tým na dramatické a krvavé udalosti zo začiatku sedemdesiatych rokov. Prakticky celé územie Indonézie bolo v minulosti súčasťou holandských kolónii. Nezávislosť krajiny bola uznaná až po Haagskej konferencii v r. 1949. Územie Západnej Papuy však bolo naďalej Holandskou Novou Guineou a zdalo sa, že celý ostrov sa zjednotí a vyhlasí samostatnosť. To však Indonézania nemienili pripustiť. Tak obrovské územie, obývané len domorodými kmeňmi, no s doposiaľ neprebádaným prírodným bohatstvom mohlo byť zlatým prasiatkom. Aj sa ním stalo. V Západnej Papuy sa nachádzajú najväčšie zásoby zlata a medi na svete, hoci väčšina ich zostáva naďalej ukrytá pod zemou. S podporou USA tak Indonézia vytvorila a presadila plán, podľa ktoré sa majú stať všetky bývalé kolónie holandskej Východoindickej spoločnosti súčasťou Indonézie. So súhlasom OSN sa tak stalo v roku 1963. Pod podmienkou, že do šiestich rokov sa uskutočnia slobodné voľby. Skutočne prebehli v roku 1969 a vyše tisíc zástupcov všetkých registrovaných kmeňov sa pod tlakom vyhrážok a zastrašovania rozhodlo pre spojenie s Indonéziou.

Provincia bola po čase premenovaná na Irian Jaya, čiže Víťazný Irian a vláda sa rozhodla nehostinnú a riedko osídlenú krajinu „civilizovať“. Spočiatku nútila domorodcov nenásilnou formou prijať indonézsky spôsob života a oblečenie. Ťažko, ale rozkazom meniť tisícročia zaužívané zvyky a tradície. A tak nastal krvavý teror. Domorodé osady boli často bombarodované, kmeňoví pohlavári mučení a pre výstrahu zhadzovaní z helikoptér. Podľa niektorých odhadov prišlo počas hrôzovladý prezidenta Suharta na Irian Jaya o život až 300 000 ľudí. Zároveň nastalo obrovské sťahovanie obyvateľstva. Z preľudnených ostrovov Jáva, Sumatra, či Sulawesi začali do neobývaných oblastí Irian Jaya pod vidinou kúsku zeme prúdiť státisíce kolonistov. Behom desiatich rokov zaplavili dovtedy ľudoprázdne a nehostinné územia. Na miestach, kde sa stretli s pôvodnými Papuáncami, týchto vytláčali, zaberali im pracovné príležitosti a vyhnali ich úplne na miestach, kde boli objavené nerastné suroviny. Následky a napätie je tu medzi oboma etnikami cítiť dodnes. Napriek tomu, že v roku 2001 bola Papuáncom priznaná autonómia a neobľúbený názov Irian Jaya sa zmenil na Západná Papua.

Nájdite si sprievodcov s čiernymi a rovnými vlasmi

Jayapura, hlavné mesto provincie leží v zálive severného pobrežia. Ide o hlučný, preplnený a architektonicky nevkusný kotol národov. Mesto nás ničím nezaujalo, no je východiskovým bodom pre všetky cesty do vnútrozemia. Jediná možnosť ako sa tam dostať je totiž – letieť. Navyše je nutné tu požiadať o surat jalan - policajné povolenie, potrebné na vstup do vnútrozemia Západnej Papuy. Keď sme u obchodníka jávskeho pôvodu kupovali letenky, reč padla aj na domorodých sprievodcov. Akoby mimochodom upozornil: „Nikdy nedávajte peniaze vopred. Domorodci často nedodržia slovo a nechajú cudzincov aj s batožinou v divočine. Jednoducho odídu“. A dodal: „Nájdite si radšej sprievodcov s čiernymi a rovnými vlasmi ako mám ja. Dám vám číslo.“, uzavrel diskusiu inak seriózny a poctivý chlapík. Už o niekoľko hodín sme na letisku prehodili kus reči s domorodými Papuáncami. Boli ako deti. Stále sa smiali, žartovali, výskali. Len som začudovane krútil hlavou, ako mohli ich otcovia porcovať ľudi. No odhliadnuc od ledabolej veselosti, ich tváre mali drsné, hrubé črty. Črty bojovníkov…

west papua

Po chvíli sa zdôverili z nespravodlivosti. Všetok obchod s tovarom a potravinami vraj majú v rukách Jávanci, čiže Indonézania a neskutočne ho predražujú. „Tu ste v Papuy. Tu je všetko drahšie ako inde“, vysvetľovali. Skutočne, po prílete do Wameny, osady vo vnútrozemí obklopenej strmými horami a džungľou, odkiaľ začínajú prakticky všetky výpravy do Baliemského údolia som zkamenel pri pohľade na minimálne dvojnásobné ceny. Neprináleží nám však súdiť vzťahy medzi oboma etnikami. Stretli sme dobrých ľudí na oboch stranách pomyselnej barikády. Isté ale je, že celkovo v Západnej Papuy nie je žiaden priemysel a prakticky všetok tovar treba do vnútrozemia dovážať lietadlom, čo sa odzrkadľuje na riadnej prirážke. Tomu však nie sú navine ľudia, len príroda ukazuje svoju silu.

west papua

Puncak Jaya, či Carstensz Pyramid

Z okna lietadla bolo vidno len hustú a nepriestupnú džungľu, kľukaté rieky a neskôr ostré končiare hôr. Veď najvyššia hora Západnej Papuy a vôbec celého kontinentu Austrália a Oceánia, nazývaná Puncak Jaya, či Carstensz Pyramid má 4884 metrov. Naproti tomu, sever a juh Papuy pokrýva ako hradba rovinatý prales. Asi každému z nás v tej chvíli napadlo, či k nám bude príroda milosrdná. Zrazu drsná krajina ustúpila, objavili sa obrobené polia a kultivovaná zem. Baliem Valley – Baliemské údolie vyzeralo z vtáčej perspektívy ako časť Slovenska. Hoci sa nachádza na území kmeňa Daniov, Indonézania tu začali vo veľkom ťažiť drevo a skoro celé údolie je bez lesov. Centrum celej oblasti, mestečko Wamena má niekoľko tisíc obyvateľov a zmesku domov bez architektonického vkusu. Tu už tradičný život vymizol. Až na niekoľko nahých starčekov s chráničom, či púzdrom na penis - kotekou.

Tí však išli tvrdo po cigaretách a peniazoch. Na prvý pohľad som mal dojem, že väčšina domorodcov je neustále pripitá alebo fajčí trávu. Domáci to však popreli. Pred dvoma rokmi sa tu vraj popíjalo o dušu. Keďže sa však temperamentní a po predkoch bojovní domorodci stále bili, čo často končilo smrťou, vláda zaviedla veľmi rozumné nariadenie - zakázala predaj a konzumáciu alkoholu.

Vyrazili sme na vlastnú päsť bez sprievodcov...

Hneď po prílete nás odchytil istý John, domorodý Papuánec. Mal zjavne pod palcom polovicu sprievodcov v meste. Hral to na seriózneho, nasľuboval možné aj nemožne, ale hlavne to, čo sme chceli počuť. No niečo na ňom nesedelo. Šancu sme dali aj Jávancom a vytočili číslo. John nás však nespustil z očí. Keď videl jávsku konkurenciu vytvrdol. Vtrhol do diskusie, načo medzi oboma stranami prebehla ostrá hádka, ktorá skoro skončila bitkou. Jávania nás dostali do obrazu a vysvetlili, že sprievodcov nerobia. Obchodujú s letenkami, prevádzkujú reštaurácie, obchody, predajne so suvenírmi. Nato vraj Papuánci proste nemajú bunky. No do domorodých dedín v horách sa ukazovať nemôžu. Tento biznis majú pod palcom domorodci. Opäť dostal šancu John. Snažil sa nás nahovoriť na niekoľkodňový treking po okolitých dedinách. To by sme však videli iba skanzen pre turistov. Nakoniec sme dohodli výpravu do oveľa vzdialenejších lokalít. Hneď ráno sme ale pochopili, že čestné slovo tu má váhu ako desať deka tresky. Všetko bolo inak, dohodnuté neplatilo, peniaze chceli vopred a keď sme v zúfalstve pristal aj nato, už sa im nechcelo. A tak sme vyrazili na vlastnú päsť...

west papua

Cesta do praveku

Mali sme šťastie. V ďalších dedinách sa nám podarilo zohnať sprievodcov. Hoci nevedeli po anglicky, aspoň poznali cestu. Konečne sme vyrazili na územie kmeňa Yaliov, národa malých ľudí, ktorí dodnes dbá na svojich tradíciách. Na dlhí čas sme dali zbohom civilizácii, pripravení zažívať nepoznané a vidieť kultúru, ktoré už o niekoľko rokov nenávratne pominie v čiernej diere dejín. Po čase strávenom medzi domorodcami akosi racionálne chápem ich stáročia trvajúci kanibalizmus. Prečo? Typickú plodinu, sladké zemiaky, pestujú v tejto hornatej krajine na neuveriteľne strmých svahoch. Videl som ženy obrábať polia. Keby sa potkli, padli by doslova voľným pádom do doliny. A skúste tu uloviť vtáka alebo divé prasa... Nech to znie akokoľvek morbídne, zabiť a zjesť človeka bolo podľa slov domorodcov kedysi jednoduchšie, ako sa plahočiť v tak extrémnych podmienkach. Dal som teda zbohom ospravedlňujúcim argumentom o rituálnom kanibalizme, kde každé sústo malo svoj duchovný zmysel. Nie. Slová jedného zo sprievodcov Bernarda boli veľavravné: „Môjmu otcovi mäso ľudí chutilo.

Rozprával mi, že zabiť a zjesť človeka bolo kedysi tak prirodzené, ako dnes zastreliť a upiecť vtáka“. A tak, hoci nás cestou každý okoloidúci priateľsky pozdravil, mali sme neustále na mysli, že posledné známe prejavy kanibalizmu tu boli ešte začiatkom sedemdesiatych rokov, kedy tu s najväčšou pravdepodobnosťou zjedli dvadsať misionárov. Táto oblasť sa stala osudnou aj Michaelovi Rockefellerovi, dvadsaťtriročnému synovi guvernéra New Yorku. Jeho telo sa nikdy nenašlo a je veľmi pravdepodobné, že sa stal obeťou lovcov lebiek. Navyše, známy český etnológ, cestovateľ a autor mnohých kníh Miloslav Stingl mi počas nedávneho stretnutia potvrdil, že pred približne dvadsiatimi rokmi ho v susednej Novej Guinei dva razy ponúkli ľudským mäsom. Nešlo však o zabitých nepriateľov ale mŕtvych príbuzných. Tieto hrôzostrašné zvyky u domorodcov vykorenili postupne až kresťanskí misionári.

west papua

A preto, hoci Indonézia je moslimská krajina, v Západnej Papuy sú prakticky všetci domorodci katolíci. Napriek tomu, že misionári sú nesmierne odvážni ľudia, na ich pôsobnosť panuje viacero názorov. Na jednej strane skrotili prirodzene divokú povahu tunajších obyvateľov. Na strane druhej však ničia ich tradičnú kultúru, spôsob života a náboženstvo. Ak nerátam slávnosti a sviatky, dnes už vôbec nie je ľahké nájsť nahých domorodcov iba s chráničom penisu – kotekou v ich prirodzenom prostredí. Tradičný odev, či lepšie povedané nahota tu počas bežného dňa mizne každým rokom. Doslova. Za týmto cieľom sme sa museli predierať niekoľko dní horami a džungľou. Napriek tomu, že muži majú viditeľne prepichnuté nosy, kde ešte pred niekoľkými rokmi nosili výhražne otočené kly z divého prasaťa, dnes majú na sebe mnohí pestré tričkákrátke nohavice. Čo na tom, že sú špinavé, zablšené a vo vlhkom počasí spôsobujú dovtedy neznáme prechladnutia. Oblečenie však zakrýva hriešnu, no pritom tak prirodzenú nahotu. Tu, ale treba jedným dychom dodať, že inak sa na tradičnom živote v izolovaných dedinách mení iba málo. Ľudia naďalej žijú v chatrčiach zvaných „honai“ používajú luky, šípy, kamenne sekery... Všetko akoby v dobe kamennej.

Sprievodcovia šli celý čas bosí

Batohy na pleciach, po kameňoch, klzkých konároch, v teple aj zime. Ako stroje. Napriek tomu fajčili jednu od druhej. Až neskôr som pochopil dôvod, prečo za tie stáročia neobuli topánky. V tom blate, bahne, na klzkých kameňoch a konároch boli iba príťažou. Utrmácaní z celodenného pochodu sme sa rútili džungľou úzkym chodníkom. Vtedy som zažil to, po čom som túžil. Zrazu som za sebou začul hlasný a výrazný zvuk. Akoby vták. Otočil som sa. Za mnou stál malý chlapec. V rukách mal luk, šípy a mačetu. Bol nahý. Presne takto som si predstavoval stretnutie s tradičnými obyvateľmi tejto nádhernej krajiny. Oplatilo sa. Napriek tomu, že aj na Západnej Papuy bude pôvodný život možno o niekoľko rokov iba spomienkou...

- VIac fotiek z našej cesty si môžete pozrieť vo Fotogalérii - Západná Papua

Komentáre Disqus