Nepál - Annapurna B.C., 2. časť

Viera Poláková - 26.4.2009

Nevedeli sme sa dočkať pohľadu na Annapurnu 1. Netušila som, ktorá to je a takmer som vyfotila celý film na Južnú Annapurnu.

Po 16 dňoch spoločného pobytu nás čakala rozlúčka, kamaráti odchádzajú do Tibetu a my sme sa rozhodli absolvovať trek do základného tábora Annapurny 1 (ABC). Hneď na druhý deň sme leteli do Pokhary, na západ od hlavného mesta.

Z Káthmandu do Pokhary

Let trval iba hodinu, mali sme pekné počasie a otvoril sa pred nami ďalší masív Himalájí. A pred pristátím sme jasne videli Annapurny a naľavo od nich osemtisícovku - Dhaulagiri. Na letisku nás čakal brat agenta, ktorý sa nám venoval v Káthmandu. Pomohol nám rezervovať autobus na cestu späť do Káthmandu, hotel a vybaviť povolenie pre vstup do Národného parku Annapurien.

Človek to zvládne aj sám a vyjde ho to lacnejšie, ale my sme zas ušetrili čas. Kúpili sme sušené ovocie, vodu a krém na komáre, keďže sme sa tentokrát odmietli dopovať antimalarikami. V cestovnej kancelárii nám ponúkli nosiča a sprievodcu v jednom za 14 dolárov na deň. Nám sa to zdalo veľa a okrem toho, v knihe Lonely planet jasne písali, že sa nosič dá zabezpečiť priamo pod horami, v dedinke Phedi. Istí si touto možnosťou, ignorovali sme agentove informácie, že nikde ďalej nosiča nenájdeme a že je najlepšie si ho vybrať už v Pokhare. Chyba...

Phedi (1130 m)

Do Phedi sme sa presunuli taxíkom. Cestou sme nechápali aktivitu šoféra, ktorý sa nám snažil nájsť nosiča už v Pokhare, celou cestou do Phedi a nakoniec v Phedi (skúšal svojich známych). Vyložil nás pred niečím, čo malo ošúchaný nápis hotela a my sme nechápali, kde to sme. Toto predsa nemôže byť hotel a východiskový bod pre trek pod Annapurnu 1. Veď tu vôbec nič nie je a tu sa podľa mňa turista neubytoval už 100 rokov. Začala ma prepadať úzkosť a očami som hľadala aspoň jedného turistu v okolí. Nikde nikto, iba domáci. Izba bola desivá, hlavne po predchádzajúcom komforte v oblasti Everestu… betónová dlážka, nie moc čistá plachta a všade pavúky, našťastie nie chrobáky.

Domáceho sme sa opýtali na nosiča a povedal, že nám nejakého zoženie, takého, čo už bol v základnom tábore a ktorý vie po anglicky. Super! Dali sme si obed a neskôr večeru. Mladá domáca s kojencom na rukách na mňa zazerala, ale keď som natočila na kameru jej dieťa a potom to jej a jej kamarátkam pustila, zapadla som do partie. Stará pani, celé poobedie sediaca na betónovej dlážke tĺčikom vyrábala chili prášok. Ráno nás čakal šok. Nosič bol príliš mladý a požadoval vyššiu sumu, než sme boli ochotní dať. Neboli sme si istí ani jeho angličtinou. Po mojom neustálom opakovaní, že ho nepotrebujeme, že pôjdeme aj sami a že v prípade spokojnosti mu predsa doplatíme, sme sa nakoniec dohodli. Prekvapilo ma, že tu bol aj otec nosiča, ale páčila sa mi takáto zodpovednosť.

Phedi (1130 m) – Chhomrong (2210 m)

annapurna_1Vyrazili sme stúpaním ponad “hotel“ a ja som bola šťastná, že opúšťame túto dieru, aj keď domáci varil vynikajúco. Po niekoľkých desiatkach metroch náš nosič potreboval oddych. Bola som prekvapená. Keď sme vyšli na hrebeň, a kráčali osadou Dhampus uvideli sme pred sebou horu Machhapuchhre (Fishtail) a Annapurny. Som zvedavá, či sa aj tu hory pred obedom zahalia do mrakov. Po výstupe do dediny s “check pointom“ (kontrolným bodom) a informáciami o lavínovom nebezpečenstve nás čakal strmý schodový zostup, stretnutie s byvolmi, traverz, novodobé žobranie a čakanie na nášho nosiča pri prvých domoch.

Keď dorazil, vyzeral byť riadne unavený, ale nás ešte čakal dlhý úsek. Do Landruku (1620 m) sme dorazili pred zotmením a boli sme prekvapení dobrou úrovňou ubytovania. Ponúkol sa nám výhľad do údolia, ktorým sme prišli, západ slnka a na druhej strane silueta Južnej Annapurny. Na druhý deň, cestou do Chhomrongu sme prechádzali cez rieku a uvedomili sme si, že mosty tu nie sú také kvalitné ako v oblasti Everestu. Aj chodníky boli menej udržiavané (vyšpekulované). Niekoľko hodín sme traverzovali svah a stratili sme akékoľvek výhľady. Tie sa vrátili až v osade Chhomrong, po fyzicky náročnom výstupe.

Okrem síl nám došla aj voda a keď som uvidela prvý obchod, kúpila som vzájomným nepochopením namiesto vody sirup a hltavo ho pila… Útulný hotel, milý domáci ale najmä nádherný výhľad na Južnú Annapurnu (7219 m), Hiunchuli (6441 m) a Fishtail (6997 m), so svojimi dvoma údoliami. Po krátkom oddychu sme sa vybrali do nekomerčnej časti dediny, hore kamennými schodmi a po hrebeni kopca pomedzi políčka. Odtiaľto sme videli všetky štyri údolia, jedným sme prišli a ďalším budeme zajtra pokračovať. Slnečné lúče prerážali oblaky, zvýrazňovali palice na poli a tváre chlapcov, vracajúcich sa zo školy domov. Každý deň vyšlapú niekoľko stoviek schodov hore a dolu. Tváre vážne, ale nie nepriateľské. Južná Annapurna presvitala pomedzi sivé mraky. Zvláštny výhľad, oddeľuje nás od nej údolie, ale človek má pocit, že sa jej môže dotknúť, je akosi priamo pred tvárami…Zaspávali sme v bielizni voňajúcej od čistoty a s netopierom lietajúcim nad hlavami.

Hotel Himalayan (2840 m) – základný tábor Annapurny 1 (4130 m)

annapurna_2Ďalšiu noc sme strávili v hoteli Himalayan, teda presnejšie povedané, vedľa hotela, v expedičnom stane. Iné miesto sa nám totiž neušlo. My sme sa však cítili dobre, bolo tu teplejšie ako v hoteli, súkromie a príchuť dobrodružstva. Na trase z Chhomrongu do ABC ubytovní veľa nie je a miest v nich ešte menej. A kto si miesto vopred nerezervuje, napríklad z Chhomrongu, má smolu.

Po celodennom putovaní údolím, stále sa viac a viac zužujúcim, sme sa rozprávali o prírode, pre nás doteraz neznámej. Pralesový les, zurčiaca voda na chodníkoch, bambusový les s ozajstnými bambusmi, schované divé opice, malý čorten so zvončekom, na úbočiach vysoké tenké vodopády a voľne pasúce sa ovce (ovce poznáme J). V jedálni sme sa zoznámili so sprievodcom dvoch Američanov, ktorý nás upozornil na lavínové úseky na trase do základného tábora Machhapuchhre (MBC) a neodporúčal cestu absolvovať na vlastnú päsť.

A to sme my chceli, keďže náš nosič bol naozaj neschopný po všetkých stránkach. Obávali sme sa, že dostane chorobu z nadmorskej výšky, ako aj jeho vysilenia. Skoro ráno sme nakoniec vyrazili spolu s náhradným sprievodcom a Američanmi. Viedol nás po tme lesom a klzkými skalami, tá moja čelovka je už na zahodenie. Netuším, kedy sme prešli nebezpečné úseky, ale verila som, že sme v správnom čase na správnom mieste. Sprievodca nám neskôr urobil veľkú službu, rezervoval nám miesto v ubytovni v ABC. Stretali sme málo turistov, bolo ešte skoro ráno. V MBC nás zohrial čaj, teplo variča v kuchyni a pohľad na okolité štíty. Konečne hory! Tráva bola ešte zamrznutá, ale prvé slnečné lúče námrazu rýchlo rozpúšťali a oživovali zeleň.

Nevedeli sme sa dočkať pohľadu na Annapurnu 1. Netušila som, ktorá to je a takmer som vyfotila celý film na Južnú Annapurnu. Ešte pred obedom sme dorazili do základného tábora, kde nás, vítala tabuľa s názvom miesta a zatiahnutá Annapurna 1 (8091 m). Scenériu narúšala rozbitá helikoptéra, ležiaca nad obrovským tiahlym splazom ľadovca, putujúcom spod Annapurien napravo dolu pod ABC. Postupne sa tu zliezla celá partia, ktorá strávila predchádzajúcu noc v Himalayan hoteli. Všade okolo nás zahalené niekoľko tisíc metrov vysoké kopce. Po výdatnom obede sme sa vybrali na morénu nad základný tábor, až pod Južnú Annapurnu. Tu sa nám už išlo ťažšie, sme zjavne aklimatizovaní iba do 4000 metrov.

Pri západe slnka sa všetky kopce ukázali a ostali tak až do nasledujúceho dňa, klasicky do obeda. V noci bola strašná zima, ale páperový spacák ma uchránil. Američania toho veľa nenaspali, nemali spacáky. Nechápem, vo výške 4130 metrov, keď už podvečer voda z vodovodu vonku zamŕza na ľad.. Ráno sa nám nechcelo odísť. Takto vo vnútri hôr je nádherne. Výhľadovo aj pocitovo. Annapurny bez jediného oblaku, akási expedícia schádzajúca popri nás v dobrej nálade. Vodopád a praskajúci ľadovec, drobné ľadové cencúle na skalnatom kopci nad nami. Cestou späť do Chhomrongu sme si detailnejšie prezreli lavínové úseky a našli stopy po starej lavíne. Neskôr ako po desiatej ráno sa tadeto chodiť nemá.

Z Chhomrongu (2210 m) do Gorepani (2750 m)

Po zdolaní ABC sme sa rozhodli vrátiť do Pokhary inou cestou, keďže sa nám podarilo ušetriť dva dni dobrou aklimatizáciou z predchádzajúceho treku. Od Chhomrongu sme putovali na západ a nakoniec sa napojili na okruh okolo Annapurien (frekventovaný trek v Nepále). Našim cieľom bol kopec Poon hill, z ktorého nás mali hory Nepálu naposledy obdariť výhľadom na osemtisícovku. Na tejto trase sme sa nestíhali čudovať všestrannému využitiu slnka na sušenie. Každú chvíľu sme objavili iný produkt poľnohospodárstva, jednoducho sušiaci sa na plachte, alebo na plechu rovno pred domom na zemi. Proso, ryža, mäso…

Fotila som a oddychovala kvôli ťažkému batohu. Nadobro sme to vzdali s našim nosičom. Telo trpelo, ale nervy oddychovali. V dedinke Tadepani sme boli svedkami miestneho spracovania mäsa po zabíjačke. Spracovávatelia boli zruční, z mäsa sa ešte parilo a morbídne na nás pôsobila hlava zvieraťa, ktorá “sedela“ obďaleč a pozerala sa veľkými otvorenými očami na svet…. Dedinčania vábili na suveníry, bolo ich viac, ako potencionálnych kupcov. Rozpršalo sa, bola zima a večer nás znechutilo množstvo ľudí v spoločnej jedálni, neprimeraný hluk a nezmiernilo to ani pivo. Cestou z Tadepani nás neminul prudký zostup lesom dolu k rieke a vzápätí prudký výstup do rovnakej výšky na náprotivnom kopci.

Oddýchli sme si nad salašom, ukrytým v lese, ovce sa práve presúvali na pašu a stretli sme sa na chodníku. Zvedavo po nás pozerali. Prešli sme k ďalšej riečke a skalnaté steny nad ňou boli vlhké, občas za ukázal malý vodopád, do toho dúha. Nikde nikoho. Sily nám opäť zobral pozvoľný výstup, ktorý bol strmší a strmší a na záver nás úplne premohli železné schody. Nakoniec sme uvideli dom, ale hlavná časť dediny bola kus ďalej, i keď domáci tvrdili, že sme už na mieste (aby zarobili). Po raňajkách a polhodinovom výstupe v tempe sme sa ocitli na kopci nad dedinou. Malý bufet, v ňom chlapec opretý o pultík, vonku kekse, čokolády. Zhodila som batoh a rýchlo fotila, posledné zábery Dhaulagiri a kopca napravo, hneď na to sa opona zatiahla. Kopce nám ochotne pomenoval domáci.

Zostup do Gorepani ponúkal dva smery, my sme sa vybrali vpravo a po chvíli sme uvideli farebné domčeky. Dedina nás prekvapila množstvom domov, niektoré mali až 4 poschodia, aký nezvyk. Teraz väčšina zívala prázdnotou. V hoteli s výhľadom do údolia sme sa vyzúvali už dole, bosí vyšli na poschodie, ako v našich horských chatách. Kúsok pod nami, stolári vyrábali stoly a stoličky do nového hotela. Vo vymretom “centre“ sme si kúpili koláče v miestnej pekárni, náramky na ruky od pravého Tibeťana a prešli sa. Prechádzka neostane bez zadýchania, pretože dedina je rozťahaná na kopci.

Večer som neverila vlastným ušiam, keď sme začuli slovenčinu. Identifikovala som Slovenku, Slováka a Čecha. Netrvalo dlho a sedeli sme spolu. Prehovorili nás na tzv. Kukuri rum, tvrdiac, že jeho požitie spôsobuje niekoľkominútový neovládateľný smiech. Neverila som a okrem toho som nemala chuť na tvrdý alkohol. Ale keď sme objednali dve fľaštičky, už to išlo. Najprv sa nič nedialo. To som čakala. Po polhodinke som si dala druhý pohárik, ktorí už všetci ostatní v sebe mali a vtedy to prišlo. Hneď ako som ho dopila, musela som sa začať smiať, vôbec nebolo jasné prečo sa smejem, a hlavne to vôbec nebolo ovládateľné. Jednoducho som nemohla prestať! O chvíľu sa smiala aj Slovenka, hlavná protagonistka referovanej skúsenosti so smiechom a dokonca musela odísť von, aby sa ukľudnila (nepomohlo). Dodnes neviem, čo záchvat spôsobilo, ale bol to zážitok. Ešte na druhý deň ma boleli svaly od smiechu. Na ubytovaní sme spoznali dvoch fotografov a ženu, pôvodom Rumunku, a boli sme svedkami búrlivej diskusie o živote.

Výhľad z Poon hill (3210 m)

Ráno sme sa všetci (z dediny) našli hore na kopci Poon Hill, všetci ešte pred východom slnka. Aby sme zahliadli postupne sa obnažujúcu krásu Dhaulagiri (8167 m). Bola nás tu riadna kopa a ešte väčšia zima. A potom to postupne prišlo… osvetlená špička osemtisícovky, potom kopcov okolo nej, napravo Annapurna 1 a Južná Annapurna, Fishtail… Stačilo sa pozerať a občas stlačiť spúšť fotoaparátu. Detailný záber, do toho hlasy okolostojacich fotografov a potom po dopade slnečných lúčov na nás všetkých, rýchle opustenie miesta.

Ostali iba tí, ktorým boli výhľady prednejšie než pohodlie tepla. My dvaja, fotograf a Rumunka, všetci z jedného hotela. To sme sa našli… Nechcelo sa mi dolu, po tomto pohľade totižto už naozaj Himaláje prakticky opustíme. Už nebudú na dlani, ale za kopcami, neskôr sa sklom lietadla a nakoniec iba na mape v izbe hotela v Káthmandu.

- predchádzajúci článok Nepál - Gokyo trek, 1. časť
- nasledujúci článok Nepál - Návrat do civilizácie, 3. časť

Komentáre Disqus