V Namíbii začíname prechodom hranice v Botswanou a utáborením sa v stromových domčekoch na brehu rieky Okavango zvanom Ngepi kemp. Som uchvátený z tohto krásneho obydlia a hojdacej siete...
...vtipné sú aj hrochy kdesi pod nami v rieke. Pointa je nevypiť príliš gin toniku a neskončiť medzi nimi. Mimochodom hrochy sa starajú o najväčšiu úmrtnosť turistov. Je to dané obrovskou dávkou ich teritoriality a pokiaľ sa človek dostane medzi ne a vodu, alebo mláďatá, cítia sa ohrozené a podľa toho aj konajú. Našťastie pre nás majú voči autám rešpekt, jedine slon si z auta nič nerobí a po nerešpektovaní jeho výstražného znamenia može byť až príliš auto prítulný.
Hoba meteorit
Namíbia ponúka krásne prírodné scenérie, v tom sa podstatne líši od Botswany. Ráz krajiny sa mení a v Namíbii toho máme na pláne skutočne mnoho. Ako prvú atrakciu po ceste na sever Namíbie navštevujeme Hoba meteorit, najväčší zachovalý a nájdený meteorit ktorý spadol na Zem. Je pri ňom aj tabuľka s jeho zložením, pamätám si len že hlavnou inštanciou tohoto 3 metrového zo zeme obnažene trčiaceho balvana je železo. /pozn. admina: Juhozápadná Afrika (dnešná Namíbia) bola nemeckým protektorátom od roku 1890 do 1915. Po porážke nemeckých jednotiek juhoafrickými expedičnými silami v roku 1915 Liga Národov v roku 1920 udelila mandát triedy „C“ nad územím Juhozápadnej Afriky Južnej Afrike. V roku 1945 novovzniknutá OSN deklarovala právo oblasti Juhozápadnej Afriky na sebaurčenie a nezávislosť. V roku 1966 marxistická ľudová organizácia Juhozápadnej Afriky SWAPO začala guerillovú vojnu za nezávislosť Namíbie. Na základe rozhodnutia Valného zhromaždenie OSN v r. 1986 bola oblasť Juhozápadnej Afriky premenovaná na Namíbiu./
Epupa Falls
Ďalší deň nás čaká dlhý presun na hranice s Angolou k vodopádom Epupa Falls cez územie obnaženého pastierskeho národa Himbu. V severnej Namíbii asfaltových ciest ubúda, je to však rozumné a logické. Na údržbu by sa každoročne vďaka dažďom vynaložili peniaze ktoré tu jednoducho nie sú. Samotné vodopády sú nádherné, aj keď je ešte obdobie sucha. Ostávame tu dva dni a to mi umožňuje vydať sa s fľašou vody a foťákom na prechádzku pozdĺž rieky. V bažinatých častiach som natrafil na krokodíla, ten sa však majstrovsky schoval do vody behom pár sekúnd, takže z fotenia zišlo. Ani ďalšie čakanie a stopovanie krokodílych stop neprinieslo ovocie, ale aspoň som sa zabavil. Prešiel som pekných pár kilometrov, ale stretol som len jednu domorodú dievčinu, ktorá vyzerala stretnutím so mnou dostatočne vystresovaná, než aby som sa jej niečo pýtal. Vraciam sa do tábora a jeden miestny mi ponúka výsadok do terénu, asi si neuvedomuje odkiaľ som práve prišiel. Keď som mu spomenul krokodíla, tváril sa neveriaco prekvapene, vraj tam každoročne krokodíl zožerie pár ľudí z dediny. Mám pocit že takú historku majú nachystanú pre neplatičov sprievodcov, ale pravdy sa nedopátram. Aj tak tu človek už platí za všetko.
Damaraland
Skoro ráno sme opäť na ceste, pokračujeme cez úchvatnú krajinu Damaralandu a zastavujeme na doplnenie nafty v centre mesta Himbu razenia = Opuwo. Teta Lenka sa necháva fotiť s Himbu tetou priamo na benzínke, zadarmo to samozrejme nie je, akcia trvá pár sekúnd ale je to sranda. Všetci vyrážajú na nákup ale mne sa nechce a tak strážim auto a rozprávam sa s miestnymi kráskami. Niektoré sú polonahé, natreté vrstvou červenkastej hmoty ktorá ich chráni pred slnkom a škodoradostným vždy hladným hmyzom.
Snažia sa mi predať pár suvenírov, ale keď zistia že nemám žiadne peniaze, tak sa aspoň rozprávame. Tie oblečené sú konvergované Himbu slečny, vraj to natieranie každý deň je desne otravné tak zvolili cestu textilu. Pekné sú aj tak. Pár kilometrov pred naším dnešným táboriskom Palmwag dostávame defekt a tak prvýkrát ale nie naposledy so strýkom meníme rezervu. Šťastie že sme ju dali hneď spraviť, druhý deň totiž máme defekt znovu. Palmwag je sympatický kemp, ešte pred západom slnka stíham vybehnúť na blízky kopec a večer si pokecať s Nemcami a sympatickou obsluhou pri bare.
White Lady je miesto nálezu prastarých malieb, ktoré sú ukryté v pohorí Brandberg. Večer pred návštevou tohto svetového unikátu (maľby sú staré niekoľko tisíc rokov) kempujeme v Brandberg Lodgi. Dámska časť osadenstva je mierne znepokojená prítomnosťou slonov a Lenka ma núti zjesť zvyšok jabĺk ešte pred vysadnutím z auta, čo s radosťou konám (slony majú čerstvé ovocie moc radi, naokolo sú len vyprahnuté stromy a ta trochu šťavy ich poteší). Večer sa ozývajú zvuky snáď domorodého spevu, pravdepodobne atrakcia pre turistov. Nepamätám sa presne, ale asi sme verní gin toniku, možno už len toniku ak gin došiel.
Spitzkoppe, Cape Cross, Swakopmund
Po zhliadnutí rytinomalieb mierime ku pýche Namíbijských skalolezcov - Spitzkoppe, zvaného tiež namíbijský Matterhorn (snáď sa mu z diaľky aj podobá). Nechápem ako sa tu takýto kolos skál ocitol, uprostred ničoho. Skaly sú oblé, čo naznačuje ich značný vek, dá sa po nich dobre liezť. Na západnej stene je aj oficiálna pomocná reťaz, takže do značnej výšky vyjdú aj nemeckí dôchodcovia. My ideme samozrejme vyššie, následne zliezam opačnou stranou, je to tu nádherné, výhľady ďaleké a ploché, celkovo Namíbia ma prírodne uchvátila. Po rannom rituály (fotenie, raňajky a balenie) vyrážame na západné pobrežie Namíbie k Atlantickému oceánu.
Krajina sa opäť mení ako pozvolna klesáme, v diaľke už vidno opar oceánu a citeľne sa ochladzuje. Dorážame ku , stotisícovej kolónii tuleňov, ktorú je možné pozorovať z blízky na prechádzkovom móle z recyklovaných plastov. Charakteristickým znakom je smrad a hluk, ale je to zaujímavý zážitok. Na tuleních mláďatách sa priživujú šakaly, ktoré vsádzajú na vytrvalosť a moment prekvapenia. Práve sledujem strastiplný zápas tulenej matky o svoje mŕtve mlaďa, zatial ho s pomocou ostatných kolegýň vyhráva. Ďalej po pobreží sledujeme lode, ktoré uviazli na tomto zradnom pieskovom pobreží.
Aj keď skutočné Skeleton coast je severnejšie, pár lodí sa tu predsa len nájde. Večer dorážame do Swakopmundu, namíbijského centra turistického ruchu. Swakopmund je pekné mestečko, ale márne sa s Lenkou snažíme večer nájsť vhodný bar na spestrenie dlhého večera, nakoniec skončíme v internetovej kaviarni s pivom ktoré nemám rád a to ma ešte chalan upozornil že s tým nesmiem na ulicu.
Ale aspoň Lenka si dala kávu. Zajtra ide naše osadenstvo mimo mňa lietať nad dunami, tento zážitok si šetrím na ďalšiu návštevu Namíbie. Všetci sú však po návrate nadšení, vraj ani nezvracali, pretože vnútri lietadla bol príliš pekný koberec. Na poobede ešte na miestnom trhovisku vyberáme suveníry, neuveriteľné je že v obchodoch sú lepšie ceny ako na domácom trhu (aj po zjednaní ceny!). Swakopmund sa ničím netají, nemecko-holandská architektúra a turizmus sú hlavné tromfy tohto mestečka. Najbližšia zastávka je Sesriem a oranžové duny v okolí Sosuvlei a Deadvlei.
Výstup na duny vyzerá jednoducho, ale je to makačka na pohľadanie, navyše človek nikdy nevie aká jašterica pred ním spod piesku vylezie. Údoliu Deadvlei dominujú 500 ročné vyschnuté stromy, popraskaná pôda, červené duny s jemným pieskom a s vychádzajúcim slnkom stále väčšie teplo. Pre zasvätených píšem len aby si nezabudli fľašu vody, kúsok tieňa a dobrú náladu. Prašná cesta nám ubieha popri obdivovaní krajinných útvarov pomerne rýchlo, Lenka sa mi snaží natáčať hlavu kdekoľvek niečo zaujímavé uvidí, mám pustený bratrancov iPod, čo predpokladám považuje v takej krajine za zvrhlosť. Noc trávime v kempe u príjemnej pani vo Farm camp medzi Sesriem a Fish river kaňonom.
Večer sa pri Coca cole od nej dozvedám hlavnú náplň ich živnosti, manžel je farmár a na rozlohe 18000 hektárov (nie je to preklep, ale takú rozlohu si neviem ani predstaviť) chová dobytok. Pôda je tu dosť biedna na pestovanie čohokoľvek, aj keď pani sa snaží vybudovať si okolo domu záhradku.
Fish river kaňon
Posledný namíbijský prírodný klenot je Fish rive kaňon, jeden z najväčších kaňonov sveta. Je dlhý cez 150 kilometrov, široký okolo 20km a v najhlbšej časti siaha jeho dno až 500 metrov do kamenistej zeme. Kdesi dole sa vinie Fish river, riečka ktorá je príčinou celej tejto parády, práve je ale vo svojom vodnom minime. So strýkom fotíme večer aj ráno, je tu prírodná botanická záhrada s najrôznejšími druhmi pichľavej flóry prispôsobenej drsným podmienkam prežitia.
Zastihujeme tiež v akcii natáčanie snáď videoklipu s dvoma objímajúcimi sa slečnami (boli ale oblečené) a profesionálne dôležito vyzerajúcim okolitým personálom. No tak pekné to bolo, ehm. Ďalej už len v stručnosti = po prekročení hraníc pokračujeme už v Juhoafrickej republike, kde bratrancove auto končí v Olifanshoeku u miestych opravároch kvoli výmene hlavy motora a my pokračujeme na požičanom aute do Joburgu. Toť zatím vše, veľká vďaka patrí hlavne bratrancovi za požičanie auta, sprievod a aj všetko ostatné. Tiež strýkovi za šoférovanie, tetám za varenie a skvelú spoločnosť.
