Moldavsko - putovanie Besarábiou

Ako to už v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu býva, na hranici stálo veľa policajtov a colníkov. Boli milí, no po niekoľkých vetách nám s priateľským úsmevom na tvári položili nepríjemnú otázku - koľko máme peňazí. Na toto si budeme musieť v Moldavsku zvyknúť...

Odpoveď ktorá zvyčajne zaberie, máme už dávno pripravenú. „Nie veľa, sme študenti“. Krajina kedysi nazývaná Besarábiou, sa rozprestiera medzi riekami Prut a Dnester. To je takmer všetko, čo sa našincovi podarí zistiť, keď do vyhľadávača zadá heslo „Moldavsko“. Viac sa dozvie len ten, kto ho osobne navštívi a uvidí na vlastné oči. Rozhodli sme sa tak urobiť aj my. Na bicykloch...

Krajina koralových útesov 

Prichádzame do prvej moldavskej dediny Criva. Niet tu ani živej duše. Uprostred tichej zvlnenej krajiny posiatej trávou a malými kríčkami sme takmer úplne sami. Až za dedinou sa objavujú prvé políčka kukurice, v ktorých sa skláňajú ľudia s motykami. Kde tu vidieť pastierov, ktorí pískajúc ženú svoje stáda po šírej stepi. Všetko je tu pokojné, pomalé a prirodzené. Nikto sa nikam neponáhľa, život tu plynie ako v zabudnutom raji, kde sa človek a príroda stali nerozlučnými spojencami. Typické Moldavsko...

Hneď na druhý deň sa uberáme sa na severozápad k rieke Prut a jej najväčšej priehrade Costesti. Pozoruhodné skaly, ktoré sme včera na chvíľu uzreli vo svite mesiaca sa pred nami opäť vynárajú. Popri ceste vidieť najprv len nenápadné kopčeky posiate okrúhlymi skalkami. Pri dedinke Branzeni sú to už ozajstné skalné útesy, súvislé reťazce, čnejúce do výšky 100m. Pred 20 miliónmi rokov ležali tieto miesta v hlbinách Sarmátskeho mora. Trvalo milióny rokov, kým more ustúpilo a vydalo svoje tajomstvá. Dnes tu po ňom zostali už len dva relikty: Čierne a Kaspické more a z vody vystúpili nádherné koralové útesy – ako veční svedkovia dávnej minulosti.

Kráčame po morskom dne a predstavujeme si ako sa tu kedysi preháňali medúzy či žraloky. Ako v živom skanzene obdivujeme útvary, ktoré príroda vytvorila zo schránok morských živočíchov. Unesení krásou prírody začíname blúdiť. Po niekoľkých kilometroch stretávame „báťušku“ a dozvedáme sa že sme už dávno zišli z hlavnej cesty. Starký nám vymýšľa skratku cez pole. Najprv sme skeptickí, ale keďže inú možnosť nemáme, pokúsime sa mu dôverovať.

Vchádzame do poľa a po chvíli prichádza to, čoho sme sa najviac obávali. Rázcestie. Poľná cesta sa nekompromisne rozdvojuje a tak si intuitívne vyberáme jeden zo smerov. V diaľke sa už našťastie objavujú jazerá, o ktorých hovoril báťuška. Počuť hlasy ľudí a čľapot vody. Vynárame sa z kríkov a mierime k hrádzi. Je plná rekreantov z najbližšej dediny. Nevychádzajú z údivu kde sme sa tu vzali. Vôbec sa im nečudujem. Viem si predstaviť ako by rybári na Sklabinskom rybníku vnímali prítomnosť západného turistu, ktorý sa vynoril z kríkov s bicyklom naloženým batožinou. Podvečer sa blížime k cieľu etapy – Costesti.

Konečne sme našli správnu cestu a tak si bezstarostne šliapeme širokou cestičkou lemovanou topoľmi. Päť kilometrov pred cieľom sa cesta opäť začína strácať. Od miestnych sa dozvedáme, že oblasť je zaplavená a jediná cesta, ktorou sa dá ísť ďalej je 40 km dlhá obchádzka cez Varatic. Pomaly sa zvečerieva a bolo by naivné myslieť si že sa ešte niekedy dostaneme do Costesti. A tak meníme azimut a tým aj starostlivo pripravený itinerár našej cesty. Od teraz sa bude improvizovať.

Saharna – Mekka moldavských pravoslávnych pútnikov

Neďaleko mestečka Saharna sa nachádza kaňon s obrovskými skalnými útesmi. Kedysi dávno sem prichádzali mnísi a do mäkkej skaly vytesávali skromné izby, ktoré sa neskôr premenili na jaskynné kláštory. Dnes je kláštorný komplex v Saharne jedným z najvýznamnejších pútnických miest v Moldavsku. Najvyšším bodom je „Grimidonská skala“. Vraví sa, že v nej zanechala svoju stopu Panna Mária. Odtlačok jej nohy je starostlivo strážený v malej kaplnke na vrchole skaly. 

Podľa legendy raz jeden z mníchov uvidel na skale postavu obklopenú svetlom. Ponáhľal sa k nej, no keď sa dostal na miesto kde stála, našiel tam už len stopu odtlačenú v kameni. Považoval to za znamenie a dôkaz čistoty a miesto bolo vyhlásené za posvätné. Kláštor s modrými oknami – typickými pre moldavskú ľudovú architektúru - je napoly vrastený do skaly. V skutočnosti je to jaskyňa, lebo nad oknami je namiesto strechy už len obrovské bralo. Vedľa neho je v skale malý otvor.

Zvedavosť nám nedá a tak zohnutí vchádzame do tmavej chodby. Pred nami sa objavuje malá jaskynná svätyňa. Vo vnútri horia stovky sviečok a ich plamene v tme osvetľujú obrázky svätých. Pútnici vchádzajú po jednom dnu a pri každom obraze sa prežehnajú. Údolím pod kláštorom si kliesni cestu riečka Saharna. Po jej brehoch kráčajú veriaci turisti – pravoslávni pútnici.

Je nezvyčajné stretávať na túre starenky vo vysokom veku. V Saharne nie je takýto pohľad ničím nezvyčajným. Práve naopak. Babky turistky sú neodmysliteľnou súčasťou tohto miesta. Ich kroky vedú k vodopádom riečky Saharna. Je obdivuhodné s akou šikovnosťou zdolávajú jej kaskády. Púť veriacich končí trochu netradične. 

Starenky jedna za druhou odhodlane a statočne vstupujú do bazéna so studenou vodou. Nie je to ale obyčajný bazén. Voda, do ktorej vchádzajú v sukniach či krojoch je posvätná a liečivá. A tak sa každá prežehná, naberie do dlaní zázračnú vodu a opláchne si tvár. Nad kláštorným komplexom vedci odkrývajú pozostatky starovekého osídlenia, nazývané „Horodishtea Mare“. Vykopávky pochádzajúce z 4 – 3. storočia pred. n.l. prezrádzajú, že tu kedysi žili predkovia rumunského národa – Dákovia. Na lúke stojí kamenný pomník s reliéfom zobrazujúcim starých Dáckych bojovníkov.

Jaskynné kláštory v Orhei Vecchi 

Ráno s trpkosťou zisťujeme že prší. Nemôžme vyraziť v čas a to znamená že budeme zase celý deň bojovať s časom. A tak stojíme pred hotelom a debatujeme s personálom. Sú to milí ľudia, rozprávajú o súčasnej realite zvanej - Moldavsko. S hrôzou zisťujeme že zarábajú sotva 60 -100 dolárov mesačne. Krajina žije z poľnohospodárstva, lebo všetky fabriky sú v Podnestersku, ktoré je v rámci Moldavska neuznanou separátnou republikou. Ľudia žijú z toho, že si medzi sebou predávajú to čo vypestujú. Mladí chodia pracovať do Čiech a často prepadajú drogám a alkoholizmu.

Pýtame sa na situáciu v Podnestersku a dozvedáme sa, že pred niekoľkými dňami tam vybuchla maršrutka a že nie je vylúčené, že to bol teroristický útok. Veľmi nás to nepotešilo a trochu to zachvelo naším rozhodnutím navštíviť Podnestersko. Dážď ustáva a my sa pomaly vydávame na cestu.

Ranný Orhei ožíva. Ľudia cestujú za prácou, rozkladajú stánky s ovocím a inými dobrotami. Trhoviskom sa šíri moldavská ľudová hudba v príjemných ťahavých melódiách, tak trochu v orientálnom štýle. Niekoľko kilometrov za mestom sa objavuje neuveriteľná tabuľa, pre Moldavsko tak netypická: Kemping! Škoda, že ho nachádzame až teraz. Je zrejme jediný v krajine a my v ňom nebudeme spať! Ponad vinohrady sa postupne začína odkrývať pohľad na skaly Starého Orheia. Poznáme ho z obrázkov a práve zábery z týchto miest nás prilákali do Moldavska. 

Cesta začína klesať a zrazu sa z ničoho nič objavuje hlboká roklina. Vyzerá to akoby sa tu krajina náhle prepadla, alebo ako keby sem kedysi dávno spadol meteorit a zanechal tu obrovský kráter. Uprostred veľkej jamy sa týči mohutný vápencový útes. Z diaľky vyzerá ako lístkové cesto. Tento dojem vytvárajú vrstvy farebnej vápencovej horniny, v ktorej vidieť množstvo tmavých otvorov. Sú to okná a dvere jaskynných komnát, ktoré tu v minulosti vytesali pravoslávni mnísi. Prečo sa utiekali práve sem nie je ťažké uhádnuť. Hľadali miesto tak trochu izolované od civilizácie a obchodných ciest, kde by našli pokoj a mohli sa nerušene venovať modlitbám, ale aj útočisko v čase nebezpečenstva a vojen. A práve Starý Orhei bol ako stvorený pre zakladanie raných kresťanských komunít.

Mnísi postupne prevŕtali mäkký vápencový masív ako ementál a zanechali za sebou obdivuhodný labyrint dutín a chodieb. Cely hĺbili až vo výške 100 metrov nad zemou a bez technických pomôcok dokázali zvládnuť zložité architektonické problémy. Poradili si aj s ventiláciou. Použili systém prirodzenej ventilácie, aký funguje napríklad v mravenisku: dvere a okná vytesali na rôznych úrovniach. Na dne rokliny sa okolo útesu hadí rieka Raut. 

S ľahkosťou si razí cestu pomedzi mäkké prispôsobivé skaly z vápenca. Ich odpor je minimálny, a tak sa okolo nich stáča ako tanečnica a vytvára jedinečné esovité meandre. Spúšťame sa na bicykloch až na dno rokliny a úzkym chodníčkom vystupujeme na hrebeň útesu. Na vrchole stojí pravoslávny kostol a zvonica, cez ktorú sa vchádza do skaly, k celám mníchov. Schádzame dolu po schodoch a náhle sa pred nami vynára polotmavá miestnosť, celá z kameňa. Na stenách visia ikony typické pre pravoslávne náboženstvo, na stojanoch horia sviečky a prichádzajúci pútnici zapaľujú ďalšie. Mladé dievčatá sa prežehnávajú, kľakajú si pod obrazy a bozkávajú ich.

Vzadu je miestnosť rozšírená o malú kaplnku s oltárom, kde sa konávajú bohoslužby. V tmavej izbe sedí mních s dlhými šedivými vlasmi a bradou. V ničom sa nevymyká našim predstavám. Pred sebou má kamenný stôl, na ktorom stojí čajník, zväzky sviečok a náboženské predmety, ktoré predáva pútnikom. Miesto kde spáva vyzerá naozaj skromne. Žiadna posteľ či slama – len tvrdá holá skala prikrytá teplou dekou. Spojovacou chodbičkou prechádzame do ďalšej miestnosti, kde dnes už nikto nebýva. Zostali tu len holé skalné steny, ktoré kedysi oddeľovali kamenné postele mníchov. Strop je taký nízky, že priemerne vysoký človek sa musí zohnúť. Priestorom tu teda určite neplytvali. Svetlo do miestnosti prichádza cez okno, ktorým sa dá vyjsť von zo skaly – akoby na balkón. Odtiaľ sa ponúka nádherný výhľad do údolia rieky Raut. Tak toto je to tajuplné miesto, ktoré priťahuje mnohých pútnikov, historikov, cestovateľov, či umelcov.