Nicaragua - vo vlasti sandinistov

Jozef Terem - 8.3.2007

Aká je vlastne životná realita v tejto stredoamerickej krajine? Do očí bije hlavne masa chudobných ľudí. Často aj detí. Hoci ich životná úroveň nestojí za veľa, všetci sú veselí, mimoriadne ohniví v rozhovoroch a v drvivej väčšine hrdí.

Slovíčko - Nicaragua, v nás akosi podvedome vyvoláva obavy. Sú s ním spojené predstavy o revolúcii, partizánskych bojoch, nebezpečenstve... Tieto vízie nie sú veľmi vzdialené od reality. Nicaragua je po Kube druhou stredoamerickou krajinou, kde prišlo k dobrovoľnej ľudovej revolúcii. Stalo sa tak v roku 1978 – 79. Proti tyranskému režimu prezidenta Somozu, proti zbedačovaniu chudobných vrstiev, proti bezpráviu a vraždeniu.

Doba však pokročila a popri týchto skutočnostiach sa akosi zabúda na druhú tvár tejto stredoamerickej krajiny. Tú pozitívnejšiu, v podobe sedemnástich vulkánov, nádherných historických pamiatok, či jazera Lago de Nicaragua, ktoré je druhé najväčšie na celom kontinente a žijú v ňom skutočné sladkovodné žraloky... Áno, žraloky. Jazero bolo kedysi súčasťou mora, vzniklo až postupne vďaka pohybom zemskej kôry. „Na vlastné oči som videl aj šesť metrové kusy“ tvrdil nám robotník v malom lodnom prístave. „Útočia aj na ľudí“, doplnil s vážnou tvárou. Dokonca sa objavili informácie, že žraloky zočili aj v ďalšom sopečnom jazere Managua.

Či však ide o fámu alebo fakt ťažko posúdiť. Nám sa ostrú plutvu na hladine vidieť nepodarilo, no Lago de Nicaragua je skutočne obrovské, dlhé 177 kilometrov. Realitou je veľký ostrov Isla de Ometepe uprostred vodnej hladiny. Dominujú mu dva mohutné vulkány Concepción a Maderas. Je na nich omračujúci pohľad už z diaľky niekoľko desiatok kilometrov a Lago de Nicaragua je povinnou zastávkou pre každého cestovateľa.

Ak máš krátke nohavice, si gringo 

Aká je vlastne životná realita v tejto stredoamerickej krajine? Do očí bije hlavne masa chudobných ľudí. Často aj detí. Hoci ich životná úroveň nestojí za veľa, všetci sú veselí, mimoriadne ohniví v rozhovoroch a v drvivej väčšine hrdí. Ľudia pôsobia uvoľnene, prirodzene a zdá sa, akoby nikto neuvažoval nad svojim bankovým kontom. Raz mi jeden skúsený cestovateľ povedal: „Krajinu spoznáš najlepšie cez autobus. Tam pochopíš mentalitu domácich.“

Inak tomu nebolo ani v Nicarague. Staré rozhegané autobusy praskali vo švíkoch, ľudia sedeli na sedačkách po troch aj štyroch, neraz stáli na jednej nohe. Nebolo však cítiť žiadnu nervozitu. Hoci nikto nedal prednosť starším ľuďom ani mamičkám s deťmi, je zvykom, že decko si zoberie na kolená cudzí spolucestujúci. Dokonca je celkom bežné, že malé bábätká koja matky priamo v autobuse. Práve s autobusmi súvisí aj ďalšia skúsenosť. Po príchode na stanicu, ktorá pripomína často hlučné smetisko, sa na každého bohatšie vyzerajúceho jedinca vrchnú dvaja – traja mimoriadne aktívni típkovia. „Rýchlo, rýchlo amigo! Managua, Rivas, Granada?“ vykrikovali po nás. Neboli to zlodeji, ale nadháňači. Keď videli v očiach obavy, zamávali identifikačnou kartičkou zamestnanca stanice. Kým sme stihli protestovať, zobrali batožinu, ukázali autobus... Vraj zadarmo. Človek by to samozrejme dokázal aj bez nich.

Pochopiteľne, v nasledujúcom okamihu nastal proces s nadstavenou dlaňou, pričom výška prepitného mala byť päť dolárov na osobu. Na tamojšie pomery nekresťanská, ba až drzá suma. Totiž, gringov tu považujú za dojné kravy. Automaticky ste pre každého boháč a takých treba „oholiť“. Je to celkom pochopiteľné, keď dve tretiny obyvateľov žijú pod hranicou chudoby. Vyriešil to nakoniec dolár na hlavu. Život je v Nice skutočne ťažký, ak by sme však mali sponzorovať každého uchádzača z ulice o niekoľko dní cestujeme domov.

Zaujímavý bol názor jedného taxikára. Po niekoľkých minútach sa z neho vykľul sympatický chlapík a tak sme dozvedeli ako domáci tak rýchlo spoznajú gringa – cudzinca. Počas revolúcie sem totiž zamierilo množstvo lavicovo zmýšľajúcich dobrodruhov a nadšencov z celého sveta. Najmä v Manague tak možno stretnúť hŕbu „bielych“ vysokých chlapov, ale aj na prvý pohľad aristokraticki pôsobiacich hispáncov. Navyše, v hlavnom meste už dnes žije kopa boháčov, najmä tých, čo sa vrátili zo Spojených štátov. „Ak máš krátke nohavice, šľapky, nie si opálený a nosíš pestré tričko, si gringo“, objasnil so smiechom šofér.

nica121Surferské centrum v krajine chudoby

Aby sme lepšie pochopili súvislosti, pripomeňme si v skratke politickú minulosť krajiny. Následkom zemetrasenia v roku 1972 klesla beztak potápajúca sa ekonomika na úplne dno. Za hranice utekali príslušníci najvyšších aj najnižších vrstiev. Vtedajší prezident Somoza si mädlil ruky a využíval zmätok na vlastný prospech. Povestnou kvapkou v pohári bola zinscenovaná vražda opozičného predáka Pedra Chamoru. Spojené štáty, ktoré v minulosti húževnato podporovali Somozov krkavčí režim, zrazu ukončili vojenskú pomoc, ozbrojená opozícia zoskupená v guerillových oddieloch – tzv. sandinisti zdvihli zbrane, nasledovala krvavá vojna.

Výsledok? Somoza utiekol do Miami, jeho majetok znárodnili, moc v krajine prevzali Sandinisti. Možno tak povedať, že po päťsto rokoch skončila v Nicaragui éra feudalizmu. Tieto udalosti nám dodnes pripomína bizarná socha sandinovského vojaka v centre Managuy. V jednej ruke drží krompáč, v druhej pušku a na podstavci stojí napísané: Robotníci a roľníci vpred až do samotného konca“. Pokoj však nenastal ani v nasledujúcich rokoch. Po nástupe Reagana si v USA uvedomili, že ľavicová vláda v ich sfére vplyvu je nemysliteľná. V Hondurase preto verbovali za americké doláre bývalých Somozových vojakov. V džungli vznikali cvičené jednotky contras, prenikali do Nicaraguy a viedli krvavú partizánsku vojnu. Navyše, nasledovalo päťročné obchodné embargo vyhlásené Spojenými štátmi.

A tak krajina, ktorá bola na ekonomickom dne sa prepadla až do pomyselného suterénu. Nicaragua je tak dnes najchudobnejšou zemou Strednej Ameriky a jednou z najchudobnejších na kontinente. Najväčším pokladom tak zostávajú prírodné a historické krásy. Popri Lago de Nicaragua je to určite staré historické mesto Granada. Príjemné staré centrum pripomínajúce Európu bolo plné turistov a pôsobilo ako oáza v púšti. Ako to už ale býva, zrekonštruované bolo len úzke jadro, zbytok budov chátra ďalej. Dokonca, v jednom z historických palácov bola tržnica na zeleninu...Čo by však v tejto krajine čakal málokto je surferské centrum. Áno, mestečko San Juan del Sur na pacifickom pobreží je skutočným rajom pre surferov. Podobných stredísk sú v Španielsku desiatky, no na tamojšie pomery išlo o skutočnú turistickú bombu.

nica11Hrdinovia guerillových bojov

Hlavné mesto krajiny - Managua, osem hodín ráno. „Chcete ísť zameniť peniaze do banky? Je to neďaleko asi tristo metrov. Zavolám vám taxi...“ ochotne sa ráno ponúkla naša domáca seňora Eleonóra. Vôbec, každý chcel všetko riešiť cez taxi. Nebolo nám jasné prečo? „Tak je to bezpečné. Aj cez deň sa tu dejú zvláštne veci“ znela málo povzbudivá odpoveď. To pôsobilo až veľmi dobrodružne, vyrazili sme teda po svojich. Nič zvláštne sa ale nestalo. Nikto sa neprihovoril, nezastavil.

Zato sme stretli čudného chlapíka v koženom klobúku a zafarbenou čiernou bradou. Ako vysvitlo, dotyčný bol Američan, žijúci už pätnásť rokov mimo vlasti. Myslím, volal sa Sam. Nesúhlasil s politikou Spojených štátov, tak sa odsťahoval do Latinskej Ameriky. Aspoň tak tvrdil. V skutočnosti chcel možno len nerušene vychutnávať pravidelné prídely marihuany a užívať si voľnosti v rozvojovej krajine. Podobných dobrodruhov sme stretli desiatky. Bol to rozhovor dlhý len niekoľko minúť, no Sam potvrdil, že Managua skutočne nepatrí k tým bezpečnejším miestam pod slnkom. Naša opatrnosť sa preto zvýšila a snáď aj preto sa nič zlé nestalo. Prirodzene sme však citlivejšie vnímali okolie.

K základným poznatkom patrí fakt, že v skoro každom obchode strážil po zuby ozbrojený strážca. Ako vysvitlo neskôr, v drvivej väčšine išlo o veteránov guerillových bojov. A tak sa ani nečudujem ich divokému výrazu. Zo zarastenej tváre s dlhými vlasmi snorili ohnivé oči, chlapi boli nahodení ležérne, bez uniformy, opásaní pásom z nábojníc. Navyše, ich dôstojnosť zvyšovala chladná hlaveň guľovnice. Pre ženy isto vzrušujúci pohľad, no my sme mali trochu strach. Zopár týchto chlapíkov som skúsil neskôr odfotiť, odpoveďou mi však bol razantný pohyb rukou a tvrdé oči...

Managua – ospalá Popoluška

Banka bola stále zavretá, americké doláre na počudovanie nikto nechcel a tak sme sa vybrali na prehliadku mesta. Tentoraz sme dali prednosť taxíku, čo bola dobrá voľba. Hoci bolo približne desať hodín doobeda, ulice boli pusté, rušná bola iba premávka na cestách a z času na čas sa v zornom uhly mihli podozrivé postavy povaľačov. Konečná bola na Plaza de la Republika, ktoré je vlastne pupkom celej krajiny. Okolie vyzeralo dokonale sterilizovane. Stretli sme iba desiatky policajtov, niekoľko školských výletov a inak nikoho.

Mali sme si tak možnosť zvonku prezrieť naoko honosný Palacio Nacional de Cultúra, divadlo Rubén Dario, múzeum a chátrajúcu katedrálu. Inak možno skonštatovať, že Managua nám nepripadala ako veľkomesto. Nebolo vidno žiadne výškové budovy, ani súvislú hustú zástavbu. Len široké ulice, plno zelene a všade plno volného miesta. Jednotlivé obytné bloky sú navzájom oddelené veľkými nezastavanými plochami, čo pripomínalo Devínsku novú Ves v Bratislave. Aspoň na prvý pohľad tak Managua nepôsobila nepríjemne, skôr provinčne a ospalo. O niekoľko blokov obďaleč vraj vyrástla nová, reprezentatívna štvrť so značkovými obchodmi. Na ulici bolo ale tak neznesiteľne teplo a naše žalúdky tak krehké, že výdobytky modernej Managui sme už obdivovať nestihli...

Komentáre Disqus