Muškárčenie na Novom Zélande

Jan Bruncak - 2.4.2010

Muškársky spôsob chytania na vodných tokoch ma vždy fascinoval viac ako ostané spôsoby. Človek, lovec, tam celý čas sleduje dianie na hladine a pod ňou. Taktizuje. Vyčkáva.

Vždy však to je len polovica úsilia, ktorú musí vynaložiť, pretože príprava na lov je nemenej podstatná. Podstata muškárenia spočíva v napodobení živej muchy, alebo iného hmyzu, či larvy vyrobením jej kópie pomocou umelých, alebo prírodných materiálov. V Európe je tento spôsob lovu veľmi populárny u zástupcov všetkých generácii. Niektorí chodia na rokmi osvedčené miesta, niektorým to nestačí a posúvajú svoje hranice ďalej. Nestretol som sa ešte s rybárom, ktorý by nesníval o muškárení na Novom Zélande. Len pár z nich si ten sen splní. Odcestujú a zaplatia si službu domácich sprievodcov, zaplatia chaty a na lov ich vozí vrtuľník. Mal som šťastie, Andrej a Peter , ktorých poznám od strednej školy, to chceli trochu inak. Expedične.

muskarenieJužný ostrov Nového Zélandu. Našim hlavným zámerom bolo zdokumentovanie muškárskeho spôsobu chytania rýb na tamojších riekach. Podmienky, vodné pomery, charakter riek, veľkostnú štruktúru pstruhov a ich prirodzené podmienky na život. Celkovo sme na ostrove strávili 3 mesiace. Počas nich sa absolvoval okruh po celom ostrove. Chytali sme na veľa riekach a prešli veľa kilometrov či už pešo alebo expedičným vozidlom. Vyprosťovanie auta z bahna alebo nánosov sa stalo pomaly rituálom, ale vďaka už precvičeným metódam sa nám ho podarilo vždy dostať von.

Iné boli situácie kedy bolo treba sa na auto spoľahnúť viac ako inokedy. Horský prechod Nevis Pass k rieke Nevis je tvorený štrkovou cestou so strmými zrázmi na krajnici. Ostré zákruty a cesta, stále strácajúca sa v oblohe, dokonale overila technický stav našej Toyoty. Celkovo sme na ostrove strávili 3 mesiace. Počas nich sa absolvoval okruh po celom ostrove. Program expedície bol jasný. Bez sprievodcov prejsť čo najviac riek južného ostrova. Ten sme zvolili pre jeho menšiu osídlenosť, čiže objaviť miesta, kde možnosť stretnutia ďalšieho rybára je v podstate nulová. Z toho vychádzala celá príprava trás a riek, kadiaľ sme sa mali pohybovať. Celá naša pozornosť bola orientovaná hlavne na pstruha potočného a pstruha dúhového, ktorí sa v týchto zemepisných šírkach dožívajú obrovských rozmerov. Taraute, ako nazývajú Maori pstruha hnedého (Oncorhynchus trutta) alebo pstruha dúhového (Oncorhynchus mykiss) sa stal našim dočasným svätým grálom, ktorý sme hľadali počas celého pobytu vždy, v čo najväčších množstvách a mierach.

muskarenie_1Napriek tomu, že Nový Zéland je považovaný za jedno z najčistejších miest na Zemi, v súčasnosti bojuje s niekoľkými ekologickými neduhmi naraz. Strážnym anjelom ekosystémov je organizácia Biosecurity of New Zealand. Dohliada na prevenciu proti inváznym druhom organizmov. Po tom čo pred pár rokmi bolo na územie Nového Zélandu dovlečené Didimo (Didymosphenia geminata), forma inváznej vodnej rastliny, ktorá mení priezračné vody oboch ostrovov na hnedú masu. Všetky vodné aktivity ako aj rybárstvo sú pod drobnohľadom čo sa týka čistenia vybavenia, ktoré prichádza do priameho kontaktu s vodou. Postup a prostriedky sú verejne dostupné a každý rybár je na to upozorňovaný.

Potom už záleží len na ňom či ich bude dodržiavať a zachovávať tak posledné nenapadnuté rieky neporušené. Čo sa týka rybolovu ten má tiež svoje regulatívy. Väčšina riek Nového Zélandu ma denný limit chytených a odnesených rýb 1 maximálne 3 kusy , len pár z nich má limity vyššie. Napriek tomu ale drvivá väčšina rybárov propaguje Catch and Release ( chyť a pusť ) a domáci si cudzincov vážia viac keď zistia, že to naozaj dodržiavajú.

Muškárili sme na rôznych typoch riek. Od divokých ľadovcových po pomalé potoky s vodou sotva po členky. Niektoré rieky boli naplánované iné sa skúsili náhodne. Keďže výprava vyšla na jarné obdobie v Európe a jesenné na Novom Zélande, časť riek bola uzatvorená z dôvodu konca sezóny. Rieky o ktoré sme mali záujem my však boli otvorené celoročne kvôli zlému prístupu. Tým nemyslím prístup len pre vozidlo. Pri rieke ako Mataura, Oreti alebo na riekach západného pobrežia sa náročným stal aj peší presun. Silný prúd a klzké kamene sťažovali postup proti alebo po prúde. Riziko bolo o to väčšie, čím viac techniky sme so sebou niesli. Desiatky kilogramov sťažovali pohyb v koryte rieky, ale stála hrozba utopenia niektorej technickej výbavy ubíjala najviac.

muskarenie_2Každý úspešný návrat do základného tábora znamenal zvýšené šance na úspešný nasledujúci deň lovu. Nájdenie dobrého miesta na základný tábor znamenalo uľahčenie nosičských prác. Nie vždy to ale vyšlo podľa našich predstáv, čo sa ale týka miest kde sme základné tábory mali, nikdy sa nemohlo vybrať lepšie. Veľa krát desiatky kilometrov od najbližšieho ľudského sídla a od rušných ciest a v miestach kde už žiadna komunikácia neviedla. Založenie základného tábora, čo bolo vlastne naše expedičné vozidlo, sa hneď stalo rutinou.

Po najdení vhodného miesta priebeh príprav bol vždy rovnaký. Nahodiť na seba rybársku výbavu a ísť na obhliadku rieky. Pár skúšobných hodov aby sa druhy deň, keď už sa šlo naostro, stihli ráno pri raňajkách naviazať tie správne mušky. Ďalej nasledovala teda transformácia expedičného vozidla na erárnu spálňu. Po pár týždňoch praxe sa z celej procedúry stal akýsi rituál, kde každý vedel aká je jeho úloha. V zadnej časti Toyoty sa sa sklopili sedačky a celá plocha sa spevnila drevenými blokmi, na ktoré sa uložili matrace, čím sa získala plocha o šírke štandardnej postele. Všetok materiál sa usporiadal v interiéry auta, tak aby nezasahoval do priestorov spálne , ktorý už aj tak bol viac ako miniatúrny. Nasledovala príprava večere pre posádku. Pri varení sa striedali všetci členovia, podľa toho kto sa na čo špecializoval. Potraviny, ktoré mali dlhšiu životnosť sa nechávali na neskôr. Po večeri  sa zvyčajne urobil čaj a oheň a každý sa venoval provizórnej hygiene. Bandaska vody z rieky a par naplnených umelých fliaš muselo stačiť na umytie celého tela. Noci už bývali chladné a voda z rieky tiež, preto hygiena bola vždy za doprovodu hlasného fučania od zimy.

Napriek tomu, že sme sa snažili byť mimo rybármi preplnených riek, stávalo sa, že občas niekde v pustine sa niekto ukázal. Vzájomné prekvapenie striedala priateľská komunikácia. Na rieke Ahaura to stretnutie bolo aj napriek pokročilej hodine nezvyčajné. Uprostred noci sa ozval rachot motora a strelných zbraní. Vystrašení zo zablúdenej guľky sme dávali znamenie čelovými lampičkami o našej pozícii. O pol hodinu nás už strelci učili chytať úhory na rozpáraného králika. muskarenie_3Celý postup mi prišiel zbytočne zdĺhavý hlavne po tom čo som pred pár hodinami ulovil úhora na podkolienku. Aj keď to nebol zámer a stálo ma to pár sekúnd nepredstaviteľnej  hrôzy. Domáci obyvatelia nie len na rieke Ahaura ale na celom ostove a hlavne v tých odľahleších častiach boli velmi priateľský a napriek izolovanosti veľmi spoločenský. Dávali nám cenné rady, či už šlo o prepravu, smer, alebo ohľadom lovu. Kvôli tomu sa pôvodný plán cesty neustále upravoval.

Naša cesta smerovala do stepných oblastí Otago regiónu, cestou 77 sme nabrali kurz Geraldine k jazeru Tekapo. Pred nami sa otvorili pláne a hornatiny regiónu Catenbury v nádherných farbách. Cestou 8 cez Tvizel a Omaramu ďalej na juh. Ráz krajiny sa rýchlo menil. Cez jemne hornatý kraj Catenbury, prešiel do prudkých kopcov centrálneho Otago kraja. Z rovných ciest sa stali prudké serpentíny a zrázy. Lindis river , ktorá bola našim ďalším cieľom bola ale na lov dosť veľká a dravá. Cez Cromwell, malé mestečko sme sa pokúšali dostať na rieku Nevis cez Nevis priesmyk. Od Manuheriky a Alexandry naša cesta pokračovala stále na juh smer Gore.

Dokúpenie zásob a šlo sa ďalej, smer rieka Waikaia a Mataura. Z týchto lesov viedla naša cesta ďalej, do Te Anau. Po ceste sme vyskúšali ešte pár riek ako napríklad Oreti alebo Mararoa river. Klenot riek sme ale stále nenašli. Ďalším cieľom bol Queenstown. Cesta podľa mapy, ktorú sme vlastnili (mala viac dier ako Petrove prepálené gate) viedla cez Mossburn, Five Rivers, Athol, Fairlight. V Queenstown sa jazera Wakatipu sa vlievajú dve mohutné rieky Rees a Dart, ľadovcové rieky na ktorých by rybárčenie stálo akurát tak život. Našim cieľom však boli rieky, ktoré sa vlievali do Wakatipu na jeho odľahlej strane, Routeburn a Capless. Za Wanakou sa skúšala ešte Makarora river a po nej nasledoval už len Haast a celý West Coast, jeho priezračné rieky husté lesy a sandlfies ktore boli to najhoršie čo Nový Zéland má.

Rieky západného pobrežia, Marlborough regiónu a následne južného pobrežia nám odhalili ešte veľa krásnych miest a úlovkov. Medzi Kaikoura a Christchurch sa naša výprava zastavila ešte na dvoch riekach. Prešla ešte niekoľko desiatok kilometrov na túrach a ulovila ešte pár prstuhov z nich ale ani jeden neprekonal pôvodné veľkosti. Rozhodli sme sa teda ukončiť hľadanie najväčšieho pstruha na Južnom ostrove Nového Zélandu. Štyri dni zostávajúce do odletu využiť na uzatvorenie všetkých vecí pred opustením ostrova. Aj keď 3 mesiace neustálych presunov boli namáhavé a únava bola citelná čo raz viac, nikto z posádky toho ešte nemal plné zuby. Už počas prvého dňa v Christchurch, po ucítení mestskej atmosféry, každý z nás chcel isť späť na rieku. Znova žiť len na úkor základných ľudských potrieb. Snáď nabudúce.

autorovu stránku si môžete pozrieť - TU

Komentáre Disqus