Martin Kukučín na Ohňovej zemi

František Kele - 11.8.2007

K Punta Arenas, najjužnejšiemu mestu Chile sa viažu tri geografické názvy: Patagónia, Ohňová zem a Magalhaesov prieliv. Pre Slovákov ale zaváňa slovíčko Punta Arenas zvláštnym nádychom domoviny aj v súvislosti s pôsobením nášho slávneho rodáka Martina Kukučína, ktorý na juhu Chile prežil najplodnejšie roky svojho života...

Pri príležitosti 140. výročia narodenia Martina Kukučína (17. 5. 1860) sa v tomto vzdialenom kúte zemegule zastavila cestou do Antarktídy expedícia združenia AntArktis (UNION -ANTARKTIS 2000), aby tu vzdala hold nášmu slávnemu rodákovi... Ide už síce o udalosti spred niekoľkých rokov, no keďže zahraničné osudy Martina Kukučína sú pre mnohých Slovákov stále nie veľmi známe, skúsme si ich pripomenúť touto reportážou.

OHŇOVÁ ZEM

Geografické názvy Patagónia a Ohňová zem pochádzajú z obdobia, keď krajný juh Južnej Ameriky navštívil v roku 1520 prvý Európan - Portugalec Fernao Magalhaes. Stalo sa tak počas prvej plavby okolo sveta. Etymológia výrazu Patagónia je ešte aj dnes málo známa. Tento geografický názov znamená v preklade „zem labonožcov". Členov Magalhaesovej výpravy inšpirovala k tomuto pomenovaniu skutočnosť, že domorodci mali chodidlá omotané kožami, aby sa chránili pred zimou a zmrznutou pôdou. Na pohľad potom vyzerali nohy Indiánov enormne veľké.

Keby ste sa spýtali laikov na pôvod názvu Ohňová zem, zväčša by ste sa dozvedeli, že pravdepodobne súvisí s aktívnym vulkanizmom na ostrovoch južne od Patagónie. Pravda je však taká, že Magalhaesových mužov prekvapilo množstvom ohňov, ktoré videli z lode. To si domorodci podávali prostredníctvom ohňa správu o nezvyčajných obrovských plavidlách. A tak putoval do lodných denníkov geografický názov Ohňová zem (Zem ohňov). Všetky spomínané pomenovania súvisia bezprostredne s Punta Arenas. Mesto sa nachádza na juhu Patagónie pri Magalhaesovom prielive a takmer z každej časti mesta vidieť ostrovy patriace do súostrovia Ohňovej zeme.

KUKUČÍN A CHORVÁTI

kukucin_0011S určitou nadsádzkou by sa dalo tvrdiť, že Kukučínova juhoamerická anabáza začala v Dalmácii, v čase, keď začal pôsobiť medzi Chorvátmi na ostrove Brač. V roku 1894 tam získal miesto obecného lekára. O desať rokov neskôr sa oženil s Pericou Didoličovou, s ktorou 2. júna 1907 odišiel do Buenos Aires. Po krátkom pobyte v hlavnom meste Argentíny sa vydal do Santiaga de Chile. Práca v nemocnici bola prípravou na nostrifikačné skúšky, ktoré úspešne absolvoval a koncom roka 1908 odišiel do Punta Arenas, kde sa usadil natrvalo. V najjužnejšom čilskom meste na pevnine, južnejšie osady sa už nachádzajú na Ohňovej zemi, sa Kukučín usadil medzi prisťahovalcami z Chorvátska. Keďže každá národná komunita tu má dodnes svoj hasičský zbor, Kukučín začal pôsobiť ako veliteľ požiarnikov v chorvátskom zbore.

Hoci sa neskôr venoval len lekárskej praxi, preslávil sa na oboch postoch. Časom sa stal prvým lekárom Medzinárodného červeného kríža v Patagónii a bol predsedom Spolku Chorvátov v Punta Arenas. V Punta Arenas, v Patagónii a v celom Chile, vnímajú Kukučina ako humanistu a ľudomila. S veľkým nasadením pomáhal každému, kto potreboval lekársku pomoc bez ohľadu na spoločenské postavenie a bohatstvo.

Naproti tomu, Kukučínovu spisovateľskú dimenziu pozná v Chile len malá skupina odborníkov. Samotnú diskusiu na tému Kukučín - spisovateľ, vyprovokoval dar, ktorý členovia expedície AntArktis venovali Museu Regional de Magellanes. Dielo Norberta Kelecsényiho predstavuje kus mramoru, v ktorom je zastrčené kovové spisovateľské brko. Na vernisáži v múzeu Magellanes tak padlo množstvo otázok, prečo v kompozícii s mramorom figuruje brko, prečo nie skalpel...

VOLALI HO AJ MATEJ BENCÚR

Kukučín je v Punta Arenas známy ako Matej Bencúr (v španielskom prepise Mateo Bencur - vysl. Benkur). Spoločne sú obe mená uvedené len na pamätnej tabuli v ulici, kde Kukučín strávil svoje najkrajšie roky juhoamerického pôsobenia. Podľa Matea Bencura je pomenovaná poliklinika vo východnej časti Punta Arenas. V duchu Kukučínovej osobnej filozofie, tu poskytnú pomoc každému, kto je odkázaný na cudziu pomoc.

Na nášho rodáka však nezabudli ani v nových zdravotníckych zariadeniach. Jeho meno nesie najmodernejšia operačná sála v novej mestskej nemocnici. Určité sklamanie môže zažiť ten, kto by hľadal ulicu Mateo Bencur. Tabuľu s jeho menom nájdeme iba v krátkej, úzkej uličke na západnej periférii Punta Arenas. Najnovšiu stopu zanechala výprava „UNION ANTARKTIS 2000" v podobe spomínaného umeleckého diela v Museo Regional de Magellanes. Do múzea priniesli ako dar aj ružu, zhotovenú z drôtu a kúska kameňa z rodného Kukučínovho kraja, od autora Štefana Mlicha.

Na odovzdávaní umeleckých artefaktov Norberta Kelecsényiho a Štefana Mlicha sa zúčastnili významné osobnosti mesta a regiónu. Nasledujúci deň priniesol denník La Prensa Austral, o tejto udalosti reportáž pod titulkom „Martin Kukučín - Cervantes slovenskej literatúry". Organizátor vernisáže profesor Martinič, predstavil Martina Kukučina účastníkom vernisáže - svojim hosťom a publicistom - slovami: „...V Patagónii si odteraz každý uvedomí, že hoci Kukučín pôsobil medzi chorvátskymi prisťahovalcami, bol to Slovák a navyše významný spisovateľ".

OSUDY JEDNEJ SOCHY

Kuriózne pôsobí skutočnosť, že socha Martina Kukučina, pôvodne odliata pre Punta Arenas, stojí dnes v Medickej záhrade v Bratislave. Povedzme si ako k tomu prišlo. V roku 1961, pri nedožitej storočnici narodenia Martina Kukučina, sa na jubilantovu počesť chystalo odhalenie dôstojného monumentu. Na Kukučínovu sochu boli zhromaždené finančné prostriedky od Slovákov z celej Ameriky. Dielo vytvoril chorvátsky sochár Ivan Meštrovič, žijúci v Spojených štátoch. S pomocou vtedajšieho Juhoslovanského spolku v Punta Arenas, bolo vybrané dôstojné miesto v strede mesta. Všetko však nakoniec skončilo v spleti hospodárskych problémov a úmrtím iniciátorov myšlienky z radov zahraničných Slovákov v Argentíne.

Sadrová socha, 2,2 metra vysoká a 1,4 metra široká, bola o 10 rokov neskôr použitá v Buenos Aires na výrobu troch bronzových odliatkov. Jeden skončil v Kanade (odhalený v roku 1973), druhý v Spojených štátoch severoamerických (1974) a odliatok určený pre čílsku Patagóniu, bol v roku 1984 dopravený z Buenos Aires do Bratislavy. Dnes teda môžme „argentínsko - chilskú sochu" Martina Kukučina obdivovať v Medickej záhrade...

OZÓNOVÉ NEBEZPEČENSTVO

Dnešné Punta Arenas sa od zákutí, tak dôverne poznaných Kukučínom na začiatku minulého storočia, už značne líši. Mesto sa rozrástlo, opeknelo a snaží sa konkurovať argentínskej Ushuai na Ohňovej zemi. Dá sa povedať, že Patagónia, najmä jej krajný juh nieje práve najpohostinnejšou oblasťou. Sychravé počasie, búrlivé vetry a dažde, pôsobia na ľudí z teplejšieho, príjemnejšieho severu dosť odstrašujúco.

Na propagáciu a rozvoj tejto odľahlej časti sveta, preto vynakladajú regionálne autority a čilský štát veľké úsilie. Prvým krokom je vytvorenie optimálnych životných podmienok pre stálych obyvateľov. Nesmie sa však zabúdať ani na návštevníkov. Cestovný ruch a turistika predstavuje pracovné príležitosti najmä v sektore služieb a práca znamená väčší zárobok. Brzdou pre príliv trvalého obyvateľstva a samozrejme aj turistov je ozónová diera nad touto časťou južnej pologule. Paradoxná situácia. Priemyselná produkcia a freóny vyrábané tisícky kilometrov ďaleko, znamenajú smrteľne nebezpečenstvo pre tunajší panenský život. V uliciach Punta Arenas, ale aj na vidieku preto stretnete takmer všetkých ľudí s tmavými okuliarami na očiach.

Tunajší kraj ponúka návštevníkom turistické atraktivity na troch úrovniach. V prvom rade sú to zaujímavosti v okolí Punta Arenas, druhou skupinou sú príťažlivé miesta v neďalekých Patagónskych Andách a nemenej atraktívne sú aj exkurzie do susednej Argentíny. Skutočným bonbónikom sú turistické zájazdy do Antarktídy. Asi 45 kilometrov na západ sa nachádza geografický stred zeme. Je to neuveriteľné, málo logické, ale je to tak. Chile si robí nárok na priľahlý sektor v Antarktíde a svoju južnú hranicu považuje za južný pól!

Lahôdkou je aj poldňová exkurzia na ostrov Magdaléna v Magalhaesovom prielive, kde sa nachádza rezervácia tučniakov. Pre najnáročnejších je tu šanca navštíviť Mys Froward, najjužnejší bod Južnej Ameriky. Základňou do Patagónskych Ánd je Porto Natales, pri fjorde La Ultima Esperanza, asi 220 kilometrov na sever od Punta Arenas. Mesto je východiskom do zatiaľ jediného prírodného dedičstva ľudstva (UNESCO) na území Chile. Je ním horská skupina Paine. Bizarné tvary končiarov a ľadovce stekajúce do nespočetných jazier a fjordov, patria k najkrajším v Andách.

Najfrekventovanejším cieľom výletov do susednej Argentíny je najjužnejšie mesto sveta Ushuaia na ostrove Isla Grande (Ohňová zem) a národný park Los Glaciáres. Veľkému záujmu turistov sa teší najmä ľadovec Perito Moréno. Hoci exkurzné lode do Antarktídy kotvia v Ushuaia, cestovné kancelárie zaoberajúce sa návštevou bieleho kontinentu nájdete v hojnom množstve aj v Punta Arenas. Patagónia je už dnes známa rovnako ako Aljaška, Čukotka, alebo Bora Bora či Aitutaki. Pred vyše dvadsiatymi rokmi, počas mojej prvej návštevy tejto oblasti, bola táto zem veľkou neznámou aj pre samotných obyvateľov Chile a Argentíny.

V argentínskej televízii som videl program venovaný propagácii Patagónie. Reportér zastavoval ľudí v uliciach Buenos Aires a dával im stručnú otázku: „Viete, čo je Patagónia?" Výsledok prieskumu bol žalostný. Odpovedať na otázku vedeli len dvaja z desiatich. Reportér zakončil svoje vystúpenie slovami: „Teraz vo vašich domácnostiach zastavíme prívod plynu. Keď si nebudete mať na čom uvariť večeru, iste vás začne zaujímať, odkiaľ sa do vašich domácností privádza plyn"...

František Kele - patrí neodmyslitelne k legendám slovenského cestovania. Je autorom početných knižných publikácii, kde zachytáva svoje celoživotné skúsenosti z mnohých expedícii po celom svete...

Komentáre Disqus