Ngorongoro: Unikátny kráter a safari

Peter Serina - 1.1.2008

Naša cesta do Ngorongoro začala v meste Arusha, aglomerácii na severe Tanzánie, podľa ktorej sa volá aj miestna administratívna časť. Cesta z Arushe do Ngorongoro vedie na západ a je v oblasti jedinou asfaltovou cestou.

Okrem tejto východno-západnej cesty, nie je v oblasti žiadna iná komunikácia, ktorá by sa dala nazvať cestou podľa našich kritérií. Príjemnú rovnú cestu si musíte vychutnať, pretože od Gate – vstupu do národného parku Ngorongoro už asfaltka končí a začínajú sa prašné africké cesty. Skôr ako sa dostanete k spomínanému meet pointu, vystúpite autom do nadmorskej výšky cez 2 600 m nad morom.

Výstup je nádherný a uchvacujúci. Po ceste uvidíte nádherné plantáže plné ovocia a kukurice. Prejde okolo obrovských alkalických jazier, ktoré vznikli v priekopovej prepadline Rift Valley, ktorá sa tiahne naprieč celým africkým kontinentom. Tento úchvatný úkaz vyzerá, akoby niekto obrovským nožom rozrezal zem a jednu časť vytiahol niekoľko tisíc metrov nad druhú. Zlom je prudký, čistý a tiahne sa niekoľko tisíc kilometrov. Na vrchol plošiny sa dostanete pohodlnou, vyššie uvedenou asfaltkou. Na každom odpočívadle sa stretnete s miestnymi biznizmenmi, ktorí Vám ponúknu najúžasnejšie domáce výrobky, avšak ktoré boli v skutočnosti vyrobené vo fabrike v Indii. Červená pôda severnej Tanzánie a všadeprítomný prach po celý čas pripomínajú, že sa nachádzate na exotickom africkom kontinente. V kontraste s ním úžasná zeleň plantáže či pralesa vytvára nádhernú harmóniu farieb.

Masajovia a kus histórie

tanzania-mapaNgorongoro je jedno z najúžasnejších miest na tejto planéte. Obrovský kráter, uchvacujúci svojou prírodou a scenériou, a najmä divokými zvieratami, ktoré v ňom žijú ako v obrovskej prírodnej ZOO. Celú cestu na náhornú plošinu Ngorongoro lemujú obrovské a nádherné baobaby, v období sucha pripomínajúce skôr korene stromu ako korunu. Miestni ľudia o baobaboch hovoria, že sú to obrátené stromy, korunu majú dole a korene hore a pripisujú im magické vlastnosti.

K samotnému Ngorongoro sa viaže historická udalosť, ktorá sa tu odohrala pred niekoľko sto rokmi v čase veľkého sťahovania kmeňa Masajov – kmeňa Ngorongoro. Ten po príchode do oblasti narazil na miestne usadené kmene, predovšetkým kmene Iraqw. Práve v krátery sa odohrala veľká krvavá bitka, ktorú miestne kmene prehrali a od tej doby sa celý kráter ako aj územie okolo nazýva podľa mena víťazného kmeňa - Ngorongoro. Masajovia sú síce dnes mierumilovnejší, ale zachovali si určitý stupeň samostatnosti a v tejto oblasti sú jedinými ľuďmi, ktorí majú povolenie na osídlenie na svahoch Ngorongoro. Čím viac sa blížime k nášmu hotelu Ngorongoro Serena Lodge, ktorý je postavený na okraji krátera, pribúda vlhkosti, ako aj miestnych Masajov oblečených v páperových bundách, rukaviciach a čiapkach. Tento pohľad je pre nás, oblečených v krátkych nohaviciach a tričkách komický. Na jedinej čerpacej stanici v oblasti dopĺňame šťavu do landrovera a pomaličky sa vyjazdenou cestou blížime dažďovým pralesom k nášmu hotelu.

Nádherný štvorhviezdičkový hotel v tejto divočine je sám o sebe luxusom. Jednoduchá, ale zároveň luxusná izba s kamenným balkónom a výhľadom priamo do krátera je jedným z pohladení duše tohto sveta. Ako prvé sme vybalili ďalekohľady a začali sme skúmať faunu krátera pod nami. Výkriky obdivu nad zebrami, pakoňmi a antilopami na seba nenechali dlho čakať. Kvalitné služby a lukulské hody sú vo štvorhviezdičkových hoteloch a rezortoch Tanzánie samozrejmosťou. Úžasný výber jedál, usmievavá a ochotná obsluha, na to popravde nie sme ani zďaleka zvyknutí z našich končín.

Po výdatnej večery, ktorú sme si vychutnali v obrovskej, drevom vyloženej jedálni s výhľadom do krátera, sa pomaly ukladáme na lôžko. Zajtra vyrážame skoro ráno na safari do krátera, aby sme toho stihli čo najviac. Vstup do krátera je prísne monitorovaný a limitovaný na štyri hodiny. Ak chcete zostať dlhšie, môžete, ale je potrebné opäť zaplatiť vstupný poplatok. Už sme takmer spali, keď nás vyrušilo funenie. Vyšli sme na terasu, pozeráme sa do úplnej tmy, tmy ako najtmavšia čierna akú si kto vie predstaviť. Nevideli sme absolútne nič. Len tak z čistej radosti si urobíme pár záberov tmy a zaspávame.

Vstup do krátera

Ráno po zobudení som šiel na terasu, rozhliadam sa po okolí, nič neobvyklé nevidím, keď tu zrazu niekde v podvedomí zaregistrujem niečo priamo predo mnou, sotva 5 metrov odo mňa - kaferský byvol leží si v tráve a pozerá na mňa. Ja na neho, on na mňa, rozmýšľam, čo urobiť, zadrží ho ten nízky kamenný balkónový múrik alebo ním prejde ako maslom? Pomaly sa vrátim do izby pre fotoaparát, no sotva čo ho vezmem do ruky, už len hýbajúce sa vetvičky stromu prezrádzajú, kde ležal tento 900 kg macko.

O to väčšiu radosť sme mali, keď sme si pozreli fotky z predchádzajúceho večera, na ktorých sa náš nočný návštevník usmieva priamo do objektívu! Je to úchvatná hra tmy, tieňa, divej prírody a technickej vymoženosti. Tá fotka je dôkazom, že Afrika nie je na zážitky ani v najmenšom skúpa a čiernočierna tma nemusí byť vždy prázdna. Po výdatných raňajkách zostupujeme v landrovery dolu do krátera, viac ako tisíc metrov dolu do najúžasnejšieho “ZOO“ tejto zeme. Žije tu obrovské množstvo zvierat, roztrúsených na veľkosti niekoľkých tisícov kilometrov štvorcových. Kým hore na okrajoch krátera sa rozprestiera dažďový prales, tu dole je polosuchá savana bez stromov. Žije tu dokonca vzácnosť medzi divokými obyvateľmi Afriky - čierny nosorožec.

Pri zostupe prechádzame pásmom mrakov, ktoré sa lenivo tlačia na savane, kým ich horúce africké slnko nezohreje, aby ako každý deň, vystúpili až do výšok nášho Gerlachovského štítu a tam na okraji krátera neodovzdali svoju vlahu pôde. Tesne pred meet pointom do samotného krátera, prechádzame okolo masajskej dediny – bomy a už stretávame prvé divoké zvieratá nášho safari. Unudene na nás pozerajú zebry, pakone a antilopy. Už čoskoro nás títo najpočetnejší obyvatelia divokej Afriky prestanú privádzať do úžasu, ale teraz je to ešte nefalšovaná radosť objavovania nového, nepoznaného a krásneho.

Po chvíli pomalého jazdenia medzi zvieratami, zrazu príde hláška z vysielačky, že neďaleko od nás videli nosorožce. Náš vodič Mwuita prudko pridá plyn a ako jazdec really vyrazí za nosorožcami. Aj napriek tomu, že ručička na tachometri ukazuje slabú osemdesiatku, jazda v takomto teréne je úžasným zážitkom a ukážkou schopností nášho sprievodcu, vodiča a pomocníka Mwuita v jednej osobe. Náhle spomalí, vypne motor a pomaly sa priblíži na okraj vyjazdenej cesty. Náhle niekoľko desiatok metrov od nás vidíme utekajúcu samicu s mláďaťom, čierne nosorožce, dvoch z piatich, ktorý tu žijú. Je to úžasné šťastie vidieť ich na vlastné oči.

Raj predátorov

Po chvíli sa nám stratia v prepadline, ktorou tečie potôčik, aby sa o chvíľu vynorili o kus ďalej na savane. Dnešok je plný zázrakov a ešte sa neskončil. Z vysielačky sa ozývajú správy o levoch pri ceste, či gepardovi na love. Pomaly sa pohýname za ďalšími dobrodružstvami. Chvíľu ideme míňajúc stáda zebier a antilop, keď zrazu opäť zastaneme. Nikto okrem nášho vodiča nevie prečo, keď tu zrazu Marek zbadá kúsok od nášho auta ležať v tráve levicu. Tak ako nepohnute leží je úplne neviditeľná, o kúsok ďalej leží lev, evidentne je nažraný, vôbec si nás nevšíma.

V diaľke vidíme geparda ako sa pomaly blíži spoza skaly k stádu zebier, náhle sa však ozve varovný signál, zebry spozornejú a dajú sa na útek. Pre túto chvíľu mal gepard smolu, otočil sa vietor a tak ho zebry zacítili. Nevzdáva sa však a pokračuje opäť v pokuse priblížiť sa na vzdialenosť, ktorá by mu dala väčšiu šancu na úspech. My však už toto divadlo neuvidíme, z vysielačky sa ozýva správa, že na druhom konci parku práve svorka zlovila zebru.

Mwita sľubuje aj malé prekvapenie. Dupne na to a už sa rútime savanou, popod krásne útesy krátera, cez kopce a zrázy, až na malej vyvýšenine narazíme na skupinu odstavených áut, ktoré prišli pred nami. Zlovená a už vyžraná zebra nie je hlavným bodom programu, ním sú tri nádherné levíčatá hrajúce sa v strede vyjazdenej cesty. Africké mačičky na pohľadanie.

Pokračovanie v II. časti.

www.simbasafari.sk

Komentáre Disqus