Rumunsko - balkánska kráska

Jozef Terem - 18.1.2007

„Gumi, gumi“, kričali na nás počerné deti a natŕčali pod nos drobné ufúľané dlane. Mali otrhané šaty, z očí im sršalo šibalstvo a prosba zároveň. Staršie spomedzi nich, hádam dvanásť ročné, zase kričali: „Cigi, cigi“...

Hoci som bol v tej dobe ešte malý chlapec, živo si spomínam ako z vlaku lietali žuvačky, cigarety, cukríky, či konzervy. Veď kto by nezmäkol pri pohľade na toľkú biedu. Pri prechode Rumunska si na podobné scény spomínajú určite mnohý z vás. Kroky slovenských a českých turistov smerovali na vyhriate bulharské pláže a cestou s úžasom sledovali Ceauceskovu realitu. Boli to časy RVHP, komunistického blahobytu a súdružskej spolupráce. Tak som si už ako školák povedal: „Sem sa už nikdy nemusím vrátiť“. Človek mieni, život však mení...

rumunsko_017aRumunsko - krajina túlavých psov

Možno poznáte vtip: „Viete, ktorý pes je najrýchlejší? Ten, ktorý prebehne krížom cez Bukurešť a nič sa mu nestane“. Množstvo podobných žartov a prirovnaní sa na hlavu Rumunov sype už dlhé, predlhé roky. Dôvodom je najmä ich chudoba, zaostalosť a množstvo Rómov žijúcich v tejto balkánskej krajine. „Veď ťa tam okradnú hneď ako prejdeš cez hranice. Načo tam vlastne idete, veď tam nič nie je“, znela drvivá väčšina reakcii na cieľ našej cesty. Vtedy som si uvedomil, že hoci je Rumunsko vzdialené čo by kameňom dohodil, o jeho prírodných krásach, historických mestách a živote bežných obyvateľov nevieme vlastne nič. Napriek tomu, že súčasné Rumunsko je krajinou mladých ľudí, vláda Nicolae Ceausesca tam zanechala nezmazateľné stopy na niekoľko najbližších desaťročí. Vysoká nezamestnanosť, chudoba, opustené továrne, ľudia živoriaci na uliciach, ale aj schátralé domy, roviny zarastené burinou a množstvo vozov s koňmi. Nedá mi nepoužiť dnes už veľmi známe slovo – hospodársky kolaps.

Porevolučné Iliescove obdobie krízu nielenže nestlmilo, ba naopak, ešte ju prehĺbilo. Napriek tomu je však na tom Rumunsko v porovnaní s niektorými krajinami bývalého Sovietskeho zväzu relatívne dobre a z roka na rok tu badať značný pokrok. Budujú sa nové cesty, rozmáha sa súkromné podnikanie, obchody, reštaurácie. Hádam všetky železničné stanice v krajine dostali novú fasádu, takže sú v lepšom stave ako naše a čo ma najviac zarazilo, z vlakových nádraží a centier miest sa vytratili početné a hlučné skupinky Rómov. Jednoducho Rumuni chcú do Európskej únie /pozn. autora: situácia z roku 2002/. Modrá vlajočka so žltými hviezdami je hádam na každom verejnom mieste. Život bežných ľudí je napriek tomu vo svojich zabehaných šlapajach a každodenné nástrahy im pomáha prekonávať temperamentná, flegmatická a čiastočne aj anarchistická povaha. „Žijeme z ruky do úst“, hovoria so smiechom. Tvrdú prácu strieda divoká balkánska zábava, nezamestnanosť rieši špekulácia, problémy zhodí zo stola mávnutie rukou a na neriešiteľné problémy je tu pán Alkohol. Potom sa niet čo čudovať, keď sa na vás na ulici vyrojí množstvo drobných vagabundov a zlodejov, úradníkov, vidiečanov v krojoch, žobrákov, nádherných čiernookých žien a hlavne - plno túlavých psov. Napriek tomu sa ale nikto nikam neponáhľa, v Rumunsku plynie čas pomaly a kľudne...

Transylvánia

rumunsko_011aTransylvánia, slovo, ktoré je priam afrodyziakom pre obrazotvornosť. Divoké rieky, tmavé lesy, hlboké kaňony, dravá zver. Rodisko Vlada Tepesa, presláveného grófa Drakulu. Miesta popretkávané dávnou históriu, poznačené tureckými vpádmi, národnostnými bojmi, starými dáckymi tradíciami. Dodnes tu žije tá najpestrejšia zmes Rumunov, Nemcov, Rómov, Maďarov a Sékelov. Práve pre skoro dva milióny rumunských Maďarov je Erdély, ako volajú Transylvániu, krajinou ktorú im ukradli Rumunmi a pre tých sú zase Maďari tŕpkou spomienkou na časy, keď boli sluhami vo vlastnej domovine. Kam sa len hrabú žabomyšie spory na južnom Slovensku. Skutočná nenávisť, ktorá klokoce pod pokrievkou zdanlivého kľudu je na svahoch hlbokých transylvánskych hôr. Dodnes tu nie je núdza o nápisy na náhrobných kameňoch, s komentárom: „Môj syn bol zabitý vo vojne prekliatym Maďarom“. Vďaka pochybnej povesti, podľa ktorej sa Rumunsku vyhýba každý širokým oblúkom a vďaka slovným prirovnaniam ako Romania – Rómovia, bola naša obozretnosť vyhecovaná do najvyššej miery. Postupne však tento pocit prerastal do čoraz väčšieho prekvapenia. „Kde by sme našli dom Vlada Tepesa?“, spýtali sme sa mladej ženy v centre Sighishoary. Rozpačitý úsmev, posunky rukou, otočka na päte. Pomaly sme stúpali čoraz vyššie a vyššie po hradnom kopci, pričom nás pohlcovala pavučina starých úzkych uličiek, plných najrozličnejších obchodov so suvenýrmi a starožitnosťami. Tri staré nemecké mestá, Sibiu (Hermannstadt), Brasov (Kronstadt) a Sighishoara (Schässenburg) sú pravou perlou Transylvánie.

Draculov dom

Už od 12. storočia pozývali do tejto divokej a hornatej časti Európy uhorskí králi saských kolonistov, aby chránili horského prechody pred vpádmi Tatárov. Po niekoľko storočí tu tvorili Sasi spoločne s Maďarmi elitnú menšinu a vďaka svojej ekonomickej moci a privilégiám boli skutočnými pánmi celého okolia. „Mesto, kde som sa ocitol, nevypadalo ako mestá v Transylvánii, pretože nemalo ani rumunský, ani maďarský charakter. Úzke uličky a staré štítové domy mi pripomínali Norimberg“, takto vnímal Sibiu v roku 1929 Walter Starkie. Pre nás nastala zaujímavá chvíľa. Nedobyli sme síce žiadny vrchol hory, nesplavili dravú rieku ani neobjavili panenský kus prírody, ale predsa.... Stáli sme uprostred starobylej Sighishoary, priamo pred rodným domom Vlada Tepesa, ktorý sa po celom svete preslávil ako hlavný hrdina románu Brama Stokera. „Tak v tomto pôvodne dvojposchodovom dome sa narodil v roku 1431 neznámej žene slávny gróf Drakula“, prihovoril sa nám šušlavým, ťažko zrozumiteľným nemeckým nárečím starší pán. „Dnes si v ňom môžete dať dobré chladené pivo“, pokračoval s úsmevom. Skutočne. Stáli sme pred malou reštauráciou, na stene ktorej pripomínala slávnu minulosť tohto miesta medená pamätná tabuľa.

Vošli sme dnu, spoločne s našim novým známym. Zvláštni pocit. Trochu nostalgie, romantiky a hádam aj ľútosti za dávnymi časmi. Keby tak vedeli hrubé múry rozprávať. „Ešte pred desiatimi rokmi žilo v tomto meste a v celom okolí tisíce Nemcov. Z generácie na generáciu sme dedili svoj jazyk a tradície. Všetko sa ale zmenilo po Ceausescovom páde. Otvorili sa hranice, nastala možnosť cestovať a z Nemecka prišla ponuka, aby sa celá saská komunita presťahovala naspäť do starej vlasti. Skoro všetci odišli, zostalo nás tu už iba niekoľko stoviek,“ zaspomínal so smútkom v hlase saský matuzalém a odpil si dúšok z pol litrového penivého Heinekena.

Delta Dunaja

Bolo krásne slnečné ráno a riečna loď Tulcea nás pomaly unášala po lesklej hladine Dunaja smerom na Čierne more. Breh rieky lemovali striedavo lesy a pasienky, na ktorých sa lenivo vyvaľovali stáda koní a kráv. Priamo pred našimi zrakmi sa za hlasného erdžania vyhadzovali v spenenej vode chrbty čiernych žrebcov. Krásna idylka. My sme však ešte pred pár minútami riešili malý cestovateľský rébus. Dunaj sa totiž do mora nevlieva ako jedná veľká rieka. Jeho tok je rozdelený na tri hlavné ramená, ktoré sa rozvetvujú ako strom do stoviek ďalších menších kanálov. Spoločne vytvárajú vyše päťsto kilometrov štvorcových vody, kúskov zeme a rákosia. „Chlapci, keď pôjdete do Dunajskej delty, tak nezabudnite, že to najkrajšie uvidíte ďaleko od hlavnej trasy“, hovorili nám všetci domáci s ktorými sme prehodili kus reči.

Je na čase zúročiť túto radu. Na pevnú zem sme vyskočili uprostred Delty v osade Crisan, ktorá sa ťahá popri brehu v dĺžke dvoch troch kilometrov. Všade navôkol je už len množstvo vody, drsných domorodcov, domov so slamenými strechami a samozrejme - zopár nadšených mestských rybárov. Čo teraz, ako ďalej? Sme uprostred vodného sveta. Žeby stopom? Óh, ako len závidím vtákom ich krídla! „Poliaci, Rusi? Nechcete izbu na noc?“, spýtala sa nás plynulou angličtinou mladá, na slnku dozretá Rumunka. Hoci sa nám na chvíľu zasekol dych, pud cestovateľa zvíťazil: „Chceli by sme sa odtiaľto dostať trochu mimo, len nevieme ako.“ Ukázala nám pekné biele zuby a zašveholila: „O chvíľu príde na mólo malý čln, čo chodieva do dediny Mila 23.

Tam žijú ruský rybári, od ktorých si môžete požičať čln. Tak veľa šťastia“. Ďalej to už išlo ako po masle. Naloďovanie, hádka koľko zato, prvé ruské slová, prvé poháriky vodky, vyloďovanie. Postupne som si už zvykol na tmavé rumunské tváre a ich nezrozumiteľný jazyk. Už prvý letmý pohľad na breh mi dal ale jasne najavo, že sme v inom svete. Vlasy vo farbe kukuričných listov, výrazné modré oči v opálených tvárach, svalnaté potetované postavičky pokrikujúce po sebe v známom jazyku nášho veľkého bratského národa a zopár opilcov ležiacich v tieni prevrátenej lode hovorilo za všetko. Vítajte v Mile 23! S prekvapením zisťujeme, že Dunajskej delte na svojich člnoch nevládnu Rumuni, ale početní ruskí a ukrajinskí rybári. Lipovania, sú potomkami ruských Starovercov, ktorí museli niekedy koncom 18. storočia utiecť zo svojej vlasti. Usadili sa v neprístupnom vodnom kráľovstve, kde mohli nerušene vyznávať svoju starú vieru. Veľmi rýchle si zvykli na nový domov a stali sa majstrami vesla a udice. „Ty si Lipovan“, nadväzujem kontakt zbytočnou otázkou s malým, vlastne bielovlasým chlapcom. „Da“, znela dôstojná odpoveď. „Vo futbale fandíš Rumunom alebo Rusom?“ Chvíľku porozmýšľal: „Som Lipovan, ale fandím Hagimu a Rumunsku“. Neviem prečo, ale v tom momente som sa prestal obávať o osud multietnického Rumunska.

Vojna komárov

„Môj čln je široko-ďaleko najlepší“, chvastal sa bradatý starček s prízvukom ruštiny, východňárčiny a ukrajinčiny. V prepočte chcel zaňho na deň len približne osemdesiat korún, tak sme mu dali ochotne za pravdu. Šup ho, batohy na palubu a poďme. Raz, dva, tri. Raz, dva, tri. Zopár kľučiek, ale nakoniec sme vyrazili ako šíp. V každej ruke veslo a hor sa za dobrodružstvom! „A nezabudnite si na noc rozložiť stan“, kričal za nami dedo, „V noci je tu plno komárov“. Ho, ho. Lenže my patríme medzi „tvrdých“ chlapíkov a spíme zasadne len pod širákom a komáre, čo tam po nich, veď máme repelent. Pomaly a nehlučne sme vkĺzli do panenskej časti Delty. Pred nami kilometre vodných kanálov, lekná, nádherné jazerá. Neuveriteľné ticho narúšal len vietor v rákosí, kvákanie žiab, spev vtákov a čľapot rýb čeriacich hladinu. Skutočný raj. A nielen to. Delta je domovom množstva vtákov – kormoránov, volaviek, kačíc, labutí a na niektorých jazerách sme videli aj pelikány. Prišla však prvá noc a idylku vystriedalo pravé peklo. Komáre, alebo „cincare“, ako ich volajú Rumuni boli neúprosné.

Noc som prežil ubodaný a zakuklený v spacáku s viacerými klaustrofobickými výbuchmi neovládateľnej zúfalosti. Nepomohlo nič. Do rána nám vyhrávala kapela z tisícok sosákov a každý neopatrný pohyb sa tvrdo trestal. Dva dni ubehli ako voda a až na jeden čln nikde ani živej duše. Človeka až pichlo pri srdci. Keby sa tak niečo stalo. Oj mamička moja, veru nikdy by ma nenašli. Až tu zrazu... „Heeej! Prichodí kušať!“, zaznel od brehu mocný hlas pozývajúci na jedlo. Vtedy mi padol zrak na rybársku chalúpku v tieni stromov a rákosia, pred ktorou sedela skupinka opálených chlapov. Nuž čo, prirazili sme k brehu v duchu myšlienky - tam kde sú Rusi je vždy veselo. Privítal nás dvojdecový pohár vodky, ktorý by zložil aj vola a za hlasitého pokriku „Davaj“, som ho podľa ruského zvyku hodil dole hrdlom jediným šarmantným pohybom. Hneď bol život krajší. Nad ohňom sa opekali pečené ryby, okolo vládla veselá roztopaš a na komáre sa v ten večer akosi pozabudlo...

rumunsko_007aDobrý dych po vodke

Je 4:30 ráno. Prebral som sa natlačený v moskytiere s ďalšími dvoma osobami. Vonku ma ovalila ranná rosa a konečne som sa rozhliadol okolo seba. Hneď vedľa bola skromná chalúpka z hliny, neďaleko záhrada s kukuricou, paprikou a paradajkami. Vyprázdňoval som mechúr, keď sa ku mne pripojil jeden z hostiteľov - Artim. „Všetko čo vidíš sme si postavili vlastnými rukami tak pred pätnástimi rokmi. Aj s bratmi sme kúpili tento kus zeme a teraz žijeme striedavo týždeň tu a týždeň v meste Kilya na ukrajinských hraniciach. Takto to ide celý rok, v lete aj zime. To vieš, prišla rodina a peniaze tu inak zarobíš len ťažko. Takto už máme každý veľký dom a deti nám študujú na dobrej škole“, vyznal sa počas cikpauzi Artim.

Na raňajky sme zhltli pohár destilátu a poď ho na rybačku. Nie však hocakú. Stali sme sa súčasťou niekoľko storočí starého postupu. Lipovania mali v jazere po celú noc nahodené tri kilometre siete. „Už to tu dávno nie je také dobré ako kedysi. Rýb je čoraz menej a rybárov čoraz viac,“ poťažkal si Jefrim, druhý z troch bratov. Jeho červené očká sa zrazu upriamili na moju ruku. „Čo je to“, spýtal sa ma s falšovaným záujmom, pri mojej každodennej, hoci celkom zbytočnej repelentovej procedúre. „To je na komá...“ posledná slabika mi uviazla v hrdle, lebo ruský ozembuch si za hurónskeho rehotu sprejoval svoj vyplazený jazyk a zrúkol: „To je tu dobré akurát tak na dobrý dych po vodke“. Nato si s najväčšou samozrejmosťou načrel pohár vody z dna člna a doprial si poriadny dúšok... Hoci sa to nezdá, vytiahnuť tri kilometre siete plnej rias a rýb trvá pekné štyri hodiny. Jeden vesluje, pričom druhý ťahá a hádže úlovok na dno člna, o ktorého ďalšiu existenciu som mal miestami poriadnu obavu. Každých dvesto, tristo metrov je pritom pre lepšiu orientáciu označených farebnou zástavkou. Potom rýchlo naspäť, očistiť sieť od rias, rozmotať zauzlené oká a večer zase nahodiť na jazero. Denné tak prešlo rukami našich priateľov deväť kilometrov siete. Pekné však? Aby sme nezabudli, ryby treba ešte vypitvať a dať do soli aby nezhnili. Otrocká práca. Deň čo deň. Niet sa preto čo čudovať, že v týchto podmienkach je enormná spotreba „tvrdého“.

„Keď ulovíme za deň tak päťdesiat, sedemdesiat rýb sme radi. Bývalo však aj lepšie. Raz za týždeň všetko naložíme na loď a predáme na rybom trhu, asi tak päť kilometrov po prúde,“ odpľul si cez plece Jefrim a pokračoval, „V zime? V zime je to lepšie. Urobíme do ľadu veľké diery a rybičky nám skáču rovno do rúk. To ti je robota.“ Ako sa to vezme... Prácu rybára som vždy považoval za veľkú romantiku, teraz si však myslím, že by pri nej stratil optimizmus aj Jerguš Lapin. „Marka, amerikan dolar, forint“, kričali na nás malé, úplne čierne deti pri prechode rumunsko-maďarskej hranice. Časy sa už dávno zmenili. Žuvačka alebo cukrík by im už nestačil. Materiálna osveta si našla svoje dvierka aj na bohom zabudnutý Balkán. Bohom zabudnutý pre nás. Nie však pre tisíce francúzskych, talianskych, nemeckých, či anglických turistov. Lákajú ich zvesti o romantických divochoch a ich povesťami opradenej panenskej krajine. Ó, chvála tebe Bram Stoker! Tvoj spisovateľský talent snáď postaví na nohy rumunskú ekonomiku. Neďaleko nás sa totiž rodí nový, turistický raj. My si však stále veríme sladkým snom...

Komentáre Disqus