V 2005/2006 som tu zazila pol rok ako stazista a na konci septembra 2007 som sa do Nigerie vratila. Vybavovacky neprebehli hladsie, ale aspon som to uz ani neocakavala.
Doktorom vysvetlovat, co potrebujem (namiesto toho, aby som dostala rady), vo Viedni hladat ambasadu (stahovali sa), na internete studovat postupy overenia dokumentov (namiesto toho, aby mi to uradnici vysvetlili)… Kratka ukazka: ak chcete legalizovat svoj vysokoskolsky diplom pre tak zaujimavu krajinu, ako je Nigeria, prejdete nasledovnym zaujimavym procesom – ministerstvo skolstva vam overi diplom, notar vam overi kopiu, krajsky sud overi notara, ministerstvo zahranicnych veci overi krajsky sud, prekladatel vam to cele uradne prelozi, krajsky sud overi prekladatela, ministerstvo zahranicnych veci overi krajsky sud a ambasada vasej vysnivanej krajiny vam overi ministerstvo zahranicnych veci. Vtipne, ze?
Ako som sa zabyvala
Na letisku som sa prehadala vsetkymi uradnikmi, stastne si vyzdvihla batozinu a cakala, cakala, cakala… A kamarat, co ma prisiel vyzdvihnut, tiez cakal a cakal… vraj sa na mna aj dival, ale vyzerala som moc bielo na to, aby som to bola ja J Ja som si na ciernu farbu zvykla opat velmi rychlo.
Praca aj ubytovanie sa mi upravovali a mierne menili, takze posledny stav: stahovala som sa z pevniny a byvam opat na ostrove a nova kancelaria je opat v tom komplexe, kde som stazovala. Pracujem ako head of business development a pripravujem standardy, manualy, marketingove koncepty, atd. Kolegovia su strasne mili a jedna kolegyna a kolega byvaju mojim smerom, tak sa vzdy vyprevadzame a klebetime. Byvam v priestrannom byte v stvorbytovom dome. Landlady ho stavala pre seba a tri deti s ich rodinami, preto je taky pohodlny. Ale deti odisli, a tak prenajima. Stvrt je pokojna, vhodna pre mojho sialeneho psa Coco. Tak sa konecne chodime vencit a Coco je hviezdou miestnych deticiek. Jedine, co ma tu rusi, je kostol oproti. Kto pozna africke kostoly, chape. Kto nepozna, nech si spomenie na americke filmy – prava Afrika je samozrejme o dusok silnejsia. Vianoce som oslavovala na party v estates, kde som vtedy byvala, na party v kostole, pri Narodnom divadle pri vraj najvyssom vianocnom stromceku v Afrike, na party Goge Africa – tvorcovia magazinu a dokumentarneho serialu o africkej kulture. Tu som spoznala Baishaki z Indie a Amandu z USA, ktore prisli na AIESEC staz ako ja, ked som tu bola prvy krat. S nimi sme po party isli na salsu, tak som dokonca tancovala salsu, ani neviem ako. Tak ako u nas, aj tu je zo salsy velky trend a vsade sa daju zaplatit kurzy salsy. S Bai a Amandou a partiou zo salsy sme potom este vianocne oslavovali na plazi, kde som stretla Chelsea, dalsiu Americanku. No a samozrejme doma som mala improvizaciu slovenskych Vianoc, s medom, orieskami, jablkami, peniazkami pod chlebom, atd. Akurat zemiaky na salat som nestihla zohnat. Plaz Tarkwa Bay sa stala nasou oblubenou a tak si tam obcas zajdeme. Amanda a Chelsea uz odisli domov, ale pre zmenu je tu Tavo z Guatemaly, a tak aj s Bai chodime. Posledne sme boli dokonca s Coco, tak si zalavala v mori, pospala na piesku, ponahanala Izraelcanov, co sedeli vedla.
Vylety
Na plazi sme sa s Amandou a Chelsea dohodli na vylete do narodneho parku Yankari. Je to daleko na severe, a tak som opat cestovala cez hlavne mesto Abuja, moje oblubene mesto Jos a odtial som prvy krat odbocila do Bauchi a okusila prvy narodny park v Nigerii. Yankari je tu jeden z najznamejsich parkov a nam sa celkom pozdaval. Sice sme nevideli slony ani levy, ale sloni trus a odtlacok levej tlaby aspon dokazovali, ze tam este stale ziju. No a videli sme rozne antilopy, opice, vtaky, krokodila a zvieratka, ktore z anglictiny ani neviem prelozit (take rozne jelenovite).
Ochrana prirody a sprava parkov v Nigerii ma este co dobiehat, ani poriadne nevedia, kolko coho tam zije. Ubytovanie prerabaju na celkom chutne chalupky a maju aj kulturne centrum a muzeum, snazia sa. Na safari vyjazdy maju nove safari auta, tak som si vydychla – moj sprievodca totiz pisal, ze je tam stary nakladiak, ktory sa startuje rozbehom z kopca J V kazdom pripade stalo za to vykotulat sa z postele okolo piatej rano, cerstva africka priroda vam vdychne do tela novy zivot (hlavne, ked zijete v Lagose). Priamo pred domom nam byvali warthogs (to prasa z Levieho krala) a baboons (take tie vacsie opice). Jedna opica nas privitala priamo v nasom aute – my, co sme boli vonku, sme od prekvapenia nevedeli, ci fotit alebo vyhanat, a Amanda, co sedela na zadnom sedadle, asi nevedela, ci kricat alebo jej dat pusu, isla jej totiz rovno do usmevu… ale nakoniec si vybrala sacok s nejakymi dobrotami a odisla. Najprijemnejsi zazitok boli teple pramene Wikki, kde sme si polahodili po dlhej ceste nekonecnymi cestami severu. Cesta spat ubehla rychlejsie, mozno vdaka tomu, ze sme uz nemali tri defekty uprostred nicoho, ako na ceste tam.
Dalsi vylet som si spravila do Beninu, nasho susediaceho statu. Bolo to celkom zabavne, lebo sme nikto nehovorili po francuzsky a Benincania sa zvycajne obracali na mna. Urcite si mysleli, ze som Francuzska, tak ako v Nigerii vsetci veria, ze som Anglicanka. Byvale kolonie su v tychto pohladoch na belochov… zaujimave… No ale ja som si z mojich kurzov aspon spomenula, ako sa povie “jest” a zopar dalsich slov, a tak sme v Cotonou, znamom nakupnom meste Beninu, nasli pizzeriu priamo pri pobrezi a s vyhladom na most ponad spoj mora a laguny, ktora zabieha do pevniny, restauraciu v meste aj trh. Bol to iba jednodnovy vylet, tak viac snad nabuduce.
V Lagose sme si jeden vikend vybehli do Lekki Conservation Centre, maly chraneny kusok dzungle uprostred mesta. Ja som tam bola pred dvoma rokmi, ale stale to bolo zaujimave – opat mali mlade korytnaciatka a opat sme videli opice, tento raz ale omno viac. Skakali si to tam cez stromy jedna radost. Je to ovela milsie, vidiet ich takto volne, ako znudene v ZOO. V Nigerii, a hlavne v Lagose, to bez roznych party ani nejde. Kamaratka Helen mala na svoje narodky grilovacku pri dome, Kayode na narodky zorganizoval priamo diskoteku pod holym nebom, Kelechi oslavila narodky na zahrade. Kamarat Segun sa zenil, tak sme boli na tradicnom zoznameni rodin. Robi sa to pred svadbou a je to snad este komplikovanejsia ceremonia ako samotna svadba. Pri prichode som dostala vytlaceny program a potom sa uz len predstavovalo, klanalo, spievalo – dokonca (asi kvoli mne) zaspievali aj “Ak si stastny, tlieskaj rukami” a ked sa spievalo “ak si stastny, poskoc” najstarsej babke museli povedat, aby neskakala. Dalsi kamarat Kuye mal “bielu” svadbu v kostole, tak som to konecne videla cele od zaciatku (dovtedy som bola vzdy len na party). No a este sa vydavala kamaratkyna sestra. Ako hovorim, o svadby a oslavy tu nie je nudza.
Boli sme aj na jazz koncerte, skoro som tam odpadla – jeden saxofonista vyzeral presne ako professor matiky z vysky (kolegovia, urcite si spomeniete na profil pana profesora Zimku J). Nakoniec to vsak bol nejaky Francuz a dobre hral, tak ako aj ostatni, tak sme si to uzili. Vstupekny nam zohnal jeden Ind, Jailesh, a tak sme si po koncerte vychutnali indsku veceru. Zobral nas do hotela (Indovia su tu silna komunita, maju vlastne zariadenia) a ochutnala som vela dobrot. Tiez si obcas vybehneme do kina a ja si uz nezabudam zobrat mikinu – miestne kina su neskutocne klimatizovane. Najvacsia zabava je, ked sa vo filme stane nieco smiesne alebo niekto vyhra a cernoskovia sa nahlas smeju alebo tlieskaju. Co sa mi vsak nepaci je, ze ked film konci, hned sa zacnu pratat von. Ja si vzdy chcem pozriet aj uplny zaver, napr. titulky o tom, co sa s postavami stalo, ak to bol skutocny pribeh. Posledne bola v budove kina sutaz salsy, tak sme sa popozerali.
Male postrehy
Ako co vyzera pred ostatnymi – velmi tu zalezi na tom, co a ako poviete a ako sa zachovate. Vela sa tu strateguje, ako to bude pred ostatnymi vyzerat, co si pomyslia, atd. Niekedy som tu z toho unavena, mam pocit, ze u nas sa ludia spravaju viac nezavisle. Samozrejme nevyjdete na ulicu nahi, ale tiez si tolko nad ostatnymi nelamete hlavu ako tu. - Stretla som jednu pani zo Zimbabwe. Vencila som psa, ked sa mi prihovorila, ze ci som vydata. Ja tu radsej kazdemu hovorim, ze ano. Zistila som, ze je to najucinnejsia zbran proti “toasters” (otravovacom), aj ked toto bola zena… Nakoniec z toho vzislo asi tolko, ze je clenkou spolku zahranicnych zien vydatych do Nigerie a ze ma tam vezme. Tak sa celkom tesim. Socialna hierarchia – v Nigerii sa dost kladie doraz na to, kto je vyssie a nizsie, starsi a mladsi. Ludia sa spravaju inak k chudobnym, napr. predavacom na trhu alebo domacim pomocnickam/kom a inak k tym, ktorych pokladaju za seberovnych. Mne to stale moc nejde, pripomina mi to otrokarstvo, neviem na ludi len tak nakricat a byt k nim hruba (iba ked si to vyziada situacia). Minule som sa ucila nieco v jazyku Yoruba a vsimla som si, ze tak ako u nas sa obycajne opytate “Mas brata alebo sestru?” tu sa pytaju “Mas mladsieho alebo starsieho?” a az potom, ak vas to zaujima, sa opytate na pohlavie. Pracovné postupy – zopar krat ma to zarazilo, ale uz to tu chapem ako pracovny postup: ak mate v praci nieco nove vytvorit a zaviest, neni vo zvyku na porade to prediskutovat a naplanovat a potom spojazdnit. Sef vam to jednym-dvoma slovami zada a ocakava sa, ze nieco nacrtnente a on to potom prejde a upravi. To je taky africky pristup k planovaniu (rozpravala som sa tu s Juhoafricanmi, mali podobny nazor). Spravit a potom opravovat, namiesto naplanovat a potom vykonat. Samotne porady su skor sefov preslov a ak sa niekoho nieco pyta alebo vycita, ludia klopia zrak a len to pretrpia. No a tak su v nasej firme porady sefove prejavy s mojimi komentarmi, otazkami, napadmi. Som trenovany Aiesecar, ja ticho nebudem. Moja stranka zo staze (http://daniela.kmetkova.googlepages.com)