Na splave v kanadskej divočine

Iveta Griačová - 26.9.2010

Cesta k jednému z najkrajších splavov na svete, ktorý sa začína na kanadskom jazere Bowron Lake, je riadne dlhá – nám trvala tri dni.

Po presune na trase Bratislava – Budapešť – Zürich – Montreal – Vancouver – Wells, B.C., sme zaparkovali náš pohodlný Dodge na dvore u manželov Beckerovcov. Spravujú tu rozsiahlu ubytovňu a kemp vrátane požičovne vodáckych a turistických potrieb priamo nad jazerom pri vstupe na splav. Jednoducho a vkusne zariadené zruby pre dve osoby poskytujú posledný záchvev relatívneho luxusu, skôr než budeme osem dní a sedem nocí tráviť v divočine na splave.

Bez telefónu

Najprv absolvujeme povinné inštruktážne video. Schádza sa tam asi 20 ľudí, ktorí plánujú vyraziť na okruh v ten deň. Vstup na splav v prírodnej rezervácii Bowron Lake v Britskej Kolumbii je prísne regulovaný a štart je povolený len 50 ľuďom alebo 25 lodiam denne. Park je prírodná rezervácia rozkladajúca sa na 149 hektároch, vyhlásená v roku 1961 zlatokopeckým komisárom Johnom Brownom. Po ňom je nazvané aj jedno z najväčších jazier s pôvodným názvom Bear Lake (Medvedie jazero). Je divočinou so všetkým, čo k tomu patrí, a pohyb každého návštevníka na okruhu spájajúcom 10 jazier, 3 rieky, množstvo vodopádov a prítokov je tomu prispôsobený. Stanovať môžeme len vo vybudovaných táboriskách. Všetko sklo, plasty a elektronika musí ostať na základni. Telefóny tiež, aj tak sú zbytočné. Už 80 km pred vstupom do parku sme stratili akýkoľvek signál a chytíme ho až po vyše 10 dňoch, keď zídeme do obývaných oblastí B.C.
bowron_lake
Splav sa začína azda najťažším úsekom, a to 2,4 km dlhým prenosom lodí k prvému jazeru Kibee. Naša batožina uložená vo vodotesných sudoch a vodáckych ruksakoch nesmie hmotnosťou prevýšiť 30 kg na kanoe či kajak. Neváži sa len pitná voda, sekera, kolieska, na ktorých lode prevážame. Všetko ostatné musíme niesť na chrbte, vrátane stravy na 8 dní. Pred náročnosťou portáží nás varuje nielen internetová stránka parku, ale aj otec so synom zo Seattlu, ktorí sú tu už piatykrát. Brala som ich na ľahkú váhu, až kým som dychčiac netisla poskakujúce kanoe do kopca po kamenistej lesnej cestičke k prvému jazeru. S ťažkým ruksakom na chrbte som oľutovala každý pár ponožiek navyše, čo som si doň vložila. Napokon, aj tak celý čas vydržíte s jednými ponožkami na deň a druhými na noc, tričkom, ktoré si v slnečný deň preperiete, turistickou košeľou, mikinou, vetrovkou, nohavicami proti dažďu a vetru a turistickými sandálmi.

Raňajky s losom

Kibee Lake je čarovné, zoznamujeme sa s loďou a vodou, až kým po krátkom 2,5 km pádlovaní nepristaneme pri ďalšej portáži. Po 2 km náročného stúpania a klesania a 6 km pádlovaní po Indianapoint Lake prichádzame k jeho plytkému močaristému koncu plnému žltých divých lekien. Spočiatku chcem vidieť každé, ale sú ich tu stovky. Zvyšok našej posádky medzitým pristáva pri prvom táborisku. Ráno druhého dňa vstávame zavčasu, okolo piatej. Na vodu vyrážame skoro, sme na jazere celkom sami. Vlastne – nie sme. Po polhodine sa na hladine pred nami vynorili obrovské parohy losa. Prvý bonus – styk s divočinou. Keďže poľovníctvo v rezervácii zakázali ešte v roku 1925, zvieratá majú obavu len zo svojich prirodzených predátorov a my k nim rozhodne nepatríme. Na kanoe a kajaky sú zvyknuté, neprekážajú im. Tak los pokračuje vo svojich raňajkách – spásaní morskej trávy a len kúsok pred nami sa vynorí v plnej svojej nádhere a majestátnosti. Nad ním krúži orol hľadajúci svoje raňajky a vytvára tak gýčovitú kompozíciu v rannom slnku.

bowron_lake_2Cestou na obed sa zastavíme na kamienkovej pláži. Voda je ostrá a plávanie krátke, ale intenzívne. Namiesto rannej studenej sprchy. Na slnku teplota vystúpi na 26 stupňov, ale v momente, keď slnko na 10 minút zájde, klesá na 16. Tieto rozdiely sú tu bežné, sme totiž v nadmorskej výške 900 metrov. Pomaly sa plavíme na jazero Isaac, ktoré je najdlhšie v sústave, meria dokopy 38 km v oboch svojich ramenách. Rangerka nás pred odchodom varovala, že počasie na tomto jazere je nevyspytateľné, vietor sa často mení a môže spôsobiť veľké vlny. Po obede ju začíname chápať. Vietor na hlavnom ramene je silný a, samozrejme, v protismere. Kanoe máme naložené drevom na večer a s vlnami a vetrom bojujeme takmer 6 km. Trvá nám to dve hodiny, kým pristaneme na noc. Každé táborisko je iné a krása ich miest nám vyráža dych. Sú dômyselne budované v rozumných odstupoch 3 – 4 km od seba. V každom je plechový kontajner, do ktorého musíme na noc uložiť potraviny, kozmetiku, lieky, skrátka všetko, čo by mohlo zavoňať medveďom, ktoré tu voľne žijú.

Dážď a znova dážď

Tretí deň sa budíme do slnečného rána. Po troch hodinách mystického pádlovania zelenou a neuveriteľne priehľadnou vodou, kde dovidíme na dno plné kmeňov, stromov, rastlín, zastavíme na jednom z táborísk a uvaríme si obed. Poobedie nám spestrí dážď a pri západe slnka pohľad na zasnežené Cariboo mountains je neskutočný, žiaľ aj posledný. Barometer ide totiž prudko dole. Ráno ďalší deň nás budí dážď a Zolo, náš sprievodca a priateľ, tvrdí, že prší už len zo stromov, nad jazerom je to inak. V skutočnosti nás vietor a dážď prinútili rozložiť kuchyňu v kontajneri na medvede. Teplý čaj a káva nás povzbudia do pádlovania. Aj pohľad na jazero a vlny ženúce sa tentoraz v našom smere. Pár kvapiek dažďa neprekáža, napokon v daždi je príjemnejšie v lodi ako na súši. Nepremokavé nohavice a vetrovka poskytujú relatívny komfort. Pomocou vetra zvládneme cca 10 km na koniec jazera a k začiatku rieky Isaac za 1,5 hodiny. Hory sú v hmle a oblakoch. Rekognoskujeme pereje, ktorými sa začína rieka. Pre tých, ktorí sa neodvážia perejami prejsť, je vybudovaný chodník popri rieke. Rieka pokračuje kaskádami a vodopádmi, ktoré sú nesplavné. Veľké tabule a polámané torzá kanoí sú dostatočným varovaním pre všetkých. Čaká nás teda asi najťažšie prenášanie lodí, čo však v tejto chvíli nevieme. Vykladáme kanoe a kajak na kolieska, batohy na chrbát. Chodník je rozmočený, vedie hore a dole popri rieke, kanoe poskakuje na kameňoch všetkými smermi, udiera nás a zanecháva modriny. Sme radi, keď sa konečne naloďujeme na 5 km splav riekou Cariboo. Dážď je vytrvalý, mokré nohy mrznú. Rieka má množstvo prítokov a jej teplota prudko klesá. Rieka napokon ústi do Lanezi Lake, ktoré nás privíta silným protivetrom a vlnami. S pár kilometrami bojujeme dve hodiny.

Foto: Zoltán Demjan

viac na www.etrend.sk /uverejnené so súhlasom redakcie etrend.sk

Komentáre Disqus