Nepál - Gokyo trek (12 dní), 1. časť

Viera Poláková - 24.4.2009

V októbri 2008 sme sa štyria priatelia vybrali do Nepálu. Spoznali sme hlavné mesto Káthmandu, ale predovšetkým strávili nezabudnuteľné chvíle na treku, ktorého cieľom bol výstup na kopec Gokyo Ri s výhľadom na štyri osemtisícovky.

Potom sa naše cesty rozišli, dvaja sme ostali v Nepále a vychutnávali si trek do základného tábora Annapurny 1, kým naši priatelia obdivovali krásy Tibetu.

Trampoty s cestovaním

Človek by ani nepovedal, čo ho všetko môže postretnúť už na letisku. A že sa úplne zbytočne stresuje kvôli možným problémom v horách... Prvý let z Viedne do Dilí (medzipristátie) bol obsadený viacerými pasažiermi, ako bolo reálne sedadiel. Nevedeli sme, či sa nájdu ešte 4 miesta pre nás..., či následne stihneme let z Dilí do Káthmandu a nakoniec miestny let z Káthmandu do Lukly (východiskovému mestečku k výhľadom, či výstupom na niekoľko osemtisícoviek, medziiným na Mount Everest).
nepal-gokyo_1Potom nás čakalo dvanásť hodín mrznutia v tranzite letiskovej haly v Dilí a budenie akýmisi agentmi leteckých spoločností. Vrcholný program však nastal vo chvíli, keď sa na tabuli letov pri našom lete do Káthmandu objavil nápis “cancelled“ (zrušený). A na moje prekvapenie zmizlo za dvadsať minút aj toto upozornenie, jednoducho let prestal v riadku letov existovať. Po hodine bezradnosti sme mali zrazu v rukách letenky na iný let, no batožinu nikto nestihol preložiť. Celý nasledujúci deň sme o ňu bojovali v Káthmandu.

Žiadna z kompetentných osôb nevedela, kde batožina je a či príde. Sklamaní a rozčúlení sme zrušili miestny let do Lukly (bez batožiny nemá zmysel pokračovať v pláne) a s nevôľou zaplatili storno poplatky. Ďalšie ráno (koľko dní vlastne už cestujeme namiesto dvoch...?) sme teda mali byť svedkami približne hodinového letu malým lietadlom spoločnosti Yeti. Na letisku pre domáce lety vládol neskutočný chaos, všade kopy ľudí a batožín, žiadne ucelené rady k jednotlivým “checking-om“ (vyzerali ako stánky na trhu), žiadne spokojné tváre... Postaviť sa do radu nemalo význam, keďže sme boli upovedomení, že prednosť na let majú pasažieri z predchádzajúcich dní, ktorí nemohli odletieť kvôli zlému počasiu... Po neutíchajúcej a nástojčivej negociácii (dámskej časti posádky (chlapci spokojne spali na batohoch)) sme o dvanástej na obed predsa len sedeli v lietadle.

Chytili sme miesta s dobrým výhľadom na masív Himalájí (naľavo) a potom sme sa sústredili na tipovanie osemtisícoviek. Bolo nás v lietadle zhruba 18. Asi po 45 minútach letu prišla nečakaná správa od pilota: „vraciame sa späť do Káthmandu, letisko v Lukle sa uzavrelo“. Boli sme iba 300 metrov od začiatku napĺňania našich snov... a vraciame sa zasa späť, do neistoty. Dnes sa už nelieta – nakopili sa mraky. Opäť presun do hotela, strácanie času, otázka čo vlastne bude ďalej, míňanie zásob borovičky. Na základe odporúčania nášho agenta sme mali na ďalší deň letieť inou spoločnosťou (AGNI). Ráno nás prekvapila usporiadanejšia hala letiska, menej ľudí (asi je ešte skoro) a takmer okamžitý prechod “checking-om“. Čo sa deje? Po hodine státia a sedenia v minibuse, zaparkovaného pri našom lietadle, sme sa začali zaujímať, prečo ešte neletíme. Dozvedeli sme sa, že pilot dostal cestou do práce defekt, a hľadá náhradný transport... Nakoniec, po dňoch a hodinách napätia, sme nielen že vzlietli, ale aj pristáli na miestnom letisku v Lukle. Ani batožiny sa nestratili a my sme stáli vonku, neveriac, že skutočne môžeme začať trekovať!

Lukla, začiatok Gokyo treku

Zložili sme sa v “hoteli“ Paradise, ktorý spravuje “Didi“ (familiárne oslovenie, niečo ako staršia sestra). Odporučil nám ju náš agent z Káthmandu. Didi navarila pravý čierny nepálsky čaj s mliekom a cukrom a ukázala na dvoch nosičov. Ani jeden z nich nevedel po anglicky, a to bolo naše šťastie, pretože nosič menom Pemba, ktorý nám bol ponúknutý ako náhradný, bol dokonalý. Vie po anglicky, pozná trasu (chodí ju 14 rokov), znesie záťaž a ako sme neskôr zistili, je neuveriteľným vybavovačom a príjemným spoločníkom.

Ešte v ten deň sme sa presunuli do dedinky Monjo, pochod nebol náročný, pretože sme väčšinou klesali, ale po piatich dňoch bez telesného pohybu sme večer boli unavení. Prvý krát sme použili miestnu latrínu (vďake kope lístia a voňavého dreva príjemné prostredie) a prešli mostom voľne sa pohybujúcim pod našimi nohami. Bol dlhý, úzky, vytvorený z drevených dosiek a spevnený oceľovými lanami. Počas putovania údolím sme prešli niekoľkými mostmi tohto typu, rôzne dlhými, rôzne strašidelnými výškou nad valiacou sa riavou. Zaujímavé bolo stretnutie s jakmi práve na nich. Je jasné, kto mal absolútnu prednosť.

Namche Bazar (3440 m), Tengboche (3867 m)

Po dvoch dňoch kráčania zelenou prírodou, popri rieke, stúpajúc a klesajúc väčšinou po schodoch vyrobených zo skál, sme dorazili do mestečka Namche Bazar (3440 m). Na tomto mieste nás čakali dva dni aklimatizácie. Najprv sme klasicky vyhádali nižšiu cenu za izbu, a potom sa vybrali do uličiek, plných stánkov s produktmi od výmyslu sveta. Oblečenie tradičné, oblečenie turistické (kúpite tu naozaj celé vybavenie a lacno), rôzne výrobky pochádzajúce z Tibetu, motívy budhizmu, výrobky z jaka, korále, nádobky... Po objavení miestnej pekárne (“apple pie“ (jablkový koláč) je odvtedy pre nás pojem) a internetu bolo jasné, čo budeme robiť po večeroch.

Aklimatizačný výstup s následným zostupom nás lákal, aj napriek predpokladanej námahe a možným vedľajším účinkom z vyššej nadmorskej výšky. Z kopca nad Namche Bazar je totižto výhľad na Mount Everest – najvyššiu horu sveta. Cestička nebola vyznačená, ale riadili sme sa prúdom turistov. Cestou sme narazili na letisko, alebo lepšie povedané na trávnatú plochu. Slúži na zásobovanie, ale aj komerčné lety. Keď sme prišli po pár hodinách na vyhliadku, k veľkému chladnému hotelu Everest view, nič sme nevideli, iba v diaľke pred nami do úbočia vrezanú dedinku Phortse, hory boli už dávno v oblakoch. Postáli sme nad údolím, rozprestierajúcim sa pred nami a pokračujúcemu za našimi chrbtami. Prihovoril sa nám chlapec, ktorý vyjadril prekvapenie nad našim úmyslom navštíviť dedinku Tengboche a ešte v ten istý deň sa vrátiť späť do Namche Bazar.

Ďalší deň sme teda putovali do dedinky Tengboche, jednak pre jej polohu v horách – výhľady na Mount Everest (8848 m), Lhotse (8516 m) a Ama Dablam (6812 m), ako aj pre prítomnosť Budhistického kláštora. Vyrazili sme okolo piatej ráno, ešte za tmy, aby sme stihli východ slnka a jeho lúče dopadajúce na osemtisícovky. Bolo to napínavé, za každým záhybom svahu sme si mysleli, že už už vykukne ich masív, a keď nakoniec vykukol, ostali sme ochromení ich krásou. Vidíme prvý krát v živote najvyšší vrch sveta… Postupne červenel, až prešiel do žlta a biela. Jemné pásy obláčikov pred Lhotse. Po polhodine fotenia a obdivovania sme putovali ďalej, zastavili sme sa pri prvom dome na čaj a sledovala som domáceho pána, ako zapaľuje halúzky, z ktorých sa začal krútiť tenký pás dymu, súčasť budhistického rituálu.

Niekde tu nás dobehol Pemba, ktorý mal ísť s nami, vysvitlo, že zaspal. Sklesali sme k rieke a potom serpentínkami pomedzi rododendrónové stromy vystúpali do výšky 3867 metrov. Nad riekou, ktorá tiekla bočným údolím, občas vykukol masív ľadovcového štítu. Po prejdení vstupnou bránou sme uvideli kláštor a lúku, ktorú lemovalo pár domčekov. A hore na nebi, priamo pred nami vrcholček Mount Everestu a Lhotse. Je jedenásť hodín, a podľa zvyku, na obed zachádzajú veľhory do oblakov. Škoda. Do kláštora bol možný vstup, bolo v ňom pár turistov a jeden mních. Neskôr sme s ním ostali sami, sadli si na koberec a spovedali ho. Vyžarovala z neho pozitívna energia, z ktorej sa nám časť pokúsil odovzdať. Páčil sa mi jeho triezvy pohľad na vlastnú krajinu. 

Z Namche Bazar (3440 m) cez Phortse Tenga (3680 m), Dole (4090 m) a Machhermo (4410 m) do Gokyo (4750 m)

nepal-gokyoNa Gokyo trase alebo na trase do základného tábora Mount Everestu (susedné údolia), turisti nezdolávajú cestu rýchlo – využitím každej hodiny dňa, ale naopak pomaly, kvôli postupne zvyšujúcej sa nadmorskej výške. Ani my sme nespravili za deň viac ako 400 metrov prevýšenia, aby sme sa pomaly aklimatizovali a vyhli sa akýmkoľvek príznakom choroby z nadmorskej výšky. A tak sa stalo, že sme niekedy ukončili chôdzu už o jedenástej doobeda. Za svetla sme prišli aj do ubytovne v Phortse Tenga, po strmom zostupe z vyhliadkového bodu Ama Dablam. V ubytovni bola domáca atmosféra, bolo tu iba pár turistov.

Keď domáci videli, že sa trasieme od zimy, zakúrili nám v kachliach, stojacich uprostred miestnosti. Nie je to pravidlom, domáci obyčajne rozhorúčia miestnosť až večer. Miesto okolo kachlí s ohňom potom patrí nosičom a sprievodcom, turisti sedia ďalej, pri stoloch na laviciach. Večera sa odohráva v príjemnom teple a po nej, aj keď sú všetci unavení, sa nikomu na izby ísť nechce, pretože na izbe čaká studený spacák a studené veci na prezlečenie. Mimochodom, v tejto ubytovni sme prišli na to, ako funguje sprchovanie v údolí. Treba zámer vždy oznámiť domácim, ktorí potom nalejú do nádrže nad “kúpeľňou“ horúcu vodu z kuchyne. Som rada, že som na to skúsenosťou neprišla sama, ale kamarátka, ktorá dostala spŕšku pravej himalájskej ľadovej vody.
Ubytovacie zariadenia v Dole a Machherme boli plnšie a keďže sme nemali rezerváciu, brali sme hocičo, čo malo posteľ a strechu nad hlavami.

Aby sme sa nenudili (nemrzli), čakal nás samozrejme aj tu, náš každodenný aklimatizačný výstup nad ubytovňou. Výstupy sme robili naľahko a každých 100 metrov, na ktoré naše telo ešte nebolo pripravené, bolo celkom náročných, akoby človek prešiel 24 hodinovú túru a telo mlelo z posledného. V Machherme kamarátku bolela hlava, preto výstup nedokončila a radšej sa zúčastnila prednášky o akútnej výškovej chorobe, ktorú usporiadala miestna nemocnica. Potom nás plná energie zásobovala informáciami, napríklad, prečo nemôžeme piť alkoholické nápoje a kedy sa nám začnú vytvárať ďalšie červené krvinky. Zo sedla nad jednou z týchto dediniek je okúzľujúci výhľad na ľadovcové štíty -  za chrbtom Ama Dablam s ďalšími štítmi a oproti v diaľke Cho Oyu. Vidíme tretiu osemtisícovku v krátkom čase! V tejto časti úseku sme kráčali prevažne vychodeným chodníkom - traverzom vo svahu, ale postupujúc údolím sme išli viac skalnatým terénom, vytesanými schodmi, vedúcimi strmo hore, ponad zúrivú riavu.

Gokyo (4750 m), Gokyo Ri (5360 m)

nepal-gokyo_2Po ôsmych dňoch putovania sme sa ocitli pri nádhernom tyrkysovom pokojnom plese, pokrytom zelenými riasami. Sadli sme si na trávu, slnko hrialo a my sme oddychovali. Prešli sme ešte jedno pleso a pri treťom sme uvideli farebné domčeky vsadené do svahu, za nimi v pozadí zasnežený masív Cho Oyu, teraz už celkom blízko. Ubytovanie sme mali iba vďaka Pembovi, ktorý vyrazil do dediny skoro ráno a rezervoval ho. Inak by sme boli nútení spať v jedálni s domácimi, ale často krát sú tu obsadené aj tie a neostáva nič iné, iba sa otočiť a ísť späť. Čakal nás cieľ nášho treku, výstup na kopec Gokyo Ri. Dúfali sme, že sme dobre aklimatizovaní a zvládneme výšku 5360 metrov. Nikto z nás ešte v takej výške nikdy nebol.

Pohľad z dediny na kopec o štvrtej ráno bol zábavný - kopec bol posiaty pohybujúcimi sa svetielkami - turisti s čelovcami. Asi po troch hodinách pomalej chôdze s častými prestávkami, sme dorazili na vrchol. Nebolo tu veľa turistov (nie všetci zvládnu vysokú nadmorskú výšku), o to viac pestrofarebných zástaviek s modlitbami. Prechádzali sme sa po obrovských kameňoch, dali si borovičku, klobásu a nevedeli sa nasýtiť výhľadu. Naozaj nenormálny gýčový pohľad. Masív Himalájí so štyrmi osemtisícovkami ako na dlani - naľavo Cho Oyu (8201 m), pred nami Mount Everest (8848 m) a Lhotse (8516 m) a kúsok napravo od nich Makalu (8462 m). Pod nami tri sväté plesá, tiahnuci sa sivý splaz ľadovca, na ktorého koniec sme ani nedovideli, napravo horské pleso a hnedé kopce.

Mali sme šťastie, oblaky sa začali zjavovať až okolo dvanástej, obyčajne vraj už o deviatej ráno. Nazbierala som si kamienky a šťastní sme začali zostupovať. V dedine sme sa už tak dobre necítili, dvaja sme skončili v posteliach, bolo mi zle, nemohla som sa ani pohnúť a nechcela som nikoho vidieť. Učebnicový príklad prejavu následkov vysokej nadmorskej výšky až po niekoľkých hodinách. Našťastie som sa z nepríjemných pocitov po pár hodinách vyspala, kamárat ležal až do ďalšieho rána, bez príznakov života. Cestu k ďalším dvom plesám, bližšie k Cho Oyu sme žiaľ zrušili. Pozreli sme si ešte raňajšie prikurovanie vysušenými lajnami jakov v kachliach jedálne a vybrali sa na cestu späť do Lukly.

Z Gokyo späť do Lukly a Káthmandu

Tento krát, už aklimatizovaní, sme úsek prešli s polovičným časom. Všade bolo akosi viac turistov a neprestávali sme sa čudovať, ako zle vybavení, alebo fyzicky nezdatní ľudia tu trekujú. Bola som tiež prekvapená, že je tu viac ľudí nad 50 rokov, ako pod 30. Cestou z vyhliadkového bodu Ama Dablam do Namche Bazar sme uvideli v žľabe stádo kamzíkov. Pár metrov od nás, sa ich páslo zo päť. Spozorovali nás, ale nevyplašili sa. Stáli sme meravo a fotili. A potom prišli ďalšie, spoza svahu za nami, ich reliéf na pozadí Himalájí… Mali krásne kožušinky a urastené telá, zjavne majú v tomto období dostatok potravy. V Namche Bazar sme mali jasný plán, zdolať miestnu pekáreň.

Každý z nás si dal iný typ koláča, akýsi bryndzový, čokoládový a samozrejme nemohol chýbať jablkový. Ešte sme nakúpili pár suvenírov, spali opäť v štvorke s obetnými darmi a pomaly opúšťali údolie. Keďže dvaja kamaráti, ktorí s nami neboli v Tengboche, nevideli ešte raňajší Everest, zobral nás Pemba k akejsi vojenskej základni, odkiaľ bol výhľad do údolia a na osemtisícovky. Takto spokojní s naplnenými cieľmi sme sa vrátili do Lukly. Jedinou nepríjemnosťou počas celého treku bol fakt, že pred pár dňami na letisku v Lukle zhorelo lietadlo a okrem pilota v ňom nikto neprežil. Bola to zmes pocitov ľútosti, zdesenia a strachu. Prišli sme na to, že sme vlastne na jednom z najnebezpečnejších letísk na svete, a to krátkosťou pristávacej dráhy, smerujúcej do kopca a premenlivosťou počasia. Keď sme bez problémov pristáli opäť v Káthmandu, boli sme naozaj šťastní a vďační všetkým našim ochrancom, tento krát budhistickým.

- pokračovanie v článku Nepál - Annapurna B.C, 2. časť

Komentáre Disqus