Nepál - návrat do civilizácie, 3. časť

Viera Poláková - 26.4.2009

Opúšťali sme pohorie zostupom príjemnou cestičkou, ale čo nás potom čakalo! Neuveriteľné množstvo schodov. Nepočítala som ich, ale išli sme nimi niekoľko hodín.

Po návrate do hotela sme sa zbalili a začali zostupovať. Chceli sme v ten deň prísť až do mestečka Naya Pul, ale to sme mali veľké oči. Možno bez výstupu na kopec Poon hill, pretože výstup, či už to človek vníma alebo nie, zoberie časť fyzických síl.

Z Gorepani do Pokhary

Opúšťali sme pohorie zostupom príjemnou cestičkou, ale čo nás potom čakalo! Neuveriteľné množstvo schodov. Nepočítala som ich, ale išli sme nimi niekoľko hodín. Človek s problémovými kolenami tu nemá šancu. Trasa vedie pomedzi osady, domčeky rozsypané na kúsku traverzu, alebo popri schodoch. Pred nami sa otvorilo údolie s množstvom ryžových políčok a nejasným cieľom na konci. Našou motiváciou bol obed v dedine Tirkhedhunga, ktorá však ležala až kdesi na dne údolia… Keď sme si zmorení sadli na obed, nebola som si istá, či chcem ísť vôbec ďalej. A to sme boli asi v polovici cesty... Vyzula som sa, vyložila si nohy a relaxovala. Pot ma chladil a tak som sa presunula na betónový múrik a pozorovala domácich, tu sediacich za stolom.

Malé dievčatko robiace neplechu, ale len do tej sekundy, kým nemuselo poumývať kakanice od sliepok prevážaných nosičmi úzkou cestičkou. Na pamiatku sme si kúsok ďalej zobrali steblá ryže, obdivovali krásny veľký ker vianočnej ruže a keď sa začalo zotmievať, už sme naozaj iba vliekli nohu za nohou. Nevyužili sme ani ubytovanie, ktoré sa cestou núkalo, akosi mi to veľmi pripomínalo osadu Phedi. Vyplašil ma akýsi pán so ženou a dieťaťom, ktorý povedal, že sa máme ubytovať čím skôr, pretože to tu je po zotmení veľmi nebezpečné v lese.

Nevedela som, či sa mám začať báť, alebo proste iba robiť to čo doteraz, hýbať sa. Nakoniec nás premohla únava, mňa asi aj tie reči a svetlá na náprotivnom kopci - mysleli sme si, že Naya Pul je tam hore, a na výstup sme už chuť nemali. Ubytovanie bolo čisté, útulné, zvonku neviem, lebo bola úplná tma. Tlačili sme sa na chodníku s úbohými kozami, ktoré domáci týravo hnali úzkymi uličkami. Ráno som sa smiala, keď som zistila, že Naya Pul je za rohom, asi polhodinky cesty neupravenou rozbitou cestou s chatrčami naokolo, pripomínajúce naše cigánske osady. Tu teda naozaj nemožno hovoriť o takej životnej úrovni, akú sme spoznali v regióne Everestu.

Na hlavnej ceste nastal čas opätovného návratu k domácim a zjednávaniu ceny… Nakoniec sme sa odviezli autobusom, za 200 rupií, za menej to skutočne nejde… Neviem ako je to možné, ale vedľa nás sedel brat Gokarnu (nášho agenta z Káthmandu) a chlapík, ktorý urobil okruh okolo Dhaulagiri. Inak samí domáci. Autobus sa samozrejme po niekoľkých kilometroch pokazil a po hodinke čakania sme presadli do ďalšieho autobusu, s ktorým sme už šťastne dorazili do Pokhary. Jedným očkom som sledovala osadu Phedi, či neuvidím rozzúrených domácich žiadajúcich doplatok peňazí pre mladého nosiča.

Pokhara

nepal_1V Pokhare sme navštívili Tibetskú dedinu, kde Tibeťania tkajú farebné koberce. Objavila som motlitebnú misku, akú som niesla na chrbte až z Chhomrongu a za lacnejší peniaz. Ale verím, že som svojim nákupom pomohla vtedy človekovi v horách. Na jednej z hlavnejších ulíc sme obdivovali stavebnícke zručnosti asi 30 ľudí.

Niekoľko ich stálo pred domom, ďalší na ďalšom poschodí a zbytok úplne hore. Každý jeden presne vedel, kde je jeho miesto a aká je jeho funkcia. Tehly sa hýbali rýchlejšie ako klasickým kladkovým systémom a myslím, že dom bude hotový skôr, ako u nás modernou technológiou. Okrem ochutnania pravého stopercentného džúsu, (zúčastnila som sa jeho výroby, aby som si bola istá, že nepridajú do neho vodu) a lapania švábov na hotelovej izbe sme toho veľa v Pokhare nestihli. Vlastne stihli. Dala som sa zlákať do obchodu so šálmi, pašmínovými, toto som naozaj neplánovala ani nepotrebovala kúpiť. No ale vysvetlite to predajcovi v Nepále...

Toľko mi šále ukazoval, až to dopadlo tak, že som jeden kúpila, dokonca štvorvrstvový. Pôvodne stál 6500 rupií, no a ja som zaplatila 1200. Celé to trvalo hodinu, darmo som mu hovorila, že ja ten šál nepotrebujem, že nech počká na niekoho, kto bude mať viac peňazí a nech urobí obchod. Stále mi hádzal cifry do kalkulačky, až mi ten šál dal v úplnej depresii za moju sumu. Podľa mňa je doteraz smutný z toho, ale predaj musel spraviť, pretože obchod je obchod. Cestou z Pokhary sme putovali namiesto lietadla autobusom. Spomenuli sme si na Pakistan a zastávky autobusu na jedenie, kedy šofér oznámi pauzu, ale nikto nevie koľko bude trvať, okrem neho. Potom si všetci pohodlne sadnú, jedia, očkom sledujú autobus, potom sa konečne uvoľnia a vtedy to príde, zrazu je autobus naštartovaný, hltavo sa dojedá a uteká, aby sa ešte desať minút potom čakalo v autobuse.

Káthmandu

Najsilnejším zážitkom v Káthmandu bola pre nás návšteva posvätného miesta Pašupatináth, kde sme sa ako diváci zúčastnili miestneho hinduistického pohrebu. Malé pohrebné auto privezie zosnulého na breh rieky k príbuzným, ktorí sa tu zhromaždili. Príbuzní zapália sviečky okolo zosnulého, prechádzajú sa okolo neho a modlia sa. Potom zriadenec zosnulého preloží z dlážky na gáty a pripravené klády dreva, príbuzní sa opäť modlia. Nakoniec zosnulého najbližší príbuzný zapáli. Keď telo zhorí, zmetie sa popol z tela do rieky (pretože smrť je pre Hinduistov nečistá), v ktorej kúsok nižšie sa kúpu deti... Nad celým miestom sa vznáša dym z tiel a drobný popolček. Ešte dlho po obrade som  mala zmiešané pocity.

Veľká stupa zvaná Swayambhunath nás očarila tvarom a funkciou, zástupom ľudí chodiacim okolo nej, samozrejme po ľavej strane. nepal0Každý človek so svojou modlitbou. Trepotajúce sa vlajky a veľké Budhove oči nad nami.
Navštívili sme tiež mestečko Bhaktapur a Changu Narayan (zapísané v UNESCO) vzdialené iba pár kilometrov od Káthmandu. V Bhaktapure sme obdivovali architektúru spred desiatich storočí, miestny ovocný trh (väčšina plodov bola pre nás nezmáma) a vyšli po schodoch k najvyššej pagode Nepálu. Do mestečka Changu Narayan sme sa rozhodli cestovať miestnou dopravou a takto viac splynúť s domácimi. Turisti obyčajne využívajú na presun taxík. Prešli sme krížom krážom cez Bhaktapur, kým sme konečne našli správnu autobusovú zastávku.

Miestni nás totižto smerovali na komerčné linky, ktoré do mestečka ani nejazdia. Zastávka vyzerala skôr ako stánok na zeleninu, a keďže som tu nikoho nevidela, pochybovala som o úspechu našej misie. No o pár minút zabrzdil malý minibus, vyklonil sa spravovateľ cestujúcich, ukázali sme mu názov mestečka v knihe a on ostal v údive.  Zjavne nechápal, že ideme využiť tento dopravný prostriedok. Nechápali ani spolucestujúci, no ale nekúp to, za 24 rupií! Namiesto 700 za taxík.... Cestovanie vyzeralo v pohode, ale len tri minúty, kým sme sa nepresunuli na nasledujúcu zastávku. Tu totižto pristúpilo viac cestujúcich, než bolo miesta. Rozdelili sme sa tlačením davu, až som skončila tesne pri domácej s dieťaťom na sedadle, jej nákup kdesi pod mojimi nohami... Výstup nákladu a ľudí bol premyslený, deti sa podávali cez okno, ako aj tašky, a ľudia vychádzali cez dvere.

Na Slovensku si to neviem predstaviť, tašku by som síce cez okno podala, ale asi by sa ku mne už nedostala späť. Vystúpali sme na kopec (autobus nápor ľudí prežil) a ocitli sa pred monumentom Changu Narayan. Uličkou pomedzi domácich sme sa dostali na uzavreté námestie. Dominantou námestia je kostol postavený okolo 3.storočia, okolo neho drobné chrámy. Fotoaparátom som zadržala posledné lúče slnka na sklonku dňa a zachytila drevené farebné ozdoby pod strechou kostola – hlavy ľudí, príšer, zvierat, podporné stĺpy strechy zobrazujúce desiatku reinkarnácie Lorda Vishnu. Neuveriteľne precízna drevorezba. Turistov tu takmer nebolo, pár zatúlaných psov.

Ešte nemôžem nespomenúť našu obľúbenú krčmu v Káthmandu, Himalaya Kitchen, kde sme sa hostili momom, nudlami a hlavne Everest pivom. Víno nemali, ale keď sme si ženy chceli dať, skočil nám čašník kúpiť do obchodu.

Záver

Aj keď sa o Nepále hovorí ako o turistky komerčnej krajine, má svoju neopakovateľnú atmosféru, ktorú vytvárajú domáci svojim naturálnym životom pretkaným náboženstvom a veľhory, stojace tu tisíce rokov, nezmenené. Gokyo trek a Annapurna B.C. trek patria medzi známe trasy, frekventované, my sme mali šťastie, pri druhom sme boli niektoré dni takmer sami. Existujú však aj menej navštevované okruhy, oblasti, potom však treba rátať s viac dňami, ako umožňuje klasická dovolenka.

Predchádzajúce články:

- Nepál - Gokyo trek, 1. časť, Čítať...
- Nepál - Annapurna B.C, 2. časť, Čítať...

Komentáre Disqus