Lotyšsko - zem krokodíla Dundeeho

„Estóncov to ťahá k Fínom, Litovci boli vždy po boku Poľska, no a čo my? Viac ako k Rusom nás to stále lákalo do Strednej Európy“, takto sa stručne charakterizovali obyvatelia jednej z najmenších európskych krajín – Lotyšska.

Malá, zato pozoruhodná krajina v Pobaltí, ktorú si väčšina z nás spája s bývalým Sovietskym zväzom alebo Ruskom. Lotyšsko je však jedinečné a originálne vďaka baltskej tradícii a viditeľnému germánskemu vplyvu. Hoci je najvyšší vrch krajiny – Gaizinakalns vysoký len 311 metrov, zaujímavé sú staré hrady rádu nemeckých rytierov, drevená ľudová architektúra, nekonečné lesy, tisíce jazier, desiatky kilometrov piesočnatých morských pláži a charakteristické znaky krajiny sú stovky bocianích hniezd.

Najmä staršie ročníky majú Lotyšsko zapísané ako cenovo mimoriadne výhodné. Koniec - koncov ako celý bývalý Sovietsky zväz. Začiatkom deväťdesiatych rokov vyšla luxusná večera s kaviárom a lososom na niekoľko korún a lacné jantárové suveníry si prinášali dovolenkári RVHP obrazne povedané „na kilá“. Podobné gurmánske orgie si už ale v súčasnosti môžu dovoliť len zámožné vrstvy. Ceny sa v Lotyšsku a vôbec v celom Pobaltí vyšplhali niekoľkonásobne. V porovnaní zo západnými krajinami po zavedení eura, však ide o stále výhodnú destináciu.

Rodisko krokodíla Dundeeho

Dlhoročný sen sa podarilo Lotyšom a zároveň aj okolitým baltským štátom naplniť v roku 2004 vstupom do Európskej Únie. O tom, že táto udalosť nebola tak jasnou záležitosťou ako v prípade iných uchádzačov svedčí fakt, že v krajine žije v súčasnosti len necelých 60% etnických Lotyšov. Zvyšok tvoria najmä obyvatelia ruskej národnosti. Táto skutočnosť bije do očí najviac v hlavnom meste Riga. Presnejšie povedané, ani nie do očí ale do uší.

V meste s približne 860 000 obyvateľmi tvoria Rusi polovicu, takže ich je riadne počuť. Napriek tomu na uliciach nevidno jediný ruský nápis. Slovanskí „bratia“ tak boli veľmi nepredvídateľnou ručičkou na váhach pri voľbe ďalšieho smerovania krajiny. Aj oni si  zrejme uvedomili výhodu členstva v EU. Tu treba pripomenúť, že medzi Rigou a Moskvou to na diplomatickej úrovni stále iskrí. Nebolo to tak dávno, čo lotyšská prezidentka Vaira Vike Freibergová pri príležitosti 60. výročia víťazstva nad nacizmom síce prijala pozvanie do Kremľa, zároveň však vyhlásila, že myšlienka o oslobodení Pobaltia Červenou armádou je neslýchaná lož. Reakcia ministerstva zahraničia Ruskej federácie bola veľmi ostrá a otázka Pobaltia tak bola raz opäť živá.

Objektívne povedané, medzi Rusmi a Lotyšmi to nielenže iskrí na politickej scéne, ale iskrilo to aj riadne aj v minulosti. Za všetko hovorí štatistika z druhej svetovej vojny. V nemeckých uniformách v boji proti Sovietskemu zväzu slúžilo okolo 150 000 Lotyšov, s toho nemalá časť aj v jednotkách SS. Pri tak malom národe, 1,9 milióna, ide naozaj o veľké číslo. Tu je na mieste spomenúť jeden ľudský príbeh. Po vojne emigrovali do sveta desaťtisíce Lotyšov a mnohí sa preslávili. Okrem iných, aj muž, príbeh ktorého slúžil ako predloha na slávneho Krokodíla Dundeeho.

Volal sa Arvids Blumenfelds a pochádzal z mestečka Dundaga na západe krajiny. Počas II. Svetovej vojny ušiel do Austrálie a začal sa živiť lovom krokodílov. Podľa názvu rodiska mu dali Austrálčania prezývku – Dundee. V Dundage bola v roku 1996 odhalená socha trojmetrového krokodíla, na pamiatku miestneho rodáka. Pridajme aj ďalšiu perličku. Viete že v 18. storočí malo Lotyšsko dokonca svoje kolónie? Ostrov Tobago a Gambiu... O kvalite lotyšských vojakov ale netreba pochybovať. V centre hlavného mesta Riga dodnes stojí čierne súsošie strelcov. A za ním špeciálne, strelcom venované múzeum. Lotyši tvorili už za prvej svetovej vojny osem elitných streleckých plukov, ktoré bojovali v cárskej armáde a neskôr tvorili dokonca palácovú stráž Leninovi.

Sen o pobaltskom Švajčiarsku 

Po rozpade Sovietskeho zväzu malo Lotyšsko ambíciu stať sa pobaltským Švajčiarskom. Prečo? V minulosti bola ich krajina druhou najvyspelejšou republikou bývalého Sovietskeho zväzu. Hneď po Estónsku. A tak nečudo, že na severe Európy malé vysoké ciele. Tieto sny sa ale rýchlo rozptýlili a v rokoch 1990 až 1992 sa hrubý domáci produkt prepadol o  42,5 percenta. A ako vyzerá lotyšská súčasnosť? Podobne ako u nás. Mestá majú pomerne vyspelú infraštruktúru, množstvo supermarketov, zábavných podnikov a v centre davy veselých mladých ľudí.

Horšie je to na vidieku, kde ľudia trpia nedostatkom práce. Celkovú spoločenskú  klímu asi najlepšie vystihuje príhoda nášho známeho Jolansa. Kúpil si staršie Audi, dovezené pravdepodobne z Nemecka. Tu treba pripomenúť, že typickou črtou predmestských častí Rigy sú obrovské autobazáre. Nie nadarmo sa hovorí, že väčšina kradnutých áut mizne na nenásytnom východoeurópskom trhu. Po niekoľkých mesiacoch mal Jolans nehodu, keď doňho ťukol zbohatlík na novom BMW. Vina bola jasná, no chlapík podplatil políciu a v zápise tak stálo – vinník nezistený. Náš priateľ by tak nedostal poistku a musel hradiť opravu z vlastného vrecka. V duchu socialistických praktík, mu priatelia poradili, nech zoberie peniaze a ide podplatiť policajtov aj on. Našťastie, išiel s ním jeden priamy svedok a dosvedčil, ako to bolo v skutočnosti. Zodpovedný policajný úradník uznal váhu argumentov a správne určil vinníka. „Aj v Lotyšsku tak už existuje spravodlivosť a demokracia“, uzavrel rozprávanie Jolans.

Euro alebo „eiro“

V roku 1991 prišlo k prudkej zmene. Z imperiálneho, ruského národa sa stala ako-tak tolerovaná menšina. Pred zodpovednými  vyvstala dilema, ako vyriešiť otázku hlučnej osemstotisícovej skupiny? Podmienkou na získanie lotyšského občianstva sa stala skúška z jazyka a prísaha vernosti štátu. Pre množstvo Rusov to bol dosť veľký problém. Ani nie s prísahou, ale s lotyštinou. Ide totiž o baltský jazyk a väčšina Rusov sa ho nikdy nenaučila. „Ich chyba“, poviete si. To je pravda, ale o tom, že lotyština nie je zase tak jednoduchá svedčí aj nasledujúci fakt.

Vláda tejto krajiny prijala rozhodnutie, že jednotná európska mena, ktorú plánuje prevziať sa bude nazývať „eiro“. Odôvodnila to miestnymi jazykovými zvláštnosťami. Hrozí tak konflikt s orgánmi Európskej Únie. Tie prijali uznesenie, že v názve jednotnej kontinentálnej meny musí byť zachovaný koreň slova s tromi písmenami - „eur“. „V lotyštine je dvojhláska –eu- úplne neznáma. “Nemáme takýto zvuk a nebudeme preto používať názov euro“, vyhlásila lotyšská ministerka školstva Ina Druvieteová a považuje celú vec za vybavenú.

Vráťme sa ale k ruskej otázke. Celý problém sa stal zdrojom celonárodného referenda. Ľudia sa mohli vyjadriť, či súhlasia s možnosťou udelenia občianstva ruskej menšine. „V hlasovaní sme povedali svoje áno, ale len preto lebo to od nás chcela Európska Únia“, povedali nám skoro všetci opýtaní. Aj tak ale neboli mnohí Rusi na skúšku vôbec pripustení, čo viedlo k opakovanému obviňovaniu mladej krajiny z porušovania ľudských práv. Lotyši proste nevedeli tak ľahko zabudnúť na časy totality. „Dlhé roky nami opovrhovali a rozťahovali sa v našej vlastnej krajine“, povedal nám pri pohári piva Arthur. Vďaka medzinárodnému tlaku bol časom zákon o občianstve zmiernený.

Naďalej však žije v Lotyšsku približne pol milióna ľudí bez platného občianstva. No domáci  tvrdia „To je iba ich problém“. V súčasnosti sú už totiž zákony také, že pri dobrej vôli sa môže stať občanom skoro každý. Treba však povedať, že bežný návštevník má pocit ideálneho spolužitia oboch národov a na prvý pohľad  nebadať ani štipku vzájomnej nevraživosti.

Dom Čiernohlavcov opäť postavený

Kto by však čakal množstvo starých hradov bol by sklamaný. Rád nemeckých rytierov tu síce vládol po dlhé stáročia, no veľa pamiatok sa nezachovalo. Možno je na vine sovietska  moc, ktorá chcela zmazať nemecký s švédsky vplyv alebo sa po lotyšskej rovine prehnalo priveľa cudzích armád. Samozrejme, niekoľko hradov sa tu zachovalo. Najmä v meste Césis alebo zrúcanina v Bauske. Pre človeka zo Slovenska, navyknutého na kamenný hrad takmer za každou zákrutou ale nič zvláštne. Treba však povedať, že na  pamiatkach sa usilovne pracuje a dosť možné, že už o niekoľko rokov bude v Lotyšsku sprístupnených niekoľko veľmi zaujímavých hradných expozícii.

Kladný vzťah Lotyšov k vlastnej národnej histórii možno vidieť aj priamo v centre Rigy. V roku 1334 tu bola postavená budova slobodných obchodníkov, ktorých nazývali Čierne hlavy alebo Čiernohlavci. Nachádzala sa na dnešnom Radničnom námestí – Ratslaukums. Za druhej svetovej vojny bola budova kompletne zničená a neskôr, v časoch sovietskej vlády úplne zrovnaná so zemou. V roku 2001 ju pri príležitosti 800. výročia založenia mesta postavili opäť. Kompletne v starom štýle, podľa starých fotografií. Rovnako od základu bola vystavaná aj radnica. Tiež podľa dobových náčrtov. Kvôli tomu bola dokonca zbúraná polovica bývalej technickej univerzity. Z toho by sme si mohli zobrať príklad aj my a staré bratislavské podhradie by možno opäť rozdávalo radosť tisíckam korzujúcich ľudí...

Zopár praktických rád 

• - v krajine je rozšírená sieť zdravotníckych zariadení, aj keď materiálne a technické vybavenie je rôzne. Od cudzincov sa ale hneď po prevedení lekárskeho zákroku požaduje platba, ktorá je niekoľkonásobne vyššia ako v SR
• - v celej krajine sa odporúča pitnú vodu z vodovodu pred použitím prevariť, najlepšie je si pitnú vodu kupovať
• - povestnej kriminality sa netreba veľmi obávať. Zvýšená hrozba okradnutia je najmä v hlavnom meste. Ide hlavne o vreckárov, ktorí pracujú v preľudnených priestoroch a časté sú aj krádeže áut. Pri dodržiavaní základných bezpečnostných pravidiel je  Riga a vôbec celé Lotyšsko rovnako bezpečné ako ktorékoľvek miesto na Slovensku.
• - zato treba dávať pozor na políciu, ktorá s obľubou zdiera turistov. Dopravné značenie je pritom na cestách mimo mesta neraz v katastrofálnom stave. Maximálne povolené rýchlosti sú 50 km/h v obci a 90 km/h na cestách mimo osád. Povolené množstvo alkoholu v krvi 0,0 promile. Na motorových vozidlách treba mať po celý rok za jazdy rozsvietené stretávacie svetlá. Polícia dosť často meria rýchlosť a kontroluje dodržiavanie predpisov na problémových miestach.