Je milé, že sa tu cítim úplne v pohode, čo sa týka rozdielnej farby. Občas na mňa pokrikuju “oyinbo” a všetci ma zdravia, ale inak som tu ovela normálnejšia ako černosko na Slovensku, kde by včetci pokukovali.
Iba občas ma Aiesecari schovajú, keď volaju taxi, aby som zbytočne nespôsobovala vyššiu cenu. Nasledujúci text tvoria úryvky zo zápiskov Daniely Kmeťkovej, ktorá strávila šesť mesiacov v Nigérii.
Nigérijskými cestami
Bývam v hladnom meste Lagose, ktory ma vyse 15 milionov obyvatelov. Ked mi niekto povie, ze nejake miesto je blizko, uprimne ho vysmejem. Ale pracu mam ozaj blizko bydliska, 15-20 minut chodze. Je to na Victoria Island, takze som ani neni na pevnine. Izbu mam fajn, s klimatizaciou, telkou, velkou postelou a polickami...
Na nigerijskych cestach su uplne bezne zatarasy z kusok driev, betonu, kolies, hocicoho, co vas prinuti spomalit a musite kluckovat. Pri nich policajti, o ktorych odvtedy neprejde den aby som nerobila poznamky. Ti cloviecikovia vedia len jedine, vyberat 20 naira. Su uplne useless. Este su tak dobri na rozculovanie mojej osoby, lebo kdekolvek je zapcha, a to verte, ze ich tu byva nespocetne vela, bud tam ani nejdu a o par metrov dalej vyberaju blbych 20 naira, alebo tam idu a len postavaju obdalec epicentra, prinajlepsom mavaju nezmyselne rukami a ziadno nepomahaju.
Nuz jednou takou barikadou si to nas sofer hnal tak, ze policajtko sa zrazu nastval postavil sa priamo do cesty a mieril na nas samopalom. Ludia na sedackach predo mnou sa vyhli do stran a sklonili, ale ja som bola tak zmacknuta, ze som sa nemala kam a ako uhnut. Tak som sa tam rutila v buse v ustrety samopalu a ritku mi zase stislo. Nakoniec sofer predsa len spomalil a pristavil. A skor, ako sme sa stihli poobzerat, co sa deje (stalo tam viac odstavenych vozidiel), videli sme policajtov utekat k autu, naskakali donho a uhanali prec. A za nimi bezali ludia, ten co bezal najdalej este po aute hodil papek... Vraj tu ludia obcas takto pozenu policiu
Co je mile je, ze sa tu citim uplne v pohode, co sa tyka rozdielnej farby. Obcas na mna pokrikuju “oyinbo” a vsetci ma zdravia, ale inak som tu ovela normalnejsia ako cernosko na Slovensku, kde by vsetci zirali. Akurat ma obcas Aiesecari schovaju, ked volaju taxik, aby som zbytocne nesposobovala vyssiu cenu. Na druhej strane si zas ja zvykam, ze vecer to vyzera, ze nikto nesoferuje okoloiduce auta a ze sa vsetci zdaju byt na prvy pohlad tak podobni.
A viete, co je tu uzasne. Drtiva vacsina vie o Slovensku. Dokonca poculi o nasich futbalistoch, tenistoch... To sa ani neda porovnat s Anglickom, ktore je vraj s nami v EU. A tiez sa o vsetko zaujimaju. Moji dvaja spolubyvajuci, co ma vzdy krmia vsetkym, co navaria, sa vzdy vypytuju na kadeco o mojej krajine, o rozdielnostiach, smeju sa, ked poviem, ze žiadne ich jedlo u nas nemame...
Ked som sem isla, bolo mi povedane o vypadkoch prudu. Nuz a bola to pravda. V priemere 3x denne sa mi vypne komp, moj je nastastie vsak napojeny na mini generator, takze nepridem o otvorene dokumenty, len mi zhasne monitor. A cela miestnost. Mozete sa na tom rozculovat, ale ja sa na tom vzdy dobre smejem a oni sa smeju na mne.
Na svadbe, v kostole i na trhoch
Svadba v sobotu bola asi ako nase (aj ked som uz pekelne davno na ziadnej nebola). Obrad som nevidela, ale na zabave bola nevesta v bielych satach, zenich v ciernom, ludia jedli a pili a tancovali. Akurat svadobcania mali viaceri tradicne oblecenie zladene do ruzovej a zelenej, co boli farby hostiny. A velkym hitom su chlapici pomalovani na bielo, hrajuci sochy (ako kedysi v Taliansku). Tak ma jeden naplasil, ked sa zrazu pohol... Dalsich som videla potom na trhoch.
V nedelu som bola opat v kostole, tentoraz ma vsak neminula popularita. Maju totiz uvitaci ceremonial pre “novacikov”. V tom predoslom velkom kostole som sa stratila v anonymite, ale toto bol malicky kostolik a hned ma brali za ruku pred oltar, objimali, chor mi zaspieval pesnicku, nech ma panbozko opatruje a teta si ma odviedla nabok, aby som vyplnila nejaky formular. Nuz, sranda musi byt.
Poobede sme isli na trhy, to bola este vacsia popularita. Kazdu sekundu niekto krical “oyinbo” a niektori ma chceli tahat za ruky k svojmu stanku, ale moj mily kolega odrazal vsetky utoky statocne ako pravy bodyguard. Trhy to boli asi ako nase, kopu ludi, velka tlacenica (raz som mala vazne blizko k rozpuceniu davom) a tovar vseho druhu. Chcela som si kupit latku na traditional dress, ale nic sa mi nezapacilo. Kolega kupil nejake knihy, tak mam teraz pozicaneho Dicka Francisa.
Miestna "MHD"
Asi som este neopisovala miestnu “MHD”, ktoru si zacinam uzivat. Zlte minibusy, ktore by ani omylom nepresli STKckou, premavaju kazdu chvilu a kricia svoju destinaciu. Podla toho sa este moc neviem orientovat, ale z mojho byliska idu vsetky smerom do V.I., takze potial sa dostanem. Cez most na pevninu si este netrufam, to je pekelne spletite. Vnutri sa vzdy tlaci asi dvakrat taky pocet ludi, pre akych je vozidlo stavane, conductor vacsinou visi von z dveri. Nuz, miestna doprava ludi zblizuje Vzdy sa najde niekto, kto mi poradi, kedy vystupit (minule radil cely minibus, nemohla som sa dosmiat).
Cestovne je odhadom, vacsinou plati pravidlo blizko 20 naira, daleko 50 naira, tak mi to zatial vyslo Kedze sme v Lagose, cestou to s clovekom riadne zamixuje, zahrka a posace. Ani nemusite ist na kolotoce. A tak tam vzdy sedim a zbieram musky na zuby, vazne sa na tom neda nesmiat. K tym jamam. Minule vypadol prud na celej ulici. No kracaj po chodniku, ked si spomeniem na vsetky tie priekopy a ako som krasne drisla cez vikend... Ale aspon viem, ze som to stale ja, odriny a modriny.
Estates - typické bývanie
Este som nepisala, ako tu zvycajne byvaju. Ked neratam chudobne stvrte s drevenymi pristreskami, vacsinou su to estates. Stvrte s domami alebo bytmi, obohnane murom, pri vchodoch security guards, ak su to domy pri kazdom este vlastny securitak. Nase estates su domy, nasi securitaci potvory. Su dvaja, takze ked sa nieco zomelie, zhadzuju to jeden na druheho. Znicili jeden varic, jednu konvicu, druhy varic, kuchynsku zastrcku, rozdvojku, spominanu ziarovku v kupelke, mizlo mi jedlo z chladnicky...
Aj s takymito vecami tu denne bojujem. Som zistila, ze po mojich mailoch mate niektori pocit, ze som tu ako v raji. Nuz na jednej strane hej, je mi tu super, preto tu ostavam a preto pisem, ze mi je dobre. Ale ono to ma aj druhu stranku. Kazdy den mam nejake obstacles, challenges, rozculenia, wahalas,... Ale bud sa s tym popasujem, alebo sa nad tym zasmejem,... Nie je to tu med lizat, ale ked si vytvorite spravnu attitude, vsetko sa da.
A uz som sa uplne vzdala nadeji na malariu (zamestnanec mal, boli sme ho pozriet, pani, taka nemocnica, ale netreba mi), zastrelenie a ine povery o Nigerii. Zacinam stvrty mesiac a furt nic. Ani len tie depresie a kulturne soky a pod. Akurat je mi uz teraz jasne, ze najvacsi sok bude vratit sa domov a zas sa vratit do kolaji, ktore pre mna nebudu tie iste (uz mam zafarbene okuliare, Aiesecari budu vediet ;) )
Mam teraz nejake troubles s vizami a ked som si v jednej zufalej chvily predstavila, ze priletim domov, pridem do mojej izby a prvy vecer si lahnem do mojej postele, ...asi si po dlhsej chvily fajn poplacem. Ozaj, ste uz videli bieleho cernocha? Okrem Micheala Jacksona… Tolko albinov ako tu som nevidela za cely zivot. Je to celkom sranda, lebo ma ocividne cernosske crty, ale je obcas belsi ako ja. Snad sa mi podari nejakeho odfotit.
A dalsia vec je, kolko sackov a umelohmotnych vyrobkov tu maju. Afrika je zblaznena do igelitiek. Vsetko ovocie, oriesky, hociake jedlo, co predavaju na ulici, je zabalene v sacku. Voda sa predava v sackoch. V obchodoch vsetko balia do igelitiek (aj ked je to len balicek cipsov, co hned zjete). Je to hruza, kolko toho je. No a najhorsie je, ze to potom pustia hocikde na zem. A nemozete sa cudovat, smetne kose tu nie su.
Ja som to zo zaciatku vzdy drzala vo vackoch a cakala, ze niekde to zahodim. Ale aj so Zuzkou sme skonstatovali, ze je to zbytocne, aj tak to raz niekde budem musiet hodit len tak. A sice ludia potom zametaju cesty, ale samozrejme sa nic neseparuje, a nie su ziadne skladky ani nic. Len sa hromadia hocikde v meste kopy a pali sa to. Neskutocne kopce, doslova hory odpadu, ktore vidno z cesty a vsetky tie vypary sa siria po okoli.
Užitočné informácie
Oyinbo - prve slovo, s ktorym sa stretnete :) neurazaju vas, len vas "oslovuju" biela osoba/biela lady/Anglican, v podstate to budete pocut ako vykriky zo vsetkych stran
Jazyk - uradnym jazykom je anglictina, dalej sa hovori jazykmi kmenov, ktorych je okolo 200, najvacsie su Yoruba, Hausa, Ibo, tiez pouzivaju pidgin english
Historia - britska kolonia, nezavisla od 1960, uzila si nepokojov kvoli kmenovym rozbrojom (hranice si totiz vymysleli Briti), federativna republika (36 statov), hlavne mesto Abuja, v sucasnosti sa chystaju prezidentske volby, Obasanjo vraj uz treti raz nebude kandidovat
Mena - 1naira = 100kobo (ale najmensia je aj tak 5nairovka :)) , 1Sk = asi 4naira, meni sa cez dolare alebo aj eura
Jedlo a pitie - pivo si urcite dajte Star, voda je flaskova Eva, ale sackova bola pre mna uplne ok (a nakoniec aj tockova, ale to na vlastne riziko :)) , z jedal je najlepsia suya (masko) a vysmazany plantain (ako banan), robia neskutocne dobre stiplave fazulky so sladkym chlebom, ryza mi tiekla usami no a tradicne jedla eba/pounded yam/fufu/semovita/amala (vyzeraju ako zemiakova kasa, ale su z yamu alebo cassavy) so soup (akoby privarok, s masom alebo rybou) su tiez dobre, v kazdom pripade mi tam velmi chutilo a nikdy som nemala ziadne problemy
Zaujimavosti – sú tu užasne mesta severu - Kano a Sokoto, kam sa dostali prvi objavitelia z tajuplneho Timbuktu, nadherne prirodne rezervacie na juhu, Oshogbo s lesom plnym vytvorov nemeckej umelkyne, delta Nigeru, ktory vydal tajomstvo az na konci 19.st., slavne kralovstvo Bornu, 400 figur v Orone...
